Kozáci v strednej Európe

Počet zobrazení: 5595

Nedávno vyšlo už druhé, revidované a rozšírené vydanie nie celkom zvyčajnej knihy. Po prvé preto, že sú v nej sú analogické texty v ruskom a českom jazyku. Po druhé, autori Igor Bondarenko a Josef Dolejší ju venovali udalostiam, ktoré nie sú veľmi známe čitateľom na Slovensku a v Českej republike, vlastne ani v Rusku.
 

kozaci_obalka.jpgИ. Бондаренко, Й. Долейши. Летопись казачества. Казаки в Центральной Европе. Братислава, 2018.

I. Bondarenko, J. Dolejší. Letopisy kozáctva. Kozáci v Centrální Europě.  Bratislava, 2018.

Kozáci ako zvláštny stav a etnosociálna skupina sa sformovali v 15. – 17. storočí na okraji ruského štátu. Existujú rôzne pohľady na pôvod kozáctva. Podľa niektorých autorov sú potomkami turkických národov, asimilovaných Slovanmi. V skutočnosti na východnom okraji slovanských krajín v ranom stredoveku došlo k intenzívnej interakcii národov, ktorá mala kultúrne aj genetické dôsledky – Eurázia vtedy bola taviacim kotlom národov. Ale to sa stalo dávno pred vznikom Kozákov.

Zaujímavé je že fašistická rasová teória ich považovala za potomkov Gótov,  teda za Árijcov, a preto sa pozerala na nich inak ako na Slovanov. Ale väčšina vedcov sa stále domnieva, že Kozáci, sú Slovania, ktorí sa od 15. storočia začali usádzať na neobývanom teréne tzv. Divokého poľa. Najčastejšie to boli nevoľníci, ktorí utiekli od majiteľov pri hľadaní slobody a lepšieho života.

Aby prežili na hraniciach, kombinovali poľnohospodársku prácu s obranou, boli ozbrojení a často boli nútení bojovať. Postupne si vytvorili vlastnú špecifickú kultúru, ktorá ich odlišovala od susedov. V priebehu času ruské orgány ocenili potenciál Kozákov a zapojili ich do ochrany hraníc, ako aj riešenia vnútorných problémov. Dediči utečencov sa stali „služobnou triedou“, jedným z pilierov štátnej moci.

Kozáci hrali veľkú rolu nielen v histórii Ruska. Ako vynikajúci bojovníci pôsobili v armádach Litovského veľkovojvodstva, Poľska, slobodného mesta Hamburg, Švédska, Osmanskej ríše, Perzie, Nemecka („Kosakenlager“), Japonska (Kwantungská armáda) atď. Pozoruhodnou je kľúčová úloha Kozákov vo vojne medzi Paraguajom a Bolíviou (tzv. Čakská vojna 1932 — 1935).

V 18. storočí sa Kozáci prvý raz objavili v strednej Európe, najmä na územiach dnešnej Českej republiky a Slovenskej republiky. Boli súčasťou ruskej armády bojujúcej vo vojne za poľské dedičstvo. Autori knihy opisujú, ako sa miestne obyvateľstvo pôvodne ukrývalo v lesoch pre obavy z „ruských barbarov“, ale potom postupne nadviazalo s Kozákmi vzťahy.

Kontakty Kozákov s národmi Európy možno podmienene rozdeliť na dve časti. Do začiatku 20. storočia sa išlo takmer výhradne o súčasť ruských armád počas rôznych vojen. To neprispievalo k vytvoreniu trvalých väzieb a vzájomného uznania a porozumenia. (Písal som o tom, že lebku neandertálca, ktorú našli archeológovia v Nemecku v 19. storočí, vystavili v múzeu ako pozostatky ruského Kozáka.)

Po októbrovej revolúcii a občianskej vojne v Rusku sa stredná Európa stala jedným z miest, kam sa zamierili početní ruskí emigranti, medzi ktorými bolo aj veľa Kozákov.

Ruská cárska vláda využívala Kozákov na potlačenie revolučného hnutia. Pre boľševickú moc boli nepriateľmi. Preto uplatňovala politiku likvidácie kozáctva ako osobitnej skupiny. Veľká časť Kozákov nesúhlasila s výsledkami revolúcie. Tisíce z nich opustili krajinu, aby si našli novú vlasť. Podľa autorov len do Československa prišlo až 30 tisíc ruských emigrantov.

V recenzovanej knihe čitateľ nájde veľa faktov a svedectiev o tom, ako sa Kozáci cítili v emigrácii, ako sa podieľali na verejnom živote. Treba však poznamenať, že tieto veľmi zaujímavé a informatívne materiály nie sú dosť štruktúrované, čo niekedy vedie k strate logiky výkladu.

Autori sa snažia zachovať objektívnosť aj keď ide o dramatické dejiny. V druhej svetovej vojne sa Kozáci pôsobili ako v ruskej (Červenej), tak aj v hitlerovskej armáde, bojovali na oboch stranách. Emigranti videli v spolupráci s fašistami revanš za porážku v občianskej vojne a možnosť vrátiť sa domov ako víťazi. Ale viacerí z nich, keď zistili podstatu hitlerovskej politiky na východe, odmietli kolaboracionizmus.

Čo je najhoršie, Kozáci sa zúčastnili aj na represívnych operáciách a masovom zabíjaní civilistov. Autori píšu o tragických udalostiach na Morave, v Zákřoveˇ a v Přestavlkách pri  Přerove, a konštatujú, že doteraz málo ľudí vie, že to urobili práve Kozáci.

Samozrejme, že v knihe sa opisuje úloha kozáckych jednotiek v Červenej armáde. Zúčastnili sa bojov s fašistami aj na území Slovenska a Česka. Táto stránka histórie je dobre popísaná v povojnovej literatúre, ale autorom sa podarilo nájsť vlastný prístup k prezentácii témy.

V poslednej kapitole autori píšu o kozáckych združeniach, ktoré pôsobia v Slovenskej republike a Českej republike. Hoci dnes nič v Rusku nebráni návratu Kozákov, dediči emigrantov sa nechcú rozlúčiť s novým domovom. Už sa stali súčasťou miestnej spoločnosti.

V závere knihy sa dočítame, že v súčasnom Rusku sa za Kozákov považuje takmer 7 miliónov ľudí. Toto číslo potrebuje vysvetlenie. Na konci 19. storočia v Rusku boli podľa sčítania obyvateľov asi 3 milióny Kozákov. Ak vezmeme do úvahy všetko, čo zažili v 20. storočí, ťažko pochopiť, prečo sa ich počet viac ako zdvojnásobil (a to na pozadí vyľudňovania ruského obyvateľstva). Myslím že dnes sa ľudia stotožňujú ako Kozáci najmä na základe sebeidentifikace, a to už je skôr občianske postavenie ako etnikum.

Kniha I. Bondarenka a J. Dolejšího určená nielen pre Kozákov, ale je zaujímavá aj pre široké publikum. Z tohto pohľadu je škoda, že autori ju nevybavili aspoň krátkou úvodnou esejou, ktorá by čitateľom ozrejmila, kto sú Kozáci, ako vznikli a akú mali históriu. Nie všetci súčasní Európania majú o tom jasnú predstavu.

Malá chyba: pred českým textom nie je umiestnená titulná strana v češtine. Abstrakt na obrate titulnej strany je tiež iba v ruštine. To komplikuje slovenským a českým čitateľom možnosť predbežne sa oboznámiť s témou knihy a nezodpovedá špecifikám dvojjazyčného vydania. Neznižuje to však prínos knihy, ktorá je významným príspevkom k štúdiu historických skúseností interakcie medzi národmi východnej a strednej Európy.

Autor, prof. Vasil Lipitsky, DrSc., je prezidentom Bratislavského akademického združenia

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984