Reklama

„Koncentračné tábory“ pre homosexuálov v Čečensku?

Počet zobrazení: 1597

V apríli bolo jednou z hlavných tém západného spravodajstva porušovanie práv homosexuálov v Čečensku. Situácia homosexuálov nielen v Čečensku, ale aj v ďalších ruských republikách na severnom Kaukaze je určite ťažká a mnohé ich práva sa porušujú, no napriek tomu by spravodajstvo o celej problematike malo byť objektívnejšie a menej konšpiratívne.
 

Právne a reálne postavenie


Na úvod treba povedať, že Rusko nepatrí medzi krajiny, v ktorých by mala menšina LGBT širokú ochranu práv, no nepatrí ani medzi štáty, ktoré by z hľadiska právnej úpravy postavenia homosexuálov patrilo medzi najprísnejšie. Rusko síce v roku 2013 zakázalo propagáciu „netradičných sexuálnych vzťahov“ medzi deťmi, ale homosexuálne vzťahy medzi dospelými nezakázalo. Problémy príslušníkov sexuálnych menšín reálne existujú a efektivita výkonnej moci pri ich ochrane je nízka. Rusko sa však rozhodne líši od približne polovice štátov sveta, ktoré homosexualitu kriminalizujú – a najmenej v desiatich z nich môže byť homosexuál odsúdený až na trest smrti. Je trochu paradoxné, že o prípady lynčovania alebo trestov smrti pre homosexuálov na Blízkom východe či v Afrike prejavujú západní politici oveľa menší záujem než o Rusko.

Západné štáty neboli schopné odstrániť porušovanie práv osôb patriacim k tzv. LGBT dokonca ani tam, kde priamo vykonávali vojenské misie. Napr. v Afganistane pôsobila v rokoch 2001 – 2014 pod vedením NATO misia ISAF, ale ani to nestačilo, aby sa homosexualita v krajine dekriminalizovala. Naopak, dodnes je v Afganistane možné za homosexualitu udeliť trest smrti a príslušnosť k nejakej sexuálnej menšine sa tam vníma ako jeden z najťažších zločinov. Napriek tomu, že homosexuálne praktiky sú pomerne časté, sami Afganci sa k homosexualite priznávajú výnimočne, aj to vtedy, keď požívajú právnu ochranu iného štátu (napr. N. Sadat, Afganec s občianstvom USA).

Podobne ako v Afganistane aj v Čečensku je homosexualita spoločensky neakceptovateľná. Tradičné postoje tamojšej spoločnosti nevedeli zmeniť ani komunisti a po rozpade ZSSR sa separatistická Čečenská republika Ičkeria prihlásila dokonca k štátom, kde možno za homosexualitu udeliť trest smrti. Podľa ústavy Ičkerie bol oficiálnym štátnym náboženstvom islam a islamistickými fundamentalistickými princípmi sa riadil aj trestný zákonník. V článku 148 sa uvádzal trestný čin sodomie, kam patrila aj homosexualita. Pri prvom protiprávnom konaní sa ukladalo 100 úderov bičom a/alebo trest odňatia slobody až na jeden rok. Aplikovala sa však zásada trikrát a dosť: pri treťom odsúdení za sodomiu hrozil páchateľovi až trest smrti.

Po porážke čečenských separatistov sa obnovila územná pôsobnosť ruského trestného práva a homosexualita sa v Čečensku oficiálne dekriminalizovala. Lenže spoločenské vedomie obyvateľov Čečenska sa tým nezmenilo a osoby LGBT sú tam dodnes vystavené otvorenému nepriateľstvu. Homosexuáli sú šikanovaní rôznym spôsobom aj zo strany predstaviteľov verejnej moci. Medzi odsúdeniahodné praktiky patria napr. prípady provokatérov, ktorí si na internete dohodnú s homosexuálmi schôdzku a potom ich vydierajú pod hrozbou verejného prezradenia skutočnej sexuálnej orientácie. V prípade prezradenia svojej orientácie sú potom homosexuáli vystavení nielen verejnému odsúdeniu, ale aj verbálnym a fyzickým útokom. Faktom je, že proti týmto praktikám sa nepostupuje dostatočne efektívne, ak vôbec. Lenže stále nejde o „koncentračné tábory“!
 

Analógie s „koncentračnými tábormi“


Nie je to tak dávno, čo sa západné médiá rozhorčovali nad tým, keď turecký prezident R. T. Erdogan pri zákazoch verejných zhromaždení Turkov v EÚ porovnával západných politikov s nacistami. Jeho porovnania s nacizmom boli určite nemiestne, lež práve médiá, ktoré sa toľko rozhorčovali nad Erdoganovým slovníkom, nedávno skĺzli k tomu, že začali písať o „koncentračných táboroch“ pre gayov v Čečensku. Bez ohľadu na definíciu pojmu „koncentračný tábor“, jeho používanie v médiách indikuje, že niekde vznikol „nový Auschwitz“. A hoci sa tým priťahuje pozornosť čitateľov, je neseriózne používať uvedený pojem podobným bulvárnym spôsobom.

Pri celej kauze „koncentračných táborov“ v Čečensku sú však problematické aj pramene, pre ktoré začali západné médiá analógiu s nacizmom používať. Oficiálnym dôvodom bol článok v ruskom opozičnom denníku Novaja Gazeta, kde sa objavilo tvrdenie o vyše stovke mučených a troch zavraždených homosexuáloch z Čečenska. Na základe článkov denníka potom začali veľké západné médiá, mimovládne organizácie a niektoré štáty vyslovovať kritiku voči Rusku. Lenže napriek ostrej kampani médiá v podstate iba preberali nedostatočne preukázané obvinenia z Novej Gazety a vyzývali ruského prezidenta V. Putina, aby zasiahol. Obvinenia sa rozhodla prešetriť ruská prokuratúra, ale vzhľadom na nedôveru Západu voči ruským štátnym orgánom to na spravodajstvo nemalo vplyv.

Žiaľ, svojimi článkami  o koncentračných táboroch sa „zaskveli“ aj viaceré slovenské médiá. Je zaujímavé, že tie médiá, ktoré verejnosť neustále varujú pred konšpiračnými teóriami a hovoria, že informácie si treba kriticky overovať, až prirýchlo prebrali nedokázané tvrdenia o „koncentračných táboroch“ a dokonca použili analógie s nacizmom. Skúsme si predstaviť, aká by bola reakcia tzv. mainstreamu, keby niektoré tzv. alternatívne médiá podobne nekriticky prebrali informáciu zameranú proti USA. Problémom je aj dvojaký meter v spravodajstve: pojmu „koncentračný tábor“ sa tzv. mienkotvorní novinári v súvislosti s Guantánamom, Abú Ghreibom či tajnými väznicami CIA v Európe zásadne vyhýbali, hoci zverstvá, ktoré sa tam diali, boli preukázané.

Informácie z Novej Gazety o „koncentračných táboroch“ však mali naozaj vážny nedostatok z hľadiska dokazovania. Podozrenia sa totiž dali len sotva overiť, pretože denník sa odvolával na anonymné zdroje a aj svedecké výpovede uvádzal anonymne. Novinári anonymitu svojich zdrojov ospravedlňovali tým, že ich svedkovia majú strach a neodvážia sa vystupovať verejne. Za určitých okolností by to mohol byť dôvod, ani tu však nie je isté, či to platilo aj tentoraz. Anonymita totiž nemusí byť vždy na prospech svedka a to platí najmä v prípade, kde do úvahy ako svedkovia prichádza len obmedzený počet ľudí. Ak by „koncentračný tábor“ naozaj existoval, R. Kadyrov by pravdepodobne aspoň niektorých svedkov vedel identifikovať i pri ich anonymite. Naopak, práve zverejnenie identity by ich mohlo lepšie chrániť. Zavraždiť alebo uniesť mediálne známeho svedka je totiž zložitejšie než zavraždiť alebo uniesť neznámu osobu.
 

Skutočný dôvod kritiky?


Pri téme ochrany práv osôb patriacich k tzv. LGBT nemá Rusko a zvlášť jeho federálne subjekty na severnom Kaukaze dobrú povesť a je potrebné mnohé zmeniť. Treba sa však tiež pýtať, či skutočným dôvodom kritiky zo Západu je úprimné úsilie o ochranu práv homosexuálov, alebo či ide aj o podstatne odlišné ciele. Máme totiž ešte v čerstvej pamäti, ako v roku 2013 americkí senátori McCain, L. Graham a ďalší politici volali po bojkote zimnej olympiády v Soči 2014 pre ruský zákaz „propagácie netradičných sexuálnych vzťahov“ medzi deťmi.

Informáciami o „koncentračných táboroch“ možno podobne diskreditovať blížiaci sa futbalový Pohár konfederácií v Rusku (jún 2017) a najmä Majstrovstvá sveta vo futbale v budúcom roku. To by bolo zlé najmä pre budúcnosť ochrany samých homosexuálov v Rusku. Navyše, akékoľvek odnímanie alebo bojkot šampionátu v Rusku by spochybnilo i nasledujúce majstrovstvá, pretože tie sa uskutočnia v Katare, ktorý má oveľa prísnejšiu úpravu postavenia sexuálnych menšín než Rusko.

Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 17 – 18/2017

Priemer: 4.8 (20 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama