Reklama

Karol Šmidke – Misia v srdci Povstania (2)

Nedocenená osobnosť novodobých slovenských dejín
Počet zobrazení: 1612

karol_smidke_fotoportret.jpgV druhej polovici roka 1943 nastala z medzinárodného
i vnútropolitického hľadiska priaznivejšia situácia
pre zjednotenie protifašistického hnutia na Slovensku.
Na jeseň sa vďaka iniciatíve členov piateho ústredného
vedenia KSS vytvorila ilegálna Slovenská národná rada.
Bola v historickom poradí tretia – po Hurbanovej
z meruôsmych rokov a Dulovej z rokov 1914 a 1918 –,
ktoré sa tak isto zrodili v najdramatickejších chvíľach
našich novodobých dejín.



Prvá časť: Karol Šmidke - Z buriča poslanec a odbojár (1)



SNR tvorili v paritnom zastúpení traja predstavitelia komunistov: Karol Schmidke, Gustáv Husák a Ladislav Novomeský a traja vedúci činitelia z občianskeho odboja: bývalí agrárnici Jozef Lettrich a Ján Ursíny a jeho švagor Matej Josko, pôvodne národný socialista.

V januári 1944 k sebe pribrali sociálneho demokrata, spisovateľa Ivana Horvátha a funkcionára Ústredne pre hospodárstvo priemyselné a surovinové Petra Zaťka, ktorý bol vtedy dokonca aj poslancom Slovenského snemu. Po inštalovaní SNR nasledovala potreba zjednocovania antifašistických síl v miestnom a okresnom meradle a zapojenie do príprav Povstania aj antifašisticky zmýšľajúcich dôstojníkov v Slovenskej armáde a špičkových odborníkov z hospodárskych kruhov.
 

Základný programový dokument
 

Vzhľadom na zásadne uplatňovanú konšpiráciu sa Schmidke nechcel osobne stretávať s predstaviteľmi nekomunistického odboja. O priebehu niekoľkých kôl rokovaní ho priebežne informoval Husák s Novomeským. Výsledkom bolo prijatie Vianočnej dohody v Joskovom byte na Gajovej ulici 11 v Bratislave. Jej originál sa nezachoval, no vie sa, že jej šiesti autori ju z konšpiračných dôvodov nesignovali. Prvý raz jej celý text publikoval ústredný tlačový orgán KSS denník Pravda 12. septembra 1944. Na Gajovej pri vstupných presklených dverách 23. decembra 1983 slávnostne odhalili za prítomnosti prezidenta Gustáva Husáka pamätnú tabuľu od akademického sochára Jána Kulicha.

Schmidke na rokovaní v druhej polovici decembra 1943 nebol prítomný, hoci vtedy býval v ilegálnom byte iba o dve ulice ďalej v modernom Coburgovom paláci. Ide o dnešnú administratívnu budovu na Dostojevského rade číslo 1. Pri tamojšom vchode osadili za účasti prvého tajomníka ÚV KSS Alexandra Dubčeka 26. augusta 1964 pamätnú tabuľu.

Vianočnej dohode predchádzalo uzavretie Zmluvy o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ČSR a ZSSR. V Moskve ju 2. decembra podpísali za prítomnosti Edvarda Beneša a Josifa Vissarionoviča Stalina čs. veľvyslanec Zdeňek Fierlinger a sovietsky minister zahraničných vecí ZSSR Viačeslav Michajlovič Molotov.
 

povstalci_nastupuju_do_sovietskeho_lietadla_1944.jpg














Partizáni po výcviku nastupujú do sovietskeho lietadla, 1944.

Okrem iného sa zaoberala otázkami súvisiacimi s prípravou partizánskych organizátorských skupín a ich presunom na Slovensko. Ich výcvik prebehol v lete 1944 v Obarove pri Rovne a vo Sviatošine neďaleko Kyjeva. V noci z 25. na 26. júla v priestore Liptovskej Osady Sovieti vysadili prvú partizánsku organizátorskú 11-člennú skupinu, ktorej velil nadporučík Piotr Alexejevič Veličko. Do konca druhej svetovej vojny vyslal Ústredný štáby partizánskeho hnutia v Kyjeve na územie Slovenska 53 skupín so zostavou približne 1 200 partizánov, medzi ktorými bolo aj mnoho Slovákov.
 

Doformovanie Slovenskej národnej rady
 

Schmidke zanechal svoje inkognito 29. júna 1944, keď sa prvý raz osobne zúčastnil na schôdzi ilegálnej SNR v Bratislave. Boli na nej aj Husák, Novomeský, Horváth, Lettrich, Ursíny, Josko, Zaťko a zástupca Vojenského ústredia, ktoré vzniklo 27. apríla pod vedením podplukovníka generálneho štábu Slovenskej armády Jána Goliana. Prerokovali zásadné otázky príprav Povstania, ako i celkovú situáciu na Slovensku a v strednej Európe.

Národnú radu rozšírili na tajnej porade s členmi Vojenského ústredia 27. júla na poľovníckej chate bratov Ursínyovcov v Žarnovickej doline pri Čremošnom o bývalého agrárnika, národohospodára Jozefa Styka a ľavicového sociálneho demokrata, právnika Jozefa Šoltésza.

Historici dodatočne zazlievali, že do tejto zostavy nepribrali aj predstaviteľov odbojovej skupiny okolo Vavra Šrobára, Flóry, ktorú viedla Květoslava Viestová, rodená Burešová, švagriná generála Rudolfa Viesta, Justície a ďalších. Malo to dva hlavné dôvody, na ktorých sa zhodli obe krídla ilegálnej SNR.

Po prvé, hrozba prezradenia, lebo Šrobára, ale aj mnohých ostatných z týchto kruhov ustavične sledovala tajná polícia. Po druhé, vo veľkej miere išlo o starších, čechoslovakisticky naladených politikov a ich blízkych príbuzných a spolupracovníkov, a slovenskí komunisti, ani mladšia generácia bývalých agrárnikov nechceli nekriticky vrátiť Slovensko do pomerov predmníchovskej republiky.

Či tam bola aj dajaké osobná žiarlivosť o budúce politické zásluhy sa v prvej polovici roku 1944 dalo ťažko hovoriť. Vtedy išli predovšetkým do veľkého rizika, hraničiaceho s hrozbou smrti. V každom prípade viaceré osobnosti z týchto ilegálnych skupín sa zapojili do príprav SNP, vrátane Jána Goliana či prvého guvernéra Slovenskej národnej banky Imricha Karvaša.
 

Tretí raz v Moskve
 

Pri Čremošnom padlo aj rozhodnutie, že vyšlú do Moskvy delegáciu SNR, pozostávajúcu z vojenských a politických činiteľov. Jej poslaním bolo informovať sovietsku stranu i predstaviteľov československého exilu o momentálnej situácii na Slovensku a dohodnúť koordináciu domáceho ozbrojeného protifašistického vystúpenia s plánmi Červenej armády.

Delegáciu mal pôvodne viesť Schmidke, ktorého mal ako vojenský expert sprevádzať generál Štefan Jurech. Prísne utajená akcia sa mala uskutočniť 9. júla, no opakovane ju odložili. Po mnohých zákulisných rokovaniach Schmidke napokon odletel s iným zástupcom Vojenského ústredia SNR – s podplukovníkom Mikulášom Ferjenčíkom. Odlet z poľného letiska Mokraď pri Liptovskom Hrádku sa bol až 4. augusta.

stab_partikanskeho_oddielu_pobeda.jpg















Štáb partizánskeho oddielu Pobieda. 

Lietadlo im poskytol sám minister národnej obrany Ferdinand Čatloš, ktorý s delegáciou poslal do Moskvy aj svoje memorandum. Navrhoval v ňom ozbrojený prevrat proti Tisovmu režimu a nastolenie vojenskej diktatúry s tým, že uľahčí vstup Červenej armády na slovenské územie a ďalší prechod na západ. Pre SNR, Moskvu i Londýn však bol tento plán dopredu politicky neakceptovateľný, hoci z vojensko-taktického hľadiska sa až tak nelíšil od zámerov SNR. V každom prípade sa odbojárom lietadlo zišlo...

Lietadlo pristálo na západnej Ukrajine za dramatických okolností. Veľa nechýbalo, aby pristáte nebolo tragické. Prítomnosť dvojčlennej slovenskej delegácie, ktorú 6. augusta presunuli do Moskvy, sa z taktických príčin dlho utajovala. Najprv sa ujasňovalo zaradenie návrhov SNR a jej Vojenského ústredia do celkovej stratégie Červenej armády v strednej Európe.

Až potom Schmidkemu a Ferjenčíkovi umožnili stretnutie s československým veľvyslancom Zdeňkom Fierlingerom, s moskovským vedením KSČ: Klementom Gottwaldom, Rudolfom Slánskym, Janom Švermom a Janom Kopeckým, neskôr i s delegáciou čs. vlády, ktorá medzičasom priletela z Londýna.

Moskovské vedenie KSČ následne prijalo 23. augusta smernicu O niektorých úlohách národnooslobodzovacieho hnutia na Slovensku. Týmto dokumentom uznalo SNR za vedúci orgán protifašistického odboja a jediného politického predstaviteľa slovenského národa na domácej pôde. Tým sa potvrdila úspešnosť Schmidkeho misie v Sovietskom zväze.

Večer 18. augusta sa v Moskve Schmidke po dlhom odlúčení zišiel aj s manželkou Valériou a starším synom Dragutinom, ktorý medzitým absolvoval Ústrednú politickú školu Kominterny aj špeciálny paradesantný a rádiotelegrafický výcvik.
 

Všetky cesty viedli do Banskej Bystrice


Situácia na Slovensku medzitým nezadržateľne smerovala k Povstaniu. Pôvodne sa rátalo, že pobyt vyslanej delegácie v ZSSR bude trvať len sedem až desať dní. Vedenie KSS v Bratislave však nemalo nijaké správy o výsledkoch rokovania v Moskve. Za tejto situácie bola tendencia tlmiť partizánske sabotážne akcie a neprovokovať predčasný vojenský zásah nacistického Nemecka.

V rezidencii československého veľvyslanca sa 27. augusta uskutočnila schôdza, na ktorej sa rozhodlo, že Fierlinger diplomatickou cestou požiada sovietske orgány, aby poskytli revoltujúcemu Slovensku potrebnú všestrannú pomoc, vrátane vojenskej.

vydavanie_vojenskej_vystroje_a_vyzbroje_pocas_povstaleckej_mobilizacie_v_banskej_bystrici._muzeum_snp.jpg









Vydávanie vojenskej výstroje a výzbroje počas prvej mobilizácie začiatkom septembra 1944.


Vypuknutie Povstania zastihlo Schmidkeho v sovietskej metropole. Počas jeho neprítomnosti viedol komunistickú stranu Husák. Tá vystúpila z ilegality 29. augusta, Slovenská národná rada dala o sebe verejnosti vedieť 1. septembra.

Odlet slovenskej delegácie z Moskvy sa uskutočnil ráno 3. septembra. Na palube lietadlo bol okrem Ferjenčíka a Schmidkeho aj jeho syn Dragutin, ktorého na povstalecké územie vyslali ako rádiotelegrafistu, aby sa konečne zabezpečilo trvalé spojenie so zahraničným vedením KSČ, ako aj dvojica mladých sovietskych partizánov – Zinaida Borisovna Andrejevová a Valerij Konovaľov.

Leteli do Stanislavova a odtiaľ v noci na Slovensko. Nad Karpatmi ich však zastihla veľká búrka, preto sa museli vrátiť. Prelet cez front sa uskutočnil až 4. septembra. Za mesačnej noci sa bez väčších ťažkosti dostali až nad Prašivú, kde malo byť podľa plánu svetelnou signalizáciou označené miesto zoskoku. Po ohňoch však ani chýru.

Z Moskvy dostali príkaz: „Nič neriskovať, ihneď sa vrátiť späť!“ Vtedy však Karol Schmidke rozhodol, že to skúsia na Troch duboch. Ak bola centrom Povstania Banská Bystrica, iste bude aj priľahlé letisko v rukách povstalcov.

Mal pravdu. Okolo celej pristávacej plochy boli vatry. Bez problémov pristáli. Osobne ich prišiel privítať jeden z partizánskych veliteľov kapitán Alexej Semionovič Jegorov. Od neho sa dozvedeli, že očakávajú prílet sovietskych lietadiel, ktoré mali zhadzovať na Tri duby zbrane pre vojenské a partizánske jednotky. O pol hodinu na to začali dunieť letecké motory a nad letiskom sa objavili stovky bielych kupol padákov.

Schmidkeovcov ubytovali v Banskej Bystrici v rodine Jána Majlinga, kde Dragutin rozložil vysielačku a bol v celodennom spojení s Moskvou. Jeho otec vystúpil 6. septembra na slávnostnom zasadnutí SNR, na ktorom zvolili jej predsedníctvo. Táto politická reprezentácia pozostávala najprv zo štyroch, neskôr z ôsmich členov.

Podľa zásad parity zvolili dvoch predsedov SNR, okrem Karola Schmidkeho aj známeho politika z medzivojnového Československa Vavra Šrobára. Schmidkeho hneď v ten deň vymenovali aj za zástupcu povereníka národnej obrany. Tým prevzal hlavnú stranícku pozíciu v povstaleckej armáde. Pre akútny nedostatok času sa jej však v polovici októbra vzdal v prospech majora Antona Rašlu.

Sled udalostí nabral prudký ráz. Predsedníctvo SNR inštalovalo 7. septembra Schmidkeho aj za hlavného veliteľa partizánskych oddielov. Ihneď začal zriaďovať štáb. Veľmi mu pri tom pomáhal major, neskôr podplukovník Viktor Ivanovič Chrapko, sovietsky poradca, ktorého do Bystrice vyslal Ústredný štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve.
 

Vo víre národnooslobodzovacieho boja
 

Schmidkeho delegovalo Predsedníctvo SNR i za člena Rady pre obranu Slovenska. Bolo preňho príznačné, že dokázal súbežne pracovať na viacerých mimoriadne dôležitých a naliehavých úlohách. Pravdou však ostáva, že rokovania SNR za tejto situácie profesionálne viedol jeho spolupredseda, oveľa starší a v parlamentnej práci z prvej ČSR skúsenejší Vavro Šrobár.

pri_prehliadke_vo_vycvikovom_tabore_v_detve_pocas_snp._zlava_general_j._golian_predseda_snr_k._smidke_stvrty_zlava_velitel_hsph_n._a._asmolov._v_pozadi_v_capici_j._sverma.jpg










Vo výcvikovom tábore v Detve, sprava generál J. Golian, predseda SNR K. Šmidke, štvrtý sprava veliteľ HŠPH N. A. Asmolov. V pozadí v čapici J. Šverma.


Vedenie povstaleckej SNR vytvorilo 16. septembra Hlavný štáb partizánskych oddielov na Slovensku (HŠPO). Schmidke za svojho zástupcu na tomto poste vymenoval podplukovníka Branislava Manicu, pretože bolo nevyhnutné koordinovať akcie povstaleckej armády a partizánov.

Komplikovaná situácia sa zjednodušila koncom septembra po príchode plukovníka Alexeja Nikitiča Asmolova, ktorý prevzal funkciu náčelníka štábu. Spolu so Schmidkem ako veliteľom HŠPO vytvorili pomerne úspešný tandem, čo bolo najvhodnejšie riešenie pre všetky partizánske jednotky na povstaleckom území.

Tak sa založili lepšie predpoklady aj pre spoluprácu s kyjevským velením ako aj so štábmi jednotlivých frontov. Spolu s Asmolovom prileteli v noci z 27. na 28. septembra z Moskvy aj predstavitelia KSČ Jan Šverma, Rudolf Slánský a Marek Čulen.

Najviac času cez Povstanie strávil Schmidke na partizánskom štábe v Banskej Bystrici. Denne sa tam podieľal na riešení politických a vojenských otázok, podpisoval množstvo rozkazov. Z jeho podnetu HŠPO nariadil, aby sa pri každej partizánskej brigáde utvorilo oddelenie agitácie a propagácie a aby tak tieto jednotky zohrávali dôležitú úlohu pri obrane oslobodeného územia.

Veľmi tiež dbal o to, aby HŠPO dostával stále aktualizované informácie prostredníctvom miestnych spojok a kuriérov. Bol presvedčený o tom, že partizáni po boku povstaleckej armády splnia významnú úlohu pri obrane oslobodeného územia a že do akcií proti nepriateľovi vnášajú bojový duch a revolučné odhodlanie.
 

Dočasné zjednotenie slovenskej ľavice
 

Na povstaleckom území pod vplyvom celkového vývoja doma i vo svete počas vojny, ktorý sa ďalej prudko zvrtol doľava, postupne prevládla myšlienka organizačného zjednotenia ľavice na Slovensku. Schmidke hneď po treťom návrate z Moskvy prerokoval s Husákom (Novomeský sa v tom čase ešte zdržiaval v Senici) konkrétne kroky. Viedli k vytvoreniu jednotnej politickej strany, ktorá by reprezentovala najmä záujmy robotníkov a ďalších pracujúcich. Zo sociálnodemokratickej strany najväčšiu aktivitu v tomto smere vyvinuli ľavicovo orientovaní Jozef Šoltész, Daniel Ertl a rodák z Tisovca Ján Čech.

Výsledok tohto úsilia sa čoskoro dostavil na mimoriadnom zjednocovacom zjazde socialistických strán, ktorý sa konal 17. septembra v Národnom dome v Banskej Bystrici. Hlavné referáty na ňom predniesli Šmidke (vtedy sa už tak písal) a Ertl.

zjednocovaci_zjazd_socialistickych_stran_17._septembra_1944_v_narodnom_dome_v_banskej_bystrici.jpg














Zjednocovací zjazd 17. septembra 1944 v Národnom dome.

Okolo 700 delegátov, prevažne členov oboch strán z povstaleckého územia, zo 46 okresov, desiatok závodov a dvanástich partizánskych oddielov napriek pripomienkam niekoľkých (troch) sociálnych demokratov o predčasnosti tohto kroku rozhodli, že sa zjednotený politický subjekt bude nazývať Komunistická strana Slovenska. Za jej predsedu zvolili Šmidkeho, za podpredsedov Husáka a Čecha.

Šmidkeho blízki spolupracovníci i politickí odporcovia uznávali, že počas ilegality a SNP bol tmelom komunistického hnutia na Slovensku. Musel vynaložiť veľa úsilia na zladenie bojovej činnosti povstaleckej armády a partizánov, pretože to malo dosah na celkovú účinnosť boja proti fašizmu.

Bolo očividné, že v armáde získali veľký vplyv Benešovi stúpenci (mnohí sa počas služby v českých krajoch oženili s miestnymi devami). Preto mala vlastne dve ústredia: exilovú vládu v Londýne a SNR. V konečnom dôsledku sa to vyriešilo tak, že HŠPO naďalej riadil partizánske oddiely a novým veliteľom Prvej československej armády na Slovensku a predsedom Rady na obranu Slovenska sa po Golianovi stal jediný predvojnový slovenský generál Rudolf Viest, ktorý priletel z Veľkej Británie cez Moskvu 7. októbra spolu s časťou Druhej čs. paradesantnej brigády na pomoc Povstaniu. Golian bol jeho zástupcom.
 

Nútený odchod do hôr a do ilegality
 

Karol Šmidke v spomínanom programovom článku Na cestu, uverejnenom v Pravde 9. septembra, okrem iného optimisticky napísal: „Vieme, že v tomto boji nestojíme osamotení. Víťazná Červená armáda stojí pri našich hraniciach a každú chvíľu sa môžu pohnúť jej statočné, mohutné a skvele vyzbrojené masy na Berlín, Krakov a Budapešť. Na západe, na východe, na juhu, všade, kde stojí hitlerovský vojak, je bitý, do zajatia bratý, porážaný. Jeden štát za druhým odpadáva od Nemecka. Svetová vojna je v poslednej svojej fázy, jej koniec je na dohľad.“

Očakávaný rýchly príchod sovietskej armády a tým i skoré úspešné ukončenie SNP sa však nekonalo. Po odzbrojení dvoch najlepšie vyzbrojených divízií na východnom Slovensku bolo nad sily povstaleckej armády a partizánov udržať viac ako dva mesiace frontové línie až do príchodu osloboditeľov. Nemecké vojská po počiatočnom zaváhaní spustili 19. októbra ofenzívu, ktorú už povstalci nedokázali odraziť.

povstalci_koncom_oktobra_1944_ustupuju_starymi_horami_na_donovaly_zatial_este_na_vojenskej_technike.jpg














Povstalci 29. októbra 1944 ustupujú na Donovaly.

Viest a Golian 22.októbra oznámili Husákovi, že nie je možné udržať súvislú obranu proti nacistickým okupantom. Predsedníctvo SNR v ten istý deň schválilo plán obrany a trasy prechodu do zalesnených oblastí stredného Slovenska. Povstalecká Pravda vyšla posledný krát 25. októbra. Deň na to Nemci obsadili Zvolen. Šmidke vzápätí poslal telegram Gottwaldovi do Moskvy: „Vojenská situácia je kritická. V budúcich dňoch odchádzame do hôr.“

A skutočne, na druhý deň sa vedenie SNR a KSS, ako aj partizánsky štáb premiestnili na Donovaly. Nemci 27. októbra ráno bez boja okupovali mesto pod Urpínom. V ten sa na Donovaloch uskutočnilo posledné zasadanie Predsedníctva povstaleckej SNR a jej Vojenského ústredia. Konštatovali na ňom, že velenie stratilo kontrolu nad armádou. Rozkaz o prechode jednotiek na partizánsky spôsob boja, ktorý vydal generál Viest v noci z 27. na 28. októbra, už nik nepočul a nečítal. Aj bez neho ustupovali do hôr tisíce vojakov, partizánov a civilistov.

Na rokovaní  31. októbra sa rozhodlo, že sa Šmidke s Dragutinom pokúsia zísť do Liptovského sv. Mikuláša, aby opäť rozbehli ilegálnu činnosť. Ostatní si na niekoľko dní oddýchli, aby po načerpaní nových síl uskutočnili prechod cez Chabenec na pohronskú stranu do Lomnistej doliny. To sa stalo osudným pre osem desiatok vojakov i pre Švermu, ktorý 10. novembra na vysilenie zahynul.
 

Do Berlína ostávalo ešte 896 kilometrov
 

Počas pobytu v Liptove a neskôr aj na východnom Slovensku, konkrétne v Prešove, pôsobil Šmidke znovu ako inštruktor KSS a zároveň koordinoval činnosť jej základných organizácií na obsadenom území. Syna poslal do Bratislavy, aby nadviazal spojenie s ilegálnymi pracovníkmi v hlavnom meste.

Na Šmidkeho doľahlo veľké fyzické vyčerpanie z predchádzajúcich týždňov. Zmienil sa o tom vo svojej knihe Do Berlína 896 kilometrov vojnový dopisovateľ sovietskej Pravdy a významný spisovateľ Boris Polevoj. Stretol sa so slovenským politikom, ktorý v ňom zanechal veľký dojem. Dlho do noci mu hovoril o nesmiernej zložitosti Povstania.

Šmidke, ako napísal Polevoj, bol vysoký chlap, no výrazne schudol. Od únavy mu stmavla tvár, nohy mal opuchnuté po kolená, boli plné odrenín a hnisavých rán. Jeho červené viečka vyzerali, akoby bol prechladnutý. V hlase však ostal pokojný a rozvážny. Dva týždne dobrej lekárskej starostlivosti a dostatok spánku mu však pomohli. Nohy sa zahojili, zostali však zjazvené.

Koncom novembra zmenil Šmidke výzor, oholil si dlhé fúzy a vrátil sa do utajovaného bytu v Bratislave na Dostojevského rade, kde sa s falošnými dokladmi prihlásil za podnájomníka. Po nadviazaní potrebných kontaktov sa mu podarilo zlepšiť protifašistickú činnosť. Naďalej však z konšpiratívnych dôvodov prichádzal do styku s malým okruhom odbojárov. Jeho činnosť sa už neorientovala len na momentálnu situáciu, ale aj na budúcnosť Slovenska v povojnovej Európe.

Medzitým dostal pokyn z moskovského vedenia KSČ, aby zabezpečil vyslobodenie významných politických väzňov. Keď to koncom augusta zlyhalo na Krajskom súde v Nitre, tak sa mal o to pokúsiť po ich preložení do Leopoldova a Bratislavy. Z riaditeľstva polície v Pri dvoch levoch sa začiatkom februára 1945 za pomoci Júliusa Viktoryho, Jozefa Ilčíka a Františka Lipku podarilo dostať na slobodu Viliama Širokého a Júliusa Ďuriša.

Od začiatku roka 1945 sa pripravovalo hromadné zatýkanie antifašistov na celom zvyšku okupovaného Slovenska. Gestapu dochádzala trpezlivosť – z jeho pohľadu – s benevolentným konaním perzekučných orgánov ľudáckeho režim, ktorému dochádzal dych. Najväčší pohon sa uskutočnil vo februári, ktorý sa považuje za najčernejší mesiac celého protifašistického odboja. Vtedy priamo v hlavnom meste zaistili 47 opozičných činiteľov. Z Leopoldova sem 5. februára presunuli ďalších 33 zatknutých a množstvo politických väzňov z Nitry a Ilavy.
 

Dobrí ľudia sa všade nájdu
 

Nemecká polícia 19. februára odtransportovala do koncentračného tábora v hornorakúskom mestečku pri Dunaji Mauthausen prvý konvoj politických väzňov z Bratislavy. Medzi nimi bol aj Dragutin Šmidke, ktorého nacisti zatkli v noci z 18. na 19. decembra 1944 pri náhodnej domovej prehliadke v byte Ondreja Gajdoša na Bubenkovej ulici pri Bratislavskom hrade, kde teraz stojí nový parlament.

Keď zistili nepravosť dokladov na meno Pavel Valčík, odovzdali ho veliteľstvu Sicherheitsdients v budove na rohu súčasnej Lermontovovej a Štefánikovej ulice, kde ho okrem iného podrobili mučeniu topením. Ako juniorský majster v plávaní však vedel, ako na nich. Keď aj na chvíľu stratil vedomie, rýchlo sa spamätal, a stále opakoval, že sa volá Ivan Kulík. Pretože sa mu podarilo preukázať dokladmi na toto meno, jeho žalárnici sa do konca vojny nedozvedeli, že je synom jedného z vodcov SNP. A to ani v koncentračnom tábore v Mauthausene.

Odtiaľ ho odtransportovali do podzemnej jaskyne Seegrotte, kde sa vyrábali turbínové vojenské lietadlá. Nielenže 19. februára 1945 prežil nálet spojencov na konvoj s politickými väzňami pri Melku, ale začiatkom apríla aj peší pochod smrti späť do Mauthausenu. Tam 5. mája dorazili aj so slobodou príslušníci 41. prieskumnej jednotky 11. americkej obrnenej divízie.

Karolovi Šmidkemu v najťažších chvíľach veľmi pomohol František Michera, továrnik a bulharský generálny konzul v Bratislave. Kontakt s ním mu sprostredkoval spomínaný dôstojník Slovenskej armády Lipka, ktorý pôsobil v odboji už od roku 1939. Šmidke aj s ďalším odbojárom Františkom Bašťovanským prijali ponuku, aby sa presťahovali na Benediktiho ulicu. Od Micheru dostali zamestnanecké preukazy s podpisom nemeckého veliteľstva, ktoré malo dozor nad Micherovou továrňou v Starej Turej.

Šmidkemu takisto vybavili legitimáciu Penzijného ústavu súkromných úradníkov v Bratislave a trvalé povolenie na cestovanie vlakom po celom území vtedajšej Slovenskej republiky, ktorý mu vydal Obecný notársky úrad Stará Turá. Michera ho odviezol autom 2. marca do Nitry, kde pokračoval v politickej práci. Ubytoval sa u mestského veliteľa žandárskej pátracej stanice Karola Čelára, neskôr u manželov Bokesovcov. Najkritickejšie dni prežil ako fingovaný pacient v okresnej nemocnici.

(Pokračovanie)

Autori sú aktivisti Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Bratislave.
Foto: Autori a súkromný archív vnučky K. Šmidkeho Tatiany Štibrányiovej.
 

Priemer: 5 (11 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama