Reklama

Keď kotlebovský historik píše o dejinách

(alebo Kto sa bojí česko-slovenskej vzájomnosti?)
Počet zobrazení: 1876

V rokoch 2018 a 2019 sa dá podľa všetkého očakávať veľký nárast článkov, vedeckých štúdií a aj knižných publikácií o tom, čo sa stalo v roku 1918 a aj v roku 1919. Našťastie, už nie sme v rokoch 1939, ani v roku 1948 alebo 1969 (a po nich nasledujúcich), a tak sa o histórii môže písať bez akéhokoľvek ideologického nátlaku. Bez najmenšej irónie by som rád zdôraznil, že zásadná spoločensko-politická zmena v roku 1989 umožnila aj slovenským historikom oslobodiť sa z okov totalitných klišé, ktoré ich nútili raz oslavovať trápnu „samostatnú“ tiso-tukovskú Slovenskú republiku a potom najprv ľudovodemokratickú a neskôr socialistickú Československú republiku s rôznymi meniacimi sa názvami.

strieborna_minca_100_rokov_csr.jpg
Strieborná medaila Národnej pokladnice k stému výročiu vzniku  Československa.

Napriek tomu však možno v budúcich rokoch (ešte aj sto rokov po) očakávať aj iné materiály, ktorých prvou, avšak nie jedinou, lastovičkou je príspevok kotlebovského historika, ktorý sa priam goebbelsovskou argumentáciou a tomu zodpovedajúcimi nástrojmi rozplýva vraj nad oživovaním čechoslovakizmu, snahami o „obnovenie“ Československa, kriminalizáciou farskej republiky a podobnými nezmyslami.

Hádam by na to ani nebolo treba reagovať, ale predsa, aby si čitatelia podobných hlúpych zlátanín, zaštítených akademickými titulmi autora nemysleli, že nie sú aj iné argumenty a štatistické údaje, ktorými ich kŕmia kotlebovci, vyjadrím sa k tomuto ideologickému a nehistorickému materiálu, hoci mám dosť inej a aj pozitívnejšej práce ako reagovať na slovenské polakovičovsko-čulenovské[1] cancy.

telegram_masarykovi_1919.jpg
Telegram  Šrobára, Dulu a Hviezdoslava prezidentovi Masarykovi z augusta 1919.

Zákonitý historický vývoj od dôb národného obrodenia počas dvoch nasledujúcich storočí dospel k tomu, že sa postupne konštituoval a kodifikoval slovenský jazyk a po zložitých zápasoch sa dospelo aj k tomu, že sa slovenský národ vynoril z hmlistých predstáv stredoveku a dokonca aj Slovensko získalo – vôbec po prvý raz aj medzinárodne uznané hranie. Čo k tomu pomohlo? Tiso, Tuka? Veruže nie, ale najprv štúrovská kodifikácia slovenčiny a potom činnosť hlasistov inšpirovaných myšlienkami a pôsobením Tomáša Garrigue Masaryka. Aj to napomohlo vznik Československej republiky v roku 1918, ktorý súčasníci nazvali „prevratom“. Veruže to bol prevrat, a to až taký, že ho dodnes nestrávili tukovci a tisovci...

Obhajca „samostatnej“ a „ľudomilnej“ Slovenskej republiky akosi zabudol svojim čitateľom pripomenúť, čo by znamenalo oživiť túto – ak mám byť podobne ironický ako on – „večne zelenú slovenskú ratolesť“ na rozdiel od politickej mŕtvoly, ktorú nenechá odpočívať so cťou na stránkach dejepisných kníh. To obnovenie Slovenskej republiky by znamenalo totalitný systém jednej strany, zglajchšaltovanie kultúry, školstva, nosenie pozoruhodných žltých značiek na oblekoch u časti obyvateľstva, zbavenie ich spoločenského postavenia, majetku ľudskej dôstojnosti... stratu Komárna, Nových Zámkov, Šiah, Levíc, Lučenca, Rožňavy, Košíc... Hádam ďalej ani nie je potrebné pokračovať.
 

Vraj „Odporná politická mŕtvola“
 

O čechoslovakizme bolo toho napísané už naozaj toľko, že sa v tom môže každý, kto má o to vážny záujem, dobre zorientovať. V kladnom zmysle to však bola iba česko-slovenská vzájomnosť, ktorou sa naše národy vyznačovali po stáročia. Tá nevznikla vznikom Československa a jeho zánikom ani nezanikla, to najviac mnohých – a aj kotlebovského historika – škrie. Nevedia a nie sú schopní pochopiť, prečo to tak je, že Čechov a Slovákov spájajú stáročné spoločné dejiny, kultúrne a literárne spojivá, rodinné zväzky. Zabúdajú na to, že krv nie je voda.

Hanlivý pojem čechoslovakizmus zakladatelia Československa nepoužívali a je len výplodom totalitných strán – hnedej aj červenej. Radi ho používajú naďalej aj zástancovia totalitných názorov a aj praktík, aj kotlebovský historik.
 

Štatistiky
 

Autor odpudivého článku uverejneného v okrajovom periodiku (ale aj na to treba reagovať, hádam si to čitatelia, ak chcú, niekde vygúglia alebo vyfejsbukujú) poukazuje na to, že vraj až 70 percent školníkov na Slovensku malo českú národnosť. Nepoznám takú štatistiku, ale poznám skutočne viacero prípadov, že si českí riaditelia alebo profesori škôl na Slovensku priťahovali na miesto svojho pôsobenia aj svojich príbuzných. Nechcem to schvaľovať, ale je to predsa také ľudské! Škoda, že pri tej štatistike českých školníkov na Slovensku, kotlebovský historik neuviedol ďalšie čísla: koľko českých profesorov učilo na Slovensku po slovensky, koľko českých profesorov napísalo chýbajúce slovenské učebnice alebo základné diela o slovenskej geografii, archeológii, slovenských dejinách (pravda s rozdielnou úrovňou a často aj s násilne čechoslovakizujúcou ideológiou – Václav Chaloupecký a ďalší), ale to sa všetko potom časom predsa zobjektivizovalo.

Budovanie nového štátu nebolo na Slovensku v rokoch 1918 – 1919 naozaj jednoduché. Po desaťročiach zosilnenej maďarizácie mali Slováci iba málo vlastnej inteligencie. Podľa Antona Štefánka bolo v školskom roku 1913/14  v Uhorsku 229 stredných škôl s takmer 80-tisíc študentmi. K Slovákom sa spomedzi nich hlásilo len o niečo viac ako tisíc. Podľa štatistiky z roku 1910 dosahovala negramotnosť na území Slovenska takmer 27 percent.

nova_budova_ms_1926_2.jpg
Masaryk na otvorení novej budovy Matice slovenskej, 1926.
nova_budova_ms_1926_1.jpg

Ako uviedol Jozef Lettrich, na území Slovenska bolo v tom čase 12 447 uhorských štátnych zamestnancov. Z nich sa k dispozícii novej Československej republike dalo len 35. Ostatní sa považovali za Maďarov a odopreli novému štátu poslušnosť. Z 948 stoličných úradníkov prešlo do československej štátnej služby len 18, z 823 mestských úradníkov len 11, zo 660 profesorov len 10 a zo 464 sudcov iba jeden.[2] S kým mali Slováci budovať svoju administratívu a školstvo, ak nie s Čechmi?

Formulku „Nelze vyhověti“ dostávali vo svojich vybaveniach nielen Slováci, ale aj Česi. Nezamestnanosť na Morave bola vtedy v  podobných číslach ako na Slovensku. Aj Slováci našli uplatnenie v úradoch a aj v priemyselných podnikoch v Čechách – severné pohraničie – textilky, hutníctvo a bane na Ostravsku, atď... Niektorí Slováci sa uplatnili aj na českých vysokých školách, na Karlovej univerzite v Prahe atď. V dôsledku udalostí v rokoch 1938/1939 sa aj oni museli so svojím pôsobiskom rozlúčiť a vrátiť sa na Slovensko. Ani to kotlebovský historik nepripomína, akou katastrofou bol rok 1938 aj pre mnohých Slovákov. Pravdaže, októbrová autonómia a 14. marec 1939 všetko prevážil. Ale to znamenalo súčasne stratu územia, zánik demokracie, zavedenie totalitných praktík a v ďalších rokoch aj zločiny... na našom milovanom Slovensku, resp. na tom území, ktoré tisovsko-tukovskému útvaru zostalo.
 

Kriminalizácia Slovenskej republiky
 

Čo k tomu dodať? Slovenskú republiku z rokov 1939 – 1945 naozaj netreba kriminalizovať predovšetkým preto, lebo sa ona skriminalizovala svojou totalitnou, nesamostatnou a protinárodnou politikou a najmä činmi a zločinmi sama. Kto ju obhajuje, mal by svojim čitateľom pripomenúť aj to, že na jej čele bol hneď ako prezidentova pravá ruka celé roky hajlujúci premiér, ktorý ani nevedel dobre po slovensky a je usvedčeným renomovaným maďarským agentom. Nestal sa „martýrom“ pre intrigy Prahy, ale stal sa zradcom pre svoje nanajvýš podlé zámery so Slovenskom a aj so svojím národom. Ale ktorý národ bol vlastne jeho? Tiso – Tuka, jedna ruka, všakže?
 

Nepravdy a polopravdy
 

Niet väčšieho poníženia vedeckej disciplíny ako vedomé klamstvá. Kotlebovský historik zaútočil na Československo aj preto, že vraj zaviedlo cenzúru, ktorú Uhorsko nepoznalo. Naozaj? Prečo sedeli mnohí slovenskí novinári, prečo boli za najmenšiu kritiku pomerov v Uhorsku odsudzovaní a pokutovaní? A keď sa už hovorí o cenzurovaní napríklad Slováka v Československu, mohol kotlebovský historik spomenúť aj to, ako tieto Hlinkove noviny vzdali česť Masarykovi pri jeho úmrtí v septembri 1937 s tým, že „aj keď sme s ním často nesúhlasili“, ocenili mŕtveho ako strojcu slovenskej slobody... To už v roku 2017 podľa kotlebovského historika neplatí? Iste to platí, ale on a jemu podobní by na to radi zabudli. Masaryk oslobodil predovšetkým slovenský národ a až potom český prípadne československý národ. Vedel to už v roku 1919 Hviezdoslav, ale dnes by na to mnohí radi zabudli.
 

Obnovenie Československa?
 

Nikto dnes vážne nerozmýšľa – okrem pár zablúdencov – nad tým, čím straší tento kotlebovský historik, ale nie preto, že by to bola reálna hrozba, ale len preto, aby poprel pozitívne výsledky Československej republiky v rokoch 1918 – 1938. A pokiaľ ide o jeho štatistické údaje, a to, že Masaryk vyhlásil „niet slovenského národa“ a ako to vlastne bolo v Československu, je podľa neho lepšie zavádzať, uvádzať polopravdy, klamať, vytrhávať slová a vety zo súvislostí... Ak nie sú argumenty, treba tých menej zorientovaných ohúriť číslami o školníkoch, o tom ako vtedy prichádzali len odpovede „nelze vyhověti“ a podobne. Skutočné Masarykove činy svedčia o niečom celkom inom, o čom sa bežne v riadkoch hejslovákov mlčí alebo klame. Ale to, aby sa ľudia dostali bližšie k pravde, by si vyžiadalo aj trošku práce a intelektuálnej námahy, v záujme dopracovania sa k objektívnejšiemu postoju. Ľudia neznášajú bolesť a myslenie predsa bolí.

tgm_pri_vajanskeho_hrobe.jpg
 Masaryk pri hrobe Vajanského, ktorý ho na smrť pourážal...

Československá republika nebola bez nedostatkov, tak ako nie je bez nich žiadny štát ani v našej súčasnosti. Bola však vo vtedajšom svete významným fenoménom; jej predstavitelia a aj pomery, v akých existovala v porovnaní s okolitými totalitnými štátmi a režimami; je dodnes niečo, na čo môžu byť Česi a Slováci hrdí. Postavte si vedľa seba Masaryka s Hitlerom, Horthym, Piłsudským a ďalšími... Naozaj má kotlebovský historik, chrliaci na Masaryka svoje nenávistné riadky, pravdu?

Dni 28. október 1918 a 30. október 1918, vznik Československej republiky, prezident Tomáš Garrigue Masaryk a jeho spolupracovníci, stanovenie hraníc Slovenska, vznik slovenského školstva, rozvoj kultúry a  administratívy zostanú (aj popri chybách, ktoré sa vyskytli) navždy najvýznamnejšou epochou a  najslávnejšími postavami v dejinách slovenského národa – skutočným slovenským prevratom. To všetko si budeme pripomínať aj v roku 2018 napriek všetkým zlomyseľným a klamúcim riadkom od kotlebovských historikov.

Poznámka: Úmyselne neuvádzame meno kotlebovského historika ani názov časopisu, aby sme im nerobili reklamu. Zorientovaní čitatelia si text na internete iste nájdu.
 


[1] Štefan  Polakovič (1912 – 1999), hlavný ideológ slovenského nacionalizmu v rokoch Slovenskej republiky 1939 – 1945, Konštantín Čulen (1904 – 1964), politik a novinár ľudáckej orientácie.

[2] HANUS, Martin – MAJCHRÁK, Jozef. Slovak Story. In Týždeň, 5. júl 2015, online: https://www.tyzden.sk/spolocnost/12597/slovak-story/, LETTRICH, Jozef. Dejiny novodobého Slovenska. Banská Bystrica: Nadácia Dr. Jozefa Lettricha, 1994, s. 36 – 37, s. 53.

Priemer: 3.5 (27 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama