Reklama

Kyjev: tri roky po prevrate

Počet zobrazení: 3903

V ukrajinskej kríze sú medzníky, ktoré sa v médiách hlavného prúdu nepripomínajú. Patrí k nim aj 22. február, keď v Kyjeve došlo k štátnemu prevratu, po ktorom prevzala vládu nová mocenská garnitúra. Pod vedením novej moci, ktorá sa formálne dotvorila po prezidentských (apríl 2014) a parlamentných (október 2014) voľbách, sa však nič podstatné z ťažkostí, v ktorých sa ocitla Ukrajina, nepodarilo odstrániť či prekonať a vývoj štátu smeruje do slepej uličky, na konci ktorej môže byť katastrofa.

Ukrajina je veľká svojou rozlohou, počtom obyvateľstva, prírodou, nerastným bohatstvom atď. a vládnuť v nej (tobôž ju aj spravovať) je náročná úloha. Najväčší problém spočíva v tom, že vnútroštátne ťažkosti, ktoré sprevádzajú Ukrajinu od získania jej samostatnosti v roku 1991, nadobudli po nástupe novej garnitúry protirečivý medzinárodný rozmer. Západ vohnal Ukrajinu do geopolitického zápasu, v ktorom ju chce využiť proti Rusku.  

Kyjevský Majdan sa už po druhý raz stal cieľom tzv. farebnej revolúcie. Najprv to bola v roku 2004 oranžová revolúcia, ktorá sa skončila fiaskom. Udalosti z rokov 2013 – 2014 sa na Ukrajine síce označujú za revolúciu dôstojnosti, no jej doterajšie výsledky prinášajú len trpké plody.

Farebné revolúcie vyvolávajú vyfabrikované dôvody zvyšujúce vnútropolitické napätie, ktoré vyúsťuje do masových protestov proti vláde. Situáciu môže vyostriť použitie násilia proti protestujúcim, ktorí sa tak stávajú „obeťami zvole nedemokratickej vlády“.

V štátoch so sociálno-ekonomickými ťažkosťami, sprevádzanými širokou škálou ďalších negatívnych javov, ako sú privatizácia, korupcia, priepastné rozdiely medzi bohatou špičkou a chudobnou väčšinou obyvateľstva, prešpekulovaný právny systém, ktorý nahráva bohatým a mocným, a pritom sa oháňa slobodou slova a ľudskými právami, mediálna manipulácia atď., je pre takéto akcie vynikajúca živná pôda. Ak sa do tejto „zmesi“ podarí ešte pridať populizmus, extrémizmus a podobne, vznikne oheň, ktorý vydrží blčať aj viac rokov...

Duch deformovaného patriotizmu, ktorý sa podarilo vyvolať novej kyjevskej vláde v časti spoločnosti v marci a apríli 2014 v reakcii na stratu Krymu a „nevyhnutnosť“ boja proti „separatistom“– povstalcom na Donbase – v rámci antiteroristickej operácie, na označenie ktorej sa vžila skratka ATO, rýchlo vyprchal. Zostal len exaltovaný nacionalizmus, extrémizmus s fašizujúcimi prvkami a morbídna rusofóbia, ktoré živia vojnovú psychózu. Umožňuje to všetky ťažkosti štátu „hádzať“ na Rusko. Na opačnej strane sa vyvolávajú plané nádeje na ukončenie všetkého trápenia, ak sa postúpi v integračných procesoch s EÚ a NATO, ktoré sa však zatiaľ nepriblížili ani o kúsok.

Napodiv ukrajinská vládna garnitúra vydržala už niekoľko kritických situácií, ktoré ju existenčne ohrozovali. Moc v Kyjeve síce trpí mnohými neduhmi, ale odoláva. Spory sú v samotnej koalícii, ktorá je krehká, ale najmä vypočítavá a chamtivá. Špecifikom ukrajinských pomerov je silná moc oligarchov (sám prezident P. Porošenko sa svojho čokoládového „impéria“ nevzdal tak, ako to sľuboval pred voľbami). Treba vidieť aj napätie medzi Kyjevom a viacerými oblasťami, ktoré ústrednú moc rešpektujú často len výberovo. O nespokojnosti rôznych skupín a vrstiev obyvateľstva s vládou či v Kyjeve alebo aj na oblastnej či miestnej úrovni svedčia nespočetné protestné akcie, ktoré neraz sprevádza  násilie.

Uzlovým bodom riešenia situácie na Ukrajine sú dohody Minsk II, ktoré si však vláda v Kyjeve vykladá svojrázne, s čím prejavuje nespokojnosť už aj Nemecko a Francúzsko, ktoré ich spolu s Ruskou federáciou a samotnou Ukrajinou uzavreli. Posledné rokovania na túto tému sa v súvislosti so zhoršenou bezpečnostnou situáciou na línii dotyku medzi povstaleckým Donbasom a vojskami ATO uskutočnili v rámci Mníchovskej bezpečnostnej konferencii, ktorá sa konala 17. - 19. februára. Záujem o Ukrajinu na konferencii bol však marginálny.

Nebudeme rozoberať detaily situácie na Ukrajine, ale poukážeme na závery historicko-sociologického a geopolitického charakteru, ktoré vyplývajú z vývoja v štáte i z jeho polohy na východe Európy. Napriek svojej územnej veľkosti a ďalším atribútom Ukrajina historicky nemá tradíciu, ale ani budúcu víziu, ako sa stať veľmocou s regionálnym vplyvom.

Má však na geopolitický výber. Po prvé, môže sa stať po značne dlhom čase ďalšou periférnou súčasťou EÚ zmietanou rôznymi krízami a za veľkú cenu prebudovať na jej obraz vlastnú infraštruktúru. Po druhé, môže využiť svoju polohu a stať sa štátom, ktorý z toho bude ťažiť pri vytváraní novej kontinentálnej Európy, kde by mala spolupracovať pokrízová EÚ s RF na základe rovnosti a vzájomnej výhodnosti. A v tom je aj šanca Ukrajiny.

Táto vízia  má však dva háčiky. Prvý spočíva v tom, ako a kedy sa dostanú k moci na Ukrajine sily, ktoré budú toto ochotné i schopné napĺňať. A druhý má v talóne EÚ, aby sa čo najskôr zbavila bezpečnostno-politickej závislosti od USA a NATO a viac prihliadala k potrebám stability, mieru a rozvoja na európskom kontinente.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

(Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 7 – 8/2017)

Priemer: 5 (40 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama