Reklama

Je dnes možná reštaurácia fašizmu?

Počet zobrazení: 1496

Jarné voľby vo Francúzsku, Veľkej Británii a v Holandsku ukázali, že podpora radikálnej a extrémnej pravice nie je až taká veľká, ako sa všetci ešte na začiatku jari domnievali. Jesenné voľby v Nemecku, Rakúsku a Česku zaznamenali vzostup radikálnej, ale nie extrémnej pravice. Všetko strany, ktoré zaznamenali úspech (AfD, FPÖ, SPD) sa vymedzujú voči súčasnej masovej migrácii do Európy z Blízkeho a Stredného východu a z Afriky, ako aj proti islamu. Napríklad AfD sa aj v tejto otázke štiepi a strana sa už v Bundestagu rozdelila. Na Slovensku nás čakajú voľby do VÚC a každý je zvedavý, či Kotleba dokáže obhájiť pozíciu župana, či Uhrík vyhrá v Nitrianskom kraji alebo ako dopadnú ostatní kandidáti Kotlebovej strany. Aj keď neuspejú, nebude to znamenať, že obľuba radikálnej pravice na Slovensku, ale aj v Európe i v USA nepretrváva.

Jej obľuba spočíva v šikovnosti absorbovať protestné hlasy z rôzneho politického spektra a z rôznych oblastí nespokojnosti so súčasným spoločenským, politickým a ekonomickým stavom a vývojom. Veľká časť obyvateľstva sa dostáva do zúfalého bezvýchodiskového stavu, čo ju vedie k skrytým i otvoreným protestom. K dispozícii sú sociálne siete, kde krčmové reči majú zelenú a šíri sa nenávisť. Z politického priestoru vymizli vízie, koncepty a idey, ako vybudovať (naj)spravodlivejšiu alebo (naj)slobodnejšiu spoločnosť. Zostala len vízia protestu (to bol aj Macron). Najnižším spoločným menovateľom je vytvorenie spoločného nepriateľa – cudzinci, moslimovia, židia, liberalizmus (pôvodný, nie neoliberalizmus). Na druhej strane, v demokracii má každý právo na nesúhlas s určitou politikou, napr. s imigráciou z moslimských krajín. To neznamená, že všetci „protestanti“ sú fašisti, podobne ako všetci moslimovia nie sú teroristi. My sa obávame Kotlebu a jeho strany, ktorá v sebe skrýva fašistické reminiscencie. Nie sú však preceňovaní? Čím nám skutočne hrozia? Aký svet chcú dnešní pravicoví radikáli a extrémisti? Je dnes možná nejaká reštaurácia fašizmu?

Fašizmus je zložitý mnohoraký pojem a nedá sa ľahko a jednoznačne definovať. Ak sa pozrieme na najtemnejšiu vlastnosť fašizmu – nacizmus, resp. rasizmus –, už tu by sme v medzinárodnom kontexte mohli naraziť na problém. Registrujeme síce zvýšenú nenávisť k imigrantom a moslimom, ale neonacistická ideológia je v dnešnom globálne premiešanom svete na celosvetovej úrovni nemožná. Sú možné len dočasné lokálne prejavy, ktoré sú klasickou chorobou spoločnosti.

Prečo? Nuž, napríklad nacizmus nie je dieťaťom Nemcov a Hitlera. Pri jeho zrode stáli napr. Francúz Gobineau, Američan Stoddard a Angličan Chamberlain. Stoddard prvý písal o podčloveku. A podčlovek je podľa nemeckých nacistov človek z Východu – Žid, Róm alebo Slovan. Nuž, ako sa s tým môžu vyrovnať tí naši? Ibaže by na bájnom ostrove Thule rástol slovanský dubisko. Za ďalšie, Hitlera a spol. formovala situácia po prvej svetovej vojne v Nemecku: bieda, hlad, choroby, finančné reparácie, inflácia. Vo vtedajších rozháraných podmienkach boli smrť, zabíjanie, beznádej na dennom poriadku. Kult smrti mal vytvorené podmienky. Dnes, naopak, žijeme v konzumnej spoločnosti plnej radosti. Rastie síce príjmová nerovnosť a chudoba, ale to sa nedá porovnať so situáciou spred sto rokov. Beznádej sa vtedy snažili vyriešiť napr. okrem komunistov a socialistov aj dnes opomínaní nemeckí „duchovno-politickí šamani“, tzv. Inflačne svätí, ako Diefenbach, Gräser, Haeusser alebo Nagel (výstava Umelci a proroci v NG v Prahe v roku 2015), ktorí nadobudli značnú popularitu. Boli to umelci a maliari, a politici– rovnako ako Hitler –, ktorí sľubovali spásu, ponúkali vízie, sľubovali záchranu Nemecka, nový svet, zakladali komunity. Hoci Gräser a Nagel skončili v koncentračných táboroch, a neskôr inšpirovali hipisákov, mali v počiatkoch s nemeckými i talianskymi fašistami spoločné socialistické myšlienky. Takže spasiteľ Hitler, bývalý skrachovaný umelec, ktorý v sebe objavil dar rečniť, bol v danej situácii len ďalší v poradí. V Taliansku zase Mussolini, okrem toho, že bol v mladosti socialista, obdivoval Jána Husa i boľševikov. Kotlebovci a Ján Hus? Čítal niekto z našich kotlebovcov tzv. fašistickú ústavu z mesta Fiume (Rijeka). Nie je príliš vzdialená ich videniu sveta? Proste existuje príliš mnoho historických a ideologických odlišností  medzi dobou po prvej svetovej vojne a dneškom.

Navyše, naši súčasní neofašisti sú veľkí zápalistí katolícki kresťania. Lenže nemeckí fašisti mali opačný názor. Ich hlavný ideológ, po Hilterovi, Alfred Rosenberg – ktorému vychádza kniha Mor v Rusku (hlavné jeho dielo je Mýtus 20. storočia) a kniha o jeho zmiznutých denníkoch –, písal proti semitskému kresťanstvu a do popredia staval germánske zvyky, rytierstvo. Jeden z Hitlerových „učiteľov“, von Schonerer, bol tiež veľmi protikatolícky. Existovala aj kompromisná verzia pozitívneho kresťanstva, kde napr. Hitler mal byť zoslaním Ježiša na Zem (prevtelením Ježiša). To je dnes neprijateľné. Hitler sám sympatizoval s islamom, pretože sa šíril mečom. On nebol ženatý a žil na divoko s milenkou, a jeho pravá ruka Bormann mal otvorený pomer s dvomi ženami, ktoré ho v tom ešte podporovali. Opäť mnoho ideologických rozporov medzi minulosťou a dneškom.

Ak by sa teda k moci dostali radikálne alebo extrémistické pravicové sily, čakali by nás hlavne tlaky na rozloženie EÚ,  liberálneho politického systému a vytvorenie inej formy „demokracie“ s existenciou mnohých vnútorných a vonkajších nepriateľov. Nový systém by sa však nepodobal tomu nacistickému v Nemecku, ale skôr totalitným režimom v hispánskom svete v druhej polovici minulého storočia. Tie sa líšili podľa krajiny a doby a mali rôznu mieru tvrdosti a represie (Španielsko, Portugalsko, Argentína, Uruguaj, Paraguaj, Brazília, Čile a ďalšie). Neboli založené na výlučnej ideológii alebo na budovaní nového človeka ako v ruskom komunizme alebo v nemeckom nacizme. Boli založené na autorite (vláda a poriadok), na moci cirkvi, učení cirkvi opierajúcom sa o rodinu, vymedzené postavenie muža a ženy, na boji proti liberalizmu a socializmu, prenasledovaní kritikov, slobodomyseľných intelektuálov a spisovateľov, vlastenectve (boj proti globalistom), silnom postavení armády a štátu  v ekonomike, dominoval korporativizmus založený na kooperácii hlavných záujmových skupín v spoločnosti, syndikalizme, cechovosti, spolupráci štátu a veľkých korporácií, monopolov, pološtátnych holdingoch, dominancie oligarchie vychádzajúcej v ústrety záujmom štátnej moci a podpore „ľudovosti“ – ekonomicky životnej úrovne strednej triedy.

Súčasní neofašisti nehľadajú žiadny nový svet, sú to konzervatívci. A mladí obdivovatelia fašizmu sú iba zmätení mladí ľudia hľadajúci svoju identitu, výrazne odlišnú od ostatných, hľadajúci komunitu v chaotickom svete beznádeje. Na ich vyliečenie stačí poctivá politika, poctiví novinári a médiá a zmena prístupu najbohatších vrstiev k spoločenskému poriadku a stredným vrstvám a chudobe. Kotlebovci  sú totiž živení protestnými hlasmi, impotenciou štandardných strán riešiť problémy obyčajných ľudí, strednej triedy, zhoršujúce sa podmienky na trhu práce a na Slovensku mizerné mzdy vo verejnom sektore,  sociálnymi sieťami a extrémistickými inšpiráciami zloby z minulosti.

Ak sa v  súčasnosti hovorí, že politickú scénu blokujú extrémisti, potom riešenie spočíva aj v tom, že kotlebovci trochu vyrastú, dospejú, oťukajú sa, zmiernia svoje postoje, priblížia sa k ostatným konzervatívnym stranám (Jobbik), resp. sa od nich odštiepia následne radikálnejší extrémisti. Nakoniec môže vzniknúť spojenectvo na princípe jednoty štátu, cirkvi a rodiny, ktoré dá dokopy viaceré konzervatívne strany – KDH, OĽaNO, SNS, Sme rodina a ĽSNS, kde kotlebovci nebudú hrať prvé husle, kde v parlamentných dišputách o správnu interpretáciu kresťanstva dôjde už medzi Matovičom, Krajniakom a Mazurekom k zhode. ĽSNS sa môže viac prikloniť k poľskej strane Právo a spravodlivosť a nasmerovať vývoj nie k fašizmu 20. storočia, ktorý sa formoval a fungoval v úplne iných spoločensko-historických podmienkach, ale k štátno-oligarchickému katolíckemu konzervativizmu bojujúcemu proti sociálnej demokracii, liberalizmu (nie neoliberalizmu a všemocnému trhu), slobodnému mysleniu a umeniu, EÚ a globalizmu, v úzkom priateľstve s vládami v Poľsku, Maďarsku, Rusku a Turecku.

Foto: wallstalking.org / Flickr

Priemer: 3.9 (12 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama