Reklama

Imä svetla trochu!

[Esej o čase a o snehovej vločke]
Počet zobrazení: 1864

Mater verborum, prastarý epos našich indoeurópskych prapredkov Skandha Purāna [Podoby pradávnych dôb] nesie takýto príbeh: Brahma (Prapodstata) rozhodol sa byť viac než Višnu (Veľký zľutovateľ). I povstal medzi nimi zápas veliký, ktorý bol by svetu záhubu priniesol, nebyť Žíva, ktorý ako máhadéva [= najmohutnejší, najnamáhaný aspekt vesmíru – reabsorbent dobrého, stelesnenie vedomia/mysle] premenil sa v nekonečný ohnivý stĺp a riekol: „Ten z vás, kto dotkne sa jedného či druhého konca môjho ohnivého tela, bude Najvyšším.“ – Najstaršia logická abstrakcia, najstaršia zmienka o nekonečne a preto – matematici mi rozumejú – aj o nule. ––– Je pochopiteľné, že v príbehu vznikol dejovo dramatický sujetový pat: Veď nik z dvojice bohatierov, ktorí tuho do zeme zapretí vzájomne sa usvedčovali, komu z nich viacej smrdia nohy, nemohol splniť nesplniteľné. Ale aj najzákladnejšie pojmy exaktných vied sa v Skandha Purāna, už v prazačiatkoch píšuceho ľudstva, vylúpli z orecha pravesmíru. Veď o čom je tu vlastne reč? Hovorí sa (asi po prvý raz v ľudských dejinách) o nepredstaviteľnom – o nekonečne, aj o totálnej prázdnote. Teda spomenutý pat musel byť a aj musí zostať večný, po našom: kozmický. ––– Vzniklo tak jadro ľudského sveta – Trimutri, trojitosť večného Nerozdielna: Brahma, tvorca, Višnu, zachovávateľ, Žíva, kolotajúci/klokotajúci sudca-rušiteľ-ustanoviteľ práv a noriem. ––– Tento typ textuality/literárnosti označil lingvista Umberto Eco termínom epifánia – (po grécky epifánia = postupné zjavovanie sa čohosi) – teda prístup k slovesnosti ako ku „zjavovaniu si kozmickej štruktúry ľudského sveta textom“, ako apercepcia protichodných, lež pritom komplementárnych živlov/štýlov/žánrov (čiže hodnotová konfrontácia viacerých aktuálnych jazykov), zjavovanie sa významu v procese konštituovania kultúr, v procese vzniku a zániku kultúrnych areálov. V dnešnej dobe, v dnešnej technologickej situácii – multimediálna konštrukcia reality: Teda konfrontácia (často neľudsky drsná) medzi realitou, aká empiricky je, a fikciou virtuálneho, želaného stavu – commodulatio sv. Augustína. Po grécky cháos – nekonečný, nerozlúštiteľný bzukot sfér. Napríklad ona prírodovedná záhada: Žiadne dve
snowflakes_8.jpgz biliónov snehových vločiek nie sú, a nemôžu byť nikdy rovnaké. ––– Nie náhodou potom nekonečne rozvetvená je aj koruna jaseňa Ygdrazil zo známej severskej ságy Edda, kde spod jedného z nekonečna koreňov stromu vyviera posvätný prameň života, v hlbokej sieni, v sídle troch panien, ktoré sa zvali Norny (Priadky – povedomé, však?). Určovali trvanie (po grécky chrónos) i ľudskú hĺbku (kairós) časobehu; po našom časopriestoru. Problémom civilizácie 21. storočia je to druhé: Opustili sme dimenziu kairós, ba popľuvali sme ju. A to nemôže zostať bez trestu. ––– V starogréckom chápaní éthos (= kultúrna identita, sacrum, nedotknuteľnosť osoby) nemuseli ste sa narodiť v Grécku, ani byť aténskym občanom, a mohli ste byť Helén – po grécky Έλλην, bo dvojitá lambda v slove (ΛΛ) symbolizovala dvojité požehnanie slnečnou múdrosťou a svetlom. [Spomeňme na naše Slnce – Deda Vševeda z gemerskej rozprávky.] Pravda, len ak ste tieto vlastnosti takpovediac vyžarovali charídzomai. Preto i alfa (A) ako prvopočiatok všetkého má ramená spojené priečkou. Podobne ako číslo 1 a číslo 4 vznikli zjednodušením piktogramu býčka, ktorý je jeden, ale má štyri nohy, aj písmeno lambda bolo posvätnou abstrakciou piktogramu slnečného kotúča – congruentia sv. Augustína: Abstrakcia v znaku bola v chápaní predkov jednotou/dvojníkom skutočného pôvodu/objektu znaku. Žiaľ, aj tento rozmer humánnej mysle nahradzujeme dnes podlo simulákrami, teda pseudo-znakmi, ktoré nemajú nijakú empirickú predlohu. Demokracia, pcha! Mierová misia, ha-ha-ha-fňuk.

                                                         1_4_lambda_5.jpg

Posvätnosť znaku, to nie je povera, páni vulgárni materialisti, je to biologicko-antropogénny záväzok jednotlivca voči sebe samému i voči kultúre/civilizácii, v ktorej je mu žiť. V nej je mu žiť nie samému, ale pospolu so stovkami dávnych generácií, ktoré sú tu s ním a on je s nimi geneticky (matematicky vyjadrené: A≡ X). Takúto realitu znaku nám zanechali všetky prapôvodné mýty. Výstižným príkladom blízkeho prepojenia štvrtého druhu – našich prarodičov z neolitu s nami – je aj znaková sústava spomenutého mýtu Edda. Už len tie priadky/sudičky, Norny, ktoré v anglosaských jazykoch dali, aj nami prijaté, meno technickej i legislatívnej regulatíve – norme… Krásny je i príbeh Odin-Wotana. ––– Roku 1978 publikoval dánsky etnológ Walter O. Moeller článok Znaky, mená a čísla (zborník Hommages à Maarten J. Vermaseren, zv. 2; Leiden: E. J. Brill 1978), v ktorom stotožnil ságu o Odin-Wotanovi s neolitickými skalnými rytinami zo Škandinávie, prekvapujúco pripomínajúcimi svätoštefanský kríž, chrestomatia_8.jpgale aj piktogram, spájajúci dve grécke písmená, chí-ró, piktogram, ktorým ranostredovekí učenci označovali na okrajoch textu významné pasáže. Inak tiež: chrestomathía. Bo konštantinovská doba (306 – 337 n. l.) už verila na spojenie tohto znaku s Kristom. Dnes odborný výraz chrestomatia označuje v literárnej vede výbery z najvýznačnejších diel určitého vedeckého či literárneho odboru. – Ale späť k dejinám: Skalné rytiny sú nepochybne o tisíce rokov staršie, než chí-ró, čiže nevzniká otázka, či bolo prvé kurča, alebo vajce. Na škandinávskych rytinách/piktogramoch etnológovia i archeológovia zhodne identifikovali hrdinu ságy, ktorý:

Aby neopustil ľud svoj, biedne spiaci,
Rozhodol Odin-Wotan konať rázne sám:
Na znamä odovzdania, neodetý,
Pod rebro oštep do boku si vrazil
Presne
A potom bez toho, že hlesne,
Na Ygdrazil
Vyviazal seba, na strom svätý,
Navzdory páľave i tmám,
navzdory tomu, že šklbali ho vrany-draci,
 Deväť dní-nocí takto vydržal.

Na obrázku vľavo jasne vidíme Odin-Wotana, prebodnutého oštepom, ako priviazaný (jeho ľavá ruka) visí na konári. Vedľa neho sanskritský slnečný symbol a šesťramenná hviezda. Nuž, čô?… Hrdina. Nie ako ústavný činiteľ kadejaký, čo poturčenca z Bruselu dákeho sotva zbáči, už kyvká, krivká, bezrúk jeden plantavý, s falošným úškľabom mu v ústrety!… Zlatý náš baťko Dobšinský, vďaka za jazyk! ––– Veď v budúci rok vari už lepšie bude.

Priemer: 5 (14 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama