Infikovanie mocou slova a obrazu
Neuralgickým bodom našich elektronických médií je nízka kvalita spravodajstva a publicistiky, ich nezriedkavá jednostranosť, neobjektívnosť, nevyváženosť, nepresnosť faktov, zavádzanie, neoverené a hrubé zasahovanie do súkromia a cti človeka. Príčiny spočívajú predovšetkým v dramatickom náraste protirečení medzi požiadavkami recipientov a honbou za ziskom. Nemalou mierou k tomu prispieva aj úsilie za každú cenu zvyšovať „živosť“ a rýchlosť informácií; publicicisti, najmä politickí, nemajú jednoducho čas na seriózne analýzy, kĺžu po povrchu, informácia sa pre nich stala tovarom bez ohľadu na pravdu. A nie je to len u nás! Jeremy Tunstall v štúdii Trends in News Media and Political Journalism zdôrazňuje, že tieto trendy cítiť naprieč celou Európou. Často dominuje cynická prezentácia politikov (hlavne tých, ktorí sú z iného politického košiara ako novinár), surové a nemiestne ataky voči nim, čo, prirodzene, podnecuje nenáležité emócie vo verejnosti. Čoraz väčší priestor sa poskytuje ich súkromiu, fundamentálne politické otázky sa odsúvajú do úzadia. Najhoršie však je, že časť žurnalistov sa premenila na masu „tvorcov“ bez základných atribútov kritického myslenia, na jednoznačných a neomylných majiteľov pravdy. A takí ľudia, ako to výstižne v rozhovore pre Literárny týždenník (v č. 13 – 14/2014) pomenoval Jozef Banáš, pokladajú každého, kto s ich „pravdou“ nesúhlasí, za nepriateľa.
Prirodzene, aj v jednotlivých elektronických médiách cítiť základné kvalitatívne rozdiely. Odzrkaľuje sa to i na počte sťažností, ktoré prichádzajú Rade pre vysielanie a retransmisiu. Diváci, poslucháči si neraz ťažkajú na tendenčnosť, okaté stranenie určitému politickému subjektu, neférové prekrucovanie reálií, na manipuláciu a vymývanie mozgov, na nevyberané útoky na ľudskú dôstojnosť. Už viackrát som vo svojich poznámkach napísal, že v tomto smere sa najserióznejšie javia Rozhlas a televízia Slovenska a televízia TA3. Napokon, svedčí o tom aj štatistika pokút a ďalších sankcií uloženým vysielateľom zo strany regulačného orgánu za rok 2013.
Dovoľte pristaviť sa v tejto súvislosti pri Slovenskej televízii. Pred niekoľkými dňami som sa dočítal (strategie.hnonline.sk), že vedenie RTVS opätovne podpísalo zmluvu so spoločnosťou W Press (vydavateľ časopisu .týždeň) na odvysielanie ďalších štrnásť epizód relácie Pod lampou, ktorú bude moderovať Štefan Hríb. Všeobecne sa vie, že vysielateľ (STV) dostal v minulosti za tento formát niekoľko sankcií, dokonca aj pokutu 50 tisíc eur (kauza Cervanová) za zásah do ľudskej dôstojnosti a dobrého mena zavraždenej (Najvyšší súd pokutu potvrdil). Vie sa i o jednostrannej politickej orientácii časopisu, aj to by bolo v poriadku, je to vec vydavateľa, má na to neodňateľné právo. Rovnako má právo pred prezidentskými voľbami uverejniť na obálke časopisu (17. 3. 2014) zahmlenú tvár Roberta Fica a po voľbách preškrtnutú tvár Roberta Fica (31. 3. 2014). Ani to by nemalo vydavateľa diskvalifikovať pri uzatváraní zmluvy s RTVS. Je tu však iná vec, ktorá by ho podľa mňa diskvalifikovať mala – a tou sú konkrétne aktivity príznačné pre politický subjekt, ku ktorým sa časopis prihlásil už v roku 2010: vo volebnej kampani (2010) pred parlamentnými voľbami prišiel .týždeň s novinkou, ktorá nemá obdobu na Slovensku a pravdepodobne ani v Európe. Nielenže sa prostredníctvom svojho tlačeného a internetového periodika pustil do kampane proti Smeru a R. Ficovi (čo je normálne), ale v jej rámci vydavateľ vystupoval aktívne aj po organizačnej stránke; vydával letáky, zabezpečoval tričká, reklamu na bilbordoch a v iných masmédiách. Dôkazom toho boli slová Š. Hríba: „Nebýva zvykom, aby noviny pred voľbami robili celoplošnú kampaň s preškrtnutým predsedom vlády na obálke. (...) V dnešnom vydaní nájdete aj našu volebnú nálepku (preškrtnutý portrét Fica), je ich celkove 100 tisíc. (...) Súčasťou našej kampane sú aj bilbordy v štyroch mestách. (...) Je to zrejme prvýkrát, čo sa médium na Slovensku zapája priamo do volebnejk kampane“ (.týždeň, 31. 5. 2010). Nie je takisto tajomstvom, že pred parlamentnými voľbami v roku 2012 sa v redakcii rodila kandidátka OĽaNO, ale pre personálne nezhody z toho potom zišlo (kandidáti nesúhlasili s Matovičovou požiadavkou absolvovať detektor lži).
A tu sa už natíska otázka, či je ozaj na mieste propagandistické pôsobenie takto orientovaného vydavateľa a periodika vo verejnoprávnom médiu, ktorého zákonnou povinnosťou je zabezpečovať všestrannosť informácií, objektívnosť a nezávislosť. Čo ak o niečo podobné požiadajú aj iné súkromné politické „eseročky“? Nazdávam sa, že samotné vedenie RTVS si nie je isté serióznosťou a vyváženosťou relácie. Veď prečo by ináč zakotvilo do zmluvy ustanovenia týkajúce sa rizika pokút: „RTVS má právo odstúpiť od zmluvy aj v prípade, ak nadobudne právoplatnosť rozhodnutie Rady pre vysielanie a retransmisiu, ktorým bude RTVS uložená pokuta vo výške viac ako 5 000 eur na základe odvysielania programu.“ Vôbec, všetky prípadné pokuty je povinný zaplatiť W Press. A nielen to – do rozpočtu televízie musí odviesť ďalších 10 tisíc eur za každú pokutu. Diskutabilné sú aj finančné podmienky najmä z hľadiska samotného vysielateľa: RTVS zaplatí dodávateľovi za každú reláciu 2 650 eur plus DPH. V cene je zahrnuté udelenie licencie, odmena autorom námetu a scenára, moderátorovi, účinkujúcim, resp. autorské práva režiséra programu. RTVS na vlastné náklady zabezpečuje dramaturgiu, štúdio s technikou, technickú obsluhu štúdia, výkon zvukového majstra a asistenta zvuku, vedúceho výrobného štábu. Prípadné dokrútky sa upravia na základe osobitných objednávok. Myslím, že je to celkom solídny bonus. Keďže ide zväčša o živé vysielanie, W Press je povinný predložiť bodový scenár každej relácie. Lenže kto a ako ho bude dodržiavať?! Š. Hríb je najmä v politickej publicistike (tá odznieva Pod lampou veľmi často) doslova neriadená strela, ktorá rozmetá bez problémov všetky naplánované body. V zmluve je síce klauzula, že RTVS môže vysielanie programu prerušiť či zastaviť, lenže to je skôr na zalepenie očí pre potenciálnych kritikov a pochybovačov. Mediálne cunami, ktoré by v takom prípade nastalo, by vedenie RTVS sotva unieslo na svojich pleciach. Neobstojí ani pseudoargument, ktorý svojho času použil niekdajší moderátor istej komerčnej televízie a neskôr minister kultúry: „Takto máme Hríba aspoň pod kontrolou!“
Jedno je však podľa môjho názoru isté: verejnoprávna televízia by nemala slúžiť na napĺňanie politických ambícií obchodných spoločností, vrátane akciovej spoločnosti W Press.
Vyšlo v LT 13 – 14/2014
Podtitulok redakcia Slovo
