Reklama

Jubilant Anton Hykisch – renesančný človek a spisovateľ

Osobné spomienky
Počet zobrazení: 2206
Laudatio Ľuboša Juríka odznelo na jubilejnom seminári ČAS MAJSTRA o živote a tvorbe spisovateľa Antona Hykischa (nar. 23. 2. 1932), ktorý bol 28. februára 2017 v Zychiho paláci Bratislave. Pripravili ho Spolok slovenských spisovateľov, Klub spisovateľov literatúry faktu na Slovensku, Združenie kresťanských seniorov na Slovensku a Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov.



a._hykisch_1.jpgAnton Hykisch.
Foto: Emil Polák


Čas jubileí je časom hodnotení. O jubilujúcom autorovi sa patrí napísať hodnotenie, podľa možnosti pozitívne, vyzdvihnúť jeho prínos v oblasti, v ktorej pôsobí, v našom prípade v slovenskej literatúre. Anton Hykisch  (23. 2. 1932) je spisovateľ natoľko robustný, plodný a mnoho vrstvený, priam renesančný, že jeho dielo by dôkladne nezmapovalo ani niekoľko zborníkov, konferencií a literárnych štúdií. Preto si ani netrúfnem hodnotiť dielo, životné osudy a životné postoje tohto spisovateľa, politického činiteľa, esejistu a publicistu: na to sú povolaní odborníci.  Ale ponúkam iný pohľad, výsostne súkromný, osobný a tým aj mierne subjektívny. Chcel by som sa pokúsiť aspoň stručne načrtnúť, čo ma spojilo a spájalo s Antonom Hykischom počas našich rovnobežiek pracovných, spoločenských, autorských, no najmä ľudských.

Zlaté roky šesťdesiate boli priestorom, ktorý otváral nielen nádej, nielen vieru, že svet by mohol byť lepší, ale aj že ho možno meniť naším pričinením. Osobitne rok šesťdesiaty ôsmy, rok obrodného procesu priniesol do našej – no nielen našej – spoločnosti nové prúdy myslenia, voľnosti, priniesol názory a myšlienky dovtedy nepredstaviteľné, zakazované, až prenasledované. Svet sa zdanlivo menil k lepšiemu a k tomu prispievali aj spisovatelia, publicisti, progresívni politici a filozofi či ekonómovia. Medzi takých patril aj Anton Hykisch, v tom čase už uznávaný spisovateľ, ktorý sa zásadným spôsobom zasadzoval za zmenu spoločenských a politických pomerov, publikoval najmä v Kultúrnom živote a v Smene. Bol autoritou, spisovateľom, ktorý svojimi názormi reálne zasahoval do verejného diania, ovplyvňoval verejnú mienku, ale aj politikov. Pravdaže, ako študent prvého ročníka žurnalistiky na Univerzite Komenského som veľmi pozorne a citlivo sledoval priebeh reformného procesu, ale – ako to medzi študentmi bývalo vcelku prirodzené – chodieval som aj s priateľmi na mítingy, besedy, rozhovory s politikmi či spisovateľmi. Nezabudnem na takýto míting vo vtedajšom kine Dukla, v budove YMCY, kde sa tiesnil zvedavý a vnímavý dav. Vtedy tam vystúpil aj Anton Hykisch, ktorý – na tie časy až kacírsky – hovoril o ekonomických reformách, ktoré musia byť podmienené a určené reformami politickými. Ako vravím, na tie časy boli až dych vyrážajúce názory, že štát by sa mal vzdať monopolu nad ekonomikou, vzdať sa dirigizmu a dať priestor podnikaniu. Hykisch o tom hovoril tak presvedčivo a s argumentačnou prevahou, že nebolo možné mu neveriť; pritom však bez zbytočného pátosu a emócií, vecne a zrozumiteľne. Ukázalo sa, že tieto atribúty sú vlastné aj jeho literárnej tvorbe. Také bolo moje prvé, no nepriame stretnutie s Antonom Hykischom.

hykisch_1.jpg

Vieme, ako sa skončil pokus reformovať nereformovateľné, ako sa skončil experiment socializmu s ľudskou tvárou. Vieme aj to, ako časy normalizačné postihli státisíce ľudí, komunistov aj nestraníkov. Normalizácia postihla aj Antona Hykischa, postupne mu stranícke orgány zakázali publikovať, jeho knižky sa sťahovali z kníhkupectiev. Ako je známe, až postupne a pomaly mohol Anton Hykisch opäť vydávať knihy, ale prevažne sa o nich cudne mlčalo. A to aj v prípade takých robustných historických románov ako Čas majstrov a Milujte kráľovnú. Nebolo tiež jednoduché sa zamestnať: po roku 1969 pracoval v Ústrednej knižnici SAV a neskôr od roku 1974 v podniku Dielo, ktorý mal sídlo na Štúrovej ulici v Bratislave nad známou kaviarňou Luxor. V tom čase som ako mladý redaktor pracoval v týždenníku Nové slovo, kde som mal v kultúrnom oddelení na starosti najmä literatúru. Naša redakcia sídlila v tej istej budove, nad Luxorkou, len o poschodie vyššie. Mali sme teda možnosť sa stretávať, viac nenáhodne ako náhodne, ale pomerne často. Nikdy som nemal pocit, že Anton Hykisch je tvor nadmieru spoločenský, že vyhľadáva hlučnú kaviarenskú spoločnosť a márni čas neplodnými škriepkami. Skôr mi pripadal introvertný, viac uzatvorený do seba a svojich úvah; možno to bolo aj tým, že sa ocitol akoby mimo hlavného prúdu literárneho a spoločenského diania. Neraz sme teda sedávali sami dvaja pri veľkých oknách kaviarne a pri káve, zriedka pri poháriku koňaku, zhovárali sme alebo len mĺkvo sledovali lomozenie na rušnej ulici. Tak som sa pozvoľna dozvedal zlomky jeho života, o mladíckom pokuse ujsť za hranice, o zakázanej prvej knižke, o štúdiách na vysokej ekonomickej, o generácii 56, o pôsobení v Československom rozhlase a o jeho pohľade na obrodný proces. A keď Anton Hykisch písal svoj román Atómové leto, naše cesty sa opäť spojili: v tom čase sa v Mochovciach neďaleko Levíc stavala atómová elektráreň. Zhodou okolností môj švagor, čerstvo vyštudovaný jadrový fyzik, nastúpil do tejto elektrárni pracovať, a tak mal Anton Hykisch informácie, ako sa vraví z prvej ruky. Pomerne často sme sa v Leviciach stretávali, už nie nenáhodne, aby sme v družnej debate, neraz pri vínku, diskutovali o všetkom možno, boli sme aj za spisovateľom Andrejom Chudobom v Pukanci v jeho hajlogu za mestečkom, navštívili sme aj Ivana Kadlečíka v jeho dome, pred ktorým boli vysadené brezy. Mal som možnosť, hoci len ukradomky, nazerať spisovateľovi ponad plece, ako píše, ako pristupuje k téme, aká je jeho metodika tvorby. Bolo to pre mňa veľmi poučné. Neskôr sme boli obaja viackrát spolu na čitateľskej besede v Tekovskej knižnici v Leviciach, kde Anton Hykisch rád spomínal na písanie tohto románu a dni strávené v Leviciach.

Keď sa koncom rokov osemdesiatych minulého storočia začala situácia pozvoľne meniť pod vplyvom glasnosti a perestrojky, hladina nádejí stúpala síce pomaly, ale nezadržateľne, ako rieka po zimnom odmäku. Nebolo však isté – a nikto nedával záruku –, či sa tá rieka nevyleje z brehov a neodplaví klíčiace zmeny. Dom slovenskej kultúry v Prahe, ktorý bol v tom čase takmer oproti obchodnému dom Máj, na rohu Národnej triedy, a ktorý vtedy viedol Vojtech Čelko, pripravoval veľmi populárne besedy s významnými slovenskými a českými umelcami. Práve Čelko ma oslovil, aby som sa tohto programu ujal, vyberal hostí a program uvádzal. Vďačne som to urobil. Bola to príležitosť predstaviť slovenských spisovateľov a ich českých kolegov – no aj hostí programu, hercov či spevákov – ktorí boli dlho odsúvaní. Tak sa v Prahe predstavili napr. Ladislav Ťažký, Peter Karvaš aj Anton Hykisch. Pravda, popri nich aj Milan Rúfus, Ladislav Ballek, či Ľubomír Feldek a ďalší. Partnerom nášho jubilanta bol český spisovateľ Adolf Branald, autor síce populárny a obľúbený, no pre názory o obrodnom procese bol pre normalizačné komisie nepohodlný – a teda zakázaný. Pre spestrenie programu sme pozvali slovenskú herečku v pražskom Národnom divadle Silviu Turbovú a môjho dávneho priateľa, speváka a skladateľa skupiny Olympic Petra Jandu. Bol to večer vskutku nezabudnuteľný. Vnímavé a zvedavé pražské publikum – podotýkam, že Dom slovenskej kultúry bol beznádejne preplnený, hostia dokonca sedeli na schodoch – pozorne počúvalo diskusiu, rozprávanie hostí aj komorné Jandove pesničky. Bolo to opäť čosi nové, iné, čo dýchalo slobodou, čo pripomínalo tamtie zlaté roky šesťdesiate. Úspech, dovolím si povedať, bol mimoriadny, otázky nemali konca, ešte aj pri večeri priamo v Dome kultúry pri tradičných slovenských haluškách, sa aktéri tohto večera vracali k témam, ktoré už naznačovali zmeny. Aké zmeny, to sa ešte nedalo predpovedať. V pamäti mi ešte zostala spomienka, ako sme v trojici so Silviou Turbovou išli do neďalekej Reduty na vystúpenie džezovej speváčky. Neviem jej meno, spomínam si len, že bola malá a tučná, no spievala tak voľne a slobodne, ako to môže len speváčka džezu. Bolo v tom čosi symbolické. Len o pár týždňov neskôr vyšiel v Literárnom týždenníku, kde som vtedy pracoval, rozhovor s Antonom Hykischom, ktorý som potom aj po podstatných úpravách zaradil do knihy Rozhovory po rokoch.

hykisch2.jpg

Po roku 1989 už bola situácia celkom iná. Anton Hykisch sa dôstojne zapojil do politického života, stal sa poslancom, bol členom Predsedníctva Slovenskej národnej rady, po čase, ako je známe, nastúpil na miesto veľvyslanca Slovenskej republiky v Kanade. V tom čase som pôsobil v Národnej rade Slovenskej republiky, takže, dalo by sa povedať, sme sa obaja ocitli vo vysokej politike. Pre spisovateľa je aj pôsobenie v politike čosi ako tvorivé štipendium a hoci to nebýva pravidlom, zvyčajne aj z tohto pôsobenia podáva svedectvo vo forme knižnej publikácie. Keď sa Anton Hykisch vrátil z Kanady a ja som odišiel z Národnej rady SR, založil som mesačník EUROREPORT, ktorý vychádzal takmer dvadsať rokov. Anton Hykisch do EUROREPORT-u prispieval a každý mesiac mu v časopise vyšla obsiahla esej, v ktorej reagoval na aktuálne spoločenské, politické, kultúrne témy. Za takmer štvrťstoročie, kedy bol Anton Hykisch pravidelným prispievateľom časopisu, sme sa, pochopiteľne, veľmi často stretávali, pracovne aj súkromne. Ako esejista, ako glosátor aktuálnych dejov v domácej i zahraničnej politike sa Anton Hykisch úplne prirodzene a nespochybniteľne formoval a vyjadroval ako presvedčený Európan, ako vyznávač a šíriteľ európskych civilizačných hodnôt, ktoré sa opierajú o kresťanské tradície. Podporoval orientáciu na západné štruktúry a hierarchiu demokratického systému, pričom zostával národovec a obdivovateľ slovanskej kultúry. Napísal knihu Nebojme sa sveta, ale aj výber z esejí uverejnených v EUROREPORT-e pod názvom Ako chutí politika a Čo si o tom myslím. Spomenuté diela sú hĺbkovým ponorom do ideovej orientácie Antona Hykischa. Je zaujímavé, že za knihu Ako chutí politika dostal Anton Hykisch medzinárodnú cenu Egona E. Kischa v tom istom roku, kedy som dostal tú istú cenu za knihu literatúry faktu Pokušenie moci. Ceny sme preberali bok po boku. Obe knihy vyšli vo vydavateľstve Petra Rašlu Pozsony-Pressburg-Bratislava (PPB). Ako vidno, naše cesty išli ďalej popri sebe, vedľa seba.

A idú dosiaľ.  Už pätnásť rokov sa neveľká skupina – s dovolením – umelcov, známa, či skôr neznáma pod skratkou PI-klub, stretáva každý mesiac v súkromnej pivnici v Pezinku na vínku. Je to svojrázna partia, najmä v čase spoločenskej disharmónie, napätia, nevraživosti až nenávisti, sa pravidelne stretávajú ľudia a „hoc názorov sú rôznych“, sú tolerantní k názorom iných, tešia sa z prítomnosti priateľov a nielen popíjajú kvalitné pezinské vína, zajedajú klobásou či tlačenkou, ale aj zoširoka diskutujú o všetkých možných témach, najmä však z oblasti literatúry, resp. umenia, no aj aktuálnej politiky, náboženstva a pod. Pri zrode PI-klubu boli – okrem mojej maličkosti – spisovateľ Ladislav Ťažký, vydavateľ Peter Rašla, fotograf Tibor Huszár, výtvarník Milan Stano, postupne sa klub rozrastal a pripojil sa autor literatúry faktu Ivan Szabó, bývalý prezident SR a spisovateľ Rudolf Schuster, spisovatelia Anton Hykisch, Jozef Banáš, Jozef Leikert, Ľubo Olach, publicista Milan Blaha, spisovateľ a politik Jozef Mikloško – on je prezident PI-klubu – advokát a spisovateľ Anton Blaha, ruský husľový virtuóz Alexander Jablokov, hudobník a bývalý rektor VŠMU Miloš Jurkovič, dirigent, prekladateľ, dlhoročný riaditeľ BIBIANY Peter Čačko, kameraman a autor kníh o filme Rudolf Ferko, scenárista filmov Miloša Formana Jan Karel Novák, bývalý senátor Českej republiky Josef Káňa z Dolných Bojanovíc, primátor mesta Pezinok a výtvarník Oliver Solga, svojrázny divadelný ochotník zo Senice Pali Nemec, hudobný publicista Stanislav Bachleda, prekladateľ a spisovateľ Ivan Jackanin, chirurg Martin Jančuška z Viedne, kardiológ Ivan Blažejovjech, ale aj bývalý námorný kapitán Jozef Burdan, informatik Miro Kohút, vincúr Dušan Čech... Nezabudol som na nikoho? Podotýkam, že ženy majú vstup do PI-klubu zakázaný... Stretnutia PI-klubu sú vzácnym ostrovom v rozbúrených vodách, sú ostrovom pozitívnej deviácie. Spomínam to preto, lebo Anton Hykisch, ako starejší nášho klubu, je vždy aktívny nielen ako znalec vína, ale aj ako diskutér, ktorého názory si všetci vážime a rešpektujeme.

Ak som si zvolil osobný pohľad na Antona Hykischa, tak je to preto, že ho považujem za jedného z kmeňových priateľov. Ale aj preto, aby som mu takýmto netradičným spôsobom vzdal hold ako jednému z najväčších autorov modernej slovenskej literatúry.

Priemer: 4.9 (76 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama