Je ultraimperializmus aktuálny?

Počet zobrazení: 4943
Ladislav Hohoš sa vo svojej eseji uverejnenej na českom internetovom časopise !Argument zamýšľa nad širšími súvislosťami ultraimperializmu v súčasných sociálnych a aj geopolitických podmienkach.

 

„Zdá se, že lidstvo vstupuje do vývojové fáze, v níž je
prostá evoluce velkým rizikem. Chce to nové, revoluční nápady.“

(Oskar Krejčí v Slove)

1.

Vo svojich textoch som viackrát spomenul hypotézu Karla Kautského, ktorú kategoricky odmietol Lenin. Išlo o to, že globálne imperialistické elity by mohli uzavrieť niečo ako kartelovú dohodu troch klanov (peniaze-moc-náboženstvo) na nastolení svetového poriadku, aký by im vyhovoval. Znamenalo by to síce svetový mier, ale pochovalo revolúciu. Z doterajšieho behu dejín sa zdá, že pravdu mal na počiatku minulého storočia Lenin vo svojej klasickej práci Imperializmus ako najvyššie štádium kapitalizmu, totiž že imperialisti svoje konflikty vždy riešili a budú riešiť vojnou.

Opakuje sa scenár neslávne známej agresie voči Iraku v roku 2003, ktorá sa zakladala na lži. G. W. Bush a T. Blair boli súdom v Kuala Lumpur v roku 2012 odsúdení za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti. Útok na vojenskú základňu v Sýrii je založený na veľmi nepravdepodobnom argumente, že sýrska armáda použila chemické zbrane. Český prezident M. Zeman vo svojom vyjadrení opatrne naznačil, že útok považuje za opodstatnený, pokiaľ by sa verzia o chemickom útoku sýrskej armády na civilistov potvrdila. Druhé dve verzie, že sklad chemických zbraní patril povstalcom alebo že išlo o vopred pripravenú provokáciu, sú pravdepodobnejšie.

K zamysleniu ma inšpiroval text ruského politológa Vladimira Pavlenka Дональд Трамп против „внутреннего государства“? «системный сбой» или системная коррекция глобально-олигархической стратегии (Donald Trump proti vnútornému štátu? «zlyhanie systému» alebo systémová korekcia globálno-oligarchickej stratégie). Bol uverejnený na portáli Zvědavec 7. 4. 2016. O autorovi  viem iba to, že je členom ruskej akadémie vied. Tento článok demonštruje, ako ruské elity  usilujú o vymedzenie súčasného postavenia Ruska medzi „globálnymi gladiátormi“ (Toffler) svetového poriadku.  Od zverejnenia Pavlenkovho článku uplynul nejaký čas. Aktuálne sme svedkami, že „vnútorný štát“ Trumpa pacifikoval, aby nariadil útok na Sýriu, čoho sa zdržal – hoci pod veľkým tlakom – jeho predchodca B. Obama. Dosiahol tým, že americké médiá, ktoré o ňom písali hanlivo, ho naraz velebia. Predtým poslanci vlastnej Republikánskej strany hlasovali proti zákonom, ktoré predkladal Kongresu a v médiách sa nastoľuje možnosť jeho zosadenia (impeachment). Vydal o tom knihu vplyvný analytik Allan Lichtman, ktorého politické predpovede vychádzajú; terčom  kritiky je  Trumpovo odmietanie Parížskeho dohovoru o klimatických zmenách, Trumpovu politiku považuje za existenciálnu hrozbu pre ľudstvo.

Vráťme sa k Pavlenkovmu textu a jeho prezentácii. Český prekladateľ niektoré originálne pasáže vynechal, dopustil sa malých nepresností. Na jednu nepresnosť poukazujem: Český preklad: Neuzavřeli snad Britové tajné spojenectví s Francií a s Rakouskem-Uherskem a nevytvořili imperiální Svatou alianci s tajnou myšlenkou torpédovat SSSR, což se potvrdilo už na začátku roku 1820? Originál: И англичане не заключали секретных союзов с Францией и Австро-Венгрией и не входили в императорский Священный союз с тайной мыслью его торпедировать, что и было проделано уже к началу 1820-х годов? Správne má byť „torpédovat tuto alianci…“

Za zakladateľa Svätej aliancie sa považuje ruský cár Alexander I. Už pri vzniku aliancie  intrigoval francúzsky bourbonovský minister zahraničných vecí Talleyrand, ktorého hlavným cieľom bolo „zastaviť rozpínavosť Ruska“ (vtedy spojenca).  V januári 1815 získal Rakúsko a Veľkú Britániu na prísne tajnú dohodu proti Rusku. Komplot spojencov  prezradil Napoleon, ale ruský cár sa neskôr nechal uchlácholiť Metternichom. Po smrti Alexandra I. v roku 1825  alianciu znefunkčnili  vnútorné rozpory (zjednotenie Talianska, právo na sebaurčenie národov v Európe), nezabránila pokusom o revolúciu v rokoch  meruôsmych (1848). Aliancia bola obnovená po zjednotení Nemecka kancelárom Bismarckom (1871), takže mier Viedenského kongresu vydržal až do prvej svetovej vojny a umožnil „la belle  èpoque“. Rusko, ako ešte ukážem, má viac dôvodov na resentiment a vierolomnosť zo strany Západu v súčasnosti.

2.

V českom preklade Pavlenkovho textu je vynechaná  jedna podľa mňa dôležitá  téza na začiatku textu: Но надо понимать следующее что язык и терминология современной мировой политической науки и практики всецело и полностью выражают цели и задачи западного проекта, который под видом и прикрытием глобализации обслуживает интересы западной проектной элиты. „Treba si uvedomiť, že jazyk a terminológia svetovej politickej vedy a praxe celkom a úplne vyjadrujú ciele a úlohy západného projektu, ktorý z pohľadu a pod rúškom globalizácie slúži záujmom západnej projektujúcej elity.“ O stave súčasnej politológie si to myslím už dávno, narazil som na schematizmus pri štúdiu ruskej revolúcie zo západných zdrojov. Aj pojem humanizmu a humanitných štúdií bol uzurpovaný Západom pre jeho vlastné dejiny, bol zveličený a prehliada otázku reprezentácie, slobôd a ľudských hodnôt v iných komunitách. Západ monopolizoval tieto hodnoty, napríklad demokraciu. Jedným z najzavádzajúcejších mýtov Západu je mýtus o tom, že hodnoty židovsko-kresťanskej civilizácie treba zásadne odlíšiť od východu všeobecne a islamu zvlášť. Islam má tie isté korene ako židovstvo a kresťanstvo a mnoho spoločných hodnôt. Formy reprezentácie existovali vo väčšine spoločností, najmä v kmeňových režimoch, hoci podľa našich volebných štandardov neboli „demokratické“. Západné demokracia sa zmocnila mnohých hodnôt, ktoré existovali v iných spoločnostiach, ako je humanizmus a triáda „individualizmus, rovnosť, sloboda“, ako aj pojem dobročinnosti, na ktorý sa nazerá ako na špecificky kresťanskú hodnotu. Všetky naše západné predstavy o vlastnej výlučnosti si vyžadujú radikálne prehodnotenie. (Jack Goody, popredný antropológ).

O to viac potrebujeme projektujúce elity, ktoré sa neuspokoja s tézou, že niet žiadnej alternatívy (rozumie sa okrem tej jednej, ktorú prezentovala Lady Thatcherová). Nastupujúca štvrtá technologická revolúcia totiž roztvára vejár možností, čím vytvára priestor pre sieť vízií a vizionárov. Zánik ZSSR predsa neznamená, že kapitalizmus bude existovať večne, hoci prvý pokus o jeho prekonanie ako „vojnový komunizmus“ zlyhal (Marxovými slovami „das rohe Kommunismus“). Ruský autor značne zjednodušuje až znevažuje čínsky pokus, v zhode s viacerými autormi zaoberajúcimi sa civilizačnou analýzou som toho názoru, že má svetodejinný význam. Pritom si myslí, že nová alternatíva musí prísť z Ruska, ba čo viac že nemôže prísť odinakiaľ.  Nie je mi známe, že by sa ruské projektujúce elity vážne zaoberali nekapitalistickou alternatívou mimo rámca minulej ortodoxie. Skôr očakávam, že projektujúce elity by sa mohli vynoriť vo vzťahu k americkej realite (najrozvinutejšie štádium globálneho kapitalizmu alebo „sociálne laboratórium sveta“ – termín vypožičaný od Z. Brzezinského). Myslím na prebudenie americkej ľavice vyvolané konaním novej administratívy. Samozrejme, že je to iba hypotéza.

Tak ako názor V. Pavlenka, že v súčasnosti sa odohráva štvrtý – nevedno, či reálny alebo fiktívny – pokus o odchod Anglosasov z Európy.  Treba sa nad tým zamyslieť už len preto, že tie predchádzajúce sa skončili „svetovou“ vojnou. Táto hypotéza ma zaujala, hoci si nemyslím, že ju možno prijať ako vierohodnú, skôr niečo v európskych dejinách signalizuje. Horizontálne prepojenia západných  imperialistických elít nepochybne existujú a sú vplyvné. Vrátane slobodomurárov. Vo Vatikáne ide o prepojenia, ktoré  počas svojho pontifikátu nechtiac zviditeľnil Pius XII. V Argentíne nepochybne pôsobí nacistické podzemie, ale neovláda krajinu. Druhý vatikánsky koncil bol začiatkom transformácie cirkevných štruktúr, pápež František sa v tomto duchu snaží pokračovať. Má veľa odporcov vo vnútri cirkvi. Hovorí pravdy politikom veľmi nepríjemné úplne verejne. Aktuálne prirovnal utečeneckú krízu k následkom druhej svetovej vojny a to, že sme si na to zvykli rovnako ako na bombardovanie miest, považuje za „hanbu ľudstva“. Niektorí duchovní si myslia, že pápež je odpadlík a modlia sa za jeho obrátenie, aj na Slovensku.

Netvrdím, že neexistujú vplyvné kruhy, ktoré by si predstavovali IV. Anglosaskú ríšu, čo bolo svojho času cieľom atentátu grófa Stauffenberga na Hitlera. Je to projekt oveľa šialenejší ako predstavy o novom americkom storočí,  ktoré chceli realizovať neokonzervatívci za prezidentstva G. W. Busha. Zdá sa, že globalizácia na spôsob nadvlády korporácií v podobe novej celosvetovej unifikácie sa neosvedčila. Za prezidentom Trumpom stojí elita, ktorá uznala, že tento pokus o nový svetový poriadok bol neúspešný a neuspokojuje ich záujmy. Nástrojom podrobenia globálnym korporáciám mali byť dohody TTIP a TPP, od ktorých – ako sa zdá – nová americká administrácia odstúpila. Nie som si však istý, či ide o ústup dočasný alebo trvalý. (Jeden takýto ústup tu už bol, multilaterálna zmluva o investíciách MAI sa mala presadiť v polovici deväťdesiatych rokov, čo sa nepodarilo pre odpor verejnosti.)

3.

V druhej časti svojho článku V. Pavlenko podľa môjho názoru upadol do siete konšpiračných teórií. Podľa neho základnými oligarchickými štruktúrami Západu sú rodiny Rotschild, Rockefeller plus Vatikán. Namiesto štátu Vatikán by som skôr spomenul „Institute per le Opere di Religone“, doslovne Ústav pre veci viery, v skutočnosti Vatikánska banka. Na druhej strane resentiment Ruska vo vzťahu k Západu je oprávnený. Dal by sa napísať dlhý článok o spojenectvách a sľuboch, ktoré nikdy nemali byť splnené, alebo o ilúzii, že po skončení studenej vojny bude možné priateľstvo medzi Ruskom a USA; navyše neposkytli pomoc ani Gorbačovovi, ani Jeľcinovi, keď ju potrebovali, pričom obom týmto predstaviteľom má Západ za čo byť vďačný. Jednoducho treba realisticky počítať s tým, že Západ realizuje predovšetkým svoje vlastné záujmy a to dlhodobo. Navyše strednú Európu nikdy Západ nepovažoval za plnohodnotnú súčasť, ale vždy bola tým, čo má aj zakotvené v názve – t. j. „stredná“ medzi Východom a Západom. Slovensko a Česká republika patria k periférii Západu a sú ekonomickými satelitmi Nemecka, I. Švihlíková nie bezdôvodne používa termín „kolónia“. Rusko je svetovým globálnym hráčom a jednou z mocností. Vzťah medzi Nemeckom a Ruskom, resp. Európou a Ruskom bol a je stále zásadnou geopolitickou otázkou. Stačí si prečítať v slovenčine dostupné knihy analytika G. Friedmana: spojenectvu medzi Ruskom a Nemeckom treba za každú cenu zabrániť a Rusko (ako Kartágo) napokon musí byť zničené a to vo svetovej vojne, ktorú USA môžu vyhrať. Proti Ruskú sa má postaviť formujúca nová mocnosť – Poľsko, historický resentiment v tomto smere spoľahlivo funguje. V uvedenom kontexte treba posudzovať aj udalosti na Ukrajine, pričom sa zdá, že USA nemôžu alebo nechcú vynaložiť ďalšie zdroje na ekonomické pripútanie krajiny pravdepodobne pre jej veľkosť a vlastnú slabosť. Vyvolávanie duchov je vždy nebezpečné.  Neviem, čoho sa ešte počas neschopnej kryptofeudálnej vlády oligarchov dočkáme od nasledovníkov Stepana Banderu, fašistov typu „Pravý sektor“, ktorí vedú vojnu voči vlastnému obyvateľstvu. Iný príklad: v Afganistane sa vojna ešte neskončila (Taliban je produktom a bývalým spojencom USA, ktoré umožnili zvrhnúť celkom dobre fungujúci sekulárny režim B. Karmala, lebo nevyhovoval ideologicky). Európa má momentálne unikátnu príležitosť stať sa jedným z globálnych hráčov, čo si vyžaduje prekonať rozpory vyplývajúce z nerovnomerného ekonomického vývoja, ako aj vytvorenie spoločných ozbrojených síl. Európa a Rusko sa navzájom potrebujú, a to z ekonomických dôvodov, Rusko musí modernizovať výrobu a Európa potrebuje suroviny a trhy.

Súčasná civilizačná teória si uvedomuje, že hegemónia Západu je hlboko zakotvená v našej civilizácii asi tak ako antickí Gréci považovali cudzincov za barbarov. „Európa nielen zaznávala a podceňovala históriu zvyšku sveta, ale v dôsledku toho dezinterpretovala svoje vlastné dejiny“. (J. Goody). Napríklad osvietenec barón Montesquieau bol presvedčený o tom, že orientálny despotizmus sa vyznačoval neistotou, lebo výnosy mohli byť kedykoľvek skonfiškované na rozdiel od európskeho feudalizmu, kde majetok bol bezpečný. Predsudky o osmanskom (tureckom) despotizme tiež pochádzajú zo stredoveku. Azda najveľkolepejšiu obhajobu individualizmu vo vzťahu k politickej slobode podal v slávnej eseji slovutný liberál J. S. Mill. Tento pán však považoval liberálne princípy za vhodné pre Spojené kráľovstvo, ale nie pre kolónie, ktorých obyvatelia ešte musia dospieť. Ako je známe, síce bol zástancom liberálnej demokracie, ale elitárskej, t. j. na základe majetku, a nie všeobecnej rovnosti hlasov. K. Marxovi slúži ku cti, že neuvažoval schematicky a postuloval ázijský výrobný spôsob (príkladom mu bolo zavlažovanie a despotizmus na Blízkom východe),  ktorý dogmatickí marxisti nevedeli zaradiť do schémy. Tento ázijský spôsob je niečo ako výnimka, Marx bol presvedčený, že nie je spôsobilý pre nastolenie kapitalizmu. Jadrom budúceho vývoja podľa neho boli mestá-republiky, kde sa rozvíjal obchod a disponovanie kapitálom.

V. Pavlenko považuje za prvý medzník vestfálsky mier. V tridsaťročnej vojne (analógia so súčasnými svetovými vojnami) pôsobili po prvý raz stále armády, čo viedlo k formovaniu absolutistických feudálnych monarchií. Montesquieau mal čiastočne pravdu v tom, že absolútne súkromné vlastníctvo pôdy na základe práva existovalo iba na Západe ako dedičstvo Rímskeho práva, na Východe bolo vlastníctvo pôdy podmienené; napríklad v Číne formálne patrila všetka pôda cisárovi t. j. štátu, súkromné vlastníctvo  pôdy bolo povolené v roku 2004. Historici sa zhodujú, že práve absolutistický štát skoncoval s feudálnou parcelizáciou, keď sa rozvinula tovarová výroba a výmena, čo malo za následok transformáciu pôvodných vzťahov na vidieku. Na základe toho mohol prísť Max Weber s argumentáciou o protestantskej etike ako stimulátore kapitalizmu, revolúcia prostredníctvom reformácie  je unikátna pre Západ. Takže absolutizmus na Západe bol dobrý a absolutizmus na Východe bol zlý?! Táto donedávna dominujúca koncepcia rovnako ako Weberove komparatívne štúdie o despotickej moci na Východe, ktorá znemožnila vznik buržoázie, sú v súčasnosti spochybňované tak historikmi, ako kultúrnymi antropológmi. Možno jednostrannosti západného spôsobu možno prekonať skúsenosťami z východného spôsobu a naopak. U interkulturálneho filozofa Fabiana Heubela som sa dočítal, že bezohľadnosť ópiovej vojny zo strany Británie bola tým šokom, ktorý donútil Čínu modernizovať na západný spôsob. Dôvodom je, aby sa niečo podobné nemohlo znovu zopakovať.

4.

Historik Miroslav Hroch práve prezentoval monografiu Hledání souvislostí, ktorá je zhrnutím jeho celoživotnej práce v oblasti komparatívnych dejín. Postuluje situáciu nezvládnutelného růstu, kedy sa staré inštitúcie nevedia vyrovnať s novou situáciou inak ako po starom a reagujú agresiou, neproduktívnym plytvaním a vnútornými spormi. Kríza vždy súvisí s takýmto „skokom vpred“. (Samozrejme, zostrenie rozporov nemusí byť vždy prejavom rastu.) Čína svoje unikátne inovácie zvládala bez kríz, spoločnosť ich dokázala absorbovať. K tomu by som dodal, že za cenu zastavenia námorných plavieb cez Oceán, ktoré boli úspešné a predbehli A. Vespucciho. Profesor Hroch uvažuje, že v nutnosti stále znovu a znovu prekonávať krízy reformou alebo revolúciou je príčina vyhrotených rozporov alebo vyššej dynamiky európskeho vývoja, ktorú doterajšie spoločenské pomery neboli schopné zvládnuť. Pri absencii inovácií absentovali aj nové vnútorné rozpory a teda krízy, ako aj podnety na zmenu. „Bude na místě revidovat jednu ze známých tezí Marxových: hnací silou historických změn byly zájmové rozpory, nikoliv třídní konflikty, a každý pokus o výklad změny s nimi musí počítat.“ Na súčasnej nestabilnej politickej scéne dochádza k dramatickým obratom, dnes neplatí to, čo bolo deklarované včera (vzťahuje sa nielen na prezidenta Trumpa), postupy v minulosti osvedčené sú kontraproduktívne, akoby celý svet postupne a nerovnomerne prechádzal nútenou perestrojkou. Pokiaľ ide o geopolitickú šachovnicu nového svetového poriadku, na ktorej stále s bielymi figúrkami hrá Západ, záujmové rozpory elít bojujúcich o moc a vplyv umocňujú „kumulatívne šialenstvo“.

Historik a archeológ Ian Morris na základe nesmierne širokého záberu 16 tisíc rokov dokazuje, že Východ a Západ za ostatných viac ako 15 tisíc rokov prešli rovnakými štádiami sociálneho rozvoja. Epochy hegemónie sa viac-menej striedajú, ako keby si Západ a Východ odovzdávali žezlo. To možno zodpovedá Toynbeeho sínusoide, ktorá vyjadruje dynamiku každej jednej civilizácie. Ostatný cyklus nadvlády Západu sa začal  v roku 1773 a údajne sa skončí v roku 2103 (za podmienky, že tempo sociálneho vývoja bude rovnaké ako v dvadsiatom storočí). Od doby bronzovej sa kontinent Eurázia resp. Byzancia a Rím vyvíjajú spoločne, diskontinuitne i kontinuitne, samozrejme nerovnomerne, čo je hlavnou príčinou kríz a konfliktov.

Svet budúcnosti bude oveľa rozmanitejší a diverzifikovanejší než ten súčasný, nové technológie to umožňujú. Najdôležitejším aspektom vejára možností je konfigurácia medzi USA a Čínou, resp. medzi Západom a zvyškom sveta. Totiž o tom, akým spôsobom bude prebiehať transformácia a za akú cenu, resp. rozsah násilia do značnej miery závisia od toho, akým spôsobom impérium reaguje na zmenené podmienky ktoré by sa dali označiť ako „ústup zo slávy“. O tom boli dve svetové vojny, ale máme aj precedens bez vojny (Britské a Ruské impérium). Predstavy amerických neokonzervatívcov,  ktorí prirovnávajú postavenie USA k Rímskej ríši, doznievajú v presvedčení politickej elity, hoci svoju platformu PNAC (Project for the New American Century) oficiálne ukončili v roku 2006. Ide o dva zásadné argumenty, jednak nenahraditeľnosť USA v úlohe svetového policajta, jednak potreby národnej bezpečnosti. Oba tieto argumenty sú reliktom studenej vojny. Multilaterálny svet si vyžaduje nejakú podobu globálneho vládnutia, to znamená legalitu a legitimitu medzinárodného práva bez výnimiek, čo predpokladá koniec idey impéria. Multipolárny svetový poriadok sa môže vytvoriť len tak, že kartel elít uzavrie globálnu dohodu o bezvýhradnom rešpektovaní medzinárodného práva. To znamená koniec jedného impéria alebo hegemónie superveľmoci a vytvorenie inštitucionálnych záruk na dodržiavanie globálnej dohody (na báze doterajšej OSN).  Toto platí v reálpolitike.

Lenže globálny rámec nás núti prehodnotiť doterajšie videnie sveta z pozície hegemónie židovsko-kresťanskej civilizácie. Ide o metanoiu (posun)  v  myslení. Potrebujeme sa zbaviť predsudkov nie v mene nejakej veľkorysosti voči „Orientu“ (sám termín je kontroverzný), ale v našom vlastnom záujme. Zrejme by bolo vhodné čerpať z kultúrnych skúseností ľudstva v plnom rozsahu, tak z Orientu, ako z Akcidentu. Profesor Goody (Cambridge) má pravdu, tieto predsudky voči Východu nám skresľujú výhľad na naše vlastné dejiny. Nachádzame na križovatke, prežívame tretiu osovú dobu, naše civilizácie sú globálne prepojené. Ľudstvo stojí pred otázkou zvládnuť štvrtú technologickú revolúciu. Ak to nová singularita, ktorá bude emergentná, nevyrieši za nás prípadne bez nás.

Písané pre !Argument

Odkazy:

Дональд Трамп против „внутреннего государства“? vyšel 19. marca 2017 na zavtra.ru, český preklad článku tu, preklad Radim Lhoták.
Politico: Prediction prof: Trump will be impeached
G. Friedman: Nasledujúce desaťročie. Bratislava, Ikar 2011; Nasledujúcich 100 rokov (Prognóza pre 21. storočie), Ikar 2015.
J. Goody: The Theft of History. Cambridge University Press 2006.
F. Heubel: Chinesische Gegenwartsphilosophie zur Einführung. Junius 2016.
I. Morris: Why the West Rules ─ For Now. The patterns of history and what they reveal about the future. Profile Books, London 2011
M. Hroch: Hledání souvislostí - Eseje z komparativních dějin Evropy, Slon 2016

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984