Kauza Skripaľ: Mýty, fakty a záujmy

Britská premiérka Theresa Mayová 12. 3. 2018 v prejave pred britským parlamentom obvinila Rusko z útoku na Sergeja Skripaľa a jeho dcéru Juliu, a to na základe formulácie, že je vysoko pravdepodobne zodpovedné za útok. Bez dôkazov, bez vypočutia obvinených, bez riadneho vyšetrovania. Ako trest požadovala vyhostenie ruských diplomatov z krajín EÚ. Formuláciu „vysoko pravdepodobne“ sme počuli už pri viacerých štvavých kampaniach voči Rusku, ktoré vysoko pravdepodobne ovplyvňovalo voľby v USA, referendum o Brexite a vysoko pravdepodobne podporovalo doping svojich olympionikov.

Nuž, Rusko mohlo otráviť Skripaľa ešte počas jeho pobytu vo väzení v Rusku (2006 – 2010) potichu a oznámiť jeho úmrtie z prirodzených príčin. Záhadné je aj načasovanie otrávenia agenta až 8 rokov po jeho prepustení a živote v exile, čo de facto znamená, že ak aj nejaké tajné informácie o Rusku vedel, už ich dávno vyzradil.

Zároveň tento útok (chvalabohu) obaja napadnutí prežili, čo nesvedčí o práci tajných služieb, ktoré by si dali na takom čine záležať a dokonali by ho dôsledne.

Načasovanie útoku pred futbalovými majstrovstvami sveta v Rusku, do ktorých Rusko investovalo nemalé zdroje na vybudovanie infraštruktúry a organizácie, sa zdá ako nezmysel.  Načo by Rusko riskovalo medzinárodnú kompromitáciu, prípadne bojkot futbalových majstrovstiev sveta?
 

Dvojaký meter Západu
 

My, západné demokracie si uzurpujeme právo na šírenie demokracie prostredníctvom sily. Vraždíme státisíce nevinných na Blízkom východe a v severnej Afrike vo viere, že máme na to právo ako vyspelé krajiny. My, čo sme výkladnou skriňou demokracie s právom kázať, čo je a čo nie je v súlade s ľudskými právami, demokratickými hodnotami či slobodou prejavu, sme obvinili Rusko bez dôkazov, vyniesli nad ním rozsudok bez vyšetrovania a vypočutia druhej strany a  vyvodili následky, ktoré v po studeno-vojnových dejinách nemajú obdobu. Nehovoriac o tom, že Julia Skripaľová je občiankou Ruskej federácie a teda k nej, ale aj k vyšetrovaniu mala mať podľa Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch prístup Ruská federácia. Briti to však zamietli a porušili tak medzinárodné dohovory, teda medzinárodné právo.

Otázka znie, ako by sme reagovali, keby u nás odsúdili človeka bez dôkazov, náležitého procesu a na základe frázy, že zločin „vysoko pravdepodobne“ spáchal on?
 

Falošná solidarita
 

Európska únia v solidarite s krajinou, ktorá sa ju rozhodla opustiť, začala vlnou vyhosťovania diplomatov. Slovensko sa nechcelo pridať so správnym argumentom, že si počkáme na závery vyšetrovania. Mnoho hlasov však vyzýva na solidaritu s Veľkou Britániou a považuje za hanbu nepridať sa na stranu nelogického vyhosťovania diplomatických zborov.

Aj napriek tomu, že by sme sa mali vyhýbať analógiám, jedna škandalózna sa predsa objavila, a to, keď minister zahraničných vecí Veľkej Británie prirovnal nadchádzajúce majstrovstvá sveta vo futbale k olympijským hrám v nacistickom Nemecku. Pán Johnson správne zablúdil do obdobia pred druhou svetovou vojnou, no pre Slovákov a Čechov by malo byť ponaučenie v inom, ako boli olympijské hry. Kde bola solidarita našich spojencov, Veľkej Británie a Francúzska, v roku 1938, keď sa rozhodovalo v Mníchove o osude Česko-Slovenska? Britský ministerský predseda Neville Chamberlain sa z Mníchova vrátil s tézou, že nebude kvôli bezvýznamnej krajine v strede Európy riskovať vojnu s Nemeckom. Ponaučenie z tejto udalosti hľadajme v pochopení, že veľmoci sa vždy zachovajú podľa vlastných záujmov, ktoré nemusia byť v súlade so záujmami malých krajín a keď máme na výber, tak sa snažme správať v rámci vlastných záujmov, ktorými určite nie je ukončenie dlhodobo nadštandardných vzťahov s Ruskou federáciou.
 

Namiesto oživenia eskalácia napätia
 

Prerušenie diplomatických stykov sa považuje za posledný krok pred vyhlásením vojny. Tento výrok znie dosť desivo, treba však pochopiť, že nukleárne veľmoci musia spolu vychádzať s uvedomovaním si logiky vzájomného zaručeného sebazničenia.

Súčasná situácia prišla v momente, kedy náznaky v diplomacii ukazovali na začiatok rehabilitácie vzťahov medzi Európou a Ruskom. Návštevy premiéra Rakúska či Belgicka nielen že naznačovali možnosti oživenia vzťahov, no s veľkou pravdepodobnosťou tvorili predvoje Nemecku a Francúzsku. Majstrovstvá sveta vo futbale v Rusku veľmi pravdepodobne mali taktiež slúžiť ako platforma pre ďalší krok v obnovení vzájomných vzťahov.

Ak sa obzrieme do histórie, tak eskalácia napätia s Ruskou federáciou prichádza vždy v momente, kedy sa už zdá, že by si obe strany mohli sadnúť za jeden stôl a vyriešiť otázky, ktoré sa bytostne dotýkajú energetickej, ale aj obrannej bezpečnosti Európy ako kontinentu.
 

Nešikovný krok britskej vlády
 

Súčasná britská vláda bola vytvorená na jeden účel. Tým je Brexit; rokovania však uviazli na mŕtvom bode. Zároveň popularita kabinetu Theresy Mayovej je veľmi nízka, keďže súčasná vláda (zložená z politikov kategórie B a C) nie je schopná splniť svoje poslanie. Preto útok na bývalého špióna Theresa Mayová využila (nešikovne) na vytvorenie obrazu nepriateľa, ktorý zaútočil chemickými zbraňami na území Veľkej Británie. Nešikovne preto, lebo „páchateľa“ obvinila v rozpore s akoukoľvek logickou postupnosťou pri vyšetrovaní takého činu.

Ak bolo cieľom Theresy Mayovej využitie situácie na upevnenie si pozície vo Veľkej Británii a západné demokracie sa v reťazovej reakcii pridali k akémusi ďalšiemu kolu sankcií voči Rusku, tak ostáva otázka, prečo sa takmer všetky západné krajiny pridali k nezmyselnému eskalovaniu napätia s Ruskom.
 

Kam vedú stopy
 

Jednou z hypotéz pre aktuálne trendy v rusofóbii je záujem a vplyv vojensko-priemyselného komplexu Západu. Primárne sú sankcie mierené proti zbrojnému priemyslu Ruskej federácie. Dnes je zrejmé, že reforma ruskej armády prebiehajúca od roku 2012 priniesla technologicky najvyspelejšie zbrane na svete. Okrem lietadiel je vo svete obrovský záujem o systémy protivzdušnej obrany S400. Štáty východnej Európy (zvyknuté na ruskú techniku) momentálne prezbrojujú svoje armády, a bolo by veľmi nepríjemné, keby si vybrali opäť ruskú techniku. Dodajme, že je logické, ak sme členom nejakej aliancie a vedúce mocnosti prispievajú niekoľko násobne vyššou mierou do jej obranného rozpočtu, tak na revanš budú chcieť, aby sme od nich nakupovali techniku.

Ďalšou zaujímavou hypotézou je zmysel existencie NATO v kontexte eskalácie vzťahov s Ruskom. NATO ako protiváha Varšavského paktu po skončení studenej vojny stratilo zmysel. Zároveň hrozby ako terorizmus, Irán či Severná Kórea sa ukázali ako nedostatočné pre udržanie globálne aktívnej vojenskej aliancie. Integrite aliancie nepridali ani vojenské dobrodružstva najsilnejšieho člena aliancie USA a jeho spojencov v Juhoslávii, Afganistane, Iraku, Líbyi a Sýrii. Proti invázii do Iraku v Bezpečnostnej rade OSN hlasovali aj také krajiny, ako Belgicko či Nemecko a Francúzsko. Možno teda tvrdiť, že NATO čelilo kríze legitimity a integrity a na vzkriesenie vojenskej aliancie je najideálnejšia vojenská hrozba, čím väčšia, tým lepšia. Vytvorenie obrazu Ruska ako nepriateľa je preto vyhovujúce pre západnú vojenskú alianciu, ktorej sa dokonca v posledných troch rokoch podarilo prinútiť jej členov, aby vydávali väčšie prostriedky na obranu a snažili sa spĺňať 2% z HDP na obranné rozpočty.
 

Kam to celé povedie?

Rusko a NATO sa dostali do špirály zbrojenia, nesmieme však zabúdať na energetickú závislosť Európy od Ruska a nutnosť riešiť minimálne otázky bezpečnosti na území Európy s touto nukleárnou superveľmocou. Vyhostenie diplomatov je maximálne nelogický krok, keď pri nahromadení napätia v systéme sú to práve oni, kto slúži ako mediátori a komunikačné kanály pre znepriatelené strany. Západ ako keby naznačoval, že nemá záujem komunikovať s Ruskom a nezaujíma ho, čo má Rusko k celej veci povedať. A tak milovníci analógií by mali pouvažovať nad tou studeno-vojnovou o železnej opone. No tento raz nepadá železná opona zo Západu na Východ, ale z Východu na Západ na vlne politickej korektnosti z Bruselu a orwellovského newspeaku z Londýna a Washingtonu.

Autor, PhDr. Jozef Hrabina, je doktorandom na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov