Kultúrnosť naša každodenná v spätnom odraze z minulosti

V súčasnosti je jedným z najfrekventovanejších slov slovo korupcia, ktorá ako metastázy preniká celým spoločenským organizmom. Napríklad v súvislosti s čerpaním peňazí z eurofondov pripúšťajú značnú mieru korupcie aj predstavitelia vlády. Tento problém sa síce stáva nočnou morou, ale nedarí sa nájsť účinné prostriedky proti jeho aspoň eliminovaniu. Viacerí politici sa priam pretekajú v návrhoch, ako vykoreniť tento neduh. Navrhujú zverejňovať uzavretie zmlúv štátu s firmami, viac transparentnosti a zosilnenie represívnych zložiek štátnej moci. Často sa však pritom zabúda, že správanie a konanie človeka v dospelom veku má korene vo výchove už od jeho detstva, lebo „... výchova ku kultúre sa začína už v plienkach“ (M. Válek). Veď ak dieťa zodpovedne vychovávajú rodičia a potom túto výchovu umocní aj školské vzdelávanie podporené celkovou kultúrnou atmosférou v spoločnosti, takto vychovaný človek bude schopný čeliť v živote rôznym negatívnym zvodom a nástrahám.

Možno pri vnímaní osobnosti človeka sa príliš preferuje, aké dosiahol vzdelanie, aké má spoločenské postavenie, aké má konto..., ale sa neraz prehliada, či je dobrým človekom, či problémy rieši v duchu pozitívnych hodnôt, ako sa správa v každodennej človečenskej interakcii k partnerovi komunikácie. Jednoducho význam výchovy, ktorá sama osebe v širšom zmysle slova patrí do kultúrnej sféry, je potrebné vidieť v rozvoji ľudskej kvality. A povedané s Miroslavom Válkom „kultúra je práve ten druh ľudskej aktivity, ktorá z odborníka robí človeka“. V tejto súvislosti možno pripomenúť aj Válkovo vyjadrenie (z osemdesiatych rokov 20. storočia), v ktorom zdôraznil, že najmä „... kultúrnosť človeka podmieňuje aj také veci, ako je plnenie...“ pracovných povinností, lebo „na prvý pohľad to môže vyzerať paradoxne, ale treba si uvedomiť, že veda a technika sa rozvíja, že ak chceme vyrábať racionálne a afektívne, budeme musieť hľadať nové postupy výroby...“ (...), pričom „... techniku nebudú môcť obsluhovať ľudia nekultúrni.“

Výchova človeka ku kultúrnosti má v naznačených intenciách tendenciu stať sa systémovým indikátorom pri eliminovaní rôznych nekalých praktík v každej ľudskej činnosti. Namiesto zmeny obsahu vnímania správania a konania človeka pri riešení mnohých spoločenských problémov sa však doteraz navrhovali a presadzujú skôr len rôzne „reformné“ formy. Často akoby sa zabúdalo, že kultúrnejší človek bude hľadať spôsoby, ktorými bude napomáhať k riešeniu v prospech ďalšieho kvalitného rozvoja medziľudských vzťahov na prospech každého človeka, a nie usilovať sa získať výhody (materiálne a iné) na úkor iných (veľakrát slabších). Zaujímavé pritom je, že čím máme viacej vzdelaných ľudí, tým viac sa nielen z médií dozvedáme, ale v každodennom živote sme aj svedkami prejavov nekultúrnosti v rozličných podobách. Čoraz viac sa ukazuje, že naozaj medzi dosiahnutým vzdelaním a prejavmi kultúrnosti (v rámci nej obyčajnej ľudskej múdrosti) nie je priama úmera. Pri jednej príležitosti aj spisovateľ Ladislav Ballek zdôraznil, že „... akí sme, za to môže naša kultúra“. Žiaľ, práve kultúra sa stále viac stáva popoluškou a „pojem kultúra sa zamieňa s pojmom zábava“ (M. Válek). Výrazným spôsobom sa to prejavuje devalváciou tradičných kultúrnych hodnôt, ktorých absencia sa podieľa na tom, že súčasná nielen škola, ale aj spoločnosť nenapomáha k formovaniu skutočne kultúrnych osobností.

Naznačený aktuálny problém o prejavoch kultúrnosti človeka v súčasnej spoločnosti chcem dať do kontextu správania a konania robotníkov v Sklárskom družstve v Málinci v období Československej republiky ( Zahraničný investor, alebo sedliacky rozum... - Slovo, 2. apríla 2014). Ponúkam niekoľko poznámok o správaní a konaní robotníkov sklárskeho družstva, pre ktorých osobná česť, ale aj česť „svojho“ podniku bola viac ako osobný prospech. V ich každodennej pracovnej činnosti a žití sa tak napĺňali slová Miroslava Válka o kultúrnosti odborníka v pracovnej a ľudskej činnosti. Veď prirodzená kultúrnosť tých jednoduchých chlapov prinášala prospech všetkým zamestnancom sklárskeho družstva, prostredníctvom nich ich rodinám a v neposlednom rade aj ďalším ľuďom v danom regióne. 

Od samého začiatku sklárskeho družstva sa ukazovalo, že hospodárenie bolo racionálne. Pritom ho viedla len štvorčlenná správa (tvorili ju sklárski robotníci) a tá mimoriadnu pozornosť venovala ponuke, ktorú prispôsobovala dopytu. V dôsledku toho sa sortiment výrobkov neustále rozširoval. Samozrejme sa to postupom času prejavilo aj v raste životnej úrovne členov družstva. V sociálnej oblasti sa nezabúdalo na chudobnejších a práceneschopných, pre ktorých bol založený podporný fond. Výrazné hospodárske výsledky sklárskeho družstva začali postupne rezonovať nielen na okolí, ale „málinský spôsob“ družstva si získal aj publicitu. Konkrétne Svaz sklářského dělnictva ho spropagoval na zjazde v Prahe (14. – 15. mája 1938): „Vznik a další rozvoj tohto družstevního podniku jest velmi zajímavý, obdivuhodný a poučný. Z malých počátků, s těžkými obětmi provedli tu sklářští dělníci dílo, na než mohou býti právem hrdi! Tento podnik může býti právem dávan za vzor správného a obezřetného budování a vedení výrobního a prodejního družstva, i tak mnohým podnikům soukromným. Již z výrazných tváří těchto průkopníků svépomocné myšlenky družstevní na Slovensku je viděti odhodlání býtí se s hospodářskym životem až ke konečnému cíli! Jest si jen přáti, aby nejen dělnictvo v Málinci, ale i všude jinde v tomto svém rozhodném a cílevědomém postupu pevne vytrvalo... . Mají-li býti základy družstva pevné a trvanlivé, jest nutno říditi se málinským příkladem budování svépomocných podniků! Jedině táto cesta jest správna, přičemž nutno míti vždy na zřeteli, že družstevnictví nezná sobeckosti, ale pospolitosti, sebekázně, obětavosti a lidskosti!“ (Viktora, K.: Hospodářská, organisační, sociálně politická a kulturní činnost svazu v letech 1933 – 1937. Praha, 1938, s. 113)

Úspech družstva spočíval aj v tom, že tu neexistovala zbytočná administratíva, preto mnohí drobnejší odberatelia si radšej kupovali od výrobcu osobne – priamo pri sklárskej peci bola ich objednávka bez akýchkoľvek problémov vybavená. Stále viac dochádzalo k tomu, že viacerí záujemcovia o takéto sklo odmietali kupovať od kartelu DUTA (súkromná predajná organizácia pre duté sklo, ktorej prináležalo 23 veľkých sklárskych firiem) pre nekalé praktiky. Tento kartel sa výrazne podieľal na likvidácii viacerých sklární, najmä na Slovensku. Preto málinské sklárske družstvo sa stalo pre DUTU „tŕňom v oku“.  Začal sa postupne vytvárať tlak a prvým krokom bol predaj sklárskych výrobkov pod výrobnú cenu v blízkom okolí Málinca. Tieto kroky neboli úspešné, lebo málinskí sklári predávali svoje výrobky v menšom množstve a často aj za poľnohospodárske produkty. Keďže takéto kroky na zlikvidovanie sklárskeho družstva stroskotali, pristúpilo sa k vyhrážaniu so zdôvodnením, že družstvo nepatrí do zamestnávateľských organizácií. Nátlak sa robil osobnými kontaktmi pri návšteve Málinca, pričom „zoči-voči“ robotníkov zastrašovali. Preto prišlo k tomu, čomu v súčasnosti len málokto odolá, a to otvorenej korupcii. Chceli podplatiť predsedu a keď odolal, tak peniaze ponúkli celému vedeniu a neskôr celému družstvu. Cena za zastavenie výroby sa vyšplhala na vtedajších 300 000 korún československých. Aj napriek tejto lákavej ponuke odmietli s predstaviteľmi kartelu rokovať. Tí však dali jednoznačné ultimátum: buď sklárske družstvo vstúpi do kartelu, alebo ho všetkými dostupnými prostriedkami zničia. Táto taktika kartelu dovtedy vychádzala, lebo všetky slovenské sklárne, ktoré vstúpili do organizácie DUTY, časom zanikli. Zaujímavé však bolo, že v Málinci sa robotníci aj s vedením nedali. Dokonca ani vtedy, keď zástupcovia DUTY prišli ozbrojení pištoľami s rozhodnutím zlikvidovať skláreň aj za cenu ľudských obetí. Zo zachovaných svedectiev bývalých vtedajších sklárov vieme, že robotníci za pomoci žien, dokonca detí doslova vyhnali pánov z DUTY. Aj keď potom sa už v Málinci neobjavili, po opatreniach československého štátu (všetky štátne objednávky sa postupovali DUTE), predsa len vznikol medzi kartelom a družstvom spor, ktorý po dlhých ťahaniciach napokon kartel prehral.

Aj toto stručné nahliadnutie do minulosti – pripomenutie správania a konkrétneho konania málinských sklárskych robotníkov „za prvej republiky“ predstavuje v spätnom pohľade z minulosti aj iné ponímanie úspešného podnikania na prospech všetkých. Môžeme si položiť otázku, čo k tomu v uvedenom čase v tomto konkrétnom družstve pomohlo? Bola to nielen odbornosť, ale aj iný fenomén, ktorý bol tým fluidom úspešnosti, na ktorý sa v súčasnosti zabúda. Bola to zanietenosť vtedajších robotníkov, ktorí si uvedomovali, že jedine vzájomná podpora družstva im zabezpečí určitý životný štandard. Nikto z nich nepodľahol vtedajším spomínaným lákadlám, lebo to vnímal len ako dočasné vybavenie si svojich egoistických záujmov na úkor iných, ale v konečnom dôsledku by to viedlo aj k osobnému zlyhaniu, čomu bránilo svedomie. Čiže istá kultúrnosť ducha, resp. možno v danom prípade múdrosť hospodára. A tak v konaní a správaní vtedajších členov družstva sa dosahovala súhra vonkajšieho prostredia s duchovným vnútrom človeka.

Ukazuje sa, že táto, sokratovsky povedané, snaha o múdrosť dosť výrazne absentuje pri súčasných formách podnikania. Možno je to aj situovanosť súčasného podnikania do spoločnosti, ktorá predstavuje riziko davovosti, šedého priemeru, zaradenosti do prúdu, ktorý je jedinečný len ako celok. Dochádza k rozbíjaniu jedinečnosti každého jednotlivca. V konaní človeka aj pri podnikaní sa vytrácajú mnohé skutočnosti, ako napr. rozchod s tradíciou, ľahostajnosť, strata zmyslu pre zodpovednosť a s tým spojené prejavy egoizmu. To následne vedie k „rozbitiu“ hodnotového rebríčka, pričom základom ľudského sebarealizovania sú práve hodnoty. Najmä kultúrne hodnoty sa stávajú prostriedkom, ktorý determinuje duchovné vnútro človeka, aby ho viedol v jeho rozhodovaní. A toto je predpokladom nielen tvorby hodnôt, lebo kultúrna hodnotová orientácia ovplyvňuje aj rozhodnutia človeka, čo spätne pôsobí na úspešné podnikanie. V rámci neho potom záleží tak na odbornosti, ako aj charaktere každého člena pracovného kolektívu, pre ktorý je potrebné vytvárať nielen kultúrnosť prostredia, ale v rámci slobodného priestoru, ako predpokladu zodpovednosti, najmä kultúrnosť pre „svoje duchovné vnútro“.