Jeremy Clarkson a sociálna spravodlivosť

Počet zobrazení: 4035

Nad spravodlivosťou a nespravodlivosťou sa zamýšľa asi každý. Časté používanie týchto pojmov však vytvára klamlivý dojem, akoby existovali určité kritériá spravodlivosti platné pre všetky prípady a treba si ich len zapamätať a spĺňať.

Ale nie je to tak. Každý má názor na to, čo je spravodlivé a čo nie, odlišný. A niekedy jeden človek v rôznych prípadoch používa rozličné kritériá (tzv. dvojaký štandard). Je to možné aj preto že spravodlivosť je veľmi mnohostranná. A keď ide o sociálnu spravodlivosť, rozdielov vzniká ešte viac.

Raz škandálne známy britský televízny moderátor Jeremy Clarkson povedal asi toto: jazdím v aute za 100 tisíc libier. Prečo má autobus, prepravujúci ľudí iba za 1 libru, predo mnou prednosť?

BBC, kde vtedy Clarkson pôsobil, dostala od divákov tisícky protestov a požiadaviek zastaviť a potrestať túto arogantnú bohatú osobu. Pre občanov je samozrejmé, že verejná doprava musí mať na ceste prioritu, pretože ju využíva väčšina. Skúsime vyhodnotiť tento konflikt z pohľadu predstáv o spravodlivosti.

Anglický filozof Herbert Spencer poznamenal, že v staroveku spravodlivosť zahŕňala ... právo silných zaobchádzať so slabými podľa svojej vôle. U antických autorov idea spravodlivosti zaväzuje „... dominanciu vládnucej triedy a podriadenosť ostatných“, a „... nadradenosť musí mať všetky výhody, ktoré môže dostať" (Justice: Being Part IV of the Principles of Ethics, 1895).

Dodnes niektorí reprezentanti „vyšších stavov“ vyznávajú, že im je dovolené aj to, čo neprináleží bežným občanom. Historicky je to odôvodnené: vo viacerých storočiach, bolo to vnímané ako normálne a prírodné. Ale teraz verejnosť podobné správanie odsudzuje.

Clarkson teda iba vyjadril rudimentárny triedny prístup? Nebudeme sa ponáhľať, spravodlivosť je komplikovaná vec a umožňuje na ňu rôzne pohľady. Ak sa z hľadiska práva úplne zhoduje s vykonávaním zákonov, morálka môže aj legitímne rozhodnutie považovať za nespravodlivé. Ak je pre náboženstvo spravodlivé to, čo zodpovedá božským prikázaniam, ekonomický prístup považuje za jej kritérium tendencie vývoja výroby.

Mimochodom: pre marxizmus je to vôbec prázdny zvuk. Ako písal Karl Marx, nikoho nezaujíma, čo je spravodlivé, prekáža iba to, čo je potrebné a nevyhnutné v rámci tohto výrobného systému (Lohn, Preis und Profit. MEW, B. 16). Friedrich Engels, u ktorého každá zmienka o spravodlivosti spôsobila záchvat sarkazmu, videl v nej ideologizovaný prejav existujúcich ekonomických vzťahov (Zur Wohnungsfrage. MEW, B. 18). Aj keď s nimi nesúhlasíme, bez ekonomiky ju nepochopíme.

Ešte Aristoteles navrhol ako mieru spravodlivosti odmenu (alebo trest), ktorú/ktorý človek dostal za svoje činy od iných ľudí alebo od Boha. Spravodlivosť sa dosiahne, ak je odškodnenie primerané zásluhám (alebo trest vine) osoby. Tento prístup je stále platný, stanovený v zákonoch a tradíciách modernej spoločnosti.

To však okamžite vyvoláva nasledujúcu otázku: kto a ako to určuje? Je dobre známe, že rôzni ľudia rôzne oceňujú význam svojich činov a akú nadmernú odmenu často za ne očakávajú.

Náboženstvo prenieslo riešenie tohto problému do iného života. „.. Ja sa odplatím“ (Rím 12,19), – povedal Boh, čím sňal zodpovednosť zo smrteľníkov. Raj, očistec a peklo sú dokonalými nástrojmi ekvivalentného odškodnenia. Predpokladajú presnú registráciu všetkých ľudských činov a dokonca aj myšlienok, ich hodnotenie bezchybným expertom a vymeranie rovnocennej odmeny/trestu neomylným najvyšším sudcom. Nič podobné nie je schopný zabezpečiť žiadny pozemsky štát až doteraz. Preto potrebujeme zvážiť ekonomické parametre.

Tak akú odmenu môže očakávať Clarkson, jazdiaci v svojom drahom aute? Keď kupujem takéto vozidlo, platím peniaze, z ktorých dostanú svoje mzdy predajcovia, výrobcovia automobilov a náhradných dielov (a za nimi v pozadí zamestnanci hutníctva, chemického a elektronického priemyslu atď.), dopravní pracovníci a na konci aj akcionári automobilky. Kým jazdíme, financujeme ťažbu ropy, jej spracovanie na palivo, činnosti čerpacích staníc a autoservisov...

Už som písal, ako sme všetci vzájomne závislí, ako každý z nás slúži zvyšku. Nezdá sa hneď, že celebrita v „supercare“ môže slúžiť normálnym ľuďom. Ale môže: Clarkson (samozrejme nie on jeden) pomáha živiť tisícky rodín.

Keď používame autobus, ekonomika je iná. Aby ceny lístkov boli prístupné, štát alebo mestá musia subvencovať verejnú dopravu: to, čo platíme, nestačí na údržbu, opravu a obnovu autobusovej flotily a mzdy vodičov a iných zamestnancov. Je dosť občanov s cestovnými úľavami platiacich ešte menej alebo nič. Inak povedané, jazdíme na cudzie náklady: idú na to prostriedky získané najmä z daní firiem (dane jednotlivých platiteľov zvyčajne nevytvárajú kritickú masu v príjmoch štátneho rozpočtu a miestnych rozpočtov)...

Tak čo, zaslúži si Clarkson prednosť na ceste? Zase sa nebudeme ponáhľať, sociálna spravodlivosť má aj iné formy.

John Locke a Jean-Jacques Rousseau navrhli teóriu „spoločenskej zmluvy“ – všeobecného súhlasu ľudí (zakotveného v zákonoch alebo tradíciách) dodržiavať určité vzájomné povinnosti. Medzi nimi je aj rovnosť odškodnenia. Odchýlky od takej dohody sú veľmi nebezpečné. Nevyrovnanosť odplaty ľudia vždy vnímajú mimoriadne bolestivo. Ak však vznikajú časté porušenia, ak vládnuce vrstvy nespĺňajú podmienky spoločenskej zmluvy, cítia nespravodlivosť, a to môže vzbudiť hnev más.

Schopnosť ľudí cítiť neekvivalentnosť odškodnenia sa často stala hnacou silou revolučných prevratov. Takéto šoky neviedli vždy k skutočným zlepšeniam, ale niekedy pod ich vplyvom dochádzalo k revízii podmienok spoločenskej zmluvy.

Na druhej strane, idea spravodlivosti sa často používa na udržanie status quo. Nie je to divné, ak budeme mať na mysli jej blízky vzťah s justíciou. Legislatíva podporuje existujúci poriadok a vyhlasuje za zločin to, čo presahuje jeho rámce, alebo ho môže zmeniť.

V rámcoch fungujúcej spoločenskej zmluvy Clarkson nemá žiadnu šancu dostať prednosť pred autobusom, hoci má na to silné ekonomické argumenty. Skvelá idea rovnosti prevláda v mysliach občanov demokratických krajín. Už nesúhlasia s tým, že bohatstvo alebo spoločenské postavenie dáva niekomu viac práv ako iným. A politickí lídri dobre vedia, že väčšina voličov jazdí v autobusoch.

Spravodlivosť je jedna zo základných hodnôt svetovej sociálnej demokracie, pre ktorú jej obsah zahŕňa kompenzáciu fyzickej, mentálnej a sociálnej nerovnosti (Socialist International. Declaration of principles. Adopted by the XVIII Congress, Stockholm, June 1989, II, 14). Absolútna rovnosť nie je dosiahnuteľná, ľudia od narodenia majú nerovné možnosti. Socialisti sa to snažia nahradiť cez ekvivalentné odmeny. Na prioritu verejnej dopravy môžeme pozerať aj ako na odškodnenie pre tých, ktorí nemôžu (alebo nechcú) používať oveľa komfortnejšiu osobnú dopravu.

Tak čo Clarkson? Vedenie BBC vtedy diplomaticky odpovedalo nespokojným: Veď ste už vedeli, aký je, a ak vás to obťažuje, nepozerajte jeho šou. Napokon niekoľko rokov po ďalšom škandále kontrakt s ním predsa len prerušili. Opustil BBC a spolu s ním 15 % divákov. Produkuje svoju šou inde, stále má úspech a jazdí na drahých autách. Ale musí dávať prednosť autobusom.

P. S. Možno mi vyčítať že som postavil šoumena vedľa vynikajúcich filozofov a ekonómov. Na svoju obranu poviem: takí ľudia, ako Clarkson a jemu podobní, dnes majú väčší vplyv na spoločnosť ako vedci alebo politici. Či dobrý či zlý, oni sú lídri verejnej mienky a tvoria názory významnej časti obyvateľstva. Prinajmenšom ich pohľady si zasluhujú toľko pozornosti ako koncepty odborníkov sociálnych vied.

Autor, prof. Vasil Lipitsky, DrSc., je prezidentom Bratislavského akademického združenia

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984