Reklama

Je Smer sociálnodemokratickou stranou?

Počet zobrazení: 2826


Už od čias prvej vlády Roberta Fica sa opakujú v médiách tvrdenia, že Smer-SD nie je sociálnodemokratická strana. Vyčítajú jej, že je veľmi vzdialená takým princípom, akými sú otázky ľudských práv, multikulturalizmu a obhajoba minorít. Rovnako vo svojich vystúpeniach sú najvyšší predstavitelia tejto strany podľa nich často politicky nekorektní.
Výroky na adresu Rómov, migrantov, homosexuálnych manželstiev považujú za protofašistické a xenofóbne.
Žaloba na Súdny dvor v Luxemburgu ohľadne kvót bola proti rozhodnutiu Komisie ako aj proti Európskemu parlamentu, ktorý tieto kvóty schválil.
Táto žaloba potvrdila eurosocialistom, že Smer-SD nie je sociálnodemokratickou stranou, pretože jej chýba solidarita s vojnou postihnutými ľuďmi a nie je schopná sa ani podriadiť najvyššiemu orgánu socialistov.
Médiá i eurosocialisti majú pravdu, že z ich pohľadu a tém, ktorým pripisujú najvyššiu prioritu, strana Smer-SD nie je eurosocialitickou stranou, pretože sa vyhýba kultúrno-liberálnym témam a akcentuje tradičné sociálnodemokratické témy, akými sú sociálnoekonomické otázky ľudí práce.
Strana Smer-SD je za svoje ideové postoje, ako aj svoju politiku dlhodobo považovaná za populistickú a nacionalistickú stranu. Za spoluprácu so Slovenskou národnou stranou mal Smer-SD dokonca na jeden rok pozastavené členstvo v Strane európskych socialistov (PES).
Postoj eurosocialistov, ktorí opäť prišli koncom minulého roka s návrhom vylúčiť z tejto štruktúry Smer-SD, sa však pod tlakom intervencie predstaviteľov českej sociálnej demokracie a iných socialistických strán zmenil a celý trest zostal skôr v rovine napomenutia predsedníctva tejto európskej strany.

Mohli by sa však spýtať pána Pittellu, prečo mu nevadilo Hollandove bombardovanie Líbye, Sýrie, Iraku a vyvolanie humanitárnej krízy v týchto krajinách, čo je prvotnou príčinou migračnej krízy?
Bohužiaľ, nemali a nemajú odvahu sa na to spýtať socialistického prezidenta a to ani po sebakritike pána Obamu za túto intervenciu a ani po parlamentnej správe z britského parlamentu k vojenskej intervencii Veľkej Británii do Iraku.
Je možné myslieť si, že stovky tisíc mŕtvych civilistov, rozbombardované mestá... sa dajú ospravedlniť vznešenými ideami ľudských práv? Je prípustné myslieť si, že za niektoré z nich môžu zomrieť stovky tisícov ľudí a milióny môžu byť vyhnaní z vlastných domov? Kde je ľudské právo na život?...
Myslím si, že otázkami „týchto miliónov“ by sa mali eurosocialisti primárne zaoberať. Mali by mať odvahu prehodnotiť svoj abstraktný, prázdny, postmateriálny program zameraný na minority.
Nemali by si priznať, že podporili chybné politické rozhodnutia, ktoré sú spojené s nešťastím miliónov ľudí a s obrovským plytvaním miliárd eur z daní občanov?
Určite by prospelo Európskej únii a aj jej integrácii viac, keby eurosocialisti využili svoju silu a politický vplyv na to, aby tieto miliardy boli použité na znižovanie rozdielov medzi jej 28 členskými krajinami, resp. jej 500 miliónmi obyvateľov, ako podporovať devastačné bombardovanie blízkovýchodných krajín a následné otvorenie našich hraníc týmto bezdomovcom.
Napomenuli títo „súdruhovia“ pána Hollanda za schválenie zákona o reforme pracovného trhu vo Francúzsku, ktorý ohrozuje zamestnancov a znižuje ich práva? Nie! Nič neurobili!
Preto si myslím, že otázka, či za toto všetko by nám mali byť eurosocialisti vzorom, je racionálna a korektná. Preto v tejto súvislosti považujem za sporné, aby nám dávali lekcie z politickej kultúry sociálnej demokracie a poučovali nás, čo znamená byť socialistom.
Eurosocialisti, ktorí neboli bezprostredným iniciátorom „pozvania miliónov“, sa v hodnotení migračnej krízy obmedzili iba na morálne apely a na slepé nasledovanie líderky nemeckej pravice.
Neviem, ako sa dnes pozerá Gianni Pittella na Smer-SD, keď je zrejmé, že aj pani Merkelová už vidí, že jej solidárna predstava s utláčanými a vojnou postihnutými ľuďmi z celého sveta je nezvládnutá a je odsúdená na zánik.
Z týchto dôvodov by bolo asi vhodnejšie, keby „trestný senát“ európskych socialistov zobral na zodpovednosť nielen pani Merkelovú, ale aj takých bezobsažných politikov, akými sú pán Pittella, Schulz a ďalší... Možno by bolo vhodnejšie, keby „populistickým a nacionalistickým politikom“, akými sú Robert Fico a Viktor Orbán, poďakovali za ich triezve a opatrné hodnotenie migračnej krízy, čím odvrátili od Európskej únie naplnenie oveľa vážnejších scenárov.
Bojím sa však, že politici „trestného senátu“, hoci sa oháňali sociálnodemokratickými hodnotami, okrem duchovnej solidarity a prázdneho (falošného) žiaľu a vlastnej servilnosti nepredviedli nič nové.
Dnes sa však kritika a obviňovanie Smeru-SD presúva z Bruselu do Bratislavy.

Dalo sa očakávať, že Smer-SD nebude napádaný len zo strany pravicových médií a centrálou európskych socialistov, ale začne sa to prenášať aj do vnútra strany jeho vlastnými poslancami z europarlamentu.
Tejto úlohy sa ujali Boris Zala a Monika Flašíková-Beňová, ktorí chcú vyvolať vnútornú diskusiu v Smere a to o dvoch problémoch:

  1. Chcú diskutovať o ideovom zameraní Smeru-SD, o jeho hodnotovej orientácii a vzďaľovaní sa tejto strany eurosocialistom.
  2. Za hlavnú príčinu odklonu od modernej sociálnej demokracie považujú personálne zloženie vedenia Smeru-SD, a preto požadujú výmenu jeho celého vedenia. Druhým podnetom k tejto radikálnej požiadavke je kauza Bašternák.

Skupina našich europoslancov vyčíta Smeru-SD, že si neosvojil postmodernú sociálnodemokratickú agendu, akou sú ľudské práva a podpora minorít a svoju pozornosť koncentruje na nacionálne otázky a populistické uprednostňovanie potrieb a hlasu majoritnej časti občanov.
Smer-SD sa podľa nich stal populistickou a nacionalistickou stranou, ktorá opustila líniu, vlastnú európskym sociálnym demokratom.
Podľa pani Flašíkovej je „dôležité vrátiť sa k socialistickým a liberálnym hodnotám, pretože sa už dlhšiu dobu posúva Smer doprava.
Presvedčenie pani Flašíkovej, že program a politika modernej sociálnej demokracie musí byť založený na syntéze socialistických a liberálnych hodnôt, ukazuje, že nie je celkom doma v týchto otázkach. Z faktu, že moderný kapitalizmus považujeme z politologického hľadiska za liberálnu demokraciu, nemožno vyvodiť, že aj socialisti musia byť liberálmi. Neberme chlieb iným stranám!
Podľa môjho názoru snahy o syntézu socialistických a liberálnych prístupov sú výsledkom nepochopenia či zámernej snahy zastrieť zásadný ontologický rozdiel medzi socialistami a liberálmi, ktorý spočíva v tom, že prví sa zaoberajú právami a postaveniami „miliónov“, a druhí jednotlivými indivíduami, resp. minoritami.
Možno majú aj pravdu, že my "v zaostalej" časti strednej Európy sme ešte neprišli na to, že socialistické a liberálne hodnoty sú identické.
Podľa môjho názoru sú tieto predstavy skôr výrazom ideovej krízy celej európskej ľavice.
Je potvrdením, že moderní socialisti stratili svoj program a ich kritika kapitalizmu sa ukázala skôr jeho obhajobou ako reálnou kritikou.
Pregnantne tento problém vyjadril Peter Daubner v Slove v článku Pes, ktorý šteká, nehryzie... „Socialistická ľavica je dnes odkázaná len na to, že popisuje a reaguje na skutočnosť, realitu, ktorú vytvára pravica. Zdá sa aj, že ľavica vychádza z predpokladu, že alternatíva k neoliberálnemu kapitalizmu a k liberálnej demokracii ani neexistuje.
Strata predstavy a programu, čo s existujúcim kapitalizmom, ako ho modifikovať a poľudštiť, má za následok vytvorenie akéhosi kartelového politického systému, ktorý funguje na striedaní pravicových strán s ľavicovými a opačne, prípadne na veľkých koalíciách, ktoré sú spojené z pravých a ľavých strán.
Hlavný zmysel postmateriálneho programu je: nikoho sa nedotknúť, nikoho neuraziť. Všetci majú rovnaké práva, chudobní i bohatí, žobráci i bankári, plodní i neplodní... Všetko závisí iba od ich vlastného snaženia.
Čím abstraktnejšie hodnoty, tým menej konfliktov a problémov. Pre nich je napríklad už príliš konkrétne a nebezpečné byť aj Slovákom, pretože existujú aj Maďari, Nemci... a všetko to môže byť zdrojom potenciálnych konfliktov, ktorým sa treba vyhnúť.

Je to program absolútneho konsenzu, ktorý umožňuje spojiť sa takmer s každým politickým subjektom. Bez ohľadu na to, či chápu politiku ako službu občanom, alebo ako osobný podnikateľský projekt. Výhodou je, že za takýto politický program nemožno brať politické elity na zodpovednosť, pretože naplnenie abstraktných ideí je takmer identické s ich nerealizovaním.
Strany už nebojujú proti sebe, nemajú už protikladné programy. Ich rozdiely sú iba vo vzájomnom personálnom obviňovaní. Víťazstvo jedných nad druhými nič nehovorí o sile ich programu, ale skôr o schopnosti profesionálnych agentúr viesť úspešnú mediálnu kampaň počas volieb. Programy sa líšia iba v dikcii o rôznych oblastiach spoločensko-hospodárskeho života, v odhadoch rastu HDP, v znížení nezamestnanosti... Sú skôr ekonomickými programami štátov, ktoré ponúkajú najmä globálne korporácie.Najrozhodujúcejšou silou v programových otázkach i v politickom zápase sa tak stávajú veľké národné, či globálne spoločnosti, či záujmové hospodársko-politické skupiny, ktoré aj nominujú svojich politických zástupcov do národných parlamentov a strán.

Politické strany, a to bez ohľadu či ide o ľavé či  pravé, sa tak stávajú iba vykonávateľmi vôle silných hospodárskych skupín, prípadne think-tankov a nadácií, ktoré na báze expertných posudkov pripravujú podklady pre rozhodovanie politických strán a exekutívy.
Tieto „drobné“ prehrešky eurosocialistov však ušli našim europoslancom v ich požiadavke, aby Smer-SD dôsledne prevzal a napĺňal ich postmateriálny program.
Podľa Borisa Zalu, ak by mal Smer-SD zostať sociálnou demokraciou, musí sa vymeniť väčšia časť politickej garnitúry.
Myslím si, že Smer-SD viac ako personálnu výmenu vedenia potrebuje hovoriť o vnútornej demokracii a o štýle práce tejto strany. Vyriešilo by to mnoho jej problémov. Otázky výberu politikov do vedenia strany, štátnych funkcií, parlamentu... a podiel krajov, okresov na týchto výberoch by nám ukázal „kto je čí“.
Nedemokratickými postupmi nemožno robiť demokratickú politiku!
Otázkou je, či títo spoluzakladatelia strany chcú iba doviesť Smer-SD do tábora moderných eurosocialistov, alebo – ak nebudú splnené ich požiadavky – chcú svoje zakladateľské skúsenosti zúročiť pri zakladaní nového politického projektu. To je však vec ich vlastného rozhodnutia.
Samozrejme, Smer-SD nie je bez chýb. Mohli by sme mu vytknúť celý rad nedostatkov, o tých však dennodenne informujú všetky médiá. Myslím si však, že kritika v prvom rade prináleží jej radovým členom, ktorí o nich vedia zo svojej skúsenosti. Možno práve oni čakajú na demokratickú a otvorenú diskusiu, ktorá jediná môže prekonať únavu z vládnutia a nedostatočnú komunikáciu s vlastnými radovými členmi. Smer-SD sa musí posunúť k členskej základni, k regiónom a občanom Slovenska. Je to jediná cesta, ako sa vyhnúť konfliktom aj medzi jej zakladateľmi, pretože niektorí z nich môžu mať pocit, že sú ukrátení na výkone moci a tým aj na prípadných ziskoch.
Naši europoslanci veľmi dôrazne požadujú doriešiť kauzu Bašternák, ktorá vyvolala politickú krízu a je stále nedoriešená. V tom majú pravdu a v tom ich treba podporiť.

Myslím si, že riešenie je pomerne jednoduché:

  1. Chce to jedno sťahovanie.
  2. Jednu hlavu ministra.
  3. Dať do teplákov všetkých, ktorí si myslia, že biznis s DPH je legálny.

Chce to politický cit, takt a predvídavosť. Riešenie treba prijať nie pre hulákanie nezrelých politikov, ale pre zrelú politiku sociálnej demokracie. Som presvedčený, že takto nejako to vidí aj pán premiér, pretože možností nie je veľa.

Tie ostatné sú iba horšie.

 (Autor je konzervatívny socialista)

Ďalšie články: EDUARD ŠEBO
 

Priemer: 4.7 (34 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama