Reklama

Katalánsko po deklarácii nezávislosti

Počet zobrazení: 2086

Niet pochýb, že jednou z hlavných otázok súčasnej Európy je téma budúceho vývoja Katalánska, ktoré 9. októbra 2017 prijalo Deklaráciu nezávislosti s odkladným účinkom. Vývoj udalostí v mesiaci október zjavne nenaplnil očakávania ani katalánskej, ani španielskej vlády a situácia sa dostala do bodu, kde je ťažké nájsť riešenie uspokojivé pre obe strany. Neveľmi presvedčivo vystupujú aj predstavitelia EÚ, ktorí neustále opakujú, že ide o vnútornú záležitosť Španielska.
 

Brať Katalánsko vážne!


Jednou z najčastejších reakcií španielskych či európskych politikov a médií na vývoj v Katalánsku je snaha o marginalizáciu problému. Táto sa prejavuje zväčša pochybnosťami o skutočnej vôli Kataláncov po nezávislosti. Odporcovia nezávislosti Katalánska tvrdia, že na referende o nezávislosti sa zúčastnilo len 42,3 % oprávnených voličov a odvodzujú z toho, že väčšina Kataláncov ideu nezávislosti vôbec nepodporuje. Takisto spochybňujú dôveryhodnosť spočítavania hlasov pri referende z 1. októbra katalánskymi orgánmi. Táto argumentácia však neobstojí. Dôvod, pre ktorý na referendum prišlo „len“ 42 % voličov spočíval z veľkej časti v násilných akciách španielskej polície a znemožnení hlasovania mnohých občanov (770 000 podľa katalánskej vlády). Táto policajná atmosféra nepomohla ani transparentnosti pri spočítavaní výsledkov referenda.

Fakt je, že časť Kataláncov referendum ignorovala pre nesúhlas s ideou nezávislosti, no významná časť voličov sa na volebných aktoch nezúčastňuje nikdy. Pri španielskych voľbách v roku 2016 bola účasť iba 66,5% a dokonca aj na španielskom ústavnom referende v roku 1978 sa zúčastnilo iba 67,1% voličov. Paradoxne, v roku 2015 až 75 % katalánskych voličov zvolilo katalánsky parlament, ktorý následne vyjadril dôveru separatistickému programovému vyhláseniu vlády C. Puigdemonta. Ide o veľmi vysoké číslo, veď v roku 2012 volilo do tohto parlamentu 67,8% voličov a predtým dokonca len 58,8%. Uvedená volebná účasť potvrdzuje túžbu väčšiny Kataláncov po nezávislosti.

Jednoznačné výsledky prinieslo už parlamentné hlasovanie o deklarácii suverenity Katalánska z roku 2013, ktoré ústavný súd v Madride vyhlásil za protiústavné. Za deklaráciu vtedy hlasovalo 85 katalánskych poslancov, proti bolo 41, dvaja sa zdržali. Podobne jednoznačnú odpoveď prinieslo i referendum o sebaurčení z roku 2014, ktoré sa považovalo za nezáväzné. Vyše 80 % zúčastnených voličov vtedy hlasovalo za nezávislosť. Túžbu po nezávislosti potvrdilo aj hlasovanie o uskutočnení referenda v roku 2017, schválené väčšinou 72 hlasov, hoci 52 poslancov na protest opustilo rokovanie.   

Mediálne tvrdenia o tom, že Katalánci sú väčšinovo proti nezávislosti, sa zakladajú na málo presvedčivých argumentoch. Odporcovia nezávislosti odmietajú referendum o nezávislosti, avšak keby ich bola naozaj väčšina, zrejme by podobné referendum podporovali. V prípade neúspešného referenda by totiž separatistické snahy utrpeli totálnu porážku a nebolo by viac čo riešiť. Zo strany odporcov nezávislosti neobstojí argument o protiústavnosti takéhoto referenda, pretože ak by referendum odporcovia nenapadli na Ústavnom súde ešte pred jeho konaním, nemohol by Ústavný súd konštatovať jeho neústavnosť.
 

Katalánsko a Európa
 

Za nepresvedčivé a dokonca kontraproduktívne treba považovať hrozby, ktoré voči Katalánsku smerujú, a to najmä hrozba vylúčenia z EÚ. Je možné, že takýto vývoj by Katalánsko poškodil, ale ekonomický kolaps predpovedali mnohí i Slovensku v roku 1993. Lenže keby Madrid odmietol priznať Katalánsku nástupníctvo v právnych vzťahoch voči EÚ, vznikla by otázka, prečo by mala Barcelona prebrať na seba časť vysokého štátneho dlhu Španielska. Katalánsko by mohlo argumentovať analógiou z obdobia zániku ZSSR, keď Rusko v roku 1991 na seba prebralo všetky výhody i nevýhody bývalého ZSSR – jadrový status, členstvo v Bezpečnostnej rade OSN, ale aj celý sovietsky dlh. Ostatné štáty bývalého ZSSR tak začínali úplne bez dlhov. Pozícia mimo EÚ, ale s nulovým dlhom by pre Katalánsko nemusela znamenať katastrofu.

Je paradoxné, keď kritika katalánskych snáh o nezávislosť smeruje od predstaviteľov štátov, ktoré v roku 1991 jednostranne vyhlásili nezávislosť. Nie je bez zaujímavosti, že deklarácia nezávislosti Katalánska čiastočne kopíruje slovinské vzory z roku 1991. Novo vzniknuté štáty z východnej Európy by pre snahy Kataláncov mali mať prinajmenšom pochopenie a mali by sa zamyslieť, čo by sa dialo, keby sa v roku 1991 argumentovalo iba juhoslovanskou ústavou a o celom ich separatistickom úsilí sa hovorilo ako o vnútornej záležitosti Juhoslávie.

Príklady z bývalej Juhoslávie vyvolávajú v Katalánsku záujem. Často spomínanou analógiou je vyhlásenie nezávislosti Kosova. Mnohí sa pýtajú, prečo by nemal mať katalánsky národ svoju vlastnú suverenitu, keď Albánci si jednostranne vyhlásili v Kosove už svoj druhý štát. Navyše Kosovo vyhlásilo nezávislosť v čase, keď väčšina tamojších Srbov bola násilne vyhnaná (dodnes sa nemôžu vrátiť). Okrem toho, Kosovo malo v roku 2008 oveľa väčšiu mieru autonómie od Srbska, než má dnes Katalánsko od Španielska. To, akú hrozbu pre španielsku územnú celistvosť predstavuje kosovský precedens ,si dobre uvedomoval aj Madrid a preto nikdy nezávislosť Kosova neuznal.
 

Deklarácia nezávislosti a potreba kompromisu
 

Napriek tomu, že treba brať katalánske snahy o nezávislosť vážne a nespochybňovať ho špekuláciami, nezávislosť Katalánska nemusí nutne nastať. Za ústretový krok zo strany Barcelony treba považovať odkladný účinok deklarácie nezávislosti. Katalánska vláda tým síce sklamala veľkú časť svojich podporovateľov, ale vytvorila tým priestor pre kompromis s centrálnou vládou v Madride. Pozícia centrálnej vlády by teraz mala byť flexibilnejšia než pred referendom a ponúknuť Katalánsku taký právny status, ktorý by sa dal aspoň sčasti obhájiť i v katalánskom parlamente.

V samotnej deklarácii nezávislosti sa opakovane zdôrazňuje to, čo Katalánci vnímajú ako krivdu. Uvádza sa tam, že napriek lojalite Katalánska po prijatí ústavy z roku 1978 španielska vláda odmietla uznať Kataláncov ako národ, správala sa k nim ekonomicky nespravodlivo a uskutočňovala jazykovú a kultúrnu diskrimináciu. Deklarácia sa tiež odvoláva na autonómny štatút Katalánska, ktorého podstatnú časť zrušil španielsky Ústavný súd v roku 2010. Uvádza sa aj to, že výsledkom týchto reštriktívnych krokov zo strany centrálnej moci bolo i katalánske referendum o sebaurčení.

Keďže deklarácia jasne uviedla príčiny nespokojnosti, mohla by sa španielska vláda pokúsiť o ich odstránenie. Úplnou samozrejmosťou by malo byť uznanie Kataláncov za národ – doteraz im španielska ústava priznávala len status „národnosti“ a „regiónu“. To však zjavne nezodpovedá realite a práve v tomto bode by sa ústava mala novelizovať. Rizikom uznania Kataláncov za národ by mohlo byť odvolávanie sa katalánskej vlády na medzinárodné dohovory garantujúce sebaurčovacie právo národov v budúcnosti. Ústava by kvôli tomu mohla formulovať aj určité obmedzenia pre sebaurčenie Kataláncov, i keď z hľadiska medzinárodného práva by boli tieto limity sporné.  

Ďalšou témou by mohlo byť nastolenie „ekonomickej spravodlivosti“. Katalánci pravidelne poukazujú na to, že z Katalánska pochádza 24 % príjmov do štátneho rozpočtu, no späť sa vracia menej ako 10 %. Poukazujú i na to, že od deväťdesiatych rokov sa v okolí Madridu vybudovalo asi 800 km diaľnic, zatiaľ čo v okolí Barcelony oveľa menej. Faktom zostáva, že z hľadiska daňovej politiky má Katalánsko oveľa menej právomocí než napr. Baskicko, ktoré je tiež veľmi bohatým regiónom. Náprava v tejto oblasti a presun fiskálnych kompetencií do Barcelony by mohli predstavovať súčasť kompromisu.
 

Ústavný kompromis ako riešenie?
 

Veľkým krokom k riešeniu sporov by bolo už to, keby obe strany dospeli k záveru, že kompromisy sú lepšie ako jednostranné riešenia. Snaha centrálnej moci obmedzovať právny status Kataláncov rozhodnutiami Ústavného súdu (najmä v roku 2010) sa z dlhodobého hľadiska ukázala ako neefektívna a viedla k tomu, že pri nedostatku alternatív sa začali katalánski predstavitelia usilovať o úplnú nezávislosť. Kompromisy však bude treba zakotviť aj vo forme ústavných zmien. Katalánska strana by mala dostať určité právomoci i pri kreácii časti sudcov španielskeho Ústavného súdu, aby tento orgán nevyvolával podozrenia z jednostrannosti. Na druhej strane by sa mala jasne zaviazať, že dohodnuté ústavné kompromisy bude rešpektovať. To je minimum pre trvácnosť kompromisných riešení. 

Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 35 – 36/2017

Priemer: 4.5 (17 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama