Reklama
Reklama

Korešpondencia a iné básne

Chvíľka poézie s novou zbierkou
Počet zobrazení: 2198
j._petrik.jpgpetrik_obalka.jpgJán Petrík (1957) žije a tvorí v Spišskej Novej Vsi. Venuje sa poézii, satirickej tvorbe a tvorbe pre rozhlas. Je zakladajúcim členom Spišského literárneho klubu. Publikoval vo viacerých slovenských a českých literárnych periodikách, v Slovenskom rozhlase, v regionálnej tlači a vo viacerých zborníkoch, spomeňme tu zborník Správna chvíľa (1993); redakčne ju pripravil Vojtech Kondrót z príspevkov autorov Dielne mladých, ktorá vychádzala v Novom slove. Ján Petrík debutoval vydaním troch zbierok poézie  – Miestopis (s van Goghovým uchom), Modlitby za Judáša a Pocestný a papagáj(a) – pod spoločným názvom Tri knihy nepokoja (1992). Uverejňujeme niekoľko básní z jeho najnovšej zbierky Nakladanie svetla do octu, FAMA art, Spišská Nová Ves, 2017.


Foto: FB stránka J. P.
 

 

Korešpondencia
 

Napísal som ti
ako baránkovi,
ako hostii.

Ležíš mi
suchá na podnebí,
tak dlho sme sa postili.

Do neba nás za to
všetci čerti berú.



Boh celkom isto je


Kto by nám inak posielal
v ústrety všetky tie krásne ženy
s dlhými nohami
v čiernych gamašiach a svetríkoch
akurát po lono
či v iných výbušninách,
v ktorých sa cítia na koni.

Kto iný by im prikázal,
aby vždy cudne
zvesili zrak,
keď na ne
kradmo, ale úprimne
myslíme
aspoň jednou dlaňou.

Boh celkom isto je.
Kto iný by nám ich
presne  v tej chvíli bral,
Tým, že medzi nás a nebo
postaví celkom iných šťastlivcov,
o ktorých obidvaja vieme,
že si ich nezaslúžia.

Boh celkom isto je.
Diabol by nebol
taký nespravodlivý.

 

Poza


Chodíme po Polianke
Wolkra si už
vzali spolu s Prahou,
zostali nám po ňom iba pomníky.
Možno ešte staré lásky
na tri očká očkované,
keďže sme už
väčší ako velikí.

Chodíme Tatrám poza hory,
pán Čejka nám na stanici dráhy
píše báseň,
ktorou sa tu liečil.

Ak už odísť,
tak po špičkách,
nech sme spolu aspoň
trochu väčší.



+ + +

(Vojtovi Kondrótovi)

Prepáč, starec,
že tak neskoro.
To leto.
Trochu dlhšie hrialo,
to ten klam.
Vína až vtedy bolia,
keď sú dopité,
roviny,
keď sú prázdne ako dlane.

Už sami píšeme
a včera
sme len pili –

niekto stále,
vyšší o hlavu.

Na Zem je blízko,
ale načo robiť
rany anjelom,
ktorí na nás dole
aj tak neveria?



Margecany II


Kdesi som mŕtvy.
V štyridsiatom piatom
na tabuli s ďalším
menom železničiara.

Ale je rok 2003,
mláky plné peľu.

Dievčatá v nohaviciach,
ktoré im úzkostlivo
zvýrazňujú ženstvo,
sa smejú
nabité v mojom oku
do prasknutia
tohto podvodu,
výmyslu,
mystifikácie smrti,

ktorá
jednoducho
je.

 

Priemer: 5 (7 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Kvalitné matrace za super ceny - NovyNabytok.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama