Reklama

Je Nemecko opäť nebezpečné pre Európu?

Počet zobrazení: 2856

Multikulturalizmus, univerzálne ľudské práva, politická korektnosť..., ktoré mali byť nástrojom zavŕšenia humanizmu v Európskej únii, sa v dôsledku abstraktného a naivného prístupu zmenili na pseudohumanizmus.
Najmä naivné predstavy, ako možno zmeniť dnešného človeka výchovou a pomocou legislatívnych opatrení spojených s abstraktnými predstavami o rovnosti ľudí, sa stali zdrojom konfliktov, nedorozumení a celoeurópskeho chaosu.
Pseudohumanizmus prevzali všetky významné politické strany, stal sa jadrom ich programov. Jeho podstatou je dopriať každému indivíduu maximum slobody a neobmedzenej materiálnej spotreby.
Tento program doviedol štandardné politické strany do závažnej ideovej krízy, pretože nevyjadruje podstatné záujmy väčšiny občanov.

To, že si presudohumanizmus osvojila nielen pravica, ale aj ľavica, podlomilo vieru majoritnej spoločnosti v schopnosti existujúcich politických elít riešiť reálne problémy.

Hlavným aktérom tlaku na politické strany a štátne orgány, aby si túto ideológiu osvojili, sú medzivládne a neziskové organizácie. Tí, ktorí sa vzpierajú prijať ju, sú označení za spiatočnícke, reakčné a polofašistické živly.
Dnešná kríza EÚ je tak z veľkej časti výsledkom týchto fanatických minorít, ktoré hľadajú fašistov, xenofóbov, populistov... t. j. odporcov tejto humanistickej legislatívy. Na to im slúži vytváranie vlastných a veľmi širokých definícií fašizmu, ktoré im umožňujú obviniť takmer každého z koketovania s touto ideológiou.
Vyspelé spoločnosti sa ich naľakali a dali im voľný priechod vo všetkých krajinách EÚ.
Zo strachu pred nimi sme zmenili históriu, učebnice, výchovné metódy, legislatívu a politické ciele... a dali sme im moc! (Keď však opona „krásnych rečí“ vďaka kríze spadla , na javisku zostali iba bezradní rojkovia.)

Anonymní, neznámi autori tohto náboženstva spolu s minoritami ovládli svet svojimi univerzálnymi všeľudskými ideami, obmedzili práva väčšiny a  nahradili volené orgány.

Ich pseudohumanizmus čerpá silu z ďalekej budúcnosti a kdesi z kozmu. Ich presvedčenie, že všetci nevyhnutne smerujeme do kozmopolitnej globalizovanej spoločnosti ich napĺňa fanatickou vierou.
Z tohto pramení nadutosť a sebavedomie šíriteľov neaktuálneho a silne predčasného náboženstva, z ktorého si mnohí intelektuáli urobili výnosnú živnosť.
Autor nevylučuje, že sa tak v nejakej ďalekej budúcnosti nestane. Je len presvedčený, že urýchľovanie globalizácie a tlačenie na pílu môže vyvolať vojnový konflikt, ktorý môže veľmi reálne pochovať celý projekt EÚ a namiesto doby humanity môže nastať doba apokalyptického temna.
Utopické a idealistické programy politických strán môžu mať za následok pravý opak toho, čoho sa v nich dožadujú.

Posilňovanie a rast nacionalizmu v krajinách 27-čky nie je len výsledkom totálneho zlyhania pani Merkelovej, ale najmä absencie nemeckého líderstva v EÚ.

Táto krajina sa akoby zasekla vo svojich výčitkách za rozpútanie druhej svetovej vojny, a to napriek neuveriteľnému hospodárskemu rastu. Nemecko zabúda, že tento rast je výsledkom zdrvujúcej expanzie v ostatných krajinách únie, teda na úkor ich hospodárskych štruktúr a rastu.
Spokojnosť politických elít v Nemecku so stavom jeho ekonomiky, a tým i odmietanie akýchkoľvek personálnych zmien a politického programu, je iba potvrdením toho, že Nemecko ešte nepochopilo svoju úlohu v EÚ, a preto je dnes opäť nebezpečné.
Nemecko sa iba potáca a vytvára len zdanie silného lídra Európy. K tomu, aby sa ním mohlo stať, potrebuje jasný program, ktorý by zaručoval aj úspech pre ostatných členov únie.

Absencia programu pre EÚ zo strany Nemecka je dôsledkom jeho neschopnosti spojiť svoju ekonomickú silu s celoeurópskou víziou.

Je tragédiou, že na takýto program sa čaká od „dievčaťa z NDR“, ktorej jedinou prednosťou je včas sa zbavovať svojich potenciálnych politických súperov.
Je nešťastím, že neexistenciu takéhoto programu nahrádza pani Merkelová násilným pretláčaním pseudohumanistickej ideológie do celej EÚ. Jej permanentná snaha zavedenia migračných kvót pre 27-čku je toho názorným dôkazom.
Musíme uznať, že ak by priznala zlyhanie programu solidarity s ľudom Stredného východu a Afriky, vyšlo by najavo, že Nemecko žiadny iný program pre EÚ nemá.
Ostatné krajiny únie by mohli za určitých podmienok akceptovať, že sú hospodárskym priestorom pre expandujúce Nemecko. S čím zásadne a radikálne nemôžu súhlasiť je to, že profit z tohto podnikania nemôže byť investovaný do šialených projektov pseudohumanizmu.
Zatiaľ najjasnejšie odmietnutie tejto praxe dala na vedomie Veľká Británia brexitom.
EÚ chýbajú dnes lídri, ktorí by si túto situáciu uvedomovali. Má iba budúcich lídrov, ktorí chcú pochovať EÚ! Je to výsledok oslabenia demokratických štruktúr a demokratických pravidiel, čo prinieslo odtrhnutie politických elít od svojich voličov.
Do akej miery je možné zbaviť sa rakoviny pseudohumanizmu, ktorá prerástla do všetkých štruktúr EÚ a naprieč celým politickým spektrom, je otázne.

Tragédiou je, že medzi obhajcami projektu integrovanej EÚ je mnoho zástancov falošnej ideológie pseudohumanizmu a s nimi je tento projekt neudržateľný.

Treba povedať jasne, že naivní sociálni inžinieri so svojimi nerealistickými aktivitami EÚ zahubia.
S ľuďmi, ktorí si nechcú priznať podiel na skaze EÚ, sa nielen že nedá proces dezintegrácie zastaviť, ale s ich pomocou zdiskreditujeme aj tých, ktorí veria tomuto projektu a sú presvedčení o možnostiach EÚ v globálnom svete.
Môžeme si položiť otázku, ako je možné, že humanistické spoločnosti, ktoré majú zodpovednosť za priateľstvo medzi krajinami sveta, vydávajú 70% celosvetových výdajov na zbrojenie. Je naším humanistickým cieľom, aby sme dosiahli 100% celosvetových výdajov na zbrojenie a požadovať, aby už nik mimo nás žiadnu zbraň nemohol vlastniť? (Takáto legislatíva platila naposledy v stredoveku?)
Ako vnímať, keď toto spoločenstvo, ktoré sa má riadiť už podľa humanistickej legislatívy, definuje za nášho nepriateľa krajinu, ktorá dáva na zbrojenie menej ako 10%?
Predstavme si, že agresívny diktátor Putin by vtrhol na Slovensko a jeho vojská by obsadili celú krajinu. Položme si otázku, aké politické a vojenské výhody by tým získal:
Územné zisky? Smiešne! Slovenské fabriky? Už nie sú...! Predpolie pre vpád do Nemecka...? Možno!

Ak sa pozrieme na možný vstup ruských armád iba cez prizmu Slovenska, vychádzajú nám skôr samé absurdity.

Keby ruské okupačné sily obsadili Hornonitrianske hnedouhoľné bane a pripravili by nás o drahocenné hnedé uhlie, začali by ho vyvážať do Ruska?
(Tým, ktorí by takémuto scenáru uverili, odporúčam, aby sa išli poprechádzať po brehu sibírskej rieky Lena, kde na povrchu sa váľajú obrovské balvany antracitu...)
Niektorí by si mohli myslieť, že okupačná armáda by mohla Slovensko pripraviť o kvalitné potraviny. V situácii, kedy Slovensko dováža viac ako 60% potravín, by si ich museli okupanti za drahé peniaze kúpiť v cudzine...
Iní by sa mohli obávať, že by ruské okupačné vojská obsadili zahraničné automobilky na Slovensku a začali by v nich vyrábať napr. svoje žiguli, čím by skončilo naše vozenie v mercedesoch a audinách...
Ďalšou z možností okupačných vojsk by mohlo byť nastolenie nejakého oligarchického režimu. To by sme si možno ani nevšimli...

Keby sme dali do pozornosti aj iné hodnoty, ktorými Slovensko disponuje a rozšírili ich aj o aktíva západnej Európy, asi by sme zistili, že by naše NATO ako „mierová misia“ v Rusku, z hľadiska zdrojov, bolo na tom určite oveľa lepšie ako Rusi u nás...

Slovensko z tohto pohľadu asi nie je zaujímavé. Uvedomujeme si, že ale v takomto konflikte by nešlo o Slovensko, ale o západnú Európu.
Pozitívna reakcia EÚ na volanie ukrajinských oligarchov po slobode má skôr zakrývať vojensko-strategické záujmy EÚ, resp. NATO.
Pre EÚ by bolo ideálne, keby aj samotné Rusko pochopilo veľkosť nášho „humanizmu“ a dobrovoľne si ho aj osvojilo.
Rusi by mali pochopiť, že naším zámerom nie je nič iné, iba urýchliť globalizáciu, resp. naplniť naše civilizačné poslanie, t. j. politicky, kultúrne, ekonomicky a, samozrejme, i vlastnícky homogenizovať Rusko s EÚ a neskôr aj EÚ s USA. A potom – svet je náš...?!
Európska únia spolu s Nemeckom tak stojí pred mnohými otázkami a musí viesť boj na viacerých frontoch a s viacerými nepriateľmi.

Spoločným menovateľom všetkých bojov je, či EÚ má vôľu spolupodieľať sa na vedení sveta sama alebo sprostredkovane. Od tejto dilemy závisí aj podoba nového programu Nemecka pre EÚ.

Nemecko zlyhalo v 30-tych rokoch, keď prijalo fašistický program pre Európu.
Dnes zlyháva preto, že vnucuje utopický a pseudohumanistický program pre EÚ a teší sa z vlastného hospodárskeho rastu.
EÚ však potrebuje Nemecko s európskym pragmatickým programom, ktorý posilní identitu i hospodársky rast všetkých krajín 27-čky. Takýto program si vyžaduje:

  1. Odhaliť a demaskovať podvod všetkých pseudohumanistov v krajinách EÚ, a to v pravom i ľavom spektre liberálnych politických síl. Tento reštart EÚ musí prebehnúť naprieč orgánmi EÚ i v jednotlivých krajinách.
    Tento boj nemožno vyhrať bez toho, aby sme sa nevysmiali z tohto pseudohumanizmu a bez upozornenia ich aktivistov, aby nás už prestali strašiť svojou „morálnou silou“, že nás môžu kedykoľvek označiť za fašistov.
  2. Krajiny 26-tky musia prinútiť Nemecko ku kapitulácii za zlé vedenie EÚ! Nemecko môže byť lídrom EÚ, ale musí ponúknuť celoeurópsky program. Ak Nemecko nevie naplniť naše očakávania, treba zásadne zmeniť celý projekt EÚ.
  3. Urobiť zmeny v zmluvách s Bruselom, a to tak, aby bol väčší rešpekt volených národných orgánov pri rozhodovaní o EÚ. Bude dôležité, aby členovia európskych orgánov boli vtiahnutí viac do politiky a exekutívy rozhodovania národných vlád.
  4. Definitívne zastaviť proces rozširovania EÚ na juh či na východ Európy a koncentrovať svoju pozornosť na vnútroúnijné problémy.
  5. V záujme udržania mieru na našom kontinente je nutné zrušiť sankcie proti Rusku a štandardizovať vzťahy EÚ – Rusko.
    Tieto napäté vzťahy, ktoré môžu prerásť do vojenského konfliktu, môžu byť výhodné iba pre iných globálnych hráčov.
  6. Postoj EÚ ku globalizácii je nutné založiť na tom, že globalizáciu nie je možné zrušiť, ale je plne legitímne ju regulovať, aby sme mohli jej prípadné negatívne dôsledky aj riešiť.
  7. EÚ má po 72-rokoch od skončenia 2. svetovej vojny právo i povinnosť ukončiť svoju závislosť pri obrane EÚ na cudzích vojskách. Ak má platiť svoje náklady na obranu, je nevyhnutné, aby ju aj riadila!
  8. V záujme vyhnutia sa vnútroúnijným krízam je potrebné, aby sa EÚ pripravila aj na zvláštne a neočakávané politiky nášho zaoceánskeho partnera a prebrala tak plnú zodpovednosť za svoje riadenie.
  9.  EÚ, aby mohla zvýšiť svoju spoluzodpovednosť za svet, musí napomáhať rozvoj multipolárneho sveta.

Nevyhnutnosť týchto krokov si musia uvedomiť aj liberáli v ľavom i pravom politickom spektre, ktorí sa tiež zdiskreditovali podporou tejto pseudohumanistickej ideológie.

Musia prehodnotiť a vzdať sa svojho doterajšieho úsilia o oslabovanie národných inštitúcií, nekritického obdivu ku globalizácii a iracionálnej viery, že ju treba urýchľovať v mene budúceho, Nového človeka...
Pod tlakom týchto rojkov EÚ začala meniť demokratické pravidlá; väčšine ukradli jej legitímne právo rozhodovať o spoločnosti, čím vytvorili podmienky k dnešnej kríze.
Fakt, že Nemecko si v týchto otázkach nie je isté, má za následok, že sa nielen nevie, ale ani nemôže postaviť na čelo EÚ.
Nemecko má štyri možnosti:

  1. Pripraviť spoločný program pre EÚ a všetky krajiny 27-čky a stať sa lídrom EÚ.
  2. Stiahnuť sa do vlastnej ulity a ponechať si „iba“ trhy 26-tky a vyhlásiť koniec EÚ.
  3. Vytvoriť pronemeckú skupinu krajín, ktoré sú ochotné a pripravené rešpektovať líderstvo Nemecka. Na odplatu bude Nemecko pripravené podeliť sa o svoj hospodársky rast s týmito krajinami.
  4. Nemecko navrhne rozčlenenie EÚ na niekoľko málo blokov, ktoré by im mohli udržať niektoré výhody z dnešnej EÚ. Homogenizácia trhov, politiky... by prebiehala rôznou rýchlosťou v týchto krajinách v závislosti od ich reálnych podmienok.

Nemecko je také silné, že nielenže si môže, ale musí si vybrať jednu z týchto alternatív. Na to čaká nielen 26 krajín EÚ, ale i ostatní globálni hráči sveta.
Pri rozhodovaní by si Nemecko malo uvedomiť, že koniec EÚ znamená aj koniec jeho výnimočného rastu. Z chaosu a zo schudobnených krajín 26-tky žiadne zákazky chodiť nebudú...

(Autor je konzervatívny socialista)

Priemer: 4.7 (48 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama