Reklama

Kniha o vládnutí – kapitola Spory o dane 1

Počet zobrazení: 4995

B_Schmognerova.jpgPublikovaná ukážka z pripravovanej knihy analyzuje
zápas medzi pravicou a ľavicou počas vlády
veľkej koalície v rokoch 1998 – 2002 nielen o dane
ako také, ale ako zápas, v ktorom ide o oveľa viac:
o charakter štátu.


V úvode k výberu z excelentnej Peroutkovej knihy Budování státu Jan Petránek odhaľuje „základnú silu knihy“ slovami: „ je to znamenitý nadhled nad tím, co právě (autor) líči“. Nadhľad sa nezískava iba odstupom času od udalostí, no je to nepochybne jedna  z jeho podmienok. Udržať si nadhľad nad udalosťami  je o to ťažšie pre toho, kto bol ich účastníkom a čiastočne ich aj spoluutváral.
     Po viac ako jednom desaťročí sa vraciam k dôležitej fáze krátkej histórie Slovenskej republiky v snahe aspoň čiastočne ju - na základe faktov – zmapovať a zároveň pokúsiť sa o jej interpretáciu z iného zorného uhla, ako sme zvykli doteraz čítať napr. v každoročnej pomerne jednostrannej publikácii Slovensko roku... s podtitulom Súhrnná správa o stave spoločnosti. Uvedomujem si riziká spojené s vedomým vzďaľovaním sa od Peroutkovho nadhľadu, ktorým si vydobyl nadčasovosť.
     „Spory o dane“ sú 6. kapitolou pripravovanej Knihy o vládnutí, v ktorej vládnutie – okrem manipulácie s mocou – je a malo by predovšetkým byť inštitucionalizovaným úsilím o riešenie nahromadených malých i väčších spoločenských kríz.
     Východiskom knihy je obdobie vlády veľkej koalície v rokoch 1998 – 2002, no analýza tohto obdobia by miestami nebola pochopiteľná bez retrospektívneho pohľadu a hodnotenie udalostí dostatočne vierohodné bez poukázania na to, čo nasledovalo po roku 2002. Preto kniha častokrát presahuje uvedený časový rámec.
     Kapitola Spory o dane analyzuje zápas medzi pravicou a ľavicou nielen o dane ako také, ale ako zápas, v ktorom ide o oveľa viac: o charakter štátu.

Reforma daní

Dňom vzniku samostatnej Slovenskej republiky k 1. 1. 1993 sa začala realizovať nová daňová reforma, ktorá sa pripravovala ešte počas existencie ČSFR. Z hľadiska poprevratovej histórie bola to prvá daňová reforma, ktorú by sme mohli označiť ako reformu „veľkého tresku“. To neznamená, že medzi rokmi 1989 až 1993 sa dane zakonzervovali na úrovni roku 1989[1], no prvá daňová reforma zaviedla daňovú sústavu viac-menej kompatibilnú s novovytváraným trhovým prostredím a do značnej miery porovnateľnú so západoeurópskymi daňovými sústavami. Okrem dane z príjmov zaviedla majetkové dane (tzv. troj-daň, daň z nehnuteľností a cestnú daň) a novú nepriamu daň – daň z pridanej hodnoty a päť druhov spotrebných daní.

Za druhú daňovú reformu „veľkého tresku“ by sme boli náchylní označiť daňovú reformu I. Mikloša účinnú k 1. 1. 2004. Z hľadiska porovnania rozsahu daňových zmien s prvou daňovou reformou toto označenie sotva obstojí. Miklošova daňová reforma priniesla „iba“ dve – z hľadiska realizácie ľahko vykonateľné zmeny („jedným, dvoma škrtmi pera“): rovnú daň z príjmov a jednu sadzbu DPH obidvoje na úrovni 19%. Okrem toho rušila niektoré výnimky u dani z príjmov. Kým uskutočniť túto reformu si nevyžadovalo mimoriadnu administratívnu náročnosť a prípravu daňovej a colnej správy, jej dopady na mieru prerozdeľovania, na štruktúru daňového zaťaženia ako i dôsledky na verejné výdavky boli radikálne a dodnes sa s nimi slovenská spoločnosť nedokázala vysporiadať. V akom rozsahu 19%-ná daň pre podnikateľskú sféru bola rozhodujúcim faktorom rýchleho hospodárskeho rastu v nasledujúcich rokoch – alebo bol rozhodujúcim faktorom zahraničný dopyt z obdobia hospodárskeho boomu predchádzajúceho finančnej a hospodárskej kríze, necháme nezodpovedané. Isté je, že ani rovná daň nezabránila hospodárskemu prepadu SR v období krízy.

Z hľadiska rozsahu zmien v daňovej sústave môžeme pokladať celé obdobie prvej Dzurindovej vlády obdobím prípravy a čiastočnej realizácie druhej daňovej reformy. Realizovala sa priebežne od roku 1999 a jej zámery siahali za rok 2003. Inými slovami nerealizovala sa ako reforma „veľkého tresku“ k jednému dátumu z dvoch dôvodov: postupná realizácia odrážala konzervatívny prístup MF, ktoré starostlivo zvažovalo rozpočtové dopady daňových zmien a preto uprednostňovalo postupné kroky. Druhým dôvodom bola zložitosť hľadania konsenzu vo vláde širokej koalície.

Ucelený návrh reformy daní z dielne MF vznikol až v auguste r. 2000, no to neznamená, že daňové zákony boli dovtedy pripravované ministerstvom ad hoc, bez akejkoľvek predstavy, kam chceme dane smerovať. Mal na zreteli i základné zámery Programového vyhlásenia vlády a záväzky SR, vychádzajúce z integračných ambícií SR do EÚ a do OECD.

Ministerstvo financií prípravou komplexného návrhu reformy chcelo zamedziť práve ad-hoc zásahom do daňovej sústavy, ktoré sa realizovali  prostredníctvom návrhov podávaných poslancami. Poslanecké návrhy často  motivovali  i rôzne dôvody, ktoré sme chceli eliminovať: daňový populizmus, daňový lobing, daňová nekompetentnosť a pod. Tieto zásahy ohrozovali vnútornú štruktúru daňovej sústavy, destabilizovali daňové príjmy a komplikovali proces daňovej harmonizácie ako súčasti našej prípravy na vstup do EÚ[2].

Snahou bolo daňovú sústavu stabilizovať a umožniť predvídateľnosť daňových zmien. Táto požiadavka bola kľúčová z hľadiska prechodu na viacročné rozpočtovanie,  ako i z hľadiska zabezpečovania väčšej stability podnikateľského prostredia, ktorej sa podnikatelia – a nepochybne oprávnene – dožadovali. Chceli sme i vytvoriť dostatočný časový priestor pre daňovú a colnú správu, aby sa na legislatívne zmeny po schválení reformy dokázala pripraviť a neohrozila daňové príjmy štátneho rozpočtu.

Návrh reformy sa zameriaval na zabezpečenie fiškálnych cieľov štátu, na podporu podnikania a zabezpečenie sociálnej politiky štátu. Navrhoval zmeny v štruktúre zdaňovania (rast podielu majetkových daní a čiastočne daní zo spotreby), na znižovanie daňového zaťaženia príjmov s cieľom podporiť zamestnanosť, na zjednodušenie a stabilizáciu daní a harmonizáciu daňových princípov s princípmi EÚ.

Príprave reformy daní museli predchádzať závažné politické rozhodnutia o rozsahu prerozdeľovania, t. j. podiele daní na HDP, o deficitnom, prebytkovom či vyrovnanom štátnom rozpočte v určitom časovom horizonte, o štruktúre daňového zaťaženia (napr. rozsahu, presunu zdaňovania príjmu na spotrebu), ako i o tom, či majú dane plniť niektoré iné funkcie ako podporovať podnikanie, zmierňovať sociálne rozdiely, chrániť životné prostredie a pod.[3]

Nájsť konsenzus vo všetkých týchto otázkach vo vláde širokej koalície bolo ťažko možné – a ako sa ukázalo - nemožné.

Návrh reformy daní z mája 2001 ako výsledok zdĺhavého medzirezortného pripomienkovania, dohadovania a riešenia rozporov, mohol byť prijateľným kompromisom. Vo väčšom rozsahu akcentoval tie funkcie daní, ktoré boli akceptovateľné všetkými stranami širokej koalície. Pravica i ľavica sa ľahšie dohodla na  tzv. fiškálnej funkcii daní t. j. funkcii daní generovať príjmy do štátneho rozpočtu. Princíp tzv. neutrality daní už bol spornejší. Návrh reformy daní tento princíp, podľa ktorého dane nemajú nahrádzať iné politiky – ako napr. sociálnu politiku, hospodársku politiku, environmentálnu politiku a pod., deklaroval, ale nebral ho ako axiómu.[4] I keď daňoví odborníci z MF SR v tom čase boli neoblomnými zástancami daňovej neutrality, pokladala som napr. tzv. investičný úver[5] za dôležitejší nástroj motivácie podnikateľov  investovať ako zníženie sadzby dane, ktoré mohlo podnikateľský sektor motivovať k presunu väčšej časti zisku do dividend.[6]

Návrh reformy čiastočne oslabil  prerozdeľovaciu funkciu daní.[7] Návrh sa odvolával na Programové vyhlásenie vlády, ktoré sa zaväzovalo k znižovaniu daňového zaťaženia. V nadväznosti na to dokument navrhoval znižovanie priameho daňového zaťaženia fyzických osôb, obsahoval návrh na zníženie  daňovej progresie, navrhoval zníženie sadzby daní pre podniky. Suma sumárum znižoval balík daňových príjmov  určený v rozpočte na prerozdelenie od vyšších k nižším príjmovým skupinám, resp. na výdavky, z ktorých mohla táto príjmová skupina profitovať. 

Prerozdeľovacia funkcia je pre ľavicu resp. sociálnu demokraciu kľúčová.[8] Bolo čiastočné oslabenie prerozdeľovacej funkcie  výsledkom kompromisu alebo ústupkom pravici, ktorá zneužívala svoje dominantné postavenie a zároveň prejavom neschopnosti SDĽ presadiť svoje požiadavky? Na poslednú otázku dám odpoveď v časti Daň zo smrti, no pri návrhu daňovej reformy SDĽ nedosiahla viac.[9]

Kompromisný návrh na znižovanie priameho daňového zaťaženia fyzických osôb prehĺbil v daňovej sústave SR jednu z anomálií: neprimerane nízky podiel daní z príjmov fyzických osôb v porovnaní s inými štátmi OECD[10]. Návrh reformy sa  zameral na riešenie druhej anomálie: nízkeho podielu príjmov z tzv. majetkových daní. Základným krokom vpred mal byť prechod na trhové ocenenie nehnuteľností.   I v tomto bol však návrh rozporný: ako výsledok tlaku pravice MF SR navrhovalo prechod z progresívnej  dane z dedičstva na lineárnu (resp. proporcionálnu) daň a zvýšenie základu, od ktorého sa daň mala platiť. Výsledný fiškálny efekt nemusel byť pri prechode na trhové ocenenie negatívny. Ako uvediem inde, zrušením dane z dedičstva sa však podiel majetkových daní na daňových príjmoch ďalej znížil.

Posilnenie úlohy majetkových daní a v obmedzenom rozsahu i daní zo spotreby malo aspoň čiastočne kompenzovať výpadky z príjmov priamych daní. MF nerozporovalo, že nižšie priame dane môžu motivovať k podnikaniu alebo k ochote sa zamestnať i pri nižšej mzde. Upozorňovalo však na dopad prípadného zvyšovania DPH a spotrebných daní na kúpyschopný dopyt a na sociálnu diferenciáciu. Zvýšenie DPH a spotrebných daní dopadá vždy viac na nízkopríjmové rodiny ako na rodiny s vysokými príjmami. Pre SDĽ zájsť v tomto smere priďaleko bolo neprijateľné.

V tom čase sa ešte verejne nediskutovalo o tzv. daňovej  spravodlivosti. Daňovou spravodlivosťou sa argumentovalo v prospech zavedenia rovnej dane až počas 2. Dzurindovej dane. Podľa interpretácie daňovej spravodlivosti počas 2. vlády M. Dzurindu  je spravodlivé, aby každý bol zdaňovaný rovnakým percentom dane. Takáto interpretácia daňovej spravodlivosti bola účelová a nemala nič spoločného s daňovou spravodlivosťou, ako ju pozná teória o daniach.[11] Na prvé počutie však sa zdala presvedčivá. Človek sa musel iba  trochu  zamyslieť, aby prišiel na to, že hrala do kariet tým, ktorých nominálna mzda bola čo najvyššia.  Počas 1. Dzurindovej vlády pravica otázku rovnej dane explicitne nenastolila, ale tlačila na znižovanie daňovej progresie znižovaním počtu daňových pásiem a znižovaním výšky sadzieb pre všetky pásma[12].

Návrh reformy daní predpokladal jej realizáciu v troch etapách. V prvej etape s účinnosťou od 1. januára 2002 sa hraničné sadzby u dani z príjmov fyzických osôb navrhovali v rozmedzí 10% (pre 1. daňové pásmo) a 40% pre horné daňové pásmo (zníženie sadzby o 2 percentuálne body) a ďalšie zníženie daňovej progresie v jej tretej etape. Predpokladal mnohé iné  novinky: napr. zavedenie investičného úveru[13] pre podnikateľov – fyzické osoby.  V druhej etape od 1. 1. 2003 sa navrhovalo ďalšie  zníženie sadzby dane pre podniky a rozšírenie  základu dane.[14]  Pred rapídnym znižovaním sadzby dane uprednostňoval také zmeny v odpisovej politike, ktoré by umožňovali rýchlejšie nahrádzanie strojov a zariadení so zámerom podporiť technický pokrok ako i zavedenie investičného úveru i pre právnické osoby.[15]

U nepriamych daní návrh za rozhodujúce pokladal zosúlaďovanie domácej daňovej legislatívy s príslušnými smernicami EÚ, ako si to vyžadovala príprava na vstup do jednotného trhu spoločenstva. Už v prvej etape sa navrhovalo uskutočniť podstatnú časť návrhu na reformu majetkových daní, neskôr transformácia cestnej dane na daň z dopravných prostriedkov ako daň majetkového typu, ktorá by zaťažila dopravný prostriedok v závislosti od jeho nadobúdacej ceny, ako je to známe v zahraničí a napokon zavedenie environmentálnych daní.

Návrh 3. etapy daňovej reformy po r. 2003 predpokladal zahrnutie niekoľkých smerníc EÚ do princípov zdaňovania podnikov vrátane zdaňovania tzv. off-shore podnikov s cieľom zabezpečiť ochranu základu dane pred jeho transferom do zahraničia napr. do daňových rajov.

Dokument navrhoval po r. 2003 odstrániť režim daňových prázdnin. Dôvodil, že režim daňových prázdnin pôsobí diskriminačne, je v rozpore s pravidlami uplatňovania hospodárskej súťaže, odporuje princípom štátnej pomoci a mal by sa do vstupu SR do EÚ odstrániť.[16]

MF pripravilo reformu daní i bez doriešenia všetkých sporných otázok. Rozhodlo sa podstúpiť riziko z predloženia návrhu do vlády i s rozpormi. Predpokladala som, že politický zápas sa bude odohrávať u dani z príjmov (daňová progresia, daň z príjmov pre podnikateľov), u DPH a u majetkových daní.

160. schôdza vlády 30. mája 2001 rokovala „Návrh reformy daní – náčrt budúcej daňovej politiky“ ako svoj 4. bod, ale rokovanie o ňom prerušila. Prečo rokovanie prerušila, naznačilo rokovanie o tri vlády neskôr. 

Na svojom 163. rokovaní 13. 6. návrh reformy bol už zaradený ako 48. bod rokovania (!) a uznesenie č. 552, ktoré vláda k nemu prijala, bolo už diametrálne iné, ako MF SR pripravilo. Podľa návrhu ministerstva vláda mala návrh schváliť a zaviazať ministerku financií postupne realizovať zámery uvedené v predloženom materiáli. Nebol to však minister hospodárstva Ľ. Harach, ktorý uznesenie zablokoval, a navrhol ho zmeniť zo „schvaľuje“ na „berie na vedomie“ a z „postupne realizovať zámery“ na „postupne predkladať vláde realizáciu zámerov“. Napriek tomu, že hlavné nedoriešené rozpory - napr. v  otázke zdaňovania majetku – zostali spojené s jeho rezortom.

Druhá časť uznesenia nebola v rozpore s bežnou procedúrou predkladania návrhov vládnych zákonov. Dane sa nedali meniť inak ako zákonmi, a preto zmena vo formulácii nebola zásadná. Zmena prvej časti uznesenia zásadná bola: degradovala návrh reformy na informáciu a znamenala, že vláda nezobrala na seba úlohu realizovať reformu daní podľa mnou predloženého návrhu. Zmenu uznesenia navrhol minister spravodlivosti za KDH Ján Čarnogurský. Možno predpokladať, že KDH sa už v tom čase začalo zaoberať rovnou daňou, nebolo však ešte pripravené ju presadzovať, no ani nechcelo, aby mu Návrh reformy daní do budúcnosti zviazal ruky... Isté je, že sa neskôr KDH sporilo s SDKÚ, kto prvý navrhol zaviesť rovnú daň.

Zmenou uznesenia hlavné zámery Návrhu reformy daní stratili na sile. Napriek tomu prvá verzia reformy daní, ktorú predložil na rokovanie 2. Dzurindovej vlády (SDKÚ – KDH – SMK – ÁNO) nový minister financií Ivan Mikloš, bola v zásade identická s touto. Až neskôr vznikol návrh – údajne na základe diplomovej práce R. Sulíka, neskoršieho predsedu politickej strany SAS a kontroverzného poldruharočného predsedu NR SR – na rovnú 19% daň z príjmov.

Nový návrh I. Mikloša obsahoval zrušenie paušálnej dane, ktorej presadenie počas vlády širokej koalície v r. 1998 – 2002 pokladalo SDKÚ a vtedajší poslanec P. Prokopovič, ktorý v 2. vláde M. Dzurindu sa stal ministrom dopravy, za kardinálny  úspech. Zahrnoval  i zrušenie nižšej  sadzby DPH a zavedenie jedinej 19% sadzby na všetky tovary a služby. Tento návrh 2. vláda M. Dzurindu schválila[17]. Podľa neho sa daňová sústava SR  stala jednou z najradikálnejších medzi postkomunistickými štátmi, ktoré podľahli extrémnemu neoliberalizmu.[18]

Zhrnutie

SDĽ sa podarilo v r. 1998 až 2002 zamedziť markantnému znižovaniu priamych daní na úkor zvyšovania DPH a spotrebných daní a zamedziť radikálnemu poklesu  daňovej progresie. Čelila pri tom masívnej kampani pravice v médiách pod názvom Nedajme sa žmýkať. SDĽ, žiaľ, nedokázala zamedziť zrušeniu dane z dedičstva, s návrhom na zrušenie ktorej prišla ODS pod heslom boja proti  „dani zo smrti“. Prechodom na rovnú daň počas 2. vlády M. Dzurindu ďalej poklesli daňové príjmy z priamych daní. Výpadok sa čiastočne nahradil  nepriamymi daňami – predovšetkým zrušením zníženej sadzby DPH a zvyšovaním nepriamych daní. Výsledkom bolo, že snaženie SDĽ – vyšlo do značnej miery nazmar. Dane sa stali nástrojom zvýhodňovania ľudí s vysokými príjmami na úkor ľudí s nízkymi príjmami. Ich pôvodne zamýšľaná prerozdeľovacia funkcia v prospech nízkopríjmovej skupiny sa postavila na hlavu. Príjem daní do rozpočtu poklesol do takej miery, že ak sa doposiaľ šetrilo na verejných výdavkov, po reformách I. Mikloša šetrenie nadobudlo rozmer, v dôsledku ktorého  hrozí/hrozil kolaps zdravotníctva, školstva, vedy a pod. Zatiaľ je priskoro hodnotiť nové opatrenia 2. Ficovej vlády v daňovej politike, no zdá sa, že niektoré sú krokom alebo aspoň krôčikom správnym smerom.

Pod vedením SDĽ sa rozbehla reforma daňovej správy, ktorej súčasťou bolo i zriadenie Úradu pre daňové vyšetrovanie. Nový minister financií druhej Dzurindovej vlády Úrad pre daňové vyšetrovanie  zrušil. Daňová správa sa v rokoch 1998 – 2002 zamerala o. i. na znižovanie daňových nedoplatkov (pomôcť tomu malo i zverejňovanie mien daňových dlžníkov) a na znižovanie daňových únikov. Precizovala sa daňová legislatíva, ktorá mala znižovať riziko daňový podvodov, zaviedol sa trestný čin krátenia daní, atď. V tom období rozhodne neplatilo, že SR bola vo výbere daní druhá najhoršia a že horší výber daní malo iba Grécko, ako je tomu dnes. Neprekvapuje ale, že k tomu  po takmer desaťročnom vedomom či nevedomom podkopávaní  daňovej správy a daňového povedomia došlo. Muselo dôjsť. Stačí iba uviesť,  že šéfom daňovej správy bol  naposledy daňový odborník v rokoch 1998 až 2002... Kauza s výpočtovým systémom pre novovzniknutú finančnú správu je iba malou ukážkou, aká je dnes situácia v daňovej správe.

Poznámky

[1] V. Klaus si na zmeny zdaňovania podnikateľskej sféry v tomto období spomína takto: „V okamžiku kdy jsem jako ministr financií třetí den v úřade prvně kráčel s balíkem dokumentů s názvem Státní rozpočet do Federálního shromáždění, zdanění podniků činilo pětasedmdesát procent. Součástí toho balíku, napsaného, jak už jsem řekl, předcházejícím komunistickým ministrem financí, byl návrh, aby se v perestrojkovém stylu podnikům nechalo více a státu méně, tedy aby se daň podnikům snížila o deset procent. Což tehdy odhlasovali všichni komunistickým režimem dosazení poslanci. V dalším roce jsem jako ministr financí navrhl snížení o dalších deset procent a v následujícím roce už daně klesli na pětačtyřicet procent.“ Pozri: Na rovinu. Kniha hovorů Petra Hájka s Václavem Klausem, 2001.

[2] Našťastie podľa článku 93 Ústavy SR dane, odvody a štátny rozpočet nemôžu byť predmetom referenda. Našťastie preto, lebo daňová gramotnosť u nás ešte nenadobudla dostatočnú úroveň.  Daňové vedomie sa za týchto okolností stáva ľahkou obeťou ideologickej ofenzívy neoliberálnej ideológie. Spomínam si, že počas môjho ženevského obdobia bežalo referendum o tom, či si občania želajú znížiť  daň z príjmu. Väčšina si to neželala. Dokázala odhadnúť dôsledky takéhoto rozhodnutia. V snahe zvýšiť daňovú gramotnosť MF SR pripravilo edukačný televízny seriál Dane naše milované. V STV sa vysielal iba krátko a to v najmenej sledovaných hodinách. Médiá ministerstvo napadli, že zbytočne míňa peniaze daňových poplatníkov... Podrobnejšie pozri ďalej.

[3] Reforma daní vyžadovala, aby mnohé z týchto rozhodnutí boli vyjadrení v „číslach“. Programové vyhlásenie vlády určovalo politické zámery vo všeobecnej podobe: „znížiť rozsah prerozdeľovania finančných zdrojov prostredníctvom štátneho rozpočtu“; „eliminovať príčiny pretrvávajúceho deficitného hospodárenia štátneho rozpočtu“; „v strednodobom horizonte ... znížiť sadzbu dane právnických osôb a celkové odvodové zaťaženie podnikateľskej sféry“, atď. Pozri: Programové vyhlásenie vlády SR, časť IV. 2. B. Verejné financie. www.government.gov.sk/VLADA/VLADA-1998/PR...

[4] Daňami je napr. možné motivovať k podnikaniu, k zamestnávaniu znevýhodnených pracovníkov a pod. (motivačná funkcia daní), podporiť štruktúrne zmeny v hospodárstve (alokačná funkcia daní).

[5] Investičný úver znamená možnosť zníženia dane o časť investícií do podnikania a jeho zámerom je podporiť investovanie. Daňový bonus, ktorý sa zaviedol neskôr za 2. Dzurindovej vlády, je iným príkladom porušenia princípu daňovej neutrality.

[6]  2. Dzurindova vláda zrušila daň z dividend a tak motivácia presúvať zisk do nich namiesto do investícií ešte viac narástla.

[7] I keď MF bolo opatrné pri navrhovaní tempa znižovania sadzby dane pre právnické osoby a pri navrhovaní znižovania daňového zaťaženia fyzických osôb,  predpokladalo  čiastočný pokles tzv. daňovej kvóty I a II, t.j. výšky daní  a odvodov v pomere k HDP. Po daňovej a dôchodkovej reforme 2. Dzurindovej vlády  táto kvóta klesla tak nízko, že SR je  na 2. či 3. najnižšej  priečke v EÚ (27 štátov) a v OECD (31 štátov).

[8] Prerozdeľovacia funkcia daní sa využíva na zmierňovanie nerovností, ktoré trh generuje. I keby štát financoval svoje potreby inak ako z daní, ale chcel by zmierňovať nerovnosti, ktoré trh generuje, mal by iba dve možnosti: siahnuť po dotáciách alebo využiť prerozdeľovaciu funkciu daní v prospech nízko príjmových skupín.

[9] Politické stanovisko Ministerského klubu SDĽ z 30. 1. 2001 odporučilo návrh reformy daní podporiť. Upozornilo na nutnosť zachovať primeranú úroveň priamych daní, aby sa výrazne nezväčšoval podiel nepriamych daní, zvýšiť podiel majetkových daní a u dani z príjmov fyzických osôb podporil zvýšenie odpočítateľných položiek z daňového základu a zníženie sadzby dane u najnižšej príjmovej skupiny.

[10] V r. 1996 napr. daň z príjmu fyzických osôb k HDP predstavovala len 3,3%, v priemere za OECD 10,1%. Čiastočné vysvetlenie treba hľadať v nižšom podiele príjmov na HDP, no hľadať ho treba i v rozdieloch úrovne najvyššej sadzby daní. V Dánsku a Holandsku pre fyzické osoby sa najvyššia sadzby dane rovnala 60%, v SR 42%, dnes (pred jej pripravovaným zvýšením na 25 percent) 19%!  Vo Veľkej Británii horná sadzba 50 percent sa udržala i po nástupe konzervatívcov k moci. V susednom Rakúsku sa kvôli kríze zvýšila na 55 percent a nový socialistický prezident vo Francúzsku avizoval až 75-percentnú daň pre najvyššiu príjmovú skupinu!

[11] Teoretický prístup k daňovej spravodlivosti je diametrálne odlišný, ako ho samozvaní „daňoví odborníci“ používali. Jeho prvá dimenzia tzv. horizontálna rovnosť vyjadruje, že dvaja ľudia s rovnakými príjmami by mali platiť rovnakú daň. Druhá dimenzia daňovej spravodlivosti – vertikálna rovnosť je základom progresívneho zdaňovania. Podľa nej ľudia s nízkymi príjmami a menšími možnosťami platiť dane by mali odvádzať menej ako ten, kto je bohatý a je schopný platiť vyššie dane. Pozri: Joseph J. Thorndike, Dennis J. Ventry Je.: Tax justice: the ongoing debate. The Urban Institute, Washington 2002.

[12] Neprekvapuje, že návrhy pravicovej časti vlády akoby kopírovali návrh daňovej reformy budúceho prezidenta USA G.W. Busha: vychádzali z rovnakej ideológie a presadzovali identické záujmy. Advokáti znižovania daňovej progresie akékoľvek zvýšenie dane pre vyššie príjmové skupiny (napr. tzv. milionárska daň za 1. Ficovej vlády, zavedenie 25-nej sadzby za 2. Ficovej vlády ) interpretujú ako „pokutu za úspech“. Podľa nich   zrušenie progresívneho zdaňovania zabezpečí vyššiu mieru rastu zvýšením úspor, ktoré sa premenia na investície a nové investície zvýšia ponuku práce na trhu. Hoci sa takýto automatizmus nikdy nepotvrdil, v ideologickej výbave slovenskej pravice takéto zjednodušené videnie dodnes pretrváva.

[13] Zavedenie investičného úveru umožňuje od základu dane resp. od dane odpočítať časť vynaložených investícií.

[14] Vo všeobecnosti sa rozširovanie základu dane pokladá za nástroj, ako zabrániť daňovým únikom a vyhnúť sa dlhým sporom medzi daňovníkom a daňovým úradom o tom, či daný výdavok je alebo nie je odpočítateľný z daňového základu.

[15] „Jednoznačne je potrebné uviesť, že sa neodporúča v priebehu realizácie II. etapy daňovej reformy znížiť hraničnú sadzbu dane z príjmov právnických osôb a zároveň realizovať návrhy v odpisovej politike. V tejto fáze rozvoja hospodárstva SR, keď je potrebné urýchliť rast investovania a modernizáciu podnikateľskej sféry je najvýhodnejšie postupovať podľa alternatívy c) a d).“, t. j. uskutočniť zmeny v odpisovej politike a zaviesť investičný úver. Návrh varoval, že sadzba dane z príjmov pre podniky, by nemala byť „výrazne menšia“ ako 25%. V rozprave k návrhu však podpredseda vlády I. Mikloš už s účinnosťou od 1. 1. 2002 presadzoval zníženie hraničnej sadzby na 26 % a  jej ďalšie postupné znižovanie až po 20% do roku 2005 až 2006.

[16] Režim daňových prázdnin, ktorý pravidlá pre štátnu pomoc EÚ za presne vymedzených podmienok pripúšťajú, prežil u nás dodnes. Ak i mal pred niekoľkými rokmi opodstatnenie, dnes je jeho prínos pre hospodársky rast a zamestnanosť diskutabilný. Náklady štátu na udržanie jedného pracovného miesta zahraničného investora sa v mnohých prípadoch  rovnajú až dvojročnej mzde zamestnanca a sú podstatne vyššie ako vytvorenie nového pracovného miesta napr. u domáceho  malého alebo stredne veľkého podnikateľa.

[17] V Miklošovej daňovej reforme sa z pôvodného návrhu MF SR zachovali predovšetkým tie časti, ktoré sa týkali aproximácie slovenskej daňovej legislatívy legislatíve EÚ.

[18] Macedónsko zaviedlo 10-percentnú rovnú daň a v Bulharsku ju dokonca zaviedla socialistická strana!

Priemer: 4.3 (13 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama