Reklama

Legitímna politická agenda

Počet zobrazení: 2195

V súvislosti s vládnymi balíčkami zameranými na zlepšenie postavenia zamestnancov spustila opozícia a zamestnávatelia svoju starú pesničku. Ich hysterické výlevy by sme mohli vnímať ako súčasť politického folklóru, ale táto reakcia zároveň naznačuje, že je najvyšší čas zamyslieť sa nad celkovým mentálnym nastavením našej spoločnosti a konečne sa vymaniť z veľmi primitívneho a intelektuálne chudobného diskurzu, ktorý tu platil celé desaťročia. Poďme k meritu veci.

Nedávno prišla vláda s balíčkom opatrení, ktoré majú pomôcť zamestnancom. Tieto opatrenia sú vo svojej podstate veľmi krotké a len kozmeticky upravujú hrubé nerovnosti, ktorými naša spoločnosť trpí už celé desaťročia. Je to predovšetkým návrh Smeru, aby výška  najnižšej mzdy dosiahla úroveň tesne pod päťsto eur, aby nočná práca  a práca cez víkendy a sviatky bola  lepšie platená. SNS navrhuje povinný trinásty plat  a Most-Híd chce podstatne zvýšiť odpočítateľné položky na zamestnanca, čo by znamenalo, že značná časť nízkopríjmových zamestnancov by neplatila nijaké dane, alebo by ich platila v menšej výške, presnejšie, všetci zamestnanci, ale aj živnostníci by platili menej. No a ako posledný bonus koalícia navrhla, aby dôchodcovia rovnako ako študenti boli oslobodení od daní a odvodov v prípade, ak ich príjmy nepresahujú dvesto eur mesačne.  Aby toho nebolo dosť, dokonca aj opoziční poslanci Beblavý a Mihál prišli s návrhom, aby bolo povinné pri inzerátoch na pracovné miesta uvádzať aj výšku ponúkanej mzdy na tú-ktorú inzerovanú pozíciu.

Takéto návrhy sú úplne legitímne, lenže to by sme nesmeli žiť na Slovensku. To, čo sa strhlo po ich zverejnení, predstihlo aj tie najhoršie očakávania, no zároveň sa ukázalo, v akom myšlienkovom či názorovom kŕči zmeravela opozícia a zamestnávatelia. Hysterické kvílenie oboch spomenutých skupín jasne svedčí  nielen o tom, že sú to kryštalickí sociopati, ale aj o tom, že model rozvoja spoločnosti, ktorý sa zaviedol za dzurindovských vlád, stále pretrváva.

Takéto smerovanie, ktoré môžeme nazvať aj pretekmi ku dnu, vychádza z premisy, že Slovensko má a môže mať len jedinú komparatívnu výhodu – lacnú, disciplinovanú a vysokokvalifikovanú pracovnú silu. Vďaka tomu a vďaka mnohoročným daňovým prázdninám a mnohomiliónovým investičným stimulom sme schopní nalákať zahraničný kapitál. Zároveň  by vláda podľa týchto expertov mala v maximálnej miere potlačovať práva zamestnancov, mala by v maximálnej miere flexibilizovať trh práce, rozumej vyhodiť zo zákonníka práce čo najviac, ak nie všetky ochranné ustanovenia zamestnancov. No a na konci tohto znie starý a ohratý evergreen o čo najnižšej (pokiaľ možno rovnej) dani a čo najnižších odvodoch.  A zázračný model na prosperujúcu spoločnosť je hneď jasný.

V tomto boji sa, samozrejme, masívne používa tá najhrubozrnnejšia demagógia.  „Majsterštik“ z tohto súdka je napríklad tvrdenie, že vysoké obvodové zaťaženie, čo je, mimochodom,  absolútny blud (máme ôsme najnižšie odvody v rámci Európskej únie)  je príčinou nášho zaostávania.  Obludnosťou par excellence je tvrdenie, že odvody  platia Ficovi či Richterovi. To je demagógia hodná osobitnej školy.

Poďme  však  k dôsledkom takto nastaveného systému.  Za tie roky sme sa dostali do stavu, keď máme približne osemdesiatpercentnú produktivitu práce ako v Nemecku a v podstate rovnakú ako v Slovinsku, no naše platy sú niekde na dvadsiatich či tridsiatich percentách nemeckých platov a sotva na polovici úrovne slovinských platov. Prečo je to tak? Pre už spomenuté dôvody. Pravicové vlády sa vždy usilovali, aby nadnárodným koncernom vytvorili čo najlepšie podmienky, samozrejme, na úkor zamestnancov.

Štát v štádiu zenitu neoliberálneho kapitalizmu má len veľmi málo nástrojov, ktorými by mohol ovplyvňovať výšku miezd. Existuje jediný priamy nástroj – určenie výšky najnižšej mzdy – jeden nepriamy nástroj, ktorým je výška platov vo verejnom sektore. Ak by totiž výška platov vo verejnom sektore bola podstatne vyššia, ako je príjem v komerčnom sektore, podnikatelia by museli na tento stav reagovať. Dnes však štát nie je veľkým konkurentom na trhu práce. Tým sa možnosti vlády končia. Dostali sme sa tak do stavu, keď sa už princíp pretekov ku dnu vyčerpal. Je teda najvyšší čas otvoriť veľkú politickú tému spravodlivého oceňovania zamestnancov za prácu, ktorú odvádzajú. Priepastné rozdiely medzi produktivitou práce a ocenením zamestnancov totiž jasne dokazujú, že trh všetko nevyrieši a že trh je veľmi pokrivený, pretože nie všetci jeho účastníci majú rovnaké možnosti.

Je najvyšší čas, aby dosiaľ jediná  platná axióma, že žiadne opatrenie vlády  sa nesmie dotknúť najbohatších, prestala konečne platiť. Musíme odmietnuť tézu, že spravodlivosť je utópia, preto nie je možné ani vhodné o ňu usilovať, lebo nakoniec trh všetko vyrieši. Pre každého musí byť jasné, že v čase, keď platy top manažmentu vo veľkých  nadnárodných firmách sú tristonásobkom platu zamestnanca, je oprávnené klásť podobné otázky a riešiť ich aj na politickej úrovni. Dnes je už hádam každému jasné, že skončili časy, keď bolo normálne, ak manažérka v štátnej firme  za sotva jedenapolročné  a, mimochodom, veľmi nekompetentné pôsobenie na čele  spoločnosti mala odstupné vo výške dvadsiatich piatich ročných platov svojich zamestnancov. 

Pohľad na trh práce jednoznačne hovorí, že éra lacnej, kvalifikovanej a disciplinovanej práce na Slovensku sa pomaly končí. Politickou úlohou číslo jeden je nesaturovať túto prácu dumpingovým dovozom z krajín mimo Európskej únie –Srbsko a iné. Toto je slepá ulička, a čím skôr si to uvedomí opozícia a zamestnávatelia, tým lepšie.

Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 21 – 22/2017

Priemer: 4.9 (35 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama