Karol Šmidke – Smutné čítanie o päťdesiatych rokoch (4)

Nedocenená osobnosť novodobých slovenských dejín
Počet zobrazení: 8166

karol_smidke_fotoportret.jpgDôsledky februárového mocenského prelomu v Prahe
sa čoskoro prejavili aj v Bratislave. Na zasadnutí
Slovenskej národnej rady 12. marca 1948 zvolili
za jej predsedu Karola Šmidkeho. Do funkcie nastúpil
s veľkým odhodlaním a s presvedčením, že na čele
vrcholného slovenského orgánu pomôže vytvoriť
podmienky pre prácu a šťastný život občanov.
Dejiny Československa však už písali iní.

 

Prvá časť: Karol Šmidke - Z buriča poslanec a odbojár (1)
Druhá časť: Karol Šmidke – Misia v srdci Povstania (2)
Tretia časť: Karol Šmidke – Zápas o charakter republiky (3)



(Dokončenie)

V parlamentných voľbách, ktoré sa konali v nedeľu 30. mája na základe jednotnej kandidátky Národného frontu Čechov a Slovákov, Šmidke ešte obhájil mandát v SNR. Zároveň ho zvolili vo volebnom kraji Banská Bystrica do Národného zhromaždenia ČSR.
 

Od všeslovanskej vzájomnosti k rozkolu
 

Po abdikácii Eduarda Beneša, ktorý odmietol podpísať Ústavu 9. mája, poslanci zvolili 14. júna za prezidenta Klementa Gottwalda. Do Bratislavy sa prišiel predstaviť 10. júla. Na Hlavnej stanici ho okrem tisícok Bratislavčanov privítal Šmidke a predseda Zboru povereníkov Gustáv Husák.

Gottwald sa aj s manželkou Martou ubytoval na dva dni v sídle SNR (dnes Úrad vlády SR), kde prijímal delegácie robotníkov, roľníkov aj umeleckej inteligencie pod vedením povereníka školstva a osvety Ladislava Novomeského. Na druhý deň vystúpil prezident s prejavom v slovenčine na 4. slovanskom dni v amfiteátri na Devíne. Vyslovil sa za jednotu slovanských štátov a národov pri upevňovaní svetového mieru.

V nasledujúcich týždňoch sa však roztržka medzi dvoma Jozefmi – Titom a Stalinom – natoľko prehĺbila, že Juhoslávia opustila vytvárajúci sa sovietsky blok. K slovu sa opäť dostala chorobná záľuba Josifa Vissarionoviča vyhľadávať a odhaľovať domnelých vnútorných nepriateľov. V Moskve, ale aj v Belehrade to vyvolalo vlnu politických procesov neraz s krvavou koncovkou. Viedlo to aj Gottwalda k rozhodnutiu, že sa vzdal „špecifickej československej cesty k socializmu“.

Koncom roka 1948 vláda Antonína Zápotockého vyhlásila dvojročný plán obnovy národného hospodárstva za splnený a  parlament schválil hlavné ciele prvého päťročného plánu ďalšieho rozvoja Československa.

Predsedníctvo SNR vymenovalo 24. marca 1949 Šmidkeho za člena rady Ústavu Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici. Tento inštitút bol zriadený jeho zásluhou nariadením SNR zo 17. decembra 1947 a stal sa základom budúceho Múzea SNP. Šmidkemu veľmi záležalo, aby ústav zachytil pre budúce generácie heroizmus bojovníkov.

Neskôr sa pričinil aj o vymedzenie presného pomenovania jednotlivých slovenských povstaní v histórii. Predsedníctvo SNR prijalo uznesenie, podľa ktorého sa ozbrojené vystúpenie Slovákov pod vedením Jozefa Miloslava Hurbana a Ľudovíta Štúra z rokov 1848 a 1849 bude nazývať Slovenské povstanie, kým boj proti nemeckým okupantom a ich domácim prisluhovačom roku 1944 vojde do dejín ako Slovenské národné povstanie.
 

Nastupuje tvrdý pražský centralizmus
 

V septembri 1948 sa KSS zmenila na územnú organizáciu KSČ, čím v podstate stratila samostatnosť rozhodovania. V Prahe sa 25. až 29. mája 1949 konal IX. zjazd KSČ, ktorý vytýčil generálnu líniu budovania socializmu. V rámci reformy štátnej správy sa na Slovensku vytvorilo šesť krajov (Bratislava, Nitra, Žilina, Banská Bystrica, Prešov a Košice). Rozhodujúce slovo v nich mali krajské výbory KSS a krajské národné výbory, ktorým musela SNR odovzdať časť svojich kompetencií. Pritom KNV boli centrálne riadené z Prahy.

V ďalšom období Národná rada neprijímala žiadne zásadné rozhodnutia, v rokoch 1950 až 1953 neprerokovala ani jeden návrh zákona. V Prahe pritom vznikali nové celoštátne ministerstvá, ktoré už nemali na Slovensku svojich pendantov – príslušné povereníctva.

V tzv. ľudovodemokratických krajinách sa začali v druhej polovici roka 1948 hľadať podozriví „titoisti“. Gottwald spočiatku odmietal rozpútať novodobý pohon na čarodejnice, no v septembri 1949 v tejto súvislosti odzneli na budapeštianskom procese s Lászlóom Rajkom aj mená niekoľkých českých a slovenských komunistických politikov, ktorí bojovali v španielskej občianskej vojne (Artur London, Ladislav Holdoš), počas druhej svetovej vojny spolupracovali v exile s Benešovou vládou v Londýne (Vladimír Clementis, Eugen Löbl) alebo s nekomunistickým protifašistickým odbojom doma (Šmidke, Husák, Novomeský).

V KSČ sa začalo otvorene hovoriť o hrozbe slovenského separatizmu a buržoázneho nacionalizmu, pod čím sa vtedy rozumelo uprednostňovanie národnej tematiky pred akože zásadnými sociálnymi a ideologickými otázkami. Aktívnym pričinením poradcov z Kremľa obvinenia takéhoto charakteru v československým pomeroch rozpracovali cielene proti skupine komunistov, ktorí už od polovice 30. rokov, ale najmä počas SNP mali väčšie porozumenie pre slovenskú identitu ako ich pražská centrála.

Štátna bezpečnosť začala zbierať kompromitujúce materiály a „zaručené“, zväčša vyfabrikované informácie o špičkových funkcionároch KSS. V marci 1950 prešla kampaň proti buržoáznym nacionalistom do ostrej fázy, keď z postu ministra zahraničných vecí odvolali Clementisa.

V tom čas sa objavili aj zmienky o možnom mocenskom páde Šmidkeho, ktorý sa pod týmto tlakom 31. marca vzdal vplyvnej funkcie vedúceho kádrového oddelenia ÚV KSS. V apríli ho Široký ostro kritizoval „pre podliehanie buržoáznemu nacionalizmu ostatných funkcionárov“ – najmä Husáka a Novomeského, no i Ivana Horvátha, Ladislava Holdoša či Daniela Okáliho.

karol_smidke_ako_clen_predsednictva_snr_za_svojim_pracovnym_stolom.jpg
Karol Šmidke ako predseda SNR za svojím pracovným stolom.

V novom bratislavskom Výstavnom paláci (teraz už zbúrané PKO) sa konal 24. až 27. mája 1950 IX. zjazd KSS. Nielen zo spomienok Dragutina Šmidkeho, ale aj z archívnych dokumentov vyplýva, že sa tam stalo to, čo vtedy ešte mnohí napriek nebezpečným signálom neočakávali. Viliam Široký a Karol Bacílek vystúpili s adresnými tvrdeniami, že v strane sú úchylkári a buržoázni nacionalisti, ktorí narobili veľa škody za Povstania i po oslobodení.

Fotografia na predsednícky stôl má mimoriadnu vypovedaciu schopnosť. Tváre Šmidkeho, Husáka i ďalších sú v šoku. Medzi nespravodlivo obvinenými sa ocitol aj Šmidke. Spolu s ostatnými na rokovaní vystúpil so sebakritikou, ale ako sa neskôr ukázalo, vedeniu KSČ to nestačilo.

Šmidkeho politický zostup sa už nezastavil. Začiatkom júna ho odvolali z funkcie predsedu SNR a na „súdružské odporúčanie“ sa v júli vzdal mandátu poslanca v slovenskom parlamente. Na počudovanie radovým členom Národného zhromaždenia ho ponechali až do smrti.
 

Triednych nepriateľov vystriedali vnútorní
 

S najnovším vnútropolitickým vývojom sa Šmidke ťažko vyrovnával, ale v duchu opakovane zdôrazňoval, že v záujme jednoty strany treba priniesť aj osobné obete. To, čo prebehlo na IX. zjazde KSS a potom vo vedení slovenského parlamentu, považoval za útok ľudí okolo Širokého najmä proti členom úspešného piateho ilegálneho vedenia KSS. Ich osobnú závisť voči iným, ktorí mali zásluhy v protifašistickom boji, podľa neho nesmie viesť k rozkolu v strane.

Šmidke však nepripustil, že by v bývalom vedení KSS došlo k sektárstvu či prejavom buržoázneho nacionalizmu pri príprave a v samotnom priebehu SNP. Bol presvedčený o svojej pravde. Sotva tušil, že sa stáva jednou z obetí neúprosného politického zápasu a že jeho mesiace a dni sa už začínali odpočítať.

Vo februári 1951 sa v Prahe zišlo rozšírené zasadanie Ústredného výboru KSČ, na ktorom generálny tajomník ÚV KSS Štefan Bašťovanský prezentoval správu o odhalení údajnej špionážnej záškodníckej činnosti Clementisa a frakčnej protistraníckej činnosti buržoáznych nacionalistov v KSS. O Šmidkem vyhlásil, že zabudol na svoj robotnícky pôvod, a navrhol jeho vylúčenie z ústredného výboru, čo sa aj vzápätí stalo.

karol_smidke_so_psikom_archiv_vnucka_tatiana_stibranyiova.jpg
Šmidkeovci chovali po vojne foxteriérov, sebavedomých, trocha tvrdohlavých, no
inteligentných a prítulných psíkov. Najprv Mišu, potom jej potomkov Žolu a Princa.
Na fotografii s Karolom Šmidkem je Miša.

Následne Šmidkeho odsunuli na nevýznamný post riaditeľa národného podniku Tesla v Bratislave. Podľa spomienok jeho príbuzných sa novej práci svojím spôsobom potešil, pretože sa vrátil medzi robotníkov, z ktorých vzišiel a ďalej u nich požíval dôveru.

Mimochodom, na IX. zjazde KSČ Bašťovanského zvolili spolu so Širokým ako jediných dvoch Slovákov do 21-členného Predsedníctva ÚV KSČ! To samo o sebe hovorí o tom, ako naľahko brali po februári 1948 českí komunisti deklarácie o rovnoprávnom postavení Čechov a Slovákom v obnovenom Československu.

Bašťovanský robil špinavú prácu za Širokého. Stál na čele tzv. straníckej päťky, ktorá mala na Slovensku pod palcom bezpečnostné zložky, vrátane ŠtB, ako aj odhaľovanie nepriateľov vnútri komunistickej strany. Práve v jeho kancelárii na Hlbokej ceste 2 v Bratislave (dnes Ministerstvo zahraničných vecí SR) zatkli 6. februára 1951 Husáka, ktorý tam išiel na súdružský rozhovor.

Čoskoro sa stal Bašťovanský sám obeťou frakčného boja v strane. Už v októbri ho zosadili do funkcie generálneho na rezortného tajomníka ÚV KSS a o ďalšie dva mesiace ho premiestnili do Slovenského pedagogického nakladateľstva. Dôvodom ukončenia jeho politickej kariéry bol nález prihlášky do HSĽS z konca roku 1939. Za vojnového slovenského štátu pôsobil tri roky na ministerstve dopravy, ale potom sa zapojil ako mnohí iní zo štátnej správy do ilegálnej činnosti v prospech protifašistických síl.

V januári 1952 Bašťovanský rezignoval na poslanecký mandát a 27. novembra, šesť dní pred Clementisovou popravou, ho našli mŕtveho. Policajná správy konštatovala, že smrť nastala bez cudzieho zavinenia, no objavovali sa špekulácie, že ho niekto zavraždil. Ktovie, možno si predsa len vstúpil do svedomia a spáchal samovraždu. Napokon, v tých hektických časoch nebola jediná.
 

Keď už išlo naozaj o život
 

Bývalého ministra zahraničných vecí, v rokoch 1935 až 1938 poslanca Národného zhromaždenia za KSČ Vladimíra Clementisa zatkli 21. januára 1951 v Prahe, keď sa po ulici prechádzal so psíkom Borekom. V tom čase bol ešte členom ÚV KSČ. Nuž, na jeseň 1939 sa dal najavo nesúhlas s paktom Ribbentrop - Molotov o vzájomnom neútočení medzi ZSSR a hitlerovským Nemeckom, neskôr kritizoval aj sovietsky útok na Fínsko a počas vojny strávil politický exil v nesprávnej krajine – vo Veľkej Británii. A to sa v Kremli neodpúšťalo.

Na stalinských čistkách sa mimoriadne aktívne podieľal aj Gottwaldov najbližší spolupracovník Rudolf Slánský, ktorého moskovské vedenie strany na jeseň 1944 poslalo na povstalecké územie. Ale v noci z 23. na 24. novembra 1951 uväznili aj jeho. Existujú špekulácie, že Damoklov meč visel i nad samotným Gottwaldom a Širokým. Ale je celkom možné, že ich tieto hrozby kremeľských poradcov mali priviesť (a priviedli) k totálnej poslušnosti Moskve.

V nasledujúcom roku Clementisa v primitívne vykonštruovanom procese s tzv. protištátnym sprisahaneckým centrom pod vedením generálneho tajomníka ÚV KSČ Slánskeho odsúdili spolu s ďalšími desiatimi komunistickými funkcionármi na trest smrti (London a Löbl dostali doživotie) a 3. decembra 1952 popravili. Popol donedávna straníckych súdruhov rozsypali po poľných cestách v stredných Čechách...

Vo februári 1951 Štátna bezpečnosť zatkla okrem Husáka aj Novomeského a ďalších komunistov, ktorí sa angažovali v Povstaní. Prečo sa medzi nimi neocitol aj Šmidke?

karol_smidke_s_manzelkou_valeriou_a_vnuckou_tanou_prvy_maj_1952_park_v_petrzalke.jpg
Karol Šmidke s manželkou Valériou a vnučkou Tatianou v petržalskom parku, jar 1952.

„Po rokoch som sa opýtala otca“ spomína si jeho vnučka Tatiana, „ prečo dedka odstránili takto neštandardne. Domnieval sa, že sa zľakli partizánov, ktorí by sa za neho istotne postavili.“

Ktovie? V každom prípade súdiť rodeného Čecha, pôvodne robotníka a dlhodobého odborového funkcionára, ako slovenského buržoázneho nacionalistu by bolo aj v tej absurdnej dobe absurdnosťou. Tomu by zrejme neuveril ani druhý všemocný Gruzínec, šéf NKVD Lavrentij Pavlovič Berija, ktorý bol súčasne ako minister vnútra ZSSR spoluzodpovedný za represálie v čase vrcholiaceho Stalinovho kultu.
 

Mimoriadne záhadný skon
 

Aj v posledných mesiacoch svojho života Šmidke zostal rozvážny a údajne i optimistický. Veľmi sa tešil z rodiny, ktorej sa mohol teraz viac venovať ako v minulosti. Vrúcne ľúbil svoje vnúčatá. Toto potešenie mu však vydržalo krátko. Zomrel 15. decembra 1952 vo veku 55 rokov.

Tatiana Štibrányiová si pamätá temné fragmenty toho dňa, chvíle naplnené úzkosťou a strachom po tom, čo sa jej dedko vrátil z rokovania Národného zhromaždenia. Keď docestoval do Bratislavy vlakom, špeciálne vypravenom z Prahy pre poslancov, bolo mu veľmi zle od žalúdku. Sused, lekár Karol Šiška, budúci akademik, ho prezrel, dal nejaké vitamíny, no odporučil, aby ho previezli do nemocnice.

„Babka sa dedka pýtala, či niečo nezjedol,“ pokračuje vnučka. „Spomenul len pohár červeného vína. Čašníka, ktorý mu ho vo vlaku servíroval, ešte v to ráno, ako rýchlik dorazil do Košíc, smrteľne zrazilo auto. Zhodou okolností páchateľ bol neznámy...“ Vari tento fakt mylne viedol uznávaného českého historika Jana Rychlíka ku konštatovaniu, že Šmidkeho smrť nastala „za nejasných okolností, údajne po automobilovej nehode“.
 

karol_smidke_s_vnuckou_tatianou_na_zeleznej_studnicke.jpg
Karol Šmidke s vnučkou Tatianou v petržalskom parku, Bratislava jar, 1952.

Šmidkeho odviezli do štátneho sanatória na Ulici Fraňa Kráľa. Lekári rodinu o jeho zdravotnom stave odmietli celú noc priebežne informovať. Po niekoľkých hodinách sa toho neujal nik iný ako sám prezident Gottwald. „Osobne babke zavolal a oznámil jej, že dedko zomrel. Hneď nato položil slúchadlo a vzápätí ohluchli všetky telefóny.“ Štátne zložky vypli do bytu Šmidkeovcov telefónnu linku. Inak, do týždňa sa Valéria aj s rodinou odtiaľ musela odsťahovať.

Podľa Tatiany pitevná správa, ktorú jej rodičom horko-ťažko dali iba na chvíľu k nahliadnutiu, ale mamička, ovládajúca stenograf, ju napochytro prepísala,  odhalila prítomnosť viacerých vírusov a baktérií, ktoré by sa za prirodzených okolností nikdy v jednom ľudskom tele naraz stretnúť nemohli. Existujú totiž choroboplodné zárodky, ktoré nemôžu vedľa seba existovať. V prípade Šmidkeho to však išlo. Zázrak?
 

Viliam Široký, Karol Bacílek a tí ostatní
 

Nečakaná smrť bola pre rodinu šokom, napriek tomu, že udalosti sa už mesiace predtým nevyvíjali dobrým smerom.

„Dedko očakával, že ho uväznia a poveril môjho otca – Dragutina Šmidkeho – aby sa postaral o rodinu,“ hovorí Tatiana. Široký im bol v tom čase sused odnaproti. Jeho žena Margita, ktorá patrila k dobrým priateľkám Tatianinej babky, spáchala samovraždu zastrelením 2. júna 1964 deväť mesiacov po tom, čo jej manžela odvolali z funkcie predsedu vlády ČSSR a z Predsedníctva ÚV KSČ. Široký si pri jej mŕtvom tele zrejme náhle spomenul na školenie o konšpirácii v ilegálnej práci. Keď našiel na svojom stole Margitin list na rozlúčku, prečítal ho a pred vyšetrovateľmi zjedol. Ľudia, ktorí oboch manželov bližšie poznali, tvrdili, že dobre vedel, prečo to urobil.

Na základe výsledkov Kolderovej komisie Široký patril k hlavným iniciátorov zmanipulovaných súdnych procesov z 50. rokoch, v ktorých vyniesli viac ako 230 rozsudkov smrti, 173 sa aj vykonalo. Tisíce občanov odsúdili na doživotie alebo na mnohoročné väzenie.

Rodák z bratislavskej Koliby, ktorému sa v prejavoch nikdy nepodarilo okrem račkovania zakryť ani maďarský akcent, zomrel 6. októbra 1971 v Prahe ako 69-ročný. Tesne predtým mu normalizátori pod vedením vtedajšieho generálneho tajomníka ÚV KSČ Gustáva Husáka stihli vrátiť členstvo v komunistickej strane, o ktoré prišiel počas Pražskej jari v máji 1968. Nepatričná veľkodušnosť? Kto tomu dnes rozumie?

„Pamätám sa, že Širokému na dome viseli dva farebné plátenné plagáty. Jeden s portrétom Stalina, druhý s jeho vlastnou podobizňou. A ten bol tri razy väčší ako sovietskeho predstaviteľa,“ spomína Tatiana. Budúci predseda vlády ČSR si tak svedomite pestoval kult osobnosti. Nielenže sám seba považoval za Boha na Slovensku, ale aj od iných dožadoval, aby si to mysleli.

Jedným z nasledovníkov v Šmidkeho politických funkciách bol Karol Bacílek, rodák z Choťánok pri Nymburgu v stredných Čechách. Áno, ten, čo po spoločnom príchode so Šmidkem z Moskvy na Slovensko roku 1943 zbabral všetko, čo sa dalo. Údajne nastrašený pred ľudáckou políciou hodil mimoriadne dôležitú vysielačku zverenú mu od Sovietov do Dunaja. Ako tvrdí Tatiana Štibrányiová, sám Bacílek sa tomu jej dedkovi priznal. Potom nastúpil na miesto telegrafistu jej otec Dragutin.

Do vedenia KSS sa Bacílek dostal ako jeden z tajomníkov jej ústredného výboru na žilinskej konferencii strany v auguste 1945. Súčasne bol členom ÚV KSČ, istý čas aj jeho politického byra, respektíve predsedníctva.

V máji 1950 prevzal po odvolaní Husáka funkciu predsedu Zboru povereníkov, začas bol ministrom štátnej kontroly, potom národnej bezpečnosti – v hodnosti armádneho generála, až sa roku 1953 stal prvým tajomníkom ÚV KSS. S mimoriadnym apetítom sa podieľal na nezákonnostiach a politických procesoch v päťdesiatych rokoch. Desaťročie bol najvplyvnejším mužom na Slovensku, hoci jeho „čechoslováčtina“ vyvolávala vlny, vtedy ešte utajeného, smiechu. Z najvyššej straníckej funkcie ho odvolali až v roku 1963, no členom ústredných výborov KSČ a KSS zostal ešte ďalšie tri roky.

V roku 1960 ako spojenec Antonína Novotného presadil správne a ústavné zmeny, ktoré ešte viac oslabili kompetencie slovenských orgánov, zrušili Zbor povereníkov a zredukovali počet poslancov SNR. Jeho politická kariéra sa skončila náhle roku 1963, keď zverejnili výsledky Kolderovej komisie ohľadom súdnych tribunálov v 50. rokoch Vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSS ho nahradil Alexander Dubček. Bacílek zomrel 19. marca 1974 v Bratislave.

socha_karola_smidkeho_v_ruzinove.jpg
Socha K. Šmidkeho od Vojtecha Remeňa z roku 1979, Bratislava- Ružinov.

Gottwald odišiel na druhý svet nečakane štyri mesiace po Šmidkeho smrti – 14. marca 1953. Tri dni predtým sa vrátil leteckým špeciálom zo Stalinovho pohrebu a sťažoval sa na žalúdočné ťažkosti premiérovi Antonínovi Zápotockému, ktorého po Gottwaldovom skone zvolili za prezidenta ČSR. Prvým tajomníkom ÚV KSČ sa prekvapene stal Moskvou presadzovaný dovtedy nevýrazný Antonín Novotný.

V apríli 1954 prebiehal vykonštruovaný proces s tzv. buržoáznymi nacionalistami. Husáka tri razy donútili podpísať priznanie, no vždy ho vzápätí odvolal. A tak mu vyšetrovaciu väzbu predĺžili 13-krát. Nezlomilo ho fyzické či duševné týranie, ani priame konfrontácie so spoluobvinenými, ktorí rozličným tlakom podľahli.

Mnohí z nich neskôr potvrdili, že práve vďaka zásadnému postoju Husáka, ktorý sa ako jediný k vine nepriznal, sa súdny proces pretiahol a v poststalinistickej dobe už nepadli hrdelné tresty. Husák dostal doživotie, nelogicky k tomu aj stratu štátneho občianstva a zákaz vykonávať funkcie v štátnych úradoch a hospodárskych orgánoch na obdobie desať rokov. Roku 1960 ho v rámci rozsiahlej prezidentskej amnestie prepustili na slobodu. Pracoval najprv v Pozemných stavbách, neskôr v Ústave štátu a práva SAV. Občiansky ho v plnom rozsahu rehabilitovali až po Širokého odstúpení roku 1963.
 

Osudy najbližších príbuzných
 

Valéria Šmidkeová, rodená Moravcová, rodáčka z Banskej Štiavnice, prežila manžela o 36 rokov. Zomrela ako 86-ročná v Bratislave 7. augusta 1988.

Mladší syn Vladimír, prezývaný Mirko, sa vydal na vojenskú dráhu. Po otcovej smrti ho presúvali po českých okresoch z posádky na posádku. Až v čase politického odmäku po rehabilitácii Karola Šmidkeho mu umožnili študovať na vojenskej vysokej škole v Brne. Potom pracoval na Krajskej vojenskej správe v Bratislave v hodnosti plukovníka. Zomrel vo veku 59 rokov 10. marca 1985.

Starší syn Dragutin, ktorého oslovovali Dragan, prežil brata o osemnásť rokov. Po otcovom odvolaní z politických funkcií musel odísť z Povereníctva techniky (stavebníctva). Najprv pracoval ako vedúci kádrového oddelenia na Slovenskom výbore pre telovýchovu a šport, od mája 1953 do apríla 1970 ako vedúci sekretariátu Predsedníctva Slovenskej akadémie vied.

Vzhľadom na to, že nesúhlasil so „vstupom bratských armád Varšavskej zmluvy“ v auguste 1968, ho v rámci tzv. normalizácie strany a spoločnosti vylúčili z KSČ (jej členom bol od roku 1941) a potom viac-menej zašili až do dôchodku ako odborného pracovníka v Encyklopedickom ústave SAV.

V deväťdesiatych rokoch chodil na podujatia Klubu Nového slova, aktívne sa zúčastnil na besede s generálom Antonom Rašlom v októbri 2001. Prispieval aj do týždenníka Slovo. Zomrel vo veku 80 rokov v Bratislave 3. apríla 2003.
 

Pocta po dlhých desaťročiach
 

Šmidkeho telesné pozostatky spálili v brnianskom krematóriu (na konzervatívnom Slovensku takéto prvé zariadenie podľa vynikajúceho projektu architekta Ferdinanda Milučkého sprevádzkovali až 24. januára 1969 v Bratislave – Lamači). Potom jeho popol približne trinásť rokov skladovali v tamojšom kolumbáriu bez toho, aby mohla jeho rodina do toho hovoriť.

„Zrazu mu strana urobila malý štátny pohreb a preložila jeho urnu do hrobovej časti krematória v Brne,“ približuje vtedajšiu atmosféru Šmidkeho vnučka Tatiana. „Pomníček to bol veľmi pekný, z čierneho kameňa. V každom prípade sa o to postarali moravskí komunisti, nie slovenskí. Až neskôr, roku 1971 náhrobok vymenili za ten dnešný, ktorý potom pietne presťahovali do Urnového hája v Bratislave. Mám niekde fotografie z tých troch akože štátnych pohrebov.“

clenovia_kns_a_szpb_pri_hrobe_karola_smidkeho_pri_krematoriu_prvy_sprava_igor_schmidt_s_mnazlekou_annou_a_martinom_krnom_foto_vladimir_mikunda.jpg
Členovia KNS a SZPB pri Šmidkeho hrobe v bratislavskom krematóriu pri príležitosti 65. výročia smrti, prvý sprava Igor Schmidt s manželkou Annou, 13. december 2017.

Pri príležitosti 65. výročia smrti Karola Šmidkeho položili členovia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a Klubu Nového slova k jeho hrobu v areáli krematória v Lamači kyticu kvetov. V blízkosti nájdete aj náhrobný kameň Ladislava Novomeského a symbolický náhrobok Vladimíra Clementisa.

Vnučka Tatiana na túto akciu reagovala prekvapivo, no tak trocha i logicky: „A čo? To už sa odbojári neboja pokloniť pri hrobe môjho starého otca?“ Naozaj to bolo oficiálne prvý raz po takmer troch desaťročiach.

Šmidkeho celoživotné dielo začali oceňovať až počas politického odmäku v 60. rokoch, keď ho politicky rehabilitovali. Titul Hrdina ČSSR in memoriam mu 20. januára 1967 udelil paradoxne prezident ČSSR a prvý tajomník ÚV KSČ Novotný, ktorý sa podieľal na súdnych monsterprocesoch proti členom vlastnej strany. O dva roky na to si na Šmidkeho spomenulo aj Prezídium Najvyššieho sovietu ZSSR, posmrtne sa stal nositeľom Leninovho radu.
 

Dve pamätné tabule, dva odlišné prístupy
 

V Ružinove roku 1979 odhalili Šmidkemu bronzovú sochu v nadživotnej veľkosti a podľa neho nazvali jednu z hlavných ulíc v tejto lokalite Bratislavy. Dnes to už nie je pravda. Pomník, ktorého autormi sú sochár Vojtech Remeň a architekt Ferdinand Milučký, stojí v parku pomenovanom podľa jeho politického oponenta Andreja Hlinku, ktorý tam má bustu.

Pamätnú tabuľu s kombinovanou hliníkovou technikou a s reliéfom profilu Šmidkeho tváre roku 1967 inštalovali na nádvorí bratislavskej Tesly pri Ulici Februárového víťazstva (dnes Račianska). Po novembri 1989 starý priemyselný areál asanovali. S ním zmizla aj tabuľa. Ako nám povedal jej autor, sochár Rastislav Ján Miklánek, nik ho o osude tejto pamiatky neinformoval. V kultúrnom štáte s kultúrnymi úradmi to nebýva zvykom. Ako je na tom Slovensko?

Tento postoj bratislavských konšelov sa výrazne líši od samosprávy v Ostrave – Vítkoviciach. Keď tam nedávno museli pre zlý technický stav zbúrať Šmidkeho rodný dom, starosta Petr Dlabal, ktorý vonkoncom nie je komunista, rozhodol, že poškodenú tabuľu treba zachrániť a reštaurovať. Zákazku dostal znova jej, po roku 1968 „zakázaný autor“ Miroslav Rybička.

Obnovený pomník slávnostne znovu odhalili 11. marca 2015 na susednej budove na Nerudovej ulici číslo 38. Okrem toho v Ostrave-Porube jedna z rušných ulíc nesie meno Karola Šmidkeho. Pritom treba pripomenúť, že Šmidkeovci sa zo severnej Moravy odsťahovali, keď mal ich syn Karol iba dva roky...
 

Losovanie o poslednú cigaretu
 

Ako by dnes Tatiana Štibranyiová charakterizovala svojho starého otca?

„Hoci nemal slovenský pôvod, dušou bol Slovák. Do troch rokov, samozrejme, nevedel po slovensky. Ale keď som ho poznala ja, už hovoril dobrou, spisovnou slovenčinou. Popri nej ovládal aj češtinu, nemčinu, poľštinu, srbochorváčtinu, ruštinu a maďarčinu. Babka prežila po prvej svetovej vojne u svojich slovenských bratrancov dva roky mladosti v Budapešti. Veľmi mal rád emancipované ženy. A tiež sa mu páčilo, keď fajčili cigarety. Za prvej republiky žili s babkou v chudobe. Keď im zostala posledná cigareta, losovali o ňu. No aj keď dedko vyhral, vždy sa jej vzdal v prospech svojej najdrahšej Valérie,“ hovorí Šmidkeho vnučka a dodáva: „Mal sklony k dobrodružstvu, no aj v tých najkrízovejších situáciách zachovával pokoj. Bol takej nenásilnej povahy, že nikdy nikomu nič direktívne neprikazoval. Dokázal však človeka nenápadne priviesť k presvedčeniu, že pôvodne dedkov  nápad pochádza vlastne z hlavy dotyčného, a preto ho aj chcel silou-mocou uskutočniť. Takú povahu mal aj môj otec a vlastne i ja.“


* * *

Autori ďakujú Tatiane Štibrányiovej, vnučke K. Šmidkeho, za rozhovor a poskytnutie možnosti oboznámiť sa s jej rodinným archívom.

* * *

Použitá literatúra: záznamy Registratúrneho strediska SZPB, Terézia Kováčiková: Karol Šmidke (Nakladateľstvo Pravda, 1978), Libuša Mináčová: Muž z obrazu (Smena, 1971), Samo Falťan: Z boja do budovania (Dukla, 1949) a Z bojov do budovania (Práca, 1989), Dragutin Šmidke: Pri premene čias (Veda, 1980), Hlas oslobodených (časopis SPROV, 1947), Bojovník, orgán ústredia odbojových zväzov (1948), povstalecký denník Pravda (1944), denník DS Čas (1945 – 1948), materiály zo zasadaní ÚV Zväzu slovenských partizánov (1945 až 1948), Stanislav Mičev a kol.: Slovenské národné povstanie 1944 (Múzeum SNP 2009), televízny dokumentárny film Karol Šmidke - hrdina a obeť Kominterny (STV 1997) a viaceré encyklopédie.

Foto: Súkromný archív vnučky K. Šmidkeho Tatiany Štibrányiovej, Martin Krno a Vladimír Mikunda

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984