Reklama

Kade pôjde Nemecko

Počet zobrazení: 1893

Výsledkom nevýraznej kampane pred voľbami do nemeckého Bundestagu je, že po nich nemožno hovoriť o veľkom víťazovi. Zopakujeme základné výsledky volieb.

Zisk hlasov: konzervatívny blok CDU/CSU 32,9 %, sociálna demokracia SPD 20,5 %, pravicovo populistická AfD 12,6 % voličov, liberálna FPD 10,7 %, radikálno-ľavicová Die Linke. 9,2 % a Zelení 8,9 %. Účasť voličov bola 76,2 % (oproti 71,5 % v roku 2013), z čoho bolo 1,0 % neplatných hlasov.

Rozdelenie kresiel na základe získaných hlasov: CDU/CSU 246, SPD 153, AfD 94, FDP 80, DieLinke. 69, Zelení  67. Vzhľadom na špecifikum nemeckého volebného systému, v ktorom existujú tzv. prevísajúce a vyrovnávacie mandáty, má nový parlament až 709 poslancov. V predchádzajúcom období ich bolo len 631.

Konečné výsledky zodpovedali trendom, ktoré sa zisťovali v predvolebných prieskumoch už niekoľko mesiacov. Nejde teda o nijaké veľké prekvapenie. Iná vec je, že pomery na nemeckej politickej scéne sa zase zmenili.

V Bundestagu sa postupne zvyšuje počet strán, približujúcich sa alebo tesne prekračujúcich hranicu 10 % platných hlasov. „Najsilnejšie“ nemecké politické strany pôsobiace od roku 1949 sú CDU/CSU a SPD, ktorým sekunduje FPD (získavala od 5,8 do 14,6 % hlasov a do parlamentu sa nedostala len v roku 2013). V rokoch 1961 – 1983 si tieto tri strany delili všetky poslanecké kreslá. V roku 1983 k nim pribudli Zelení so striedavými úspechmi (prvýkrát boli v Bundestagu v roku 1983, od roku 1990 boli vo všetkých parlamentoch so ziskom od 6,7 do 10,7 %). Po zjednotení Nemecka sa objavila nová sila z ľavého radikálneho politického spektra – PDS (neskôr Die Linke.), ktorá sa do Bundestagu dostala až v tretích voľbách v roku 1998 a potom už stále od roku 2005 (so ziskom hlasov od 8,6 do 11,9 %).

Mnohé komentáre preto považujú za hlavného víťaza novú stranu v parlamente – AfD. Okrem toho, že s ňou nechce spolupracovať žiadna z ďalších strán, ktoré sú v Bundestagu, bude narážať na problémy v dvoch smeroch. Prvou je nejasné rozloženie moci v jej vnútri. Druhou je, ako bude vystupovať v parlamente a zaujímať postoje k riešeniu sociálnych problémov, ktoré  sa budú dať mediálno-politicky využívať.

Nedostatočná politická skúsenosť strany môže skončiť aj tým, že jej „alternatívnosť“ sa rozplynie. Väčšiu silu má na východe, v „nových spolkových krajinách“, kde vyrástla na nespokojnosti so sociálno-ekonomickou situáciou a s politikou veľkej koalície. V pozícii parlamentnej strany, aj keď opozičnej, budú však na ňu už iné nároky. Je tu memento Zelených i radikálnej ľavice.  Po tom, ako sa dostali do Bundestagu po prvý raz, v nasledujúcich voľbách na kreslá nedosiahli. 

Merkelovej konzervatívny blok CDU/CSU bol zase s prevahou prvý, ale časť komentárov poukazuje na to, že víťazstvo vlastne „utrpel“. Je síce pravda, že pred sociálnou demokraciou SPD zvíťazil jasne, ale v porovnaní s voľbami v roku 2013 stratil viac. Blok CDU/CSU mal v tohtoročných voľbách menej o 8,5 % a SPD o 5,2 % voličov. Menej hlasov mali konzervatívci len v prvých voľbách v roku 1949 a sociálni demokrati (hoci stratili menej hlasov) dosiahli absolútne najhorší výsledok v dejinách SRN.

Takže možno hovoriť aj o akomsi politickom medzníku – výraznom oslabení pozície najsilnejších strán. Uvidí sa, či tento trend využijú najmä tie strany, ktoré sú na okraji politického spektra a môžu útočiť na politicky „bezpohlavný“ stred.

Výsledky volieb napriek všetkému urobili z A. Merkelovej jedinú možnú kandidátku na post kancelárky. Úrad by mala zastávať už štvrtýkrát od roku 2005, čím sa „najúspešnejšia európska politička“ priblíži ku K. Adenuaerovi (1949 – 1963) a H. Kohlovi (1982 – 1998), ktorí odišli do politického dôchodku, keď stáli na čele piatej vlády.   

Jadro ďalšieho politického vývoja spočíva v tom, aká bude nová vládna koalícia. „Jamajka“, ako sa populárne nazýva trojkoalícia, o ktorej sa rokuje, v politických dejinách SRN nepredstavuje nóvum. Tri strany v nemeckej vláde boli už v rokoch 1949 – 1953 a v rokoch 1953 – 1957 sa tam nachádzali až štyri. Išlo však o homogénne, výrazne pravicovo orientované koalície.

Súčasná situácia je v Nemecku (ale aj v EÚ a vo svete) iná, aká bola pred viac ako polstoročím. Konečná podoba prvej trojkoalície 21. storočia je ešte ďaleko, ale kde tu sa už výrazne črtá; CDU/CSU, FDP i Zelení sú prístupné ďalším kompromisom. Škála problémov pri rokovaní o koalícii bude veľmi široká, ale dominujú im sociálno-ekonomické problémy, téma migrácie a budúcnosti EÚ.

Okrem programových otázok pôjde aj o to, aké bude delenie kresiel vo vláde a kto ich obsadí.

Predvolebná kampaň najmä zo strany dvoch najväčších strán akoby skryte naznačovala, že na veľkú bitku sa chystá až nabudúce. A tak kdesi ďaleko vzadu sa objavuje aj hlodavá otázka, či súčasné rozloženie politických síl vydrží celé štyri roky. V Nemecku však predčasné voľby nie sú zatiaľ tradíciou a ak nim došlo (trikrát), volebné obdobie sa skrátilo o necelý rok a vládu v tom čase vždy viedla SPD. 

A nakoniec jeden globálny i civilizačný problém. Sú náznaky, že dozrieva čas na to, aby sa zistilo, že v 21. storočí je pre bezpečnosť a rozvoj Európy nevyhnutná užšia, rovnoprávna a vzájomne výhodná spolupráca Európskej únie s Ruskou federáciou. A na tejto ceste je nemecký postoj nezastupiteľný, zároveň však vyžaduje aj zmenu vzťahu k USA a neoliberálnej globalizácii.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 33 – 34/2017

Priemer: 4.4 (14 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama