Jubileá mexických filmárskych osobností
Od konca marca do konca júna historické kalendáre zaznamenávajú významné jubileá najvýznamnejších osobností mexického filmu strednej tretiny minulého storočia, čo je doba označovaná ako „zlatá éra mexického filmu“. V tomto časovom rozpätí si svetový film pripomína nedožité výročia narodenia alebo výročia úmrtia najvýznamnejších osobností tejto éry – herca Pedra Armendáriza, herečiek Dolores del Río a Maríe Félixovej, režiséra Emilia Fernándeza a kameramana Gabriela Figueroa. Mexické filmy v tom čase obiehali po celom, predovšetkým však španielsky hovoriacom svete, ktorému vyhovovala jeho melodramatickosť na jednej a sociálne cítenie na druhej strane. Kým mladšia generácia dnešných filmových divákov stotožňuje mexický film predovšetkým s jeho úspechmi pred desaťročím (Amores perros, 2000, Mexická jazda, 2001, Zločin pátra Amara, 2004), chcem sa vrátiť o viacero desaťročí dozadu a pripomenúť niekdajšie veľké osobnosti svetového filmu.
Jubilujúci český režisér Jiří Menzel (vari preto, že je aj divadelníkom) hovorí, že dramatické umenia sú o hercoch a nie o režiséroch. Preto začnem hercami.
Dolores del Río, Maria Félixová a Pedro Armendáriz
Prvou mexickou hereckou hviezdou bola Dolores del Río (5. 8. 1905 – 11. 4. 1983), ktorá sa v zlatej ére mexického filmu delila o pozornosť divákov s Maríou Félixovou (8. 4. 1914 – 8. 4. 2002). V mnohom boli rozdielne. Prvá reprezentovala subtílnejšiu záhadnú krásu, druhá krásu divokej vášne. Dolores pred svojou veľkou mexickou érou i po nej bola hviezdou Hollywoodu, kým María odmietla v americkej továrni na sny zosobňovať ustálený exotický typ latinskoamerickej ženy–vamp. Obe však natočili svoje najlepšie filmy v 40. a 50. rokoch minulého storočia a do svetového filmového kontextu sa zaradili najmä vďaka filmom režiséra Emilia Fernándeza. Istá časť týchto filmov bežala aj v našej distribučnej sieti. V prípade Félixovej to boli filmy Zamilovaná (1946), Rio Escondido (1948), u Dolores del Río filmy Poľný kvet (1943), María Candelaria (1944), Nemilovaná (1949), aby sa v roku 1959 (ktorý bol pre Félixovú najplodnejším, lebo v ňom natočila až štyri filmy) stretli ako sokyne vo filme La Cucaracha (niekedy označovanom ako Vojaci Francisca Villu). V ňom ich už Fernández nerežíroval, ale bol objektom ich túžby ako herec stvárňujúci plukovníka v mexickej revolúcii.
Félixová svoju aktívnu filmársku kariéru ukončila už v roku 1964 (s výnimkou televíznych úloh a dokumentov), kým del Río natočila ešte v roku 1983 film s Woody Allenom. Obe tiež hrali vo filmových prepisoch významných literárnych predlôh. Prvá vo filmoch podľa Daudeta, Valle Inclana, Goetheho, Travena, Benaventeho, Dumasa, Cocteaua a Venezuelčana Gallegosa, druhá v prepisoch veľkých španielskych autorov Benita Galdosa (Doňa Perfecta, 1950), nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Jacinta Benaventeho (Seňora ama, 1954), v šesťdesiatych rokoch u nás jedného z najhranejších dramatikov Alejandra Casonu (Pani úsvitu, 1966), ale v nemej ére aj v prepise Tolstého Vzkriesenia (1927). Dolores del Río navyše skúšala šťastie aj na Brodway (v hrách Wildea, Ibsena a Dumasa) a obe natočili viaceré filmy v zahraničí – Félixová napríklad v Argentíne, Belgicku, Taliansku, Španielsku a Francúzsku (Parížsky kankán J. Renoira, 1954), del Río predovšetkým v USA (s režisérmi Vidorom, Fordom a ďalšími), ale aj v Anglicku a Taliansku. Okrem u nás neznámych mexických hercov filmovými partnermi oboch herečiek boli H. Fonda, E. Presley, O. Sharif (s del Río), resp. J. Gabin, Y. Montand, F. Rey a F. Rabal (s Félixovou). Ich spoločným najčastejším partnerom bol však veľký mexický herec Pedro Armendáriz.
Ak odbočíme od umeleckého hodnotenia do privátnej sféry oboch herečiek, najprv konštatujeme, že obe mali (oproti európskym zvyklostiam) oveľa dlhšie plné meno. O deväť rokov staršia Dolores sa plným menom volala Lolita Dolores Martinez Asúnsolo López Negrette a del Río „zdedila“ po svojom prvom manželovi. Félixovej plné meno bolo María de los Ángeles Félix Guereňa. Prvá bola trikrát vydatá, Félixová mala o jedného legálneho životného partnera viac, pričom jej druhým manželom bol skladateľ mimoriadne populárnej piesne Granada, ktorú dodnes vyspevujú všetci tenoristi. Z mimomanželských vzťahov sa spomína vzťah Félixovej k maliarovi Diegovi Riverovi (hoci ním vyhotovený portrét herečka neprijala ako nerealistický), del Río okrem trojročného vzťahu s Orsonom Wellesom a priateľstva s Diegom Riverom sa spomína aj v súvislosti s hollywoodskym „lesbickým krúžkom“ (Dietrichová, Garbo, Crawfordová, Hepburnová a i.) a so vzťahom k maliarke Fride Kahlo a čiernej tanečnici Josephine Bakerovej.
V júni uplynie päťdesiat rokov od smrti Pedra Armendáriza (9. 5. 1912 – 18. 6. 1963). Narodil sa v Mexiku, no mladosť prežil v USA, čo mu potom umožnilo bez dabingu vystupovať aj v amerických filmoch. Hral v troch významných filmoch Johna Forda – Utečenec (podľa Grahama Greena), Fort Apache a Traja krsní rodičia, v Európe v jednom z posledných filmov talianskeho neorealizmu – v De Santisovom filme Ľudia a vlci (1956, so Silvanou Mangano a Yvesom Montandom) a stvárnil Cesare Borgiu vo francúzskom historickom filme Christiana Jacqua (1953). Typovo bol ideálnym predstaviteľom tvrdých a odvážnych mužov, či už vo westernoch, thrilleroch alebo melodramatických ľúbostných drámach. Jeho umelecky najúspešnejším obdobím boli roky štyridsiate, keď ho v roku 1943 režisér Emilio Fernández prizval spolu s Dolores del Río na nakrúcanie filmu Poľný kvet. Táto trojica sa potom v nasledujúcich dvoch rokoch podieľala na medzinárodne úspešných filmoch María Candelaria (Oscar), Abandonadas a Bugambilla. Aj neskôr Armendáriz hral vo všetkých významnejších filmoch Fernándeza. Osobitne ma očaril jeho mužný a vášňou k nevlastnej dcére posadnutý Esteban vo Fernándezovom filme Nemilovaná (1949, u nás v 1960), koncipovanom ako hudobná melodráma, v ktorom príchod hrdinu na plátno avizovalo škrípanie jeho ostrôh. Úspešné filmy točil aj s partnerkou Maríou Félixovou, aby vo filme La Cucaracha (1959, v našich kinách v 1961) sa v malej epizódnej úlohe nechal v súboji zastreliť hlavným hrdinom stvárňovaným jeho preferovaným režisérom Fernándezom. V päťdesiatych rokoch úspešne spolupracoval aj s ďalšími kvalitnými mexickými režisérmi Robertom Gavaldonom (ten bol v 1971 vedúcim delegácie mexických filmárov v Bratislave) a Ismaelom Rodriguezom. V tomto desaťročí vytvoril hlavné úlohy v prepise Travenovej Vzbure vyvesencov (1955) a v Buňuelovom Surovcovi.(1953). K nám sa až 16 rokov po svojej premiére (1946) dostal do kín aj filmový prepis Steinbeckovej novely Perla, v ktorej vytvoril hlavnú úlohu. Vo viacerých filmoch stvárnil najľudovejšieho z vodcov mexickej revolúcie (1912-20) Pancha Villu, naposledy aj v televíznom seriáli (1960). V 1954 pri natáčaní v americkom Utahu bol podobne ako John Wayne s celým filmovým štábom zasiahnutý žiarením z atómových pokusov. Trpiac rakovinou pri nakrúcaní bondovky Srdečné pozdravy z Ruska si v duchu svojich odvážnych filmových hrdinov radšej sám vzal život. Pri obrovskom množstve nakrútených filmov (cca 100) mnohé diela, v ktorých hral, právom upadnú do zabudnutia, no minimálne kreácie vo filmoch Emilia Fernándeza patria k zlatému fondu svetovej kinematografie.
Režisér Emilio Fernández a kameraman Gabriel Figueroa
Osobnosť režiséra, scenáristu a herca Emilia Fernándeza (26. 3. 1904 – 6. 8.1986) je spájaná s mnohými legendami, ktoré o sebe šíril. Napríklad tvrdil, že naučil tancovať Rodolfa Valentina a že stál ako model pre filmovú sošku Oskara. Fernández, alebo ako ho prezývali El Indio, nakrúcal filmy v rozpätí rokov 1928 – 1986, pričom ich počet dosiahol stovku a ako herec hral v takmer rovnakom počte filmov, veľakrát vo svojich vlastných. Mal silné sociálne cítenie a priťahovala ho téma mexickej revolúcie z druhej dekády 20. storočia, čo demonštruje aj jeho filmový prepis najznámejšieho mexického románu venovaného tomuto sociálnemu hnutiu – film podľa Azuelovho román Tí zdola. Fernández podobne ako Fellini pomerne dlho odmietal točiť filmy vo farbe. Pri ich koncipovaní (často aj ako scenárista) sa opieral o spomínané veľké herecké hviezdy, ale aj o spoluprácu s vychýreným kameramanom Gabrielom Figueroaom (24. 4. 1907 – 27. 4. 1997), kameramanom viac než dvesto filmov, ktorý okrem El India spolupracoval aj s Buňuelom (Zabudnutí, Nazarin, Anjel skazy), kráľom westernov Johnom Fordom (Utečenec), Španielom Juanom Bardemom (Sonáty) a spolupodieľal sa na nedokončenom Ejzenštejnovom filme Viva Mexico! (1932). Najväčšiu slávu však zožal ako kameraman Fernándezových filmov (cena na MFF v Benátkach, celkovo 20 spoločných filmov), kde nezabudnuteľným spôsobom snímal mexické nebo pokryté bielymi mrakmi, ale i tváre protagonistov takmer na spôsob neskorších filmov Sergia Leoneho. Režisér i jeho kameraman získali viacero uznaní aj na medzinárodných festivaloch, z toho tri – Rio Escondido, Maclovia a Vidiečanka boli ocenené aj na československých festivaloch cenou za filmovú fotografiu..
Dnes, keď Latinská Amerika priťahuje pozornosť sveta najmä vďaka snahám o vymanenie sa z područia neokolonializmu svojho severného suseda a snaží sa využívať svoje nerastné bohatstvo pre blaho všetkých svojich občanov, je dobré pripomenúť si že veľké sociálne hnutia sa začali už pred storočím práve v Mexiku. Od beštiálneho zavraždenia jedného z jeho najvýznamnejších reprezentantov Francisca Villu uplynie 20. júla 90 rokov. Mená aktérov mexickej rezolúcie Zapatu, Villu, Carranzu, Obregóna a ďalších sú pre Mexičanov dodnes posvätné. No kým poslední dvaja spomínaní to dotiahli na post prezidenta a „popánštili sa“, Zapata a Villa zostali skôr len ľudovými hrdinami. Viac než diplomatmi a vojenskými stratégmi boli zástancami chudobných a ozbrojený (zaiste neobyčajne krvavý) boj bol pre nich len prostriedkom na dosiahnutie sociálnej spravodlivosti. Francisco (častejšie označovaný familiárnou skratkou ako Pancho) Villa to dokázal aj tým, že v čase, kedy sa zriekol ozbrojeného boja (po porážke jeho oddielov od Carranzu) sa venoval hospodáreniu a založil banku štedro pomáhajúcu chudobným.
Pravda, tak ako pre mnohých (bohatých, tlačou ohlupovaných, alebo slobodu chápajúcich meradlami európskej pseudodemokracie) je nedávno zosnulý Chávez populista a diktátor, tak aj Pancho Villa tými istými kruhmi býval označovaný ako bandita. Ostatne aj naši partizáni boli pre niektorých len banditi. Latinskoamerická literatúra a film sa však už oddávna stavajú na stranu chudobných a ponižovaných a spomínané osobnosti mexického filmu v tomto smere odviedli úctyhodný diel práce.
