Reklama
banner2-01-1509979936.png
Reklama

Husákova anabáza do Žemberoviec

Ale aj o Gondovi, Exnárovi a ďalších
Počet zobrazení: 1535

Počas štvortýždňového liečebného pobytu v Dudinciach som si nedokázal predstaviť, že by som každé poobedie po skončení procedúr vyspával na izbe alebo sedel kdesi v parku či pri pive. A tak som sa pustil do poznávacích výletíkov po hontianskych obciach a mestečkách. Za 28 dní som ich stihol navštíviť tridsať, niektoré aj dva razy.

Už keď som cestoval do kúpeľov, autobus prechádzal cez Žemberovce. Predtým som veľmi netušil, že kde presne sú. Odhadoval som, že kdesi na juh od Zvolena. Veru, poriadne na juh! Jediné, čo som ešte o nich vedel, bolo to, že sa tam po potlačení Povstania do hôr schovával Gustáv Husák. Nuž, sem musím skočiť, povedal som si, keď autobus stúpal za dedinou hore vŕškom.
 

Veselá budova pri zastávke
 

Po vyše týždni som vystupoval z miestneho autobusu pri spustnutom parčíku, plot však bol opravený. Za stromami sa črtali kontúry kaštieľa, zrejme kedysi dávno prestaveného v štýle secesie, Teraz však pôsobil dosť ošarpane, ešteže strecha vyzerala v poriadku. Ako päsť na oko pôsobí škatuľová prístavba z čias socializmu. Vtedy tu zriadili školu. A dnes? Kúpil to vraj istý známy podnikateľ z Bratislavy, no často ho tu nevídať.

Oproti ma zaujala prízemná stavba, na miestne pomery nezvyčajne farebná. Za horúceho popoludnia som tu nestretol ani nohu, tak som sa vybral sám hľadať do dediny pamätníky po Husákovi.

Až do 1. januára 1947 boli Žemberovce dvoje – Dolné a Horné. Dodnes sa to dá vytušiť z pretiahnutého tvaru obce. A tak som sa z Dolných vydal smerom na Horné. Minul som na križovatke pomník obetiam a účastníkom druhej svetovej vojny. Onedlho ma čakalo prekvapenie.

zemberovce_gonda_2-843.jpgNa priečelí malého domčeka obklopeného záhradkou, ktorej sa očividne už roky nik nedotkol, je tabuľa z červeného mramoru. Na nej nápis:

V TOMTO DOME SA
NARODIL A ŽIL MAJOR
DANIEL GONDA
HRDINA SLOVENSKÉHO
NÁRODNÉHO POVSTANIA
PADOL V BOJI PROTI FAŠIZMU
DŇA 14. 9. 1944 PRI ĽUBOCHNI
ČESŤ JEHO PAMIATKE!



Vraj kontroverzný hrdina
 

Ten, kto študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, si iste pamätá, že krátka ulička pri niekdajšom Moste Červenej armády (dnes Starý most), kde naša škola sídlila, niesla meno podľa Gondovi. Ten bojoval a zahynul v Povstaní. Tak to bol práve on. Až teraz som sa dozvedel, že pochádzal zo Žemberoviec.

Narodil sa tam 12. januára 1909. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, potom na škole záložných dôstojníkov v Pardubiciach a na Vojenskej akadémii v Hranici na Morave. Stal sa dôstojníkom jazdectva z povolania. Po rozdelení ČSR sa vrátil na Slovensko, povýšili ho veliteľa Prvej jazdeckej eskadróny v Seredi, neskôr sa stal príslušníkom Zaisťovacej divízie. Trikrát bol nasadený na východnom fronte, kde pripravoval prechod svojej jednotky na sovietsku stranu. Dajako sa to však prezradilo, a tak ho prevelili i s vojskom do Talianska.

Po návrate na Slovensko ho vymenovali za veliteľa posádky v Humennom, kde nadviazal kontakty s antifašistami, pomáhal vznikajúcej partizánskej skupine Pugačov, dodával jej z vojenských skladov zbrane a muníciu. Neunikol však odhaleniu a v júni 1944 Gondu uväznili v Bratislave. Vďaka získaniu falošného lekárskeho posudku ho previezli do Vojenskej nemocnice v Ružomberku, kde ho zastihlo vypuknutie SNP.

V tej chvíli veliteľ tamojšej posádky major Miloš Vesel poveril 35-ročného stotníka Daniela Gondu, aby zo spôsobilých vojakov z nemocnice a zo záložníkov z prvej mobilizácie vytvoril bojovú skupinu, ktorá sa stala základom pešieho práporu Lasica v rámci Šiestej taktickej skupiny 1. čs. armády na Slovensku. Dostala za úlohu chrániť pri Ľubochni Ružomberok pred Nemcami od západu.

Vypracoval plán obrany Malej Fatry, no ten sa nepodarilo naplniť. Keď sa na motocykli vracal od štábu z Banskej Bystrice k svojej jednotke v dolnom Liptove, medzi Rojkovom a Ľubochňou sa dostal pod nepriateľskú guľometnú paľbu. Utrpel vážne zranenia, ktorým ešte v ten deň – 12. septembra 1944 podľahol. Roku 1945 ho povýšili in memoriam do hodnosti majora ČSĽA. Pochovali ho na začiatku cintorína v Žemberovciach, kde mu postavili pekný náhrobník s vytesaným textom z básne Sama Chalupku:

„Večne meno toho ovenčí sláva
ktorý obeť za svoj národ dáva!“

 

Vôbec to nebolo jednoznačné
 

Najmä po novembri 1989 Gondovi vyčítali, že podobne ako Cyril Kuchta v martinských kasárňach nechal zmasakrovať nemeckú vojenskú jednotku, čím urýchlili vstup okupačných vojsk na Slovensko. Kým v Martine išlo i likvidáciu zajatých príslušníkov Ottovej misie vracajúcej sa z povstaleckého Rumunska, v Ľubochni zastrelili slovenskí vojaci 18 strážcov tamojšieho tábora nemeckých detí.

Zhodou okolností som niekedy v roku 1990 pripravoval pre denník Pravda historické reportáže o oboch poľutovaniahodných udalostiach. Pritom som sa presvedčil, že to ani v jednom prípade nebolo také jednoznačné, ako sa vtedy tvrdilo. Dlho som sa rozprával s ešte žijúcim Kuchtom. Ubezpečoval ma, že on, ani nik iný, nevydal rozkaz na streľbu. Jednoducho, v mimoriadne napätej atmosfére niekomu praskli nervy a Kuchta netušil, či nejakému Slovákovi, alebo Nemcovi. Stretol som sa aj so svedkom krvavej story v Ľubochni, kde to bolo podľa neho tiež ináč, ako sa to vtedy tak trocha hystericky vykresľovalo. Ak sa dobre pamätám, malo ísť o viac-menej regulárnu prestrelku.

Inak, počas druhej svetovej vojny sa občania oboch Žemberoviec aktívne zapojili do protifašistického hnutia – materiálnou pomocou partizánom i priamou účasťou v povstaleckej armáde či v partizánskych oddieloch. V SNP okrem Daniela Gondu padol aj vojak Viktor Naď a partizán Mikuláš Krnáč.
 

Trocha histórie (na rozdiel od hystérie) nezaškodí
 

Pokiaľ ide o dejiny Žemberoviec, najstaršie osídlenie v tejto lokalite dokladajú nálezy neolitického sídliska (mladšia doba kamenná), lužickej kultúry (mladšia doba bronzová) i z rímskych čias. Archeologický ústav SAV roku 1956 vykonal povrchové obhliadky v polohe Hradisko, kde sa našli početné črepy z 10. až 12. storočia. Prvá písomná zmienka o Horných Žemberovciach (Sember) pochádza z roku 1256, Dolné Žemberovce sa prvý raz spomínajú v listine z roku 1389 (ako Alsousember). Tradičným zamestnaním tunajších obyvateľov bolo poľnohospodárstvo, vinohradníctvo, tkáčstvo, košikárstvo či zhotovovanie výrobkov z dreva.

zemberovce_kastiel_1_2.jpg
Základ kaštieľa v Dolných Žemberovciach dal postaviť v polovici 16. storočia Baltazár Žemberi.

Mali tu svoje kúrie viacerí príslušníci nižšej šľachty, medzi nimi vynikali Žemberiovci (Zsembery), ktorý tu vlastnili rodový majetok. Tento zemiansky rod však vymrel už v prvej polovici 15. storočia. O sto rokov neskôr tu získal majoritné postavenie Baltazár z  Drženíc, ktorý nechal postaviť jadro súčasného kaštieľa a okolo roku 1556 začal používať prídomok Žemberi. Kaštieľ, ktorý som spomínal v úvode článku, dal začiatkom 17. storočia renesančne prebudovať a rozšíriť Juraj Žemberi. Ich potomkovia dodnes žijú v Budapešti.

Po reformácii obyvatelia oboch dedín, podobne ako v celom regióne, prešli na evanjelickú vieru. Od poslednej tretiny 17. storočia v Horných i Dolných Žemberovciach asi tretina  z nich spolu s lénnymi pánmi konvertovala znova na katolicizmus. Hoci evanjelici naďalej tvorili väčšinu, stratili starý kostol z 13. storočia, na služby božie museli chodiť do neďalekých Drženíc. Terajší kostol si protestanti postavili roku 1886.

Po prvej svetovej vojne sa v obciach zmenili vlastnícke pomery. V rámci prvej pozemkovej reformy niektorí z veľkostatkárov prišli o svoj majetok jeho rozparcelovaním, iní ho rozpredali. V tejto súvislosti sem zavítali roľníci z Liptova, Oravy, zo Zvolenskej, Trenčianskej a Nitrianskej župy, vyrástla nová ulica – Kolónia. Po Viedenskej arbitráži sa Žemberovce ocitli takmer na štátnej hranici s horthyovským Maďarskom.
 

Nástup protifašistického hnutia
 

Zánik ČSR a vytvorenie slovenského štátu neprijali miestni evanjelici s nadšením. Udržiavali kontakty s Protektorátom Čechy a Morava, pomáhali pri ilegálnych prechodoch vysokoškolákov a utečencov cez hranicu do Maďarska a ďalej do Juhoslávie. Spojku robil zveroklieštič Karol Münster, ktorý pochádzal z Moravy.

Ako prvý doplatil na svoju povesť demokrata cestmajster Štefan Hyll, ktorého úrady predčasne penzionovali. V októbri 1943 sa vytvorila ilegálna skupina antifašistov z okolitých obcí okolo statkára z Drženíc, inak Čecha a katolíka, Karola Fojtíka. Boli v nej zastúpení komunisti, občiansky blok, ale i evanjelickí farári Pavel Bakoš (zo Žemberoviec), Ladislav Adamčík (Horné Devičany) a Jozef Koričanský (Pukanec).V Žemberovciach sa ešte koncom toho roka vytvoril ilegálny Miestny národný výbor.

batovce_kuria.jpgKúriu v neďalekých Bátovciach, kde sa schádzala ilegálna skupina Karola Fojtíka, volali za slovenského štátu Benešov hostinec.
















Podpoľná skupina sa stretávala v susedných Bátovciach v kúrii na námestí, ktorú preto za slovenského štátu neoficiálne volali Benešov hostinec. Fojtík mal napojenie na veliteľa tamojšej žandárskej stanice, aj na ďalších žandárov a colníkov v okolí. Takže policajného zásahu sa nemuseli vážne obávať. Organizovali zásobovanie partizánov – finančne i materiálne. V tomto smere bol najagilnejší majiteľ mlyna Ladislav Brestenský a hlavný mlynár Adam Komáromi.

V zime 1943 Štefan Hyll a Pavel Bakoš ukrývali vo svojich domoch dvoch sovietskych zajatcov, ktorí ušli z Nemecka – Vasila Hrochova a Ivana Makarovského. Prostredníctvom Žemberčana Martina Drdoša organizovali zásobovanie potravinami partizánov na Turci. Nadviazali spojenie aj s oddielom Sitno v Štiavnických vrchoch, ktorý vznikol z iniciatívy Ladislava Exnára. Toho gardisti zatkli 4. apríla 1944 v Dvorníkoch neďaleko Dudiniec. Krajský súd v Bratislave ho odsúdil na osem rokov väzenia, no vo februári 1945 ho Tisova vláda odovzdala gestapákom, ktorí ho transportovali do koncentračného tábora v Mauthausene, kde zahynul 20. marca.

dvorniky_tabula_l._exnarovi.jpgPamätná tabuľa v Dvorníkoch venovaná partizánskemu veliteľovi Ladislavovi Exnárovi.

Revolučný národný výbor vyšiel z ilegality 31. augusta 1944. Predsedom MNV v Horných Žemberovciach sa stal Michal Kopanica, v Dolných Adam Komáromi. Všetci členovia Hlinkovej gardy museli odovzdať zbrane. V prvej a druhej mobilizácii (1. a 26. septembra) nastúpilo dokopy 135 chlapov, najviac spomedzi obcí v celom regióne. Do centra Povstania poslali 70 vagónov obilia.

Vojenská situácia na frontoch si vynútila, aby sa 18. októbra povstaleckí vojaci a partizáni z obce premiestnili do Hontianskych Nemiec, ženisti pri tom zničili v katastri Žemberoviec dva betónové mosty. Ľudáci s gardistami sa opäť chopili moci, vznikla tu jednotka Slovenskej pracovnej služby, ktorá sa potom podieľala v rámci prepadových oddielov Edelweiss na represáliách proti partizánom a civilnému obyvateľstvu, a miestny oddiel Domobrany, ktorý sídlil v susedstve Hyllovcov.

zemberovce_ev._kostol_5-kopia.jpgEvanjelický kostol v Horných Žemberovciach. Cez vojnu tu pôsobil farár odbojár Pavel Bakoš.

Desiatky partizánov a povstaleckých vojakov zo Žemberoviec Nemci zajali najmä na Starých Horách a na Poľane. Medzi nimi aj spomínaného Martina Drdoša, ktorého potom odvliekli do zajateckého tábora Saafeld v Bavorsku. Odtiaľ sa mu podarilo ujsť a cez Čechy sa po vojne vrátil domov. Fašistická Domobrana zatkla i Bakoša, odvliekla ho do Banskej Štiavnice. Keď tam však zajatci v trojstupe kráčala ulicou, jedna žena ho vtiahla do domu, kde sa potom schovával.

 

Práce je vždy ako na kostole


Keď som došiel na horný koniec Žemberoviec, bývalá Bakošova fara zívala prázdnotou. Dnes sem evanjelický kňaz na služby božie iba dochádza. Neveľký tolerančný kostol sa skrýva na konci aleje z vysokých tují. Takisto bol beznádejne zavretý. Zato okolo rímskokatolíckeho Chrámu Mena Panny Márie na miernom vŕšku bolo živo. Ide o barokovú stavbu, ktorú vybudovali v roku 1754 na mieste pôvodnej románsko-gotickej svätyne.

Nejaký mladý muž v pracovnom úbore pri plote starého cintorína kosil trávu a dvaja robotníci dávali na kostolnú strechu novú krytinu. Bola otvorená sakristia a tak ma po malej prosbe nechali vojsť dnu. Keď som si prezeral oltáre a nástenné maľby, ten mladý pán v overale zvonka za mnou pribehol, reku, čo si prajem. Pochopil som, ide o farára. Keď som ho presvedčil, že nie som vykrádač liturgických predmetov, ale novinár, pekne sme sa porozprávali.

Volá sa Jozef Poliak, pôsobí tu ôsmy rok. Priznal som sa mu so svojím postrehom, že hoci je aj tento región Slovenska pánubohu za chrbtom, rad-radom sa tu opravujú kostoly. Čo sa napríklad s cennejšími kostolíkmi na Gotickej ceste na Gemeri nedá ani porovnať.

zemberovce_kat._kostol_2-kopia.jpgRímskokatolícky Kostol Mena Panny Márie stojí na miernej vyvýšenine nad dedinou.

„Nuž,“ hovorí kňaz, „Gemer je ešte chudobnejší ako my tu, Navyše tam mávajú v cirkvi niekedy iba 50 – 60 ľudí. Na Honte je to predsa len viac, hoci ani tu chrámy nebývajú plné. Možnože ešte tak na Vianoce. A sponzori? Veľmi sa k nám nehrnú. Im je výhodnejšie finančne podporiť dajaký športový zápas a na štadióne vyvesiť reklamný plagát. Ale keď nám nejaký podnikateľ prispeje 500 eurami, neohrdneme. I to pomôže.“

A čo Husák? Schovával sa v Žemberovciach?

„Áno, ľudia to tvrdia,“ reaguje na moju otázku, „no neviem, kde presne. Zožeňte si však knihu o našej obci. Vyšla pred dvoma rokmi, tam to iste všetko nájdete.“

Kde už len teraz nájdem dajakú knihu? Hádam kohosi stretnem, kto ma správne naviguje.
 

Z Horehronia na juh Slovenska
 

Gustáv Husák o svojom utajovanom pobyte v Žemberovciach vo vyše 600-stranovej knihe Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní (Pravda, 3. vydanie z roku 1974) uvádza len deväť riadkov. Najprv na necelej strane opisuje, ako koncom októbra 1944 spolu s Karolom Šmidkem a ďalšími kráčali z Donoval k Jegorovmu táboru pod Prašivou. Šmidke od únavy nevládal ďalej a tak mu dal Alexej Nikitič Asmolov svojho koňa, na ktorom sa dostal na liptovskú stranu.

Husák s ostatnými niekoľko dní blúdili v hustej hmle, no partizánsky tábor nedokázali nájsť. Napokon sa s menšom skupinou, v ktorej bol evanjelický kňaz Ľudovít Borteľ, Husákov švagor Vladimír Lokvenc, jeho snúbenica Emília Hyllová a manželka publicistu Eduarda Friša Irena, rozhodli, že zostúpia do Hornej Lehoty pri Brezne, kde bol Borteľ farárom. Husák sa potom niekoľko dní skrýval na jeho fare (kde sa narodil Samo Chalupka). Keď zistili, že cesty na východ cez Červenú Skalu a Tisovec sú kvôli Nemcom nepriechodné, vydali sa cez Banskú Bystricu do Bratislavy. Ďalej skratkovite píše:

„Noc vo Zvolene. Besnenie gestapákov vrcholilo. Nakoniec útulok u rodiny Hyllovcov v Žemberovciach. Nadviazal som spojenie s vedením strany v Bratislave, kde bol už aj Šmidke. Mali sme sa stretnúť v decembri. Kým k tomu došlo, prekvapujúcim úderom od Šiah oslobodila Červená armáda 21. decembra 1944 Žemberovce. Dostal som sa na oslobodené územie. Teraz už definitívne. U každého je zážitok oslobodenia spojený s nejakou osobou. U mňa s menom gardového kapitána tankových vojsk Kuznecova, ktorého tanky prekvapene prenikli do Žemberoviec. Poslali ma k politickému oddeleniu štábu II. ukrajinského frontu v Maďarsku.“

Tomáš Černák v druhej časti hrubej publikácie Husák v odboji a SNP 1938 – 1945, vydanej spolu s Martinom Mockom (Marenčin PT, 2016), uvádza o Husákovej anabáze v Žemberovciach o čosi viac. Komunistický funkcionár túto obec trocha poznal už z predchádzajúcich rokov. Emília Hyllová bola spolužiačkou Husákovej manželky Magdy Lokvencovej z bratislavského Štátneho konzervatória. U Husákovcov v Tajovského vile istý čas aj bývala. Jej rodičia ju tam pri ceste do Bratislavy niekoľkokrát navštívili.

Vtedy sa Emília zrejme zoznámila aj s Magdiným bratom Vladimírom Lokvecnom, s ktorým sa zasnúbila (neskôr sa zaňho vydala, po vojne pôsobila ako herečka na Novej scéne). Husákovci zase zavítali do Dolných Žemberoviec, prinajmenšom na jar 1944 a boli tam aj niekoľko dní pred vypuknutím Povstania – ale to už tvrdí Marta Švolíková v monografii spomínanej pánom farárom – Žemberovce (vydanej touto obcou roku 2016, spoluautorkami sú Jarmila Batovská a Eva Bešinová). Tehotnú Magdu Husákovú potom do Banskej Bystrice na svojom aute odviezol Martin Drdoš. Neskôr pred potlačením Povstania odletela spolu s inými ženami, deťmi a ranenými z letiska Tri Duby do Moskvy, kde 23. októbra porodila svojho prvého syna Vladimíra.
 

Kde sa schovával budúci prezident?
 

Husák v správe pre moskovské vedenie KSČ napísal, že cesta z Brezna do Žemberoviec trvala desať dní. Časť prešiel spolu s Lokvencom a Hyllovou vlakom, časť povozom alebo peši. Podľa Švolíkovej sa premiestnil z Hornej Lehoty do Brezna 10. novembra, k Hyllovcom sa dostal 19. novembra. Posledný úsek na ceste z Banskej Štiavnice do Žemberoviec (väčšinu z 29 kilometrov absolvovali peši) ich zviezol na svojom voze Pavel Gríbik zo susednej dediny  Lišov. Emíliin brat Samuel, ktorý sa počas Povstania dobrovoľne prihlásil k vojsku, kde ho zadelili do armádnej osvetovej služby, po rokoch spomínal na ten deň (z knihy Husák v odboji a SNP 1938 – 1945):

„Bolo to po potlačení SNP, asi dva dni po mojom príchode. K domu mojich rodičov sa ponáhľali zadným vchodom dve osoby. Aké bolo moje prekvapenie, keď som v nich spoznal sestru a dr. Husáka. Prvé jeho slová, ešte predtým, ako som ho chcel pozdraviť jeho pravým menom, boli: Nevolám sa Husák, ale Gustáv Jaško. Dobre si to zapamätaj!“

zemberovce_posta-kopia.jpg
Budova pošty, v prízemnej časti sa od 19. novembra do 21. decembra 1944 schovával u rodiny Hyllovcov Gustáv Husák.

Husák býval v prízemných priestoroch bytu Štefana a Alžbety Hyllovcov, ale zrejme sa začas zdržiaval aj na fare u Pavla Bakoša. Lebo tam, ako tvrdí Švolíková, mal spáliť v peci svoje spomienky, ktoré začal písať v Žemberovciach, keď sa po obci rozšírilo, že nacisti robia raziu. Išlo však o poplašnú správu. Podľa miestnej školskej kroniky však 28. novembra prišli do obce jednotky Wehrmachtu, ktoré sa tam zdržali tri dni. O dva týždne tam pritiahli aj príslušníci obávanej SS a znovu zabrali školu a byt učiteľa, žiadny nemecký vojak však Husáka nevypátral, mieni vo svoje knihe Tomáš Černák, ani nijakým spôsobom neohrozil jeho pobyt v obci.

Na Alžbetu Hyllovú to bolo príliš, zomrela krátko po skončení druhej svetovej vojny – 30. júla 1945 vo veku 42 rokov. Husák sa na jej pohrebe zúčastnil. Inak, moja stará mama zomrela 6. júna 1945 ako 45-ročná náhle na mŕtvicu, tiež jej pridali vojnové útrapy, keď začiatkom septembra utekala aj so starým otcom pred Nemcami z Ružomberka cez Nemeckú Ľupču na Železnô a potom späť na okupované územie, kde ich čakalo vyšetrovanie.

V polovici decembra nastal obrat. Žemberovčania sa 17. decembra nestačili čudovať, ako tá hrdá nemecká armáda nadľudí uteká. Už v tú noc sa príslušníci slovenskej Domobrany prezliekli do civilného odevu. Žemberovce boli oslobodené Červenou armádou nadránom 21. decembra 1944. V niektorých domoch ešte boli Nemci, mnohých zajali, alebo utekali. Situácia neraz vyzerala tak, že vpredu pred bránou jeden Žemberovčan vítal Rusov a druhý cez humná púšťal von nemeckých vojakov. Podľa Švolíkovej mal Husák s Lokvencom a Hyllovou odísť autom smerom na Maďarsko 23. decembra.

Husák v spomínanej správe pre moskovské vedenie KSČ začiatkom februára 1945 uviedol, že do štábu politického oddelenia II. ukrajinského frontu prišli 26. decembra. A dodáva: „Cestu a pobyt úmyselne tu neudávam. Dňa 26. januára 1945 sme odcestovali z Maďarska (úsek Budapešť) do Michaloviec, kde podľa príkazu Moskvy Lokvenc a Hyllová zostali a ja som cestoval ďalej do Košíc, kde som prišiel 31. januára.“

Asi Gustáv Husák dobre vedel, prečo má okolnosti pobytu na „úseku Budapešť“ zamlčať. Ale to je už iná téma. V každom prípade politický inštinkt ho ani v tomto prípade nezlyhal. Keby sa po potlačení Povstania schovával kdesi na Horehroní, do oslobodených Košíc by dorazil oveľa neskôr, až niekedy na jar.
 

Zatiaľ, žiaľ, bez busty
 

Zo žemberovskej fary som kráčal späť na autobusovú zastávku. Dlhá ulica Mjr. D. Gondu bola pod horúcim poludňajším slnkom rozpálená. Ani živej duše. Už som svoju poznávaciu cestu skoro začal vzdávať. Vtom sa v polovici ulice z čista-jasna objavila žena v stredných rokoch. Taká mestsky oblečená. Hádam učiteľka či úradníčka. Bude to vedieť?

„Husák? Opakuje moju otázku. Samozrejme, že viem, kde sa ukrýval. Všetci domáci to vedia. Predsa na pošte!“

Takže, pri tej veselo vymaľovanej budove som vystúpil z autobusu, a potom zo tri hodiny hľadal Husákovu skrýšu. Keď som ju fotografoval zo všetkých strán, pristavila sa zo zvedavosti iná pani.

„Vraj tu sa Husák cez vojnu schovával,“ nadhodil som tému.

„Nie som odtiaľto, iba som sa sem vydala,“ odvetila, „ale každý to tak tvrdí. Len neviem, či už vtedy tu bola pošta, alebo miestna polícia.“

„Domobrana. Tá bola kdesi v susedstve. Možno tam, kde teraz stojí ten nový obchod.“

„Určite by ste sa to dozvedeli,“ opäť sa ujala slova, „z tej novej knihy o Žemberovciach. Stála až 23 eur, ale kúpila som ju vnukom, nech vedia všetko o histórii svoje obce.“

Po návrate do Bratislavy som si monografiu šiel prelistovať do Univerzitnej knižnice. Predpokladal som, že to bude čosi také ako dajaká hrubšia brožúrka, Ale taká krásna, vyše 400-stranová reprezentačná kniha s množstvom faktov, obrázkov a fotografií v poslednom čase nevyšla ani o Bratislave. Klobúk dole! Inak, keby som si predtým pozornejšie prelistoval Černákovu a Mockovu knihu, videl by som aj fotografiu pošty, okolo ktorej sa krúti môj článok.

zemberovce_hostinec_v_parku843.jpg
Hostinec pri parku neďaleko pošty sa stal aj akýmsi miestnym múzeom.

Do odchodu autobusu som mal ešte 25 minút, nuž som navštívil neďaleké Pohostinstvo pri parku. Majiteľ tam zriadil miestne múzeum, toľko všelijakého zaujímavého starého haraburdia mu jeho štamgasti poprinášali. Zbadal som tam aj busty Klementa Gottwalda a Jána Nálepku.

„A Husáka prečo nemáte? Veď v Žemberovciach, kúsok od vás, cez vojnu strávil zo šesť týždňov, dokonca hrával aj karty? Možno prišiel i sem,“ pýtam sa.

„Zháňali sme jeho sochu, ale bezvýsledne,“ vzdychol pán vedúci.

Nuž, asi toho podvodníka, čo začiatkom osemdesiatych rokov ponúkal štátnym a straníckym inštitúciám, že im dodá (imaginárne) busty prezidenta ČSSR a generálneho tajomníka ÚV KSČ, asi priskoro zavreli a odsúdili.

zemberovce_hostinec_v_parku_3-kopia.jpg
Medzi bustami by ste však Husákovu zbytočne hľadali.

Foto: Autor

 

Priemer: 5 (31 hlasov)