Reklama

Kontexty problematického spisu Ľudovíta Štúra I.

Počet zobrazení: 2808
Štúdia filozofa a spisovateľa Viktora Timuru vznikla po prvom vydaní Štúrovho spisu Slovanstvo a svet budúcnosti v slovenčine v roku 1993 – takmer po sto päťdesiatich rokoch od jeho napísania  – v rámci polemiky, ktorú vydanie vyvolalo. Autor na nej nič nepotrebuje meniť, pre Slovo však aktualizoval jej záver s ohľadom na aktuálny vývoj v EÚ. Odvolávky na strany platia pre vydanie z roku 1993.

obalka_l._stur_291v.jpgstur_slovanstvo_a_svet.291v.jpgVľavo obálka prvého slovenského vydania Štúrovho spisu z roku 1993.
Vedľa obálka vydania, ktoré v roku dvestoročnice Ľudovíta Štúra vydala Nitrava s. r. o.





Použité ilustrácie sú z výstavy
Dielo, pocta a portrét – Ľudovít Štúr v slovenskom výtvarnom umení.
 

Trvalo takmer 150 rokov, kým Štúrov spis Slovanstvo a svet budúcnosti vyšiel aj v slovenčine. Po jeho vydaní v roku 1993 vznikla polemika o chápaní a zaradení spisu do kontextu našich dejín. Vyvolala ju úvodná štúdia Svetoslava Bombíka, na ktorú reagoval Michal Gáfrik (LT č. 18/94) a Vladimír Matula (LT č. 23/94 a 25/96).

Spis, ako dokazuje V. Matula, vznikol na jar l85l s pôvodným určením ako seriál článkov pre záhrebské všeslovanské noviny vydávané v nemčine Südslawische Zeitung. Dodnes nemožno jednoznačne povedať, či v týchto novinách vyšiel. Ako vyplýva zo Štúrových listov z 20. júla 1853 a 30. júna 1855 M. F. Rajevskému, pôsobiacemu vtedy na ruskom vyslanectve vo Viedni, prostredníctvom neho zasiela spis do Ruska (prvé vydanie v Rusku 1867, druhé 1909).

K reflexii Štúrovho spisu Slovanstvo a svet budúcnosti je možné pristúpiť z niekoľkých hľadísk. V prvom rade je to prístup k reflexii v dobových súvislostiach, v ktorých vznikol. Druhý je prístup, ktorý vychádza zo súčasných alebo aktuálnych kultúrno-spoločenských súvislostí. Tento prístup si zvolil v úvodnej štúdii k vydaniu spisu Svetoslav Bombík. Je však možný ešte iný prístup k reflexii. Prístup, ktorý by si zachoval nadhľad nad dobovými i aktuálnymi súvislosťami, bral na ne v potrebnom rozsahu zreteľ a hľadal hlbšie alebo všeobecnejšie teoretické základy s posúdením toho, čím sa nám môže prihovoriť v súčasnosti alebo čo z neho môže mať a akú platnosť aj pre budúcnosť.

Štúrov spis má niekoľko základných čŕt alebo charakteristík. V prvom rade treba povedať, že vychádza zo syntézy a prehodnotenia značne širokých európskych (slovanských aj neslovanských) myšlienkových prúdov (kultúrnych, ideových, filozofických, náboženských, spoločenských, politických, sociálnych, ekonomických, štátnych a iných), s prihliadnutím na spoločenské pohyby vrcholiace v polovici 19. storočia. Možno aj preto obsahuje v sebe protirečivé alebo nie celkom zreteľné a jednoznačne interpretovateľné tendencie, ktoré však nadobúdajú svoj skutočný význam v zodpovedajúcich kontextoch.

Druhá základná črta Štúrovho spisu Slovanstvo a svet budúcnosti spočíva v tom, že Ľ. Štúr po neúspechoch o národnú slobodu a po porážke v revolučných rokoch l848 – l849 sa zamýšľal nad dovtedajšími spôsobmi zápasu a hľadal také formy a cesty národnooslobodzovacieho zápasu, ktoré by boli úspešné. Vytyčuje program dlhodobého zamerania. Poukazuje na to myšlienka, že „úlohou našich kmeňov nie je vybudovanie štátov, ale neochvejná, nepretržitá príprava na vytvorenie veľkého diela, oživenie a pripravovanie takého druhu národného života, čo vzbudí oduševnenie a uvedomelosť všetkých, keď nadíde veľký deň slovanstva, povzbudí ich k činom, ktoré budú potrebné...“ (s. 140). Štúr takto vyzýval nielen k slovanskej vzájomnosti, ktorá však už nie je len literárna, ale má otvorený politický charakter, ale aj k posilňovaniu národného povedomia a vlastenectva. Spis Slovanstvo a svet budúcnosti je novou stratégiou oslobodenia slovanských národov, v ktorej sa nevzdáva predtým vytýčených cieľov, len hľadá iné, v zmenených podmienkach reálne možnosti. Z tohto hľadiska je modifikovanou ideológiou slovanských národov.

stur_1.jpg
Zľava: Anastaz Jovanovič: Ľudovít Štúr, litografia, 1848. Ľudovít Štúr – kalotypia,
dobová fotografická technika W. F. Talbota, okolo roku 1850. Jozef Božetech Klemens:
Ľudovít Štúr – portrét, olej, 1872.


V prvej časti sa Ľ. Štúr zamýšľa nad príčinami neutešeného postavenia väčšiny slovanských národov. Neslobodu Slovanov považuje za dôsledok malého zmyslu pre štátnosť. Pokiaľ slovanské štáty aj vznikali, potom nie z pozitívnej, iba negatívnej myšlienky, totiž len z potreby obrany (s. 52), a nie z potreby vlastného povznesenia. Slovanom, podľa Ľ. Štúra, po celý čas dejín chýbala zjednocujúca myšlienka, idea či ideológia (s. 57). Takým zjednocujúcim činiteľom nie je podľa neho pocit príbuzenstva či spoločného pôvodu, ktorý nikdy celkom nezanikol (s. 46). Sám osebe však ešte nevedie k svornosti (s. 48), čo iným národom umožňovalo Slovanov si podmaňovať a nanútiť im cudzie zásady života. Je však presvedčený, že už žiaden štát a žiadna vláda nie sú schopné zastaviť pohyb Slovanov k emancipácii, oslobodeniu a naplneniu dejinného poslania (s. 44).

Dochádza na tú dobu k veľmi zaujímavej myšlienke. Na to, aby národ mohol splniť svoje poslanie v dejinách, je nevyhnutné, aby ,,do seba pojal celú múdrosť sveta, spracoval ju, obohatil a podal ďalej..." (s. 59). V podstate hovorí o potrebe kultúrnej syntézy, čo sa v značnej miere v spise Slovanstvo a svet budúcnosti usiluje rozvíjať. Treba však priznať, že nie vždy úspešne.

Východiská Štúrovej kritiky Západu
 

V druhej časti Štúr venuje pozornosť kritike sociálno-politických pomerov západoeurópskych štátov. Znepokojuje ho, že u nich dochádza k úsiliu o zvrhnutie absolutistických vlád, alebo takých, ktoré sa o ňu usilujú (Nemecko, Francúzsko, Nizozemsko, Anglicko, Španielsko, Portugalsko, Taliansko, kým o Rakúsku, zrejme z taktických dôvodov hovorí, že je lepšie „mlčať“ – s. 102). Dotýka sa aj západoeurópskych filozofických a sociálno-politických prúdov. Pristupuje k nim diferencovane. Na jednej strane celá jeho analýza vychádza zo stotožnenia sa s filozofickými myšlienkami J. G. Herdera o striedaní národov na čele ľudských dejín a G. W. F. Hegla o ľudských dejinách ako o vývoji svetového ducha, ktoré smerujú od východu na západ. Kritike podrobil názory francúzskych utopických socialistov, encyklopedistov i nemeckých socialistov a marxistov. Spomína H. Saint-Simona, Ch. Fouriera, J. Proudhona, F. N. G. Babeufa, E. Cabeta, M. J. P. Lafayetta, R. Owena, nemeckého básnika revolucionára G. Herwegha, A. Rugeho, Bruna Bauera, K. Marxa a ďalších. Zvlášť ostro sa stavia proti komunizmu K. Marxa, jeho stúpencom a sektám. Dotýka sa aj sociálno-filozofických myšlienok T. Hobbesa, F. M. Voltaira, J. J. Rousseaua, N. Machiavelliho a ďalších.

V jeho kritike západoeurópskych štátov nachádzame myšlienku J. J. Rosseaua o „úpadku vied a umení“. Nespomína v tejto súvislosti jeho Rozpravu o vedách a umeniach, ale v inej súvislosti priamo uvádza Spoločenskú zmluvu (s. 82). Stretneme sa tu s názorom F. M. Voltaira na potrebu náboženstva pre obyčajný ľud, ale nie pre vzdelancov a emancipovaných (s. 67), s myšlienkami T. Hobbesa, i Machiavelliho Vladárom (s. 86). Našej historiografii a literárnej vede tu zostáva určitá podlžnosť – zistiť, pokiaľ je to ešte možné, z akých prameňov Ľ. Štúr čerpal svoje znalosti o utopickom socializme, o komunizme, Marxovi a jeho učení a ďalších sociálno-politických a štátnych teóriách, ktoré sú v spise Slovanstvo a svet budúcnosti pomerne rozsiahle. Konfrontoval ich priamo aj s historickými udalosťami a dobovými pomermi, z ktorých sa usiloval vyvodiť možný smer ďalšieho vývoja. Tu nadväzujú jeho úvahy o potrebných zmenách a možných spôsoboch oslobodenia Slovanov.

Kritikou západoeurópskych pomerov sa Ľ. Štúr radí k veľkým humanistom. Je si vedomý, že „hnacou myšlienkou“ spoločenských pohybov je „sloboda človeka“ a také usporiadanie pomerov, ktoré by umožnili, aby sa v nich „každý človek mohol tešiť z duchovných a pozemských statkov sveta“. Je však veľmi znepokojený tým, že veľké sociálne otrasy (francúzska revolúcia, napoleonské vojny, revolúcie v rokoch 1848 – 1849) stoja „milióny ľudských životov“ a neprinášajú očakávané zlepšenia. V chápaní myšlienky o nápravu pomerov je podľa Ľ. Štúra veľa omylov, pravdivého aj nepravdivého, vznešeného i nízkeho (s. 62). Túžby po zmene pomerov a zmeny smerujúce k povzneseniu človeka sú Štúrovi princípom dejín, ktoré sú „v službe ducha“. V súlade s týmto princípom „sa má ľudský rod stále viac a viac zušľachťovať, oslobodzovať a dospievať k vedomiu samého seba, má sa čoraz viac približovať k ideálu ľudského života“. (s. 62). Kto by tento základný princíp svetových dejín nechcel pripustiť alebo ho chcel spochybniť, „pre toho niet vôbec nijakých dejín, nijakého ľudstva, nijakého ducha“.

Chápanie zmyslu dejín Ľ. Štúrom je nielen humanistické, ale aj pozitívne už tým, že ich zmyslom je oslobodenie a povznesenie človeka a spoločnosti, ako jeho ľudskej skutočnosti. Kritiku Západu a jeho myšlienkových prúdov vedie z vyššie uvedených základných pohľadov. Podľa jeho hodnotenia, revolučné úsilie na Západe nevedie k tomuto cieľu, je preto scestné.

8_bartfay-salay.jpg
Tibor Bártfay, Ivan Salay: Pomník Ľudovíta Štúra v Bratislave, žula-bronz 1973.

Myšlienky o vývoji ducha, poľudšťovaní a čoraz slobodnejšom postavení človeka v spoločnosti s odpovedajúcou formou vlády rozvíja v duchu Heglovho chápania vývoja dejín od východu (Ázia) smerom na západ. Za „bod obratu celých dejín“ považuje príchod Krista a jeho učenie, ktoré priznalo človeku „účasť na božskom, a tým sa všetko prirodzené a zmyslové podriadilo panstvu ducha“ (s. 65).

Odmieta privilegované postavenie šľachty, lebo človek nie preto má právo na slobodu, že je šľachticom, že ju získa rodom, ale jedine preto, že je človekom. Je si však vedomý, že „samotná idea je bezmocná, pokým si nenájde ľudí... a štáty, ktoré sú schopné obety, uviesť ju do života...“. Kritizuje katolícku cirkev a protestantizmus za to, že nezostali pri duchovnosti, ale strhli na seba svetskú moc, usilovali o majetky, spôsobili a napáchali mnohé nepravosti. Západné štáty, ktoré chcú byť nezávislé a slobodné aj vo vzťahu k cirkvi, začali s ňou preto neúprosný boj. Cirkev má plniť len svoje poslanie. Súčasne však vyčíta Západu, že nerozlišuje medzi cirkvou usilujúcou o svetskú moc a náboženstvom, ktorého základom je obeta. Protestantizmus odmieta aj preto, lebo nemá vo svojom kulte obetu.

Obeta patrí, podľa Ľ. Štúra, do „najvyššej oblasti života“. Podľa schopnosti prinášať obetu je možné posudzovať tak človeka, ako aj národ. Bez obety všetko sa končí v egoizme. Človek si už nemusí nič odriekať. Je to sloboda všetkých pôžitkov, rozkoše, zmyslovosti, neúcty k človeka, honby za majetkom bez ohľadu na spôsoby, ktoré sú nemorálne. S tým prichádza úpadok človeka i spoločnosti.
 

Svet západoeurópskych štátov a národov
 

Kritická analýza západoeurópskych štátov smeruje do sociálnej, ekonomickej, duchovnej i politicko-štátnej alebo inštitucionálnej sféry.

Kritika sociálnej sféry Ľ. Štúrom sa v podstate nelíši od filozofov a teoretikov sociálnych reformácií l8. a l9. storočia. Podľa neho sa meštianska spoločnosť na Západe ocitla na pokraji katastrofy preto, lebo „najväčšie bohatstvo je sústredené v rukách niekoľkých osôb a slúži pritom najmä ako prostriedok na dosiahnutie pôžitku, existujú tu však súčasne popri nesmiernej biede... státisíce robotníkov... nemajú čo do úst...“ (s. 87).

Aristokracia vydiera chudobných a zároveň nimi pohŕda. Sama sa oddáva radovánkam, na ktoré vynakladá milióny, ale na dobročinné ciele je ochotná prispieť len chabou almužnou. Príčiny neutešeného stavu vidí v národnom hospodárstve, v ekonomike, v spôsobe rozvoja priemyslu, ktorý spôsobil zrútenie feudálneho práva a feudálneho pozemkového vlastníctva. Počet chudobných bez práce rýchle narastá a s nimi aj počet nespokojencov a rebelov, ktorí sa nechávajú viesť do revolúcie. Národy kričia, že vlády sú zlé, ale nevidia svoju vlastnú skazenosť (s. 87).

V ekonomickej sfére sa nepúšťa do širších ani hlbších ekonomických analýz. Znepokojuje ho však, že priemyselný pokrok vedie k narastaniu chudoby a masy chudobných. Technický pokrok zjednodušil prevádzku, nevídane zvýšil produkciu a v konkurencii zlikvidoval menšie podniky – „každý každému vypovedal vojnu... (parafráza na myšlienku T. Hobbesa „boja všetkých proti všetkým“– pozn. V. T.) celok tým získal, aj keď pritom mnohí trpia“. Verí však, že „príde čas, keď sa na tomto pokroku slúžiacemu ku cti ľudského ducha budú podieľať aj ostatní“. (s. 90).

Štúr teda neodsudzuje pokrok Západu ako taký, naopak, verí, že prinesie plody pre všetkých. Odmieta však súčasné pomery na Západe, kde tento pokrok enormne kumuluje bohatstvo v rukách niekoľkých jednotlivcov, kým väčšina na to dopláca. Nespokojnosť masy chudobných so svojím postavením vedie k neustálym revolúciám a prevratom.

Neverí v slobodný obchod“ (s. 106). Podľa Ľ. Štúra dnes tomu neverí už ani „jediný národ a ani jediný národohospodár“, hoci túto predstavu odporúčajú všetkým ostatným Angličania. Rast produkcie vedie k ochrane trhu, ktorú sa však tí istí, čo si chránia vlastné trhy, u iných sa ju usilujú zrušiť. Dochádza k problémom vo vzťahoch, k intrigám, korupcii, protekcionárstvu a k amorálnym praktikám. Vidina trhov viedla Angličanov napr. k podpore revolúcií na kontinente.

Najrozsiahlejší kritický pohľad má Ľ. Štúr na inštitucionálnu sféru, na štátno-politické systémy západoeurópskych štátov. Podľa neho je úlohou obce a meštianskej spoločnosti starať sa o blaho jednotlivca. Úlohou štátu je zastupovať cirkev vo svetských veciach, ochraňovať zákon, zavádzať ho do všetkých vzťahov prostredníctvom činnosti a síl, ktorými národ disponuje. Cieľom je prospech celku, jeho smerovanie k čoraz „slobodnejšiemu ľudskému životu“. (s. 77).

Na analýze konkrétnych pomerov v západoeurópskych štátoch s historickými reminiscenciami Ľ. Štúr dokazuje, že svoje základné poslanie neplnia. Treba však poznamenať, že analýzy vedie z apriórneho stanoviska v duchu Heglovej myšlienky o dejinách ako vývoji svetového ducha, v ktorých Západ už prekonal svoj vrchol, je na úpadku a je načase, aby na čele dejín bol vystriedaný.

Republiky, podľa jeho názoru, nie sú životaschopné a nemajú budúcnosť, lebo o štátnych záležitostiach rozhodujú milióny ľudí, z ktorých väčšina nie je schopná podriadiť „svoj osobný záujem záujmom všeobecným“. (s. 79). Sme ďaleko od toho, aby sme Ľ. Štúrovi podsúvali Marxove myšlienky. Pre úplnosť však považujeme za potrebné poznamenať, že táto myšlienka úzko korešponduje s Marxovým názorom z Nemeckej ideológie, kde v rovnakej súvislosti hovorí podobne o „všeobecnom“ popri „zvláštnom“ záujme. (Marx-Engels: Vybrané spisy I., Bratislava l977, s. 245). Štúr vo svojom spise Marxa menovite uvádza (s. 70 a 74), aj keď priamo necituje.

Štúr si je vedomý, že „ľud bez vlády“ nemôže byť, podobne ako „vláda bez ľudu je nezmysel“. Nestotožňuje sa však s názorom J. J. Rousseaua, ktorý dospel v Spoločenskej zmluve k „najvyššej právomoci ľudu v štáte“, ani s T. Hobbesom, ktorý naopak, uznáva „úplnú svojvôľu vlády vo všetkých štátnych záležitostiach“ Vedie to k oddeleniu vlády od ľudu a opačne (s. 82). Potom dochádza k mravnej skaze, korupcii, predajnosti členov parlamentu a začína „brutálne vynucovanie si podriadenia štátu vláde surovej, nevzdelanej, egoizmom posadnutej masy“. (s. 79 – 80). A odtiaľ je už len krok k revolúciám a štátnym prevratom.

10_kulich_medaila.jpgJán Kulich: Novinárska cena Ľ. Štúra udeľovaná Slovenskou národnou radou v 70. a 80. rokoch 20. storočia, striebro, 1970.

















V zahraničnej politike sa vytratila dôvera, nahradilo ju klamstvo, lesť, protekcionárstvo, intrigy a pomstychtivosť. Podľa Ľ. Štúra tu zavládol duch Machiavelliho Vladára. Východisko z tohto marazmu vidí v nahradení samovlády takou mocou, ktorá udrží všetko pohromade (s. 80). Odtiaľ jeho sympatie k monarchii so silnou osobnosťou na čele, i k Napoleonovi. Preto sympatizuje aj s výrokom ruského cára Mikuláša I., podľa ktorého „pravými štátmi“ sú tie republiky alebo monarchie, „ktoré na Západe nazývajú absolutistickými, alebo aj despotickými“. (s. 85).

Najpozitívnejšie hodnotí pomery v Anglicku, kde ústava nevychádza z apriórnych formúl, ale z hĺbky túžob a potrieb ducha národa, s ktorým tvorí organický celok. Preto aj keď v Anglicku dochádzalo k otrasom, ich pôvod bol iný. Napriek tomu sa domnieva, že aj Anglicko už prekonalo svoj horizont a začína sa postupný úpadok. Je však pomalší. Ale aj Angličania majú svojich chartistov, „Owena a komunistov“ (s. 108) a revolucionárov.

Ľ. Štúr neúprosne zaostril svoju kritiku proti socializmu a „divokému“ komunizmu so všetkými smermi a sektami. Za najhorších označuje komunistov, ktorí chcú „pre každého rovnaké práva“, „vopred prideliť vlastníctvo“ alebo „aspoň zabezpečiť príjem“. Pácha tým najväčšie zlo na občianskej spoločnosti, lebo „zničí akúkoľvek iniciatívu, vlastné sebaurčenie, akúkoľvek ráznejšiu snaživosť, každý druh súťaživosti, postupne vylučuje obetavosť a činorodú lásku k blížnym. Tým robí zo všetkých ľudí zaťatých egoistov, likviduje akýkoľvek vývin a mení ľudskú spoločnosť na skleník, na dielňu, kde pracujú všetci jednotlivci mechanicky ako stroje... rozbíja rodinu... otvára dvere každej nemravnosti... a najstrašnejšiemu despotizmu“ (s. 77 – 78). Táto kritika, aj keď opodstatnená a v mnohom výstižná, je však príliš verbálna. Neberie do úvahy ani Marxovo rozlíšenie skutočného komunizmu od nepravého, hrubého alebo vulgárneho.

Podľa politického hodnotenia Ľ. Štúra Západ prechádza od absolutistických monarchií ku konštitučným štátom, ktoré sa menia na komunistické republiky, „kde sa všetko končí v rozklade ľudstva a v deštrukcii ľudskosti“. (s. 113).

Neúprosná je Štúrova kritika duchovnej sféry. Svoj ostrý pohľad obracia na katolicizmus, protestantizmus, vedu a umenie, morálne správanie a formálny humanizmus. Katolicizmus sa podľa Ľ. Štúra spreneveril svojmu poslaniu. Vystaval si „svoju vlastnú duchovnú ríšu, v ktorej dosadil kňazov za správcov a regentov... stanovil cirkev ako jedinú autoritu a jediného arbitra vo veciach viery, a ostatným určil vlastné predpisy ako jedinú životnú normu...“ Upustil od zušľachťovania človeka a svoje učenie vyhlásil za neomylné. Zmocnil sa svetskej vlády a ostatným určil iba počúvať a riadiť sa tým, čo ona predpisuje. Kto sa neprispôsobil, nasledovali tresty, vyobcovanie a inkvizície. Katolicizmus je podľa neho v rozklade (s. 110 – 111).

Podobne hodnotí protestantizmus. Protestanti podľa Štúra nikdy netvorili „pozitívnu jednotu“. Každý národ má svoju vieru, svoje obrady a rozdielnu vnútornú správu. Ak boli niekedy v niečom jednotní, potom iba v „negativite“ ku katolicizmu. Od racionalizmu cez slobodné vedecké bádanie smeruje k úplnému rozkladu, k neviere, „neuznáva nič veľké a stále, nezjednocuje ľudí“, preto nemôže plniť pozitívnu úlohu do budúcnosti. (s. 112 – 113).

Veda a umenie na Západe neustále upadajú, odvracajú sa od svojho poslania a uviazli vo „víre bezuzdných politických vášní“. (s. 90). V umení dostávajú priestor šikovní napodobňovatelia, imitátori umenia, ktorí sa usilujú upútať pozornosť rozličnými efektmi, nie skutočným umením. Lipne na predpísaných pravidlách, manierizme a zle pochopených starých vzoroch, v ktorých je podľa Štúra obsiahnuté a vyčerpané „všetko krásno“, ktoré je takým veľkým, že je už neprekonateľným (s. 94) – ako to uvádza v súvislosti so „zlatým vekom francúzskej literatúry“.

Humanita je dnes na Západe len z rytierstva „zdedená úslužnosť“, nevyviera z „vnútornej túžby a potreby“ Spoločenská etiketa je čímsi formálnym alebo len výsledkom „drezúry“. Svoju kritiku duchovnej sféry uzatvára myšlienkou, že tento „duch je ochabnutý, ospanlivý, zo zásady vzdal sa akejkoľvek prísnosti: zmäkčilosť, pôžitkárstvo a hojnosť čoraz väčšmi vytláčajú bývalú zdržanlivosť, vážnosť, niekdajšiu činorodosť:“ (s. 114). Odtiaľ vyvodil: „neveríme v ďalšiu silnú existenciu Západu a jeho národov“. S týmto úpadkom „strácajú silu a život aj formy, v ktorých tieto národy žili...“ (s. 110).

(Pokračovanie)

(Odkaz redakcie: Digitalizovaný text podľa vydania vydavateľstva Slovenský Tatran z roku 2003:
http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1496/Stur_Slovanstvo-a-svet-buducnosti/1
http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1496/Stur_Slovanstvo-a-svet-buducnosti/2
http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1496/Stur_Slovanstvo-a-svet-buducnosti/3)

Priemer: 5 (6 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama