Reklama

Igor Kasatonov: Rozpad ZSSR a osud Krymu

Počet zobrazení: 2145

V našich médiách sa pomerne často objavujú články, v televízii besedy „politológov“, „expertov“ týkajúce sa rusko-ukrajinských vzťahov a osobitne Krymu. Pri náhodnom „listovaní“ ruských novín na internete som narazil na materiál, ktorý ma osobitne zaujal. Týkal sa práve Krymu a jeho osudu na začiatku deväťdesiatych rokov, keď došlo k rozpadu ZSSR a moci sa ujímala nová garnitúra v Moskve na čele s prezidentom Jeľcinom. No a práve vtedy, pred 25 rokmi, ako spomína jeden z priamych účastníkov týchto udalostí, admirál Igor Kasatonov mohlo Rusko prísť o Čiernomorské loďstvo so základňou na Kryme.

ciernomorska_flotila.jpg
Foto: Cmapm / CC

Po novom roku 1992, 4. januára, mali  podľa rozkazu prezidenta Ukrajiny Leonida Kravčuka námorníci čiernomorci zložiť prísahu vernosti Ukrajine. Tým, spolu s rozpadom ZSSR, by bolo fakticky padlo jediné obranné priestranstvo na tomto dôležitom juhozápadnom smere, na vybudovaní ktorého sovietski vojensko-politickí činitelia pracovali sedemdesiat rokov. Tento priestor, podľa vyjadrenia I. Kasatonova, zahrňoval sily a prostriedky protivzdušnej obrany, námorníctvo, stupňovitú obranu suchozemskej hranice a ďalšie. Pritom veliteľstvo základne bolo odkázané samo na seba, bez politického krytia. Ba veliteľovi I. Kasatonovi sa zdalo, že Jeľcin sa Krymu vzdal.  Uvádza k tomu: „Doteraz o tom premýšľam, prečo. S Borisom Nikolajevičom som o tom nehovoril, ale sa nazdávam, že to bola objednávka Západu, pretože mu veľmi vyhovovalo, aby Krym nebol ruským. Dôvod bol zrejmý, v prvom rade preto, že by Rusko stratilo plnohodnotnú, veľmi početnú vojenskú silu na juhozápadnom smere. To bolo, bezpochyby výhodné pre Západ.“ Hoci sa vojenskí predstavitelia Čiernomorského loďstva pýtali Moskvy čo a ako ďalej, jednoznačnú odpoveď nedostali . Napríklad admirál Černavin, vtedajší hlavný veliteľ  Vojensko-morskej flotily sa neraz zaujímal, aký bude osud základní Baltského námorníctva, Čiernomorského námorníctva, alebo Kaspickej flotily. Odpovede boli poväčšine vyhýbavé.

Neočakávane, 10. decembra 1991 roku, traja velitelia okruhov – kyjevského, prikarpatského a odeského vrátane I. Kasatonova dostali príkaz od svojich bezprostredných náčelníkov v Moskve, aby sa  dostavili  do Kyjeva. Bolo zvláštne, že ich nepozvali z Kyjeva, ale ich tam poslali vlastní náčelníci, aby sa stretli s Kravčukom. „Boli sme prekvapení, ale odleteli sme. Druhého dňa, 11. decembra nám oznámili, že sa odteraz podriaďujeme jedine Kyjevu a Kravčuk sa stáva vrchným veliteľom, pričom Moskve netreba nič referovať. Treba však zložiť ukrajinskú prísahu. „Nemusíte sa ponáhľať, ale bude lepšie, keď to urobíte už zajtra, povedal im Kravčuk,“ spomína I. Kasatonov.  Nevedeli si pritom vysvetliť, ako je možné takýmto spôsobom rozhodovať o takých vážnych otázkach týkajúcich sa národného záujmu Ruska. „V priebehu troch týždňov,“ hovorí veliteľ, „do nového roku som neustále monitoroval situáciu, lebo som chápal, že loďstvo v tomto postavení, v takejto kvalite nemôže byť ukrajinské, bude značne redukované a ľudia uvoľnení. Naša skúsenosť už nebude nikomu potrebná, pretože Ukrajina s ohľadom na svoje ekonomické ukazovatele ho jednoducho nemôže udržať.“ Pritom podľa ruských veliteľov, situácia na Ministerstve obrany Ukrajiny, kde ich volali každý týždeň, ukazovala, že tento proces je nielen zložitý, ale čo je horšie, aj nezvratný. Pritom ho riadili ľudia čudní a nekvalifikovaní. Príznačný je príklad pôsobnosti generálporučíka Ivana Bižana, ktorý de facto zlikvidoval celý vojenský okruh na Ukrajine. Najskôr  slúžil v GOMU (hlavná organizačno-mobilizačná správa), dovtedy na Sibírskom vojenskom okruhu. „Práve on, poznajúc celú situáciu, rozložil celú túto pevnú štruktúru ozbrojených síl. A ani jeden okruh sa nemohol postaviť proti tomu, čo robil Bižan.“ Podľa I. Kasatonova mu to umožňovalo jeho postavenie.  V roku 1991 ho vymenovali za námestníka ministra obrany Ukrajiny. Potom začal pomáhať Ukrajine budovať vlastné ozbrojené sily. Bol to človek konfliktný, ktorý sa neraz dostával do rozporov s veliteľmi okruhov, aj so mnou, prízvukuje I. Kasatonov.

Bolo veľa nejasností a protirečivých úvah. Nás presviedčali, že ozbrojené sily budú jednotné, ale krajiny rozdielne. Už to samo bolo  nelogické. Preto niet divu, že to nemohlo dlhodobo pretrvávať, lebo sa to prieči logike, ktorá by  mala existovať v každom procese. Pritom išlo o veľmi vážne záležitosti. V tom čase Čiernomorské loďstvo malo základne na Čiernom mori v Izmaili, Odese, Nikolajeve, Očakove, Chersone, na Kryme, na Kaukaze a v Poti. Všade boli vojenské komandatúry, pozorovací systém a hydrografická služba. Bol to jednotný mechanizmus. A všetko to, sa začalo rozkladať (rúcať. „Čiernomorské loďstvo,“ objasňuje I. Kasatonov,  „ako operatívno-strategický zväzok zabezpečovalo ochranu Zakaukazského a Odeského vojenského okruhu a vojenských okruhov Bulharska, Rumunska, ktoré v Čiernom mori boli v prednej línii proti členovi NATO – Turecku. Teda ako veliteľ námorníctva som nemohol ustupovať takémuto procesu. Zodpovedal som Rusku, svojim podriadeným aj sám sebe. Pritom podriadení sa nazdávali, že keď zložíme ukrajinskú prísahu zachránime tým loďstvo. Pravdaže to bola naivita.

Priam nepochopiteľné bolo správanie samotnej Moskvy, ktorá akoby stratila záujem a nechávala napospas svoje loďstvo na Kryme:Pokúšal som sa vyjasniť situáciu v Moskve, ale koncom decembra a začiatkom januára nebolo možné nikoho sa tam dovolať. A do Kyjeva, kde sedeli slabí a nehodní ľudia, sa volalo neustále. Z Moskvy neprišli žiadne príkazy. Rob, čo chceš. V podstate sme pracovali na výdrž. Situácia sa stala kritickou, keď Kyjev prikázal uskutočniť prísahu 3. januára, pričom rozvinul širokú agitačnú činnosť, boli zapojené všetky orgány KGB s pôsobnosťou na Ukrajine. Žiadali sme presné a konkrétne opatrenia. Očakávali sme rokovania v Minsku, Alma-Ate ohľadne strategických jadrových zbraní. Pretože aj v námorníctve existujú strategické jadrové časti, ale Ukrajina uvažovala inak. Následne, po tom som sa poradil so svojimi kolegami, na večer 3. januára som zvolal na vojenskú poradu Čiernomorského loďstva aby som zdôvodnil návrh týkajúci sa prísahy Ukrajine, ktorý znel – neprijať! Všetci sa pod to podpísali,“ objasňuje I. Kasatonov,  ktorý „4. januára 1992 vyhlásil, že my prísahu Ukrajine skladať nebudeme." Toto vyhlásenie bolo smerodajné pre ďalšie  konanie, hoci situácia v Sevastopole a na Kryme sa nevyvíjala priaznivo v prospech Ruska, pretože v referende sa 57 % občanov v Sevastopole vyjadrilo za nezávislosť v rámci Ukrajiny a na Kryme 54 %. Bolo nevyhnutné meniť názory občanov, aby sa zmenila situácia, bolo potrebné meniť aj systém vplyvu na spoločenské vedomie”.

Reakcia Ukrajiny nenechala na seba dlho čakať. 9. januára 1992 zvolali poradu do Kyjeva, na ktorej Kravčuk vyhlásil, že s prísahou nekupčia, kto odmietne prísahu, môže odísť. Proti tomu sa ohradili a Kasatonov vysvetlil „váženému Leonidovi Makarovičovi“, že na základe jedného vyhlásenia sa „nemôžu všetci stať ukrajinskými občanmi a zopakoval, že prísahu Ukrajine rozhodne  nezložia“. V takejto kritickej situácii sa opätovne pokúšal  o stretnutie s Jeľcinom, tentoraz  prostredníctvom ministra obrany Jevgenija Šapošnikova SNŠ. „S Jeľcinom sme sa napokon stretli 29. januára v Novorossijsku na krížniku Moskva. Rokovali sme približne šesť hodín na lodi v kajute a na obede, Boris Nikolajevič vyjadril všeobecnú podporu. Významne pomáhali Jevgenij I. Šapošnikov a Vladimír V. Černavin: avšak bez ohľadu na rokovanie a vyjadrenie pomoci „sme vo februári a ani v marci žiadnu pomoc nedostali“.

To bola úrodná pôdu pre Ukrajinu, ktorá zacítila silu a presvedčenie, že je čas postaviť sa proti pasívnemu ruskému vedeniu. V tom čase, za tieto dva mesiace, sa urobila veľká organizačno-masová práca. Veľmi nám pomáhali aj všetky ruské médiá, pozitívne osvetľovali tieto procesy, naopak, v tom čase ukrajinské masovokomunikačné prostriedky písali, že „sme imperialisti, okupanti...“

Postupne sa začalo blýskať na „lepšie časy“. 5. mája vzniklo Ministerstvo obrany Ruska a ministrom sa stal Pavel Gračev, ktorý sa zodpovedne staval k Čiernomorskému loďstvu. O dva mesiace neskôr, 3. augusta sa vyslovil súhlas s tým, že loďstvo nachádzajúce sa na území Ukrajiny je ruské, proces rozhovorov bude naďalej prebiehať, a v prechodnom období troch rokov ostávame v Sevastopole. Podstatné bolo, že čiernomorské loďstvo zo svojej historickej bázy neodchádza, iba z právnej pôsobnosti Ukrajiny prechádza pod právnu pôsobnosť Ruskej federácie. To bolo  principiálne veľmi dôležité,“ skonštatoval veliteľ Čiernomorského loďstva admirál Igor Kasatonov, a dodal: „Všetko dôležité sa odohralo 4. januára, podčiarkujem, vtedy keď námorníci čiernomorci odmietli zložiť prísahu Ukrajine. V opačnom prípade, sa mohlo stať že by Rusko fakticky stratilo Čiernomorské loďstvo. Prítomnosť ruského loďstva na juhu, koniec koncov bola určujúca aj pri prinavrátení Krymu do Ruska v roku 2014, a tiež pri riešení zložitých otázok na Kaukaze a návratu Ruska do východnej časti Stredozemného mora. Čiernomorské loďstvo na 70 – 80 % prispelo pri riešení týchto zložitých otázok.“

Pravda, vyskytli sa aj nepríjemnejšie veci, keď namiesto rokovaní, začali „hovoriť“ zbrane. Aspoň jeden z príkladov. Za ministra obrany Ukrajiny Morozova do Odesy ušla fregata Čiernomorského loďstva SKR-112. Bolo to 21. júna 1992, v tom čase veliteľ na základni nebol.  Čiernomorské loďstvo ju začalo prenasledovať pokúšajúc sa ju zadržať. Došlo aj k streľbe nie priamo na cieľ, ale do vzduchu, bolo pripravené aj letectvo, avšak ničivý útok sa neuskutočnil. Takže loď SKR-112 ušla a vplávala do odeského prístavu. No jej osud tejto lode nebol, jednak v opitosti zomrel dôstojník, posádka sa celkom rozpadla, vzápätí ju oficiálne rozpustili a po roku aj samotnú loď vyradili z bojovej zostavy.

Admirál Igor Kasatonov 7. decembra 1992 opustil loďstvo. Stalo sa tak predovšetkým na základe nevyberaných  útokov a nátlaku zo strany Ukrajiny. Po prechode do Moskvy bol poverený funkciou prvého námestníka hlavného veliteľa VMF. A ešte jedna veta vyznania Igora Kasatonova na záver: „Kyjev ma považoval za antiukrajinca, ale ja som jednoducho ostal Rusom, vlastencom Ruska, ktorý sa odhodlane a dôsledne zasadzoval za záujmy Ruska. Možno, že toto nebolo v súlade so záujmami Ukrajiny, ale to je už ich problém.“

(Z ruských zdrojov vybral a voľne preložil Juraj Purgat)

Priemer: 4.8 (42 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama