Reklama

Kontexty problematického spisu Ľudovíta Štúra II.

Počet zobrazení: 2096
Štúdia filozofa a spisovateľa Viktora Timuru vznikla po prvom vydaní Štúrovho spisu Slovanstvo a svet budúcnosti v slovenčine v roku 1993 – takmer po sto päťdesiatich rokoch od jeho napísania  – v rámci polemiky, ktorú vydanie vyvolalo. Autor na nej nič nepotrebuje meniť, pre Slovo však aktualizoval jej záver s ohľadom na aktuálny vývoj v EÚ. Odvolávky na strany platia pre vydanie z roku 1993.

obalka_l._stur_291v.jpgstur_slovanstvo_a_svet.291v.jpgObálka prvého slovenského vydania Štúrovho spisu z roku 1993. Vedľa obálka vydania, ktoré v roku dvestoročnice Ľudovíta Štúra vydala Nitrava s. r. o.





Použité ilustrácie sú z výstavy
Dielo, pocta a portrét – Ľudovít Štúr v slovenskom výtvarnom umení.


Kontexty problematického spisu Ľudovíta Štúra I.


 

Východiská a okolnosti Štúrových úvah o Slovanoch


Po kritike Západu si Ľ. Štúr kladie otázku, či je taký národ, pred ktorým je otvorená budúcnosť a môže zaujať postavenie na čele ľudských dejín. Odpovedá, že je to slovanský národ. Súčasne však kladie otázku, či je taká myšlienka, ktorá by tento národ mohla povzniesť a spojiť, aby mohol plniť túto úlohu, či pohyby medzi Slovanmi v súčasnosti majú tento vyšší význam, alebo sú to len prechodné, kŕčovité pokusy. Hľadá odpovede na tieto otázky a porovnáva slovanské národy so západoeurópskymi, najmä duchovnú sféru a spoločenské zriadenie s návratmi do dobových a minulých historických udalosti.

Pri analýze Slovanov Ľ. Štúr zhodnocuje a využíva všetko, čo dovtedy vykonali naši národní myslitelia z generácie Všeslávie i jeho generácia. Vracia sa k myšlienkam J. Kollára z Predspevu k Slávy dcére („k obloze, Tatry synu, vznes se, vyvýše pohled,/neb raději k velikému přichyl tomu tam se dubisku,/jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům“), ku Kollárovým kázňam o Dobrých vlastnostech národu slovanského, k myšlienkam O literárnej vzájomnosti medzi rozličnými kmeňmi a nárečiami slovanského národa, k šiestemu paragrafu Slovanských starožitností P. J. Šafárika a k jeho Dejinám slovanského jazyka a literatúry všetkých nárečí i k ďalším. Poukazuje na výhody občinovej spoločnosti, rôzne predpoklady Slovanov a ich vlastností.

V. Matula upozorňuje na článok A. I. Gercena pod názvom Rusko, v ktorých rozoberal výhody ruskej občiny a občinovú demokraciu. Podobne na článok K. Havlíčka z polovice r. 1850 Rusové i ďalší jeho článok Slovanská politika, v ktorých začal uvažovať o spolupráci s Ruskom ako o jedinej reálnej možnosti. Tieto názory začali byť aktuálne medzi delegátmi Slovanského zjazdu už v posledných dňoch zjazdu, keď nastal obrat v názoroch na riešenie slovanskej otázky od austroslavizmu k všeslovanskej orientácii.

V. Matula pripomína aj činnosť chorvátskeho, demokraticky orientovaného publicistu Imbre Tkalaca v novinách Slovenski Jug a Südslawische Zeitung, s ktorými Ľ. Štúr spolupracoval. Články a brožúry I. Tkalaca iste poznal. Upozorňuje tiež na myšlienkové paralely Tkalacových názorov so Štúrovým spisom Slovanstvo a svet budúcnosti.

Nemožno celkom opomenúť ani stretnutie Ľ. Štúra s M. Bakuninom počas Slovanského zjazdu l848 v Prahe. Pre nezhody medzi slovanskými delegátmi v názoroch na spôsob riešenia slovanskej otázky, najmä českými a poľskými, na podnet M. Bakunina, vznikol Slovanský spolok (popri už existujúcej Lipe slovanskej), v ktorom bol aj Ľ. Štúr. Bakunin na Slovanskom zjazde v Prahe vystúpil s myšlienkou, že jednotu a slobodu Slovanov nemožno dosiahnuť iným spôsobom, ako „úplným rozbitím rakúskej ríše“. Vyzval delegátov, „aby položili základ budúcej slobodnej a veľkej federácie všetkých slovanských národov" (M. Bakunin: Zpověď caru Mikuláši I., Praha 1996, s. 46 – 47). Okrem toho, ako uvádza M. Bakunin, Ľ. Štúr mu niekedy medzi júlom a septembrom l849 poslal list, na ktorý Bakunin neodpovedal len preto, že nepoznal Štúrovu adresu. Aj v kontaktoch s M. Bakuninom možno hľadať pôvod Štúrových myšlienok o Federácii slovanských štátov, aj keď toto riešenie odmieta.

Do úvahy však treba brať predovšetkým spoločensko-politickú situáciu po revolučných rokoch l848 – l849. V čase príprav a zasadania Frankfurtského parlamentu žiadali Nemci, v duchu svojho nacionalistického egoizmu, slobodu pre seba, ale iba pre seba a nikoho iného, v domnienke, že sa stali jediným národom povolaným rozhodovať o osudoch sveta. Súčasťou bol veľký a nenávistný postoj proti Slovanom a Slovanskému zjazdu. Vychádzali z toho, že Česko vždy patrilo do zväzku nemeckých krajín a od dávnych dôb tvorilo integrálnu súčasť nemeckej ríše. Usilovali o včlenenie Čechov s ostanými Slovanmi Rakúskej monarchie do obrodeného Nemecka. Tí sa tomu bránili. Svoju budúcnosť vzali do vlastných rúk a zvolali Slovanský zjazd do Prahy. Podobné neúnosné a velikášske požiadavky mali voči slovanským národom Maďari so svojím výbojným nacionálnym egoizmom. Bolo im jedno, s kým sa spoja, len keď bude ochotný rešpektovať a napomáhať im pri dosiahnutí požiadaviek na úkor Slovanov.

Na jeseň l848 sa však po neúspešných revolúciách v Nemecku, Rakúsku i Uhorsku situácia zmenila. Značnou mierou sa o to zaslúžil M. Bakunin. Po návrate zo Slovanského zjazdu v Prahe prostredníctvom svojich kontaktov a známostí s demokratickými revolucionármi Západu (predovšetkým Hexamerom a ďEsterom) rozvíril v západnej tlači kampaň za spojenie Nemcov, Francúzov, Čechov, Maďarov a všetkých revolučných síl Európy v príprave na jarnú revolúciu l849. K tomu získal v Čechách bratov Gustáva a Adolfa Straku a publicistu Arnolda. Nemci súčasne vysielali agitátorov do Čiech za českými Nemcami, aby pôsobili v tomto duchu zjednotenia. Začali uznávať aj právo Čechov a ostatných Slovanov na samostatnosť a slobodné rozhodovanie o svojej budúcnosti. Pod týmto vplyvom nastáva v Čechách obrat nielen k Nemcom, ale aj k Maďarom, ku Kossuthovi. Podobne alebo ešte vo väčšej miere došlo k obratu u Poliakov (úvahy o rozdelení Slovenska medzi Poľsko a Maďarsko).

9_jan_koniarek_-_l.stur_-_portret.jpg7_pataki_-_stur.jpgZľava: Ján Koniarek: Ľudovít Štúr, sadra, tridsiate roky 20. storočia. Klára Patakiová: Ľudovít Štúr – portrét, bronz, 1973














M. Bakunin k tomu uviedol: „V tom čase bola Lipa slovanská ohniskom celého politického úsilia rakúskych Slovanov, rozvetvovala sa do pobočiek nielen v Čechách, ale vo všetkých slovanských krajinách rakúskej ríše... K Lipe slovanskej sa hlásili slovanskí vlastenci bez ohľadu na politickú príslušnosť. Najprv v nej prevažovali názory strany F. Palackého, Slováka Ľ. Štúra a bána J. Jelačiča. Neskôr však, tak trochu i zásluhou mojej ,Výzvy k Slovanompočet demokratov podstatne vzrástol a bolo tu dosť často počuť ,Eljen Kossuth!‘ Nakoniec sa potom celá Lipa odklonila od pôvodného smeru: verejne prehlásila, že sympatizuje s Maďarmi, a odmietla ďalej podporovať Slovákov a Juhoslovanov, ktorí bojovali proti Kossuthovi.“ (s. 84).

M. Bakunin predpokladal, že revolučne naladené maďarské pluky rozmiestnené v tom čase v Čechách sa po vypuknutí revolúcie na jar 1849 stanú základom revolučného vojska aj v Čechách (s. 89). Obrátil sa v tejto veci prostredníctvom baróna Bayera, ktorý pracoval pre Maďarov v Drážďanoch, aj na Telekiho, bývalého splnomocnenca L. Kossutha vo Francúzsku. Mal s Kossuthom dobré kontakty a disponoval aj potrebnými finančnými prostriedkami. K stretnutiu v Drážďanoch však už nedošlo, lebo M. Bakunina medzitým uväznili.

Pre uhorských Slovanov tento obrat nebol prijateľný (a to tak južných, ako ani pre Ľ. Štúra a jeho stúpencov). Maďari išli ďalej v línii svojich predstáv o veľkom a jednotnom maďarskom Uhorsku, do ktorého začleňovali všetky slovanské národy bez priznania akýchkoľvek práv.

Tým sa čiastočne narušili aj vzťahy medzi slovenskou a českou obrodeneckou reprezentáciou. Slováci a južní Slovania v zápase s Maďarmi o svoje národné oslobodenie zostali osamotení. Ich spolupráca pokračovala, ale po porážke bána J. Jelačiča veľa nádeje nedávala. Okrem spomínanej spolupráce s časopismi Slovenski Jug a Südslawische Zeitung je známe, že Ľ. Štúr chodieval v noci z Modry, keď bol pod policajným dozorom, na tajné schôdzky s M. Obrenovičom do Ivánky pri Bratislave, kde M. Obrenovič vtedy žil na veľkostatku a mal kontakty na ruských emigrantov na Západe (navštívil Rusko r. 1847 – 1848). Obsah rozhovorov nie je známy. Aj tu je však možné hľadať pôvod Štúrových názorov na Rusko.

Za danej situácie, keď ostatní Slovania (okrem Rusov) sa začali prikláňať k spolupráci s Nemcami a Maďarmi, prestali podporovať Slovákov a Juhoslovanov, Ľ. Štúrovi (podobne ako južným Slovanom) veľa možností nezostávalo. V týchto podmienkach bol nútený riešiť oslobodenie Slovanov inou, vtedy azda jedinou cestou, ktorá dávala nádej – príklonom k Rusku. Využil pritom všetko vhodné, čo urobili J. Kollár s P. J. Šafárikom, opierajúc sa o myšlienky J. G. Herdera (Vývoj lidskosti, Praha 1941, stať „Slovanští národové“, s. 330 – 333), modifikované Heglovou filozofiou dejín. Herder s Heglom na jednej, P. J. Šafárik a J. Kollár na druhej strane sú filozoficko-teoretickým základom jeho úvah v tomto spise.

Škoda však, že sa Štúr nepokračoval cestou, o ktorej hovoril na štúdiách v Halle. O tom, ako uvažoval Ľ. Štúr, nám zanechal svedectvo Jonáš Záborský. Podľa neho, aj keď Štúr uznával Heglovu filozofiu za „zvrchovanú vymoženosť ľudského ducha, predsa hovoril o potrebe pôvodnej slovenskej filozofie“. (J. Záborský: Dielo II., Tatran 1989, s. 369 – 370). Bol by nám zanechal dielo, ktorého absenciu pociťujeme dodnes.

Svet Slovanov – slovanská ideológia
 

Štúrova analýza Slovanov je vedená v protiklade k Západu. Nejde o kritickú reflexiu. Naopak. Ľ. Štúr idealizuje slovanský svet, zvlášť pomery v Rusku. Na podporu svojich názorov sa vracia do „slovanského staroveku“ a dovoláva sa aj cudzích mysliteľov, ktorí o Slovanoch písali. Slovania sú podľa neho, v duchu vtedajšieho romantizmu, pre svoje vlastnosti a humanitné zameranie povolaní vystriedať na čele dejín Západ. Poukazuje na čistotu mravov, pohostinnosť, veselosť, pracovitosť a tvorivé schopnosti, oddanosť svojej reči a náboženstvu, starostlivosť o cudzincov, ale aj o vlastných v nešťastí. Vyzdvihuje skutočnosť, že Slovania aj v zajatcoch vidia človeka a nie otroka a po čase im ponechávajú slobodu voľby odísť k svojim, alebo zostať ako rovnoprávni a slobodní občania. Porazené národy Slovania nezotročili a nevnucovali im svoje náboženstvo ani reč, ale rešpektovali ich zvyky, obyčaje, jazyk i vieru. To všetko v protiklade s Nemcami a Maďarmi, ktorí sa k Slovanom správali celkom opačne a veľmi kruto ich odnárodňovali. Rovnaké práva mohli mať len vtedy, keď sa zriekli svojho pôvodu (tým aj jazyka, zvykov, obyčajov a často i viery).

Vysoko vyzdvihuje občinový systém založený na demokratických zásadách, ktorý dáva do protikladu so štátno-politickými formami Západu. Napriek tomu, že ešte na začiatku spisu má rezervovaný názor na demokraciu starých Slovanov, ktorú spomína Prokopius (Válka s Góty, Praha 1985, s. 211). Slovania, podľa Ľ. Štúra, vtedy žili ešte v patriarcháte, vzájomne medzi sebou zápolili a ich demokracia „nebola ničím iným než prvotným, nevyvinutým detským stavom nášho národa...“ (s. 51 – 52). Odmieta preto aj prirovnávanie tejto občinovej demokracie k demokracii antického Grécka. Navyše, pretože občina je založená na spolucítení človeka s človekom, na emocionalite, Ľ. Štúr si je vedomý, že táto skutočnosť prináša aj veľmi negatívne dôsledky pre štát, lebo v štáte má byť pánom rozum (s. 47 a 52). Poukazuje pritom na Poliakov, kde užitočné rozhodnutie pre štát mohol vetovať jeden šľachtic, aj keď sa na ňom dohodli všetci ostatní, čo priviedlo napokon k strate štátnosti.

Pri vyzdvihovaní občinového systému však Štúrovi ide o humanitný princíp rovnosti a slobody každého občana. Teda o niečo podobné, za čo sa na Západe viedli revolúcie. Západ však tento cieľ nemôže dosiahnuť pre nezodpovedajúci štátno-politický systém. Štúr tu chcel ukázať, že Slovania si pre tento cieľ musia vytvoriť iný, sebe zodpovedajúci štátno-spoločenský systém a organizáciu. Domnieval sa, že by to mohol byť obnovený občinový systém, ktorý si Slovania aspoň čiastočne uchovali aj tam, kde boli porobení inými národmi. Najucelenejšie, ako uvádza, zostal uchovaný v Rusku. Podľa Štúra bude treba tento systém len zdokonaliť a prijať niektoré pokrokové prvky, najmä v užitočných inštitúciách, priemysle a vedách Západu. O konkrétnej podobe tohto systému nám, žiaľ, nezanechal svoju predstavu.

06_kostka_-_hrob_-_modra.jpgJozef Kostka – Milan Škorupa: Náhrobok Ľudovíta Štúra v Modre, 1964.

















Pri analýze občinového systému vychádza z názorov a popisov občinovej demokracie, ako ju vysvetlil P. J. Šafárik vo vyššie uvedených prácach a A. I. Gercen v článku Rusko. Štúr vyzdvihuje predovšetkým spoločné vlastníctvo pôdy, ktoré sa nedelí a zostáva stále občinovým vlastníctvom. Občina prideľuje pôdu otcom rodiny a potom aj dospelým synom. Takto sa majetok nedelí a nedrobí. Slovania nepoznajú „majorát“ ako na Západe, ktorý vedie k súkromnému vlastníctvu, dedeniu najstarším synom, kým ostatní zostávajú bez prostriedkov, alebo keď sa majetok delí a drobí, čo postupne vedie k chudobe všetkých. Odtiaľ pramení zlo pre celú spoločnosť, nespokojnosť, rebelantstvo a buričstvo.

Vyzdvihuje demokratický prvok života občín. Všetci dospelí muži sú si v rodine rovnoprávni a rodiny v občine. Rovnosť dospelých členov občiny vyzdvihuje ako základnú črtu slovanského ducha. O veciach občiny rozhoduje spoločná porada všetkých rovnoprávnych otcov rodín a o veciach žúp zase spoločné zhromaždenie všetkých starešinov občín. Tým je zabezpečená demokracia a rovnoprávnosť.

Za významnú črtu humanity označuje skutočnosť, že v občine sú všetci zainteresovaní na zabezpečení, pomoci a opatere chorých, bezmocných alebo tých, ktorí z akýchkoľvek dôvodov upadli do nešťastia. Kde nestačia sami riešiť pomoc v rodine, vypomáha občina a občine zase župa. V Rusku namiesto žúp tú istú funkciu plnia gubernie, ktoré sa líšia od občín ostatných Slovanov nie funkciou, ale iba názvom. Župy sú, podľa Ľ. Štúra, len rozšírené občiny. K ich funkciám patrí spravodlivé rozdeľovanie, vyberanie a odvádzanie daní. „Občina sa teda stará o všetkých a jej vynikajúca organizácia úplne vylučuje chudobu.“ (s. 116).

Odtiaľ odvodil, že feudálne právo a nevoľníctvo, privilégiá šľachty a ostatné nesprávnosti feudálneho systému sú slovanskému duchu cudzie. Boli zanesené cudzincami a treba sa ich čo najskôr zbaviť. Víta úsilie o zrušenie nevoľníctva v Rusku. Verí, že nebude dlho trvať a nevoľníctvo sa v Rusku stane minulosťou. Prvý krok k tomu vidí v opatrení, ktorým „ruská vláda odňala svojmu zemianstvu všetky politické práva a preukázala tým nielen Rusku, ale aj celému slovanstvu veľkú službu, pretože takto zachránila ruský štát pred rozpadom...“ (s. 119).

Za najväčší nedostatok u Slovanov považuje „slabé postavenie vlády“ (s. 118), čo rozoberá na príklade Poliakov i Čechov. Na druhej strane vyzdvihuje, že postavenie panovníka u Slovanov zodpovedá ich duchu, prenášajú na neho a do štátu svoju „občinu, panovník je pre nich čímsi takým ako kmeňový starešina. Štát nemá byť ničím iným ako rozšíreným životom občiny a v podstate rodinný život.“ (s. 120)

Výhody občinového systému teda videl v samosprávnom postavení žúp, občín a rodín, ktoré vo vzťahu k štátu majú presne stanovené povinnosti a štát zase vymedzené kompetencie, ktoré mu nedovoľujú svojvoľne zasahovať do záležitostí žúp, občín ani jednotlivcov, ktorí sú takto vo vzťahu k štátu slobodní občania. Majú k nemu povinnosti, za čo im štát poskytuje ochranu a priestor pre sebarealizáciu. Preto je presvedčený, že takéto usporiadanie vzťahov a pomerov v štáte je v súlade s požiadavkami a objektívne platnými zásadami vývoja a svetových dejín. Vytvorenie takéhoto štátno-politického systému sa však nemôže podariť s nedostatkom štátnického vzdelania a národného povedomia Slovanov, ktoré im zatiaľ chýba. V tom je nešťastie slovanských národov a príčina ich poroby a zotročenia inými národmi, ktoré im nanucovali cudzie zásady života.

Silu Ruska a tým aj celého Slovanstva vidí práve v tom, že vyššie uvedené vlastnosti dokázalo uchovať v pôvodnej podobe a nepodľahlo cudzím vzorom, alebo len v minimálnej miere. Domnieva sa, že ruský cár tvorí so svojím národom „jedno telo a jednu dušu“. Ľud je tam preto ochotný prinášať obeť pre cára, ktorý zastupuje celok národa. Veľkosť a silu Ruska podloženú slovanským duchom a občinovými zásadami dokumentuje víťazstvom nad Napoleonom i záchranou Rakúska pred porážkou Maďarmi (pripomína aj hrdinstvo českých husitov, ktorí odolávali celej Európe). Vyzdvihuje ďalej obetavosť, veľkodušnosť, skromnosť, pokoru, prísnosť i dobrotivosť Slovanov. Vyslovuje nádej a presvedčenie, že keď „sa presadí a uplatní tento princíp, zmení sa na magickú silu“ (s. 126), ktorá Slovanov zjednotí.

Ľ. Štúr vyzdvihuje „duchovný smer“ Slovanov, váži si, že v každej činnosti potvrdzujú „ľudský rozmer… V tomto smerovaní ducha sa zračí večný, nemenný a nepominuteľný zákon ľudstva, skutočné kresťanstvo... – taký národ, ktorého cieľom je vybudovanie spomínaných občín... vyriešil sociálne otázky vo svojom princípe. Tento duchovný smer a jeho prejavy predstavujú očividne vnútornú túžbu... vyviera priamo zo samotnej hĺbky srdca. Tento smer bol súčasťou slovanského ducha... Slovanstvo je prirodzeným základom ľudskosti.“ (s. 128). Keď sa rozvinie, Slovanstvo si stane na čelo svetových dejín a obohatí ich svojimi činmi. Aby sa však plne mohol rozvinúť slovanský život a slovanský duch splnil v dejinách svoje poslanie, je nevyhnutné zbaviť sa „neznesiteľného cudzieho jarma a politicky sa osamostatniť“ (s. 131). Na to však chýbala doteraz zreteľná a jasná „myšlienka, ktorá by nás oduševnila všetkých“.

(Pokračovanie)

(Odkaz redakcie: Digitalizovaný text podľa vydania vydavateľstva Slovenský Tatran z roku 2003:
http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1496/Stur_Slovanstvo-a-svet-buducnosti/1
http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1496/Stur_Slovanstvo-a-svet-buducnosti/2
http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1496/Stur_Slovanstvo-a-svet-buducnosti/3)

Priemer: 4.2 (5 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama