Reklama
banner2-01-1509979936.png
Reklama

Kríza kritického politického myslenia

Počet zobrazení: 2242

V poslednej dobe interpretácia faktov a udalostí v čoraz vyššej miere vytvára fanúšikovské davy medzi čitateľmi. Kto je nositeľom tej správnej interpretácie? Ktoré médiá a ktorí novinári? Odpoveď je jednoduchá: Predsa tie moje, tie naše. Tolerancia k názorom protistrany, overovanie faktov, priznanie omylu sa stáva prejavom slabošstva, nedostatočného presvedčenia o pravde, nedostatkom viery vo vlastnú pravdu.

Žiaľ, aj niektoré seriózne mainstreamové médiá a novinári skĺzavajú na šikmú plochu a preberajú praktiky tých, ktorých kritizujú. Na jeseň jedného mladého novinára v Česku na upozornenie na Twitteri, že by novinári mali overovať informácie a nechať priestor aj protistrane, poučili dvaja vážení novinári a šéfredaktori, že nemá skúsenosti a že ich potrebuje získať nijak inak ako „j...ním“. To nebol už žiadny Trump.

Výsledkom toho všetkého je, že ľudia sa začínajú čoraz viac správať pri interpretácii politiky ako na futbalových štadiónoch, fanúšikovsky, davovo, násilne, neomylne presvedčení o svojej pravde, o svojej značke. Cítia sa ohrození, že ju stratia a prehrajú, a preto sa stávajú ešte agresívnejší. Vytráca sa základná empatia k názorom a videniu sveta faktov iného človeka. Rozmáha sa delenie na my a oni. Dochádza ku glorifikácii názorov v podobne zmýšľajúcich ľudí, novinárov a politikov. Vznikajú uzavreté komunity zamerané iba na vlastné videnia sveta s nedôverčivosťou až k nenávisťou k cudziemu videniu, k cudzincom.

Namiesto kritického myslenia sledujeme vzájomné pochlebovanie si. Mohli by sme to nazvať postliberalizmom alebo aj (neo)tribalizmus. Zygmunt Bauman o tom píše vo svoje poslednej knihe Retrotópia v časti Späť ku kmeňom. Píše o hermetickom uzatváraní komunít, nepodporovaní „fúzie horizontov“ (Gadamer), selektívnosti zhromažďovania informácií, zapchávaním si uší pred inými názormi, „našej“ nadradenosti.

dravec.jpg
Ilustračné foto: Zdeněk Hrabica

Dostali sme do určitej „občianskej“ vojny. Jedna strana štve proti druhej a opačne, nadávajú si do ľavičiarov a pravičiarov ako vo štvrtej cenovej skupine. Panuje akási intelektuálna nevyvinutosť, sme utopení v protirečeniach a v sedliackej zarytosti, ktoré gniavia našu verejnú sféru. Dočasne to možno niektorým médiám vyhovuje, pretože nestrácajú svojich čitateľov, ktorí si v nich nájdu to svoje, ale z dlhodobého hľadiska je to cesta do pekla.

Počúvať iné názory a videnia sveta, cudzincov, sa stáva zradou identity. Vymeňme na chvíľu politikov v konkrétnych udalostiach a zamyslime sa, ako by sme ich interpretovali.

Predstavme si, že by Fico, Kaliňák alebo Smer zle účtovali volebnú kampaň ako Kiska, že by si Fico dal do účtovníctva svoje meno ako chránenú ocenenú značku, že by jeden z nich kúpil pokútne pozemok ako Kiska, vyhováral sa, že nič netušil, aj keď ako finančný magnát pod Tatrami región veľmi dobre pozná, neplatil 15 rokov nájom, ignoroval pôvodného majiteľa a jeho sťažnosť, jednal s ním arogantne, vyhováral sa, že ho nepozná, pričom aspoň jeho matku poznal, že by štátne úrady ignorovali pôvodného majiteľa v spore s ústavným činiteľom, pozemok by sa odhadol na smiešnu cenu. Čo by robila asi opozícia? Čo by písali nezávislí liberálno-konzervatívni novinári? Koľko demonštrácii by opozícia so stredoškolákmi a vysokoškolákmi zorganizovala? Koľko mimoriadnych schôdzí NR SR by vyvolala?

Nevykrikovali by a nepožadovali by náhodou okamžité nezávislé vyšetrovanie, odstúpenie Fica alebo Kaliňáka, predčasné voľby, odchod oboch z politiky naveky? Nepísali by, že demokracia na Slovensku sa skončila, že korupcia zachvátila celú krajinu, že nepatríme do EÚ, že sme nikdy nepatrili na Západ, že naše štátne inštitúcie nie sú nezávislé, že nikdy nefungovali ako bezchybné západné, že Fico zavliekol Slovensko na Východ, že musíme bojovať za obnovenie demokracie a slobody a pod.?

Predstavme si, že by dal Kaliňák ako minister sledovať novinárov alebo dával preverovať autá, ktoré jazdia za ním. Áno, takto argumentuje aj Fico, ale preto na tom nemôže byť ani štipka pravdy? Predstavme si, že bývalý smerácky minister, ktorý rád kázal o morálke, by bol viackrát prichytený pri prekročení rýchlosti a nakoniec by nešťastne a neúmyselne usmrtil človeka? Predstavme si, že by sa smerácky asistent protizákonne hrabal v bankových účtoch klientov z OĽaNO a SAS? Je to tento anarchisticko-ľavičiarsky čin hodný pravice?

Predstavme si, že by Smer vyzval na dobrovoľnú sterilizáciu rómskych žien. Ako je možné, že jeden poslanec, kazateľ kresťanskej morálky, schvaľuje kontroverznú podnikateľskú minulosť (vekslák a kamarát mafiánov) a akceptuje sexuálny (s náznakom zvádzania neplnoletej dievčiny  na sociálnej sieti) a rodinný antikresťanský život svojho predsedu? Predstavte si, že by bol predseda zo Smeru. Alebo si naopak predstavme, čo by Fico a spol. robili, keby by boli za Mikloša vyplatené advokátom odmeny pri elektrárňach 60 miliónov euro. Alebo čo by robil Fico, keby niektorý z vodcov opozície (napr. Sulík) býval v byte patriacemu podivnému podnikateľovi, ktorý vedome ukrátil štát na daniach a štátne orgány by pred jeho operáciami zatvárili oči? Atď.

Domnievať sa však, že vládny politik vie o všetkom, čo sa v štáte udeje, že vie o všetkých podvodoch, na krajskej a okresnej úrovni, je smiešne. Či v totalitnom fašistickom Nemecku alebo v Stalinovom Rusku neboli klasickí zlodeji a podvodníci? Či si niekto myslí, že Babinského kryl všade Colotka, pretože to bol jeho „kamarát“, že Husák, Štrougal, Biľak, Lenárt a Jakeš zatvárali oči (prečo ho potom chytil okresný policajt?). 

Jednoducho stačí zameniť pozície, figúrky a fanúšikovia začnú tvrdiť opak. Máme proste na Slovensku dvojaký meter. Základné novinárske pravidlo padni, komu padni, sa vytratilo. A v hlavách máme trochu posplietané hodnoty.

A nielen na Slovensku. Steve Bannon, keď bol vedúcou osobnosťou podivného ultrakonzervatívneho webového portálu Brebart News a neskôr členom Trumpovej volebného tímu a  jeho prezidentskej administratívy, bol „najhorším mužom USA“, vyhlásený antidemokrat, „nepravdivý“ novinár, proste ohava. Po prispení kritiky Trumpa do knihy Michaela Wolffa Hnev a zúrivosť sa stal obratom hrdina a ochranca demokratických hodnôt.

Slovenská opozícia namiesto toho, aby sa venovala analyzovaniu a riešeniam v školstve, zdravotníctve, pri zvyšovaniu platov v štátnej a verejnej správe obyčajných zamestnancov, pretože aspoň v týchto oblastiach musí dôjsť k  celospoločenskej dohode, kategoricky odsudzuje a navrhuje vlastné riešenia, keď dobre vie, že ich vláda nemôže akceptovať. Keď sa zdá, že nezíska na téme EÚ, začnú aj tí skalní proeurópski písať proti jadru EÚ, pretože je zaň veľmi realisticky Fico. Ak by Fico mal opačný názor, ihneď by obrátili a hovorili a písali by, že Fico nás odkláňa od EÚ, od Západu, chce nás zaviesť na Východ, do Ruska. Je to chyták, pasca. K čomu ale? Neustály hon a štvanica iba drvia spoločnosť a nič neriešia.

Novinári pracujú  často s predsudkami. A je jedno, či sú to starší alebo mladí ľudia, ako je na Slovensku zvykom, bez skúsenosti, ktorým niekto opantal myseľ, ako mladej dievčine dobre vyzrejúci bohatý podnikateľ s domom a drahým autom. Oni totiž o tom nevedia – keďže oni už vedia všetko. Majú však svojich nadriadených. Predstavte si, že  takíto mladí ľudia, ktorí referujú v slovenských médiách o  udalostiach na Slovensku, v politike a spoločnosti, by pôsobili v iných oblastiach – v medicíne, letectve, stavebníctve. Dali by ste sa od nich operovať, sadli do lietadla, ktoré pilotujú alebo nechali postaviť od nich dom alebo budovu?

Ľudia nie sú takí hlúpi, aby všetky protirečenia a protiklady nevideli a necítili. Preto v nich rastie iba vnútorná frustrácia, ktorá sa hromadí podobne, ako v Nemecku v dvadsiatych a tridsiatych rokoch alebo následne v strednej Európe po vojne. Ľudia nevolili v USA Trumpa, ale proti mainstreamu – politickému i mediálnemu. Trump dokázal šikovne využiť a nasmerovať hnev vylúčených.

Ako sa skončí tento príbeh? Poľský novinár Adam Michnik nie je pesimista a myslí si, že ide o „Zeitgeist“. Lenže dejiny nám ukazujú, že pokiaľ sa nič nezmení, môže príbeh vyústiť do korunovácie niekoho (napr. kráľa Mariána), kto dá konečne všetko do poriadku a nájde názorovú jednotu v národe, do nastolenia autoritárskeho režimu. A nemusí to byť v slovenských podmienkach iba Kotleba. Potom už bude neskoro písať slobodne a nezaujato, bude sa písať už iba fanúšikovsky. Všimnime si, ako športoví novinári píšu o Saganovi ako o kulte osobnosti. Nikto s tým na tomto poli nepolemizuje, spoločnosť má jednotný názor na svojho veľkého hrdinu.

Priemer: 4.7 (39 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama