Reklama

Humanizácia ekonomiky – šanca pre riešenie problémov súčasného kapitalizmu (a tým aj demokratizácia ekonomiky)

Počet zobrazení: 2619

haluska.jpgProfesor Ivan Haluška je autorom knihy Budúcnosť Globálnej ekonomiky, v ktorej rozoberá teóriu a prax humanistickej ekonomiky. Venuje sa jej aj v nasledujúcom príspevku.

Prejavy krízy

Súčasnú globálnu ekonomiku, predovšetkým najrozvinutejšie krajiny, gniavia veľmi vážne de facto krízové problémy. Je to predovšetkým prakticky stagnácia, ba i častý prechod do miernejšej recesie, je to vysoká nezamestnanosť, ochudobňovanie strednej vrstvy (a nižších vrstiev), rast počtu ľudí pod hranicou chudoby, likvidácia prvkov sociálneho štátu vysoká zadlženosť štátov, územných a miestnych orgánov, firiem i jednotlivých občanov. To je stav v najrozvinutejších krajinách neoliberálneho kapitalizmu. Stav, ktorý v porovnaní zo situáciou 60. rokov minulého storočia – teda pred polstoročím relatívneho mieru a pokoja pre rozvoj – v kontrapunkte s porovnaním dosahovaných objemov HDP, ktorý za uvedené obdobie napr. v USA i vo V. Británii vzrástol viac ako 22-násobne, vystavuje neoliberálnemu kapitalizmu katastrofálne vysvedčenie. Vtedy relatívne dynamický rast, prevažujúca tvorivá nálada, prevažujúci optimizmus, v európskych krajinách fungujúce sociálne i zdravotné zabezpečenie, fungujúce štátne verejné služby – teda výrazne lepší stav spoločnosti ako súčasný – a to pri neporovnateľne nižšom objeme vytvoreného HDP, ako je dnešný. Nehovoriac o minimálne vyše stonásobne menšom zadlžení v porovnaní s jeho súčasným katastrofickým stavom. Napr. dodnes ešte  najrozvinutejšia ekonomika sveta, ekonomika USA, má súhrnnú zadlženosť vyše 300 % jej HDP (čo je viac ako 52 biliónov – 52 miliónov miliónov USD). Jej centrálna banka – FED drží nízku úroveň úrokov a neustále, ako sa ľudovo hovorí, tlačí nové a nové doláre (aj negraduovaný ekonóm si vie predstaviť, čo by v takej situácii pre „obsluhu“ dlhov znamenalo zvýšenie úrokových sadzieb, čo FED stále odkladá), no krízové javy nemiznú .

Príčiny

 Medzi hlavné prejavy príčin tohto stavu patrí vysoká miera financializácie ekonomiky (stav, pri ktorom čoraz väčšia časť úspor, ale i ostatných príjmov fyzických aj právnických osôb, i napr. bánk aj  penzijných fondov, smeruje do špekulatívnych obchodov na finančnom trhu, ochudobňuje investície do reálnej ekonomiky a vytvára bublinovú pridanú hodnotu). Ďalej je to prehlbovanie kritickej nerovnosti  v príjmoch a bohatstve 1 % (0,01 %?) v pomere k ostatným 99 % (99,99 %?) obyvateľov, koncentráciou vysokých príjmov i väčšiny celého globálneho bohatstva, a tým rastu autokratickej ekonomickej i faktickej politickej mocirukách finančnej globálnej oligarchie, (čoraz užšej skupiny super bohatých vlastníkov, najmä finančných super korporácií, super bánk, hedžových a im podobných fondov) a im slúžiacich top manažérov. Svojou mocou vo svoj prospech deformujú mechanizmus trhovej ekonomiky. Pod zástavou  „slobody“ pôsobenia trhu presadzujú slobodu ekonomicky najmocnejších čoraz viac vo svoj prospech deformovať trhový mechanizmus i politický mechanizmus pôsobenia súčasnej demokracie ,o. i. oslabovať a pod heslom zvyšovania konkurencieschopnosti likvidovať sociálne i pracovno-právne vymoženosti zamestnancov i ostatných práv prostých občanov, všetko v prospech ďalšieho rastu ich bohatstva a moci.

Ich podstatou sú  samotné princípy fungovania neoliberálnej kapitalistickej ekonomiky.

Perspektíva

Rastie počet ekonómov, ktorí dokazujú, že súčasná neoliberálna kapitalistická ekonomika nemá vnútorné schopnosti a možnosti tento stav napraviť, ba že jej ekonomický mechanizmus tieto problémy ďalej prehlbuje. A realita potvrdzuje, že sa prehlbuje sociálna nespokojnosť relatívne i absolútne chudobnejúcej drvivej väčšiny občanov. Množia sa výbuchy sociálneho napätia v rôznych formách, od nepokojov cez pogromy na majetok, skupiny občanov a policajtov až po revolučné výbuchy. Ako   „liek“ sa presadzuje ďalšia „reštrukturalizácia“ a „reforma“ mechanizmu, taká, ktorej obsahom je doprivatizácia toho, čo ešte ostalo v rukách štátu, napr. zdravotníctva i ďalších verejných služieb (vrátane súdnictva medzi korporáciami a štátom – pozri návrhy TTIP a TPP)  a aj ďalšia likvidácia ostávajúcich sociálnych vymožeností, najmä právnej ochrany zamestnancov. Mocní iniciujú a podporujú rast počtu vojnových konfliktov. Logicky kvôli získaniu príjmov z nimi spôsobeného enormného nárastu zbrojenia. Dokonca zahrávajú sa aj s postupným rozpútaním 3. svetovej vojny.

Možnosti riešenia

Je povzbudzujúce, že rastie počet ekonómov, sociológov i filozofov, ktorí riešenie vidia v demokratizácii ekonomiky, čo je objektívna a prirodzená požiadavka v spoločnosti, ktorá sa chce nazývať (ale aj skutočne byť) slobodne demokratickou. Koncentrácia bohatstva, teda koncentrácia ekonomickej moci spojená s rastom politickej moci (napr. s účinnosťou priameho „usmerňovania“ vlád USA, V. Británie, Komisie EÚ i ďalších čoraz „poslušnejších“ vlád štátov, čoraz mocnejšou globálnou oligarchiou), prehlbuje autokratickosť globálne oligarchického (čoraz viac svetovo centralizovane sofistikovane diktátorského) „ovládania“ ekonomiky i politiky, teda aj života a rozvoja globálnej spoločnosti. Pričom právne (ústavne) zakotvená ochrana vlastníctva robí oligarchiu založenú na vlastníctve superbohatstva dedičnou a demokraticky neodvolateľnou.

Je zrejmé, že autokracia ekonomickej a politickej moci je v tvrdom antagonizme so skutočnou demokraciou a slobodou. Z toho vyplýva, že skutočná demokratizácia spoločnosti bez demokratizácie ekonomiky nie je možná. Čo dokazuje rastúci počet  teoretikov, publicistov i politikov, ktorí dokumentujú, že riešene problémov a rozporov, ktoré sme uviedli, vrátane odvrátenia hrozby vojnových konfliktov, je nerealizovateľné bez demokratizácie ekonomiky.

Myšlienky a hľadanie foriem a prístupov k demokratizácii ekonomiky nie sú nové. Aj na Slovensku už pred 150 rokmi boli pokusy realizovať myšlienky národného buditeľa Samuela Jurkoviča zakladaním družstevných ekonomických subjektov. Ich modernejší nasledovníci v celom svete majú viaceré pozitívne výsledky. Určité nádeje prinášala myšlienka spojená so vznikom akciových spoločností, ktorá v USA (stimulovaná obavou z podobného znárodnenia, ako prebehlo v socialistických krajinách) bola prehĺbená systémom využívania ESOP-u, t. j. podpory vlastníctva akcií zamestnancami svojej spoločnosti. Boli i pokusy rozdrobiť veľké superkorporácie, no výsledkom je súčasný stav.  Známe sú realizované plány občanov viacerých rozvinutých krajín (V. Británie, Francúzska, Talianska a pod.) po 2. svetovej vojne znárodniť rozhodujúce ekonomické odvetvia a ekonomické subjekty, banky, bane, elektrárne, železnice atď. Veľkým zdrojom pozitívnych i negatívnych poznatkov je fungovanie znárodnenej ekonomiky, štátnych podnikov,  poľnohospodárskych, výrobných i spotrebných družstiev i  juhoslávskych samosprávnych podnikov v európskych socialistických krajinách.

Skutočnosťou však je, že prakticky všetky tieto pokusy buď ostali len ojedinelými epizódami alebo štátne  podniky a odvetvia sa po nástupe pravicových vlád takmer všade sprivatizovali a čoraz viac sa ich vlastníctvo koncentruje (bez ohľadu na „farbu“ aktuálnych vlád).

To len ukazuje, že jednou z vážnych požiadaviek na účinnú demokratizáciu ekonomiky je zabezpečiť jej nezvratnosť. Teda zabezpečiť, aby demokratizované ekonomické subjekty boli progresívnejšie, dosahovali vyššiu efektívnosť, vyššiu produktivitu, ale predovšetkým vytvárali lepšie podmienky pre rozhodujúcu súčasť každého subjektu, pre ľudské zdroje, pre občanov ako hegemónov demokracie. Tak, ako kapitalistické podniky, ktoré vznikali v lone feudalizmu, presadili svoju perspektívnosť a vytvorili základnú ekonomickú bázu pre rastúce výhody a rast ekonomickej sily hegemónov kapitalistických podnikov ich monopolných vlastníkov – vlastníkov kapitálových prostriedkov – kapitalistov. Tak formovali  nezvratnosť etapy výrazne progresívnejšej organizácie trhovej  ekonomiky – kapitalizmu voči odchádzajúcemu feudalizmu

Na základe skúmania problémov i možností neoliberálneho kapitalizmu i rôznych možností demokratizovať ekonomiku a zabezpečiť vyššiu efektívnosť, vyššiu produktivitu, ale predovšetkým vyššiu spokojnosť ľudského faktora, som sa dopracoval ku konceptu humanistickej – teda aj demokratickejšej a spravodlivejšej ekonomiky (HE), ktorú som formuloval vo svojej monografii z roku 2011 (Budúcnosť globálnej ekonomiky, teória a prax humanistickej ekonomiky. Bratislava), ale aj v  článkoch, ktoré vyšli skôr ako uvedená kniha a, samozrejme, v nadväzujúcich publikáciách a verejných vystúpeniach.

V súčasnej etape dopracovávania humanistická ekonomika (HE) predstavuje ucelený koncept humanizácie, teda aj demokratizácie ekonomiky. Svojím systémovým pôsobením postupne odstraňuje v úvode naznačené krízové prejavy súčasnej ekonomiky, predovšetkým likvidáciou v jej systéme založených príčin.

Jej podstatou je, že nevyžaduje skokové zmeny systému, nevynucuje si žiadne masové znárodnenia či reprivatizácie (ale ich nevylučuje, mohli by vznik HE podporiť), ale umožňuje začať klásť základy humanistickej ekonomiky už v súčasných podmienkach neoliberálneho kapitalizmu (ktorého progresívnou demokratickou náhradou má šancu sa stať) podobne, ako kapitalistické podniky vznikali a presadzovali sa v podmienkach (aj absolutistického) feudalizmu.

Na základe komparatívnej analýzy potrieb HE a reálnych možností, ktoré vytvára súčasná legislatíva, som formuloval aj prvé paralelne realizovateľné kroky jej súčasného naštartovania.

Som presvedčený, že už ich realizáciou sa prejavia prednosti participatívno-partnerského vzťahu vlastníkov rozhodujúcich výrobných prostriedkov, t. j. vlastníkov firiem, vlastníkov ľudských zdrojov a top manažmentu. Mali by  súčasne prehĺbiť  v súčasnej dobe už nastúpenú tendenciu zvyšovania transparentnosti opierajúcu sa o platné zákony. Lebo bez transparentnosti, informovanosti žiadna demokracia, teda ani ekonomická (a jej trhový mechanizmus ) nemôže plnokrvne fungovať. Partnerská zainteresovanosť na maximalizácii pridanej hodnoty (a nie  zisku) posilní záujem vlastníkov všetkých spolupracujúcich výrobných faktorov, teda spoločne fungujúcich ľudí, celého komplexu podnikových a s podnikom spolupracujúcich ľudských zdrojov, na raste efektívnosti a produktivity v záujme rastu kvality ich života.

Dôležitou prednosťou HE, je že likviduje monopol riadenia (aj menovania top manažmentu) firmy vlastníkmi jedného výrobného faktora (v kapitalizme vlastníkom kapitálových prostriedkov) a zavádza demokratickú partnerskú spoluprácu všetkých vlastníkov všetkých faktorov (pritom nenahradzuje monopol jedného faktora monopolom druhého). Transparentnosťou umožňuje a vynucuje vzájomnú , partnerskú kontrolu fungovania každého z partnerov i spravodlivosť ich príjmov (pre spotrebu i rozvoj faktora) v záujme čo najlepšieho spoločného výsledku.

HE rešpektuje realitu, že „stovarovená“ minulá práca – produkčné prostriedky –  prispieva a bude čoraz väčším podielom prispievať k tvorbe pridanej užitočnosti, teda i pridanej hodnoty, formuje podmienky pre reprodukciu ekonomického záujmu ich neustálej inovácie, rastu ich objemu i poklesu ich mernej ceny.

HE zakotvuje podmienky partnersky vzájomnej zodpovednosti medzi vlastníkmi kapitálových prostriedkov, zamestnancami a top manažmentom (v subjekte, kde majú citeľnú váhu ) aj  vlastníkmi a správcami prírodných zdrojov i životného prostredia, za efektívne a produktívne využitie faktorov vytvárajúcich pridanú hodnotu a tým i celoštátne HDP. Majú spoločnú  zodpovednosť za  efektívnosť prostriedkov na nákup vstupov, ale aj za postupne sa presadzujúcu spravodlivosť deľby podielov medzi týmito partnermi, ktorých čoraz dôležitejším partnerom bude správca alebo majiteľ prírodných podmienok a správca životného prostredia. Už zárodky vzniku humanistických podnikov, humanistických firiem a humanistických spoločností transparentnosťou a serióznym partnerstvom majú reálnu šancu zabezpečiť vyššiu efektívnosť a vyššiu produktivitu fungovania subjektu.

Tým, že presadia a postupne budú zvyšovať spravodlivosť deľby pridanej hodnoty, zvýšia predovšetkým doteraz nespravodlivo podhodnocované príjmy zamestnancov a vytvoria možnosti, aby zamestnanci realizovali dôležitú súčasť humanistickej ekonomiky, t. j., aby zabezpečili rast svojej životnej úrovne, rast záujmu o efektívnu a produktívnu prácu v takejto humanistickej firme. Vytvorí sa kladná spätná väzba medzi rastom spokojnosti zamestnancov, rastom efektívnosti a produktivity firmy a rastom príjmov všetkých zúčastnených partnerov. Zamestnanci za vyššie príjmy budú postupne čoraz viac participovať na vlastníctve investičných prostriedkov.,  Proces ďalšieho rozvoja HE sa stane ekonomickým záujmom všetkých účastníkov. Bude stimulovať vývoj  od prvých krokov cez jednotlivé etapy až k jej rozvinutému stavu, ako je naznačený v ďalšom.

V uvedenom koncepte sa realizuje princíp nie len demokratizácie fungovania firmy v záujme presadzovania spravodlivých rozdielov v príjmoch podľa skutočného prínosu v tvorbe pridanej hodnoty. Presadí sa aj realizácia nevyhnutnej súčasti demokratizácie ekonomiky, a to je demokratizácia vlastníctva. Jej šanca spočíva v tom, že rast príjmov zamestnancov umožňuje, aby sa postupne stali rozhodujúcim počtom podielnikov v lízingových firmách (podielnikmi vlastníctva investičného – kapitálového – produkčného faktora). Fungovaním humanistickej ekonomiky, jej mechanizmu, sa postupne, ale čoraz rýchlejšie budú zmenšovať nielen nezaslúžené rozdiely v príjmoch, ale aj priepastné rozdiely v bohatstve.

Proces formovania humanistickej ekonomiky môže byť nielen postupný, ale má šancu byť aj  nezvratný. Presadenie fungovania humanistických subjektov v čo najširšej sfére si vynúti pokles miery financializácie ekonomiky, likvidáciu cenových bublín a virtuálnych finančných nástrojov a operácii. Vynúti si novú kvalitu a nové postavenie i funkciu peňazí, peňažných inštitúcií a aj nové chápanie verejných rozpočtov spojené s novým systémom daní. Každá etapa podporí to, čo bolo urobené predtým, a podporí i ďalší rozvoj, čiže vytvára sa pozitívna spätná väzba, ale súčasne sa vytvára široký demokratický priestor na doformovanie, dotváranie, zdokonaľovanie jednotlivých stupňov, jednotlivých krokov a jednotlivých princípov obsiahnutých v koncepte HE.

Základné východiská a postupy formovania humanistickej ekonomiky (HE)

Základnými východiskami humanistickej ekonomiky sú:

I. Uplatňovanie transparentnej, participatívnej, partnerskej (teda aj demokratickejšej a spravodlivejšej) produkčnej súčinnosti vlastníkov štyroch produkčných faktorov,

II. nová kvalita objektívnosti a transparentnosti výmenných hodnôt, v konečnom dôsledku cien (i veľkosti a homogenity trhu), na báze informatizácie a internetizácie, s neustále sa rozširujúcim pôsobením internetových obchodov, internetových lízingových spoločností a virtuálnych show-roomov,

III. nová pozícia peňazí a verejného financovania adekvátna možnostiam a požiadavkám humanistickej ekonomiky.

  1. Participatívna, partnerská spolupráca štyroch rovnoprávnych produkčných faktorov

Základom je to, že cieľom akejkoľvek ľudskej produkcie je vytvorenie pridanej užitočnosti (k vstupnej užitočnosti), ktorá v trhovej (tovarovej) ekonomike vzhľadom na to, že užitočnosti majú svoju väčšiu alebo menšiu vzácnosť, teda hodnotu, je cenovo vyjadrená v peniazmi meranej pridanej hodnote. Vychádzame z toho, že každý produkt (i službu) môžeme nazvať tovarom vtedy, ak má úžitkovú hodnotu a vzácnosť vyjadrenú cenou ( bez užitočnosti je to virtuálny „produkt“ a bublinová cena, užitočnosť bez vzácnosti vyjadrenej cenou nie je tovarom. napr. zatiaľ ešte dýchateľný vzduch).

Pripomeňme si podstatu pridanej hodnoty a HDP:

HDP = suma cien vytvorených  pridaných hodnôt (PH). Pridanú hodnotu, PH, v zásade tvoria: mzdy zamestnancov vrátane top manažmentu a zisk + odpisy a ďalšie príjmy za prenájom kapitálu najmä kapitálových investičných produkčných prostriedkov a odmeny vlastníkom prírodných zdrojov a životného prostredia – ako je renta vlastníkov prvotných prírodných a najmä energetických zdrojov a platby správcom životného prostredia. (Kvôli ľahšiemu výkladu s nimi v nasledovnej schéme  neuvažujeme.)

tabulka_i._h.jpg

 
   

Teda PH produkčného subjektu = cena predanej produkcie – ceny spotrebovaných vstupov (ceny hmotných i nehmotných tovarov, služieb a energie spotrebovanej na realizáciu produkcie). Veľkosť objemu PH závisí od objemu a cien produkcie a od veľkosti nákladov na vstupy.

Je dokázané, že najefektívnejšie – Pareto efektívne – fungovanie ekonomiky je možné dosiahnuť len pri objektívnych (rovnovážnych) trhových, teda v danom momente spravodlivých (poctivých) cenách vstupných i výstupných produktov, ale aj takýchto cenách nájmu ľudských faktorov a kapitálových prostriedkov a ich transparentnosti.

Obmedzenosť prírodných zdrojov vyžaduje  obmedzenie hmotného konzumu. Preto budúci (pre HE vlastný) trvalo udržateľný rast HDP (bez rastu je ťažko si predstaviť vyrovnávanie životnej úrovne i kvality života chudobných a menej rozvinutých teritórií planéty so súčasnými rozvinutými teritóriami, lebo je nehumánne realizovať vyrovnávanie ochudobnením rozvinutejších teritórií)) sa musí v rastúcej miere orientovať na produkty a tým aj produkčné prostriedky obsahujúce čoraz väčší podiel nehmotnej produkcie, teda väčší podiel využitých nových znalostí a skúseností.

Produkcia pridanej hodnoty je v zásade výsledkom súčinnosti štyroch produkčných faktorov. Vychádzame z mnohých v ekonomických teóriách dokazovaných a používaných teórií troch výrobných faktorov, ktorými sú:

  • ľudské zdroje,
  • prírodné zdroje a životné prostredie,
  • produkčné prostriedky.

Súčasný vývoj systému organizácie súčinnosti týchto faktorov, ale predovšetkým súčinnosti a systémovej spolupráce pracovných kolektívov vo veľmi zložitom prostredí globalizujúcej sa ekonomiky vytvára vysokú náročnosť na vrcholnú riadiacu činnosť. Jej náplň spočíva v správnej identifikácii potrieb spotrebiteľov, a to ako spotrebných, tak aj produkčných, v  rekognoskácií a optimalizácií možností  i zdrojov a ich kombinácií tak, aby produkčný subjekt získaval konkurenčne dostatočnú efektívnosť využitia vstupov, a čo najvyššiu produktivitu ľudskej tvorivej práce.

Vývoj, ktorý sa dosiahol už v minulom storočí, dokumentoval rastúcu úlohu manažmentu a predovšetkým vrcholového manažmentu. Humanistická ekonomika, ako najvyšší vývojový stupeň trhovej ekonomiky (vrátane etapy jej prechodu do  postupnej likvidácie trhového mechanizmu spojenou s premenou tvorivej práce  z nevyhnutnosti na stále dôležitejšiu potrebu), kladie mimoriadne veľké nároky na kvalitu, zodpovednosť a tvorivosť práce vrcholového manažmentu, častejšie nazývaného top manažment (ToM ). Aby bolo možné vyjadriť správne povinnosti, práva, ale predovšetkým zodpovednosť tejto skupiny ľudských zdrojov, v humanistickej ekonomike považujeme za dôležité tento súbor špičkových riadiacich pracovníkov považovať za zvláštny produkčný faktor, ktorý vystupuje ako štvrtý participatívny partner s ostatnými tromi výrobnými, presnejšie produkčnými faktormi.

Takejto skladbe faktorov zodpovedá aj základná hodnotová skladba pridanej hodnoty (PH) ktorá je nasledovná :

  1. vlastníci ľudských zdrojov-zamestnanci (mimo top manažmentu):  suma miezd ( cena ich práce) + príspevok na rast tvorivej schopnosti ľudských zdrojov (najmä sústavný rast využiteľných znalostí ) + príspevok na rast kvality pracovných a ostatných životných podmienok
  2. vlastníci prír. zdrojov a správcovia živ. prostredia: nájomné za prír. zdroje   a životné prostredie (licenčné a iné platby) + príspevok na rast ich kvality
  3. vlastníci kapitálových-investičných prostriedkov:  nájomné a odpisy za kapitálovo-investičné prostriedky resp. lízingové platby, (v súčasnosti celý hrubý príjem vlastníka resp. jeho firmy, jej odčerpateľné zdroje aj príjmy jej financovateľa)
  4. top manažment: suma miezd a odmien + príspevok do ich garančného fondu

Vyjadrením participatívneho partnerstva faktorov je napr. ich každoročná demokratická dohoda (napr. v kolektívnej zmluve) o budúcej deľbe podielov zo skutočne vyprodukovanej  a predanej PH (teda rast a deľba základných platov , odmien a príspevkov) a deľba bonusu za nadpriemernú (nadtrhovú) efektívnosť využitia vstupov, ale najmä produktivitu).

Humanistická ekonomika, partnerstvom vlastníkov faktorov, spoločným záujmom na maximalizácii objektívne ocenenej PH, a čo najplnšie uplatňovanou transparentnosťou (ako dôležitými znakmi demokratickosti) akcentuje novú kvalitu podnikania, charakterizovanú v mnohých prácach ako poctivé podnikanie. Ide o podnikanie, ktoré sa koncentruje na zabezpečenie takej úrovne tvorivej spolupráce vlastníkov faktorov spojenej s úrovňou inovácie výsledkov tvorivej činnosti produkčného subjektu, ktoré sú zamerané predovšetkým na vyššiu kvalitu uspokojovania potrieb spotrebiteľov, teda aj odberateľov (v súlade s požiadavkami na rast kvality života) a ktoré sa orientujú súčasne na zabezpečenie rastu efektívnosti a produktivity. Pod ekonomickým tlakom humanistického trhového mechanizmu sa budú vylučovať rôzne špekulačné prístupy i ďalšie prístupy, ktoré sú v rozpore s charakterom poctivého podnikania a ktoré sú spravidla zdrojom bublinových cien a príjmov.

Takáto charakteristika činnosti produkčných subjektov ako ich poctivej produkcie, poctivého podnikania, vytvára predpoklady pre to, aby žiadny z účastníkov produkčnej činnosti nemal obavy z plnej transparentnosti svojej činnosti. Teda nemusí nič skrývať (mimo pripravovaných inovácií či objavov do doby ich patentovania) zo svojej širokej škály informácií o produkčnej činnosti i o úrovni väzby medzi užitočnosťou a cenou napr. aj o dosahovaných priemerných odmenách vlastníkov produkčných faktorov.

Príčinou i princípom partnerstva štyroch produkčných faktorov je spoločný záujem na  čo najefektívnejšom a najproduktívnejšom vytvorení pridanej užitočnej hodnoty. Takej, ktorá uspokojuje potreby spotrebiteľov a odberateľov. Dôležitým kritériom jej kvality je miera, ktorou prispieva k zabezpečeniu, ale predovšetkým k rastu kvality života. Jej peňažným vyjadrení je pridaná hodnota. Teda výsledkom subjektu (a spoločným záujmom všetkých faktorov) je maximalizácia realizovanej pridanej hodnoty v prospech všetkých faktorov. Na rozdiel od súčasnosti, keď ukazovateľom výkonnosti kapitalistického subjektu je len výnos jedného faktora (monopolného vlastníka subjektu ), t. j. zisk majiteľa kapitálových prostriedkov a aj firmy dosahovaný spravidla aj nespravodlivým krátením podielu vlastníkov ostatných faktorov z realizovanej  PH , najmä zamestnancov a správcov životného prostredia,  .

Mechanizmus HE má šancu produkovať spravodlivú deľbu príjmov z realizovanej PH medzi vlastníkmi jednotlivých produkčných faktorov. Napraví dôsledky monopolného vlastnenia kapitalistického produkčného subjektu vlastníkom kapitálu, ktorý spravidla prirodzene príjmovo zvýhodňoval, ako monopolný  vlastník subjektu, svoje príjmy (a čoraz viac aj príjmy jemu slúžiaceho a patriaceho top manažmentu) na úkor odmien- miezd zamestnancov. HE zohľadní trhovú realitu, že minulá práca bola spravidla realizovaná pri nižšej produktivite ako súčasná. Preto aj odmena za aktuálnu tvorivú práca v pomere k odmenám za prenájom investičných  prostriedkov (IP), ( ktoré sú len tovarmi, sú de facto „zhmotnením“ – presnejšie „stovarovením“ – práce minulej) bude v humanistickom podniku po zásluhe citeľne vyššie. Záujem zvyšovať príjmy bude vlastníkov investičných prostriedkov stimulovať k ich neustálej inovácii a k rastu ich objemov ( najmä nehmotných IP).

Makroekonomicky tento fakt spolu s rastom zamestnanosti zvýši spotrebu (hmotnú, ale najmä nehmotnú) zamestnancov. Spolu s rastom miery sporivosti zvýši aj objem zamestnancom patriacich podielov na investičných prostriedkoch (napr. investovaním do lízingových spoločností).Tým spôsobený rast daňových príjmov bude znamenať aj rast verejných investičných prostriedkov. To spolu bude ďalej stimulovať ďalší rast zamestnanosti a možnosti riešenia mnohých problémov verejnej vybavenosti i ochrany pred množiacimi sa katastrofickými dôsledkami otepľovania atmosféry. Čo je zvlášť dôležité, bude rásť objem verejných prostriedkov na podporu vedy a vzdelávania i sociálnej starostlivosti To, že väčšina zamestnancov bude sa postupne stávať súčasne spoluvlastníkom lízingových spoločností, vytvorí nový zdroj príjmov vlastného zabezpečenia v postproduktívnom veku i podpory vnukovských mladých rodín.

Z princípu participatívno-partnerskej spolupráce vlastníkov jednotlivých produkčných faktorov vyplýva aj zásada HE, že každá územne dislokovaná jednotka, tvoriaca relatívne uzavretý produkčný subjekt, musí byť jednotkou:

  • v ktorej sa vyhodnocuje vytvorená pridaná hodnota a 
  • v ktorej prebieha aj deľba pridanej hodnoty medzi vlastníkov jednotlivých produkčných faktorov a 
  • v ktorej sa vyčísluje aj príjmový bonus za nadtrhovú efektívnosť využívania vstupov a nadtrhovú produktivitu práce.

To je zásada, ktorá umožňuje likvidovať súčasné negatíva, prejavujúce sa u viacerých veľkých firiem, spočívajúce v prelievaní vytvorenej pridanej hodnoty medzi jednotlivé relatívne samostatné súčasti firmy, ktorá zahmlieva identifikáciu vysokej efektívnosti a vysokej produktivity v jedných relatívne samostatných, ale samostatne nevyhodnocovaných územných jednotkách oproti neefektívnosti, alebo nízkej produktivite iných jednotiek S tým je spojená nespravodlivosť odmeňovania vlastníkov jednotlivých faktorov, predovšetkým však nespravodlivosť odmeňovania zamestnancov. Tak sa uskutočňuje aj obchádzanie daňových povinností voči teritóriám a štátom, v ktorých sa jednotlivé prevádzky firmy, alebo relatívne samostatné súčasti firmy nachádzajú.

Odporcovia humanistickej ekonomiky môžu namietať, že tým sa likviduje aj významná prednosť veľkých firiem, veľkých korporácií koncentrovať vytvorené prostriedky, odčerpateľné zdroje a cieleným investovaním týchto koncentrovaných prostriedkov na kľúčové miesta výrazne zvyšovať produktivitu celej firmy. Humanistická ekonomika nelikviduje toto pozitívum. Realizuje ho formu širokej pritom pružnej spolupráce jednotlivých HE podnikov Vytvára pre takúto spoluprácu a pre takúto koncentráciu prostriedkov objektívne a spravodlivé podmienky. Tieto podmienky spočívajú v možnosti koncentrácie príjmov vlastníkov investičných prostriedkov, ktoré tak predstavujú objektívny a spravodlivý zdroj koncentrácie prostriedkov, vedľa nespravodlivých a ľudskými zdrojmi neprijateľných foriem koncentrácie, ktoré idú na úkor odmeňovania ľudských zdrojov, na úkor nespravodlivého zvyšovania podielu príjmov vlastníkov firiem voči podielom príjmov zamestnancov. Humanistické firmy môžu realizovať projektovo orientovanú  cieľovo programovú spoluprácu jednotlivých HE firiem. Je možné ju realizovať aj vo forme súčinností, konkrétnych investičných programov lízingových firiem, kombinovanú zmluvnou spoluprácou humanistických firiem. Ide najmä o spoluprácou nimi vlastneného nehmotného bohatstva, ktoré spočíva vo vlastnení nehmotných investičných prostriedkov, realizovaných spoluvlastníkmi humanistickej firmy, a to patentov, know-how, autorských osvedčení, ale aj nedeliteľných fondov humanistickej firmy i  nedeliteľných fondov  smerovaných na zlepšovanie pracovného a ostatného životného prostredia ľudských zdrojov a aj garančných fondov top manažmentov.

Cieľovo programová koncentrácia všetkých uvedených zdrojov na spoločné riešenie náročnejších vedeckých, vedecko-aplikačných a ostatných projektov vyžadujúcich koncentráciu nielen vedomostí, ale aj konkrétnych produkčných prostriedkov i ľudských kapacít, umožňuje oveľa účinnejšiu a účelnejšiu koncentráciu prostriedkov, ako sú súčasné maskované vnútrofiremné „prelievania“ prostriedkov. Taká HE koncentrácia je v záujme všetkých spoluvlastníkov produkčných faktorov všetkých zúčastnených firiem. Umožňuje dohodnúť objektívnu, transparentnú a spravodlivú deľbu dosiahnutých výnosov. Súčasne tento progresívny a pružný cieľovo programový prístup pri koncentrácii prostriedkov na náročnejšie vedecko-výskumné, inovačné, efektívnostné projekty umožňuje realizovať aj dynamicky sa meniacu koncentráciu podľa objektívnych potrieb realizácie cieľovo programového projektu potrebných spoluprác a kooperácií. Takáto humanistickej ekonomike vlastná koncentrácia tvorivosti ľudských zdrojov i koncentrácia hmotných i nehmotných prostriedkov umožňuje aj v tejto oblasti neustále v rozšírenej reprodukcii realizovať Pareto-optimálne, časovo i vecne pružné využitie disponibilných v skutočne širokých globálnych rámcoch globálnej ekonomiky, celého globálneho spoločenstva.

Tu treba pripomenúť už v histórii i teraz traktovaný problém preinvestovania. Je tu aj fakt, že pri plnej zamestnanosti i cieľovo programovej koncentrácii zdrojov i kapacít sa bude urýchľovať automatizácia, robotizácia, najmä využívanie progresívnych, prakticky bezobslužných technológií, ktorých využitím bude cena produkcie výrazne klesať. To môže, ale len teoreticky, zvýšiť hrozbu preinvestovania.

No taká hrozba v HE je eliminovaná samotným jeho mechanizmom napr. stabilným percentom inflácie i bázového úroku, rastom úspor bežných zamestnancov, ktoré je možné za pomoci súčasného rastu príjmov verejného sektora orientovať aj na zvýšenie investícii do štátnych investičných fondov napr. na doriešenie energetickej dostatočnosti (napr. priemyselným využitím jadrovej syntézy), na rozvoj verejných investícií, ktoré budú využívať aj účelnú politiku čiastočne platených verejných služieb zameraných na odstraňovanie veľkého objemu už existujúcich i budúcich  dlhodobých nedostatkov sídiel i krajinných oblastí, aby výraznejšie prispievali ku kvalite života. A tiež na elimináciu hrozieb narušeného globálneho životného prostredia. Takto sa vytvára vejár vzájomne si konkurujúcich platby-schopných záujemcov o investičné prostriedky. Ich platbyschopnosť vyplýva v humanistickej ekonomike zo zásadnej rovnováhy ceny vyprodukovaneho HDP a objemu disponibilných príjmov.

Je logické, že takáto dynamicky sa vyvíjajúca a cieľovo programovo meniaca sa spolupráca jednotlivých humanistických podnikov i konkrétnych lízingovo-sprostredkovateľských firiem i pravdepodobná spolupráca štátnych rozpočtov i rozpočtov teritoriálnych orgánov, si vyžaduje veľmi jasne dopracovať medzinárodnú záväznosť uzavretých zmlúv, celý systém ich garantovania i právneho vynucovania ich dôsledného kvalitného a, samozrejme, poctivého plnenia. Faktom je, že takto cieľovo programovo realizovaná, dynamicky sa vyvíjajúca a meniaca spolupráca humanistických firiem v globálnych meradlách bude urýchľovať dynamiku rastu príjmov vlastníkov jednotlivých produkčných faktorov, najmä ľudských zdrojov. Veľmi dôležitú a náročnú úlohu v týchto procesoch budú mať top manažmenty zúčastnených firiem, najmä však firmy koordinátora. Vytvára širokú možnosť zaslúženého zvyšovania príjmov tých, na ktorých pleciach bude spočívať aktivita i zodpovednosť vytvárania cieľových programov a organizácie cieľovo programovej súčinnosti. Preto je logické, že tí, ktorí budú najviac zodpovední za takúto cieľovo programovú koncentráciu prostriedkov, za formulovanie cieľov, ale predovšetkým za efektívnosť ich realizácií, budú mať tejto zodpovednosti adekvátny podiel na výsledkoch, ktoré programy a projekty prinesú pre jednotlivé, na projekte zúčastnené humanistické firmy.

V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že zodpovednosť top manažérov je zvýraznená nielen ich adekvátnym podielom na vytvorenej pridanej hodnote, ale tiež zodpovednosťou voči vlastníkom produkčných prostriedkov konkrétnej firmy, ktorej top manažment tvoria, ktorá spočíva v zásadnými pravidlami určenej možnosti ich odvolania a voľby.

Pripomínam, že v HE sa predpokladá, že profesia top manažérov bude zvlášť špecifikovanou profesiou, ktorej povinnosťou bude poistenie osobnej zodpovednosti za spôsobené škody, nutnosť vkladať aj svoje prostriedky do garančného fondu firmy i ďalších vecí, ktoré budú, ako požiadavky na profesiu top manažmentov formulované. Vstup do profesie nebude mimo týchto pravidiel ničím obmedzovaný a bude len v prospech kvality rastu top manažmentu. Ak bude  príslušníkov tejto špecifickej profesie viac, ako je reálna potreba, neuplatnení top manažéri budú mať vedľa vykonávania svojej spravidla manažérskej alebo výskumnej činnosti možnosť presadiť sa do pozície top manažmentu. Najmä návrhmi na vytvorenie a samotným založením HE firiem, návrhmi projektov a programov inovácii, systémových programov zvýšenia efektívnosti a produktivity konkrétnej firmy a tiež spracovaním a predkladaním námetov projektov cieľovo programovej koncentrácie zdrojov celého systému kombinácie jednotlivých firiem humanistickej ekonomiky.

V konečnom dôsledku aj cieľovo programovou koncentráciou zdrojov a vedomostí sa  urýchli proces náhrady človeka v produkcii bežných spotrebných i investičných tovarov. Urýchli nástup etapy skracovania pracovného času, straty vzácnosti rastúceho počtu tovarov (tým rast HDPPPP --  HDP v parite kúpnej sily ), rast záujmu o dobrovoľnú tvorivú prácu a tým aj postupný nástup konca tovarovej – trhovej – ekonomiky.

 Ako pri každej partnerskej spolupráci aj v súčinnosti štyroch produkčných faktorov v humanistickej ekonomike je dôležitá optimalizácia deľby povinností, práv a zodpovednosti vlastníkov jednotlivých produkčných faktorov, najmä ich volených predstaviteľov za tvorbu systému ich vzájomnej organizácie, systém vnútornej organizácie vlastníkov každého z faktorov a za systém prezentácie a formy realizácie uvedenej súčinnosti. To patrí do náplne tvorivej práce štvrtého produkčného faktora – top manažmentu. Ak by sme to chceli pripodobniť k súčasným obchodným spoločnostiam, vystupujú ako konatelia tejto spoločnosti, ako jej výkonní riaditelia. Volení zástupcovia vlastníkov jednotlivých výrobných faktorov vystupujú ako dozorná a kontrolná rada, ktorá usmerňuje a kontroluje činnosť výkonného top manažmentu (spoločne voleného), ktorá má zásadnú povinnosť, o. i. zabezpečovať transparentnosť činnosti a jej výsledkov, teda informovanosť všetkých vlastníkov produkčných faktorov (teda demokratických spoluvlastníkov produkčného subjektu) o plánoch, zámeroch i výsledkoch produkcie pridanej hodnoty. V maximálnej miere zabezpečuje široké využitie iniciatívy, znalostí a skúseností všetkých zúčastnených vlastníkov, najmä zamestnancov.

HE likviduje monopol riadenia firmy vlastníkmi jedného výrobného faktora (v súčasnosti vlastníka kapitálových prostriedkov) a s tým spojenú nespravodlivosť deľby PH. Zavádza demokratickú partnerskú spoluprácu vlastníkov všetkých (pritom nenahradzuje monopol jedného – vlastníka kapitálových prostriedkov monopolom druhého napr. vlastníka ľudských zdrojov  faktorov i všetkých ich spoluvlastníkov. Podporuje vzájomnú súťaživosť – poctivú konkurenciu zúčastnených faktorov v dosahovanej produktivite, tým aj raste mernej odmeny. Transparentnosťou umožňuje a vynucuje vzájomnú, partnerskú kontrolu fungovania každého z partnerov, poctivosť ich súťaživosti i spravodlivosť ich príjmov (pre spotrebu i rozvoj) v záujme čo najlepšieho spoločného výsledku.

Vo vzájomnej súťaživosti faktorov sa realizuje a stimuluje spoločný záujem na čoraz vyššej kvalite produkcie, inováciou produkcie i produkčných prostriedkov, ale predovšetkým na rastúcej efektívnosti využitia vstupných tovarov a rastúcej produktivite práce. Jej prejavom je pokles ceny produkcie na jednotku normatívnej užitočnosti. To o. i. vyžaduje vzájomný dohľad jednotlivých skupín vlastníkov, resp. vlastníkov jednotlivých produkčných faktorov nad tým, či top manažment plne realizuje zámery pri zabezpečení poctivého podnikania a pri zabezpečení najvyššie dosiahnuteľnej efektívnosti a produktivity. Vzájomná transparentná kontrola jednotlivých skupín vlastníkov produkčných faktorov minimalizuje možnosti, aby sa mohli v produkčnej činnosti produkčného subjektu prejaviť také negatíva, ako je korupcia, klientelizmus, mrhanie zdrojmi, neobjektívnosť či skresľovanie výsledkov alebo nákladov.

Z toho vyplýva že dôležitým stimulom iniciatívnosti, ale aj náročnej kontroly je systémová výhoda humanistickej ekonomiky, partnerstva vlastníkov faktorov, t. j. objektívna konkurencia záujmov vlastníkov jednotlivých faktorov o objektívne ocenenie ich prínosu i  záujem na zvyšovaní ich podielu na tvorbe PH s cieľom zvyšovať svoje príjmy.

Princíp participatívneho partnerstva, jeho dôsledné uplatňovanie v záujme poctivej produkcie, má nielen vnútorné aspekty, smerom do vnútra produkčného subjektu, ale má výrazný vplyv aj na nadväzné či spolupracujúce produkčné subjekty. Či majú charakter dodávateľský alebo odberateľský, pretože záujmom spolupráce vlastníkov produkčných faktorov v danom subjekte je aj to, aby subdodávatelia i odberatelia zabezpečili a dodávali kvalitné tovary, resp. služby za objektívne ceny. Aby odberatelia poctivo a podľa objektívnych trhových cien kupovali produkty. Tým sa vytvára široká sieť vzájomne sa podporujúcich záujmov vlastníkov všetkých produkčných faktorov, nielen na vlastnej efektívnosti a produktivite a poctivosti, ale aj na poctivosti a objektívnosti merania vzájomných výsledkov v celej takejto sieti.  Spolupráci, ale i náročnej vzájomnej kontrole dodávateľských, odberateľských a ďalších spolupracujúcich produkčných subjektov bude objektívne napomáhať rast váhy internetových obchodov ako odberateľov produkcie i internetizácia lízingových spoločností. Nemalú úlohu zohrajú aj internetové sprostredkovateľské personálne agentúry.

Je  pravdepodobné že rast počtu humanistických podnikov podporí nový rozvoj odborárskych organizácii a ich zväzov a tiež asociácií vlastníkov ostatných faktorov, ktoré majú šancu stať sa vážnym nástrojom kontroly objektívnosti cien tovarov a cien nájmov (vrátane miezd), i poctivosti konania svojich členov, ale najmä príslušníkov iných partnerských asociácii. Budú dôležitým subjektom prípravy kolektívnych zmlúv.  Tiež sprostredkovateľom podpory inovácií, rastu kvantitatívneho a  kvalitatívneho podielu príslušného faktora na činnosti produkčných subjektov, ale najme rastu vedomostnej kvalifikácie vlastníkov faktorov, najmä ľudských zdrojov, ich vzťahu k najnovším vedeckým poznatkom, najmä k ich  rýchlemu a účinnému využitiu v praxi.

Tieto odborové organizácie a asociácie v podmienkach humanistickou ekonomikou vynútenej humanistickej civilizácie, novej kvality humanistického politického systému, sa môžu stať ale aj významnými (možno aj kľúčovými) politickými subjektmi.

Jedným z dôležitých výsledkov princípu partnerskej participácie, zásad poctivosti, opierajúcej sa o objektívnu a plnú transparentnosť činnosti produkčných subjektov, je maximalizácia systémového efektu činnosti celej ekonomiky – Pareto optimálna  dislokácia a optimálne využitie hmotných i nehmotných zdrojov a možností. K tomu by mala prispieť účinná regulácia (napr. pozitívnou i negatívnou stimuláciou), produkcie takých tovarov a služieb, ktoré čo najviac podporujú kvalitu života a to aj využitím odstupňovanej spotrebnej dane na produkty, ktoré neprispievajú ku kvalite života a zvlášť takých, ktoré kvalitu života zhoršujú. HE svojím ekonomickým mechanizmom vytvorí jasný ťah produkčných subjektov na Pareto optimálne využitie zdrojov a možností s jasným smerovaním na trvalo udržateľný rast kvality života teritoriálnych i štátnych komunít i celej postupne sa formujúcej globálnej spoločnosti. Čoraz významnejším zdrojom marketingových poznatkov pre rozhodovanie top manažmentov o produkčnom programe, o plánovaní cien i nákladov, ale aj poznatkov o konkurencii i o miere poctivosti podnikania, zdrojom pre makroekonomickú reguláciu budú megadáta využívajúce účelne spracované informačné údaje internetových spoločností (obchodných, lízingových i personálnych) i komplex informácii z moderného účelne prepojeného informačného systému finančných a štatistických úradov.

Takýto systém údajov vytvorí predpoklady pre teritoriálnu, štátnu i globálnu optimalizáciu systému dynamického formovania a novelizácie vzájomne previazaných lokálnych i globálnych stratégii rozvoja kvality života a nimi systémovo previazaných programov makroekonomického regulovania. To vytvorí pre všetky ekonomické subjekty možnosti optimalizácie a vzájomnej previazanosti firemných plánov a tým sa zvýši aj ich zdravo dynamická stabilita.

  1. Transparentnosť hodnoty ( ceny) v humanistickej ekonomike

Ďalším rozhodujúcim princípom humanistickej ekonomiky je objektívna transparentnosť ekonomiky. Zvlášť dôležitá je nielen transparentná participatívna partnerská spolupráca produkčných faktorov vnútri produkčného subjektu, ale aj medzi dodávateľsky, ale aj výskumne či projekčne prepojenými produkčnými subjektmi pri tvorbe konečnej pridanej hodnoty (a jej sumy v celoštátnych meradlách  -  HDP). Pôjde aj o účinné a sústavné využívanie súčasnej i budúcej úrovne informačných technológií a informačných systémov a trendov k čoraz plnšej globalizácii trhu (s maximálnym potlačením negatívnych stránok globalizácie). Vynucovanej aj nevyhnutnosťou globálneho prístupu i globálnej súčinnosti pri riešení globálnych hrozieb a ich globálnych príčin, najmä tých´, ktoré vyplývajú z hrozby vyčerpania prírodných zdrojov i hrozby globálnych katastrof.

Bude to čoraz náročnejšie pri plnej zamestnanosti a rastúcom objeme investičných prostriedkov (najmä nehmotných) a účinnom využití možností HE ako najvyššieho stupňa vývoja trhovej (tovarovej) ekonomiky, ktorá svojím mechanizmom by mala vytvárať podmienky pre sebalikvidáciu trhového mechanizmu ako tvorcu ceny – výmennej hodnoty – úžitkových hodnôt.

Úroveň dostupnosti informácií a vysoký počet aj globálne súťažiacich (poctivo si konkurujúcich) produkčných subjektov sprostredkovaných napr. internetovými obchodmi, internetovými lízingovými i personálnymi spoločnosťami (aj tieto subjekty fungujú na báze princípov HE) vytvára podmienky pre dostatok produkčnej rezervy (zo strany ponuky i dopytu) pri rovnakej cene a pre to, aby dynamicky stabilné ceny úžitkových hodnôt vyjadrovali ich relatívne objektívnu výmennú hodnotu so spoločensky priznanou cenou (nájmu) práce.

Globálna kvázi mobilita pracovnej ponuky (mobilita investičných prostriedkov) v podmienkach kvázi plnej zamestnanosti by mala generovať spoločensky priznanú cenu jednotlivých stupňov úrovne tvorivosti (zložitosti)  práce.

Pritom neustále produkovaný dostatok kapitálových, presnejšie investičných prostriedkov (hmotných i nehmotných tovarov) by mal spolu s kvázi plnou zamestnanosťou generovať takú cenu marginálnej užitočnosti nájmu investičných prostriedkov, teda zhmotnenej práce a tým aj produkovanej pridanej hodnoty, ktorá je adekvátna marginálnej užitočnosti ľudskej práce, ktorej limitou bude práve spoločensky priznaná pracovná hodnota – cena – práce. To nie je nič iné ako pracovná cena tovarov a tiež aj nájmov investičných tovarov (minulej práce) i ľudskej  (súčasnej) tvorivej práce.

Pri oceňovaní nájmu investičných prostriedkov bude dôležité správne definovať vzťah medzi cenou investičného hmotného, ale zvlášť nehmotného prostriedku (ako jedného z množstva produkovaných tovarov) a cenou jeho ročného nájmu. Zrejme bude nevyhnutné spružniť a viac diferencovať dobu produkčnej životnosti a tým aj normu ročného opotrebenia (odpisov). Bude potrebné objektívne oceňovať ich sústavnú modulovú a softvérovú inováciu ako súčasť väčších opráv, ale aj samotnú modernú údržbu kvalitného produkčného stavu investičného prostriedku. Tu nám dávajú veľké šance moderné informačné technológie, ktoré môžu vytvárať pre každý investičný prostriedok i pre celé technológie ich podrobný „produkčno-inovačný užitočnostný i cenový životopis“ .

Špecifickou oblasťou bude tvorba a vývoj cien nájmov prírodných faktorov a životného prostredia. Východiskom by malo byť priznanie faktu, že prírodné zdroje a životné prostredie sú súčasťou globálneho bohatstva (či záťaže) tejto zemegule a ich využitie, obnova či substitúcia (či náprava poškodení živ. prostredia) sú záujmom a povinnosťou celého ľudstva. Preto výhody i eliminácie hrozby z ich exploatácie musia byť racionálne rozdelené medzi globálne fondy na ich obnovu, nápravu či substitúciu, a fondy štátov a teritoriálnych (miestnych) komunít, na ktorých sa nachádzajú, tvorené spravidla ako podiel z ceny nájmov.

Ceny nájmov, resp. výška licencií za ich tvorbu a cena nákladov na nápravu doterajších poškodení musia byť globálne regulované vrátane regulácie podielov, výnosov i nákladov medzi globálne, štátne i teritoriálne fondy.

Tento trend bude účelné uplatniť aj u pôdy, pod ktorou sa žiadne zdroje nenachádzajú (teda nie je zdrojom licencie na ich ťažbu), a to tak, aby sa zamedzilo virtuálnej špekulácii s pôdou, aby prírastok ceny pôdy a pozemkov (napr. preklasifikáciou využitia či zmenou vzácnosti príslušného teritória) inkasovali teritoriálne fondy životného prostredia a nie špekulanti.

  1. Peniaze a financovanie v humanistickej ekonomike

Presadzovanie vzájomnej kompatibility marginálnej teórie a pracovnej teórie hodnoty si vynúti aj uplatňovanie tomu adekvátnej teórie peňazí.

Jej základom je to, že v humanistickej ekonomike rast objemu poctivo zarobených peňazí bude možný len prostredníctvom tvorby a rastu pridanej hodnoty, čiže len v podmienkach procesu tvorby pridanej užitočnosti, a to:

  • zaslúženou mzdou za tvorivou prácou, pri produkcii úžitkových (užitočných) hodnôt vrátane sprostredkovateľskej a obchodnej činnosti

           PP (produkcia pridanej užitočnosti) – podiel PH –  mzda – P´

alebo, alebo aj (čo bude postupne platiť pre čoraz väčší počet zamestnancov)

  •  trhovo priznaným, spravodlivým výnosom z investovania do investičných prostriedkov, pre ktoré bude platiť vzťah:

 P – delta IP – PP (produkcia pridanej užitočnosti) – podiel PH –  delta P –  P´

Teda peniaze sa vymenia za kúpu opotrebeniu adekvátneho podielu investičných prostriedkov (delta IP), jej prenájmom pre proces tvorby pridanej užitočnosti (PP) vytvoria adekvátny podiel pridanej hodnoty a jej predaj prinesie spravidla väčší objem peňazí, „delta P“ (adekvátnej vlastníkovi IP patriaceho podielu ), ako boli peniaze  na obstaranie delta IP a tak mu stúpne objem P na P´,.

Pritom za produkčný subjekt treba považovať každý subjekt, ktorého pracovníci dostávajú plat, aj toho, ktorý produkuje verejné služby, ktorého pridanú hodnotu je možné kvantifikovať (aspoň normatívne), aj keď sa nepredáva, metódou sumy príjmov jednotlivých faktorov konfrontovaných s prínosom k užitočnosti poskytovanej služby. Lebo pri každom subjekte je vždy potrebné ohodnotiť primeranosť nákladov, ale aj vývoj efektívnosti i produktivity práce.

Nová podstata peňazí

V takomto procese jediným objektívnym a pre objektívny rast produktivity práce a efektívnosti využitia vstupných tovarov, najmä však na rozvoj ľudských zdrojov, najúčelnejším všeobecným ekvivalentom, ktorého mierou sú peniaze, bude jednotka spoločensky priznanej práce.

Cieľovo by to mala byť jedna hodina práce normatívnej zložitosti, teda tej zložitosti, ktorá je v ekonomike najpočetnejšia (v celej škále tarifne normovanej zložitosti) .

V prvých etapách rozvoja humanistickej ekonomiky by mohol jej úlohu plniť HDPPPP  pripadajúci na jednu hodinu pracovného času vynaloženého v danej národnej ekonomike.

Pomer týchto ukazovateľov by súčasne predstavoval aj menový kurz jednotlivých národných ekonomík navzájom, ale najmä ich kurz ku globálnej zúčtovacej jednotke (napr. bancoru).

Druhým východiskom, vzhľadom na základný vzorec, je jednoznačná stimulácia investovania do produkcie investičných prostriedkov a destimulácia špekulatívneho obchodovania so samotnými peniazmi a ich derivátmi a pochopiteľne v HE aj tak nevýnosného tezaurovania. 

Keďže  humanistické podniky budú čoraz viac získavať investičné prostriedky prenájmom od lízingovo - obstarávateľských spoločností, ktorých bázová cena prenájmu by bola dvoj- až trojnásobok základnej bankovej úrokovej miery, potom úspory by boli smerované prakticky len do investovania prostredníctvom týchto spoločností a štátnych investičných fondov.

Banky by boli určené na plnenie svojej základnej úlohy umožňovať ukladanie peňazí z úspor a ich využitie na úvery (pôžičky) predovšetkým na  bežné (krátkodobé) využitie s tým, že príjmom bánk by boli poplatky za prácu s peňažnými prostriedkami, predovšetkým s peňažnými účtami. Postupne by sa v celej ekonomike realizoval výlučne bezhotovostný platobný styk.

Úrok za depozitá  i úvery by bol rovnaký a pevný a rovnal by sa stabilnej úrovni  inflácie.

Inflácia by bola pevná a bola by realizovaná povinným základným medziročným zvyšovaním tarifných miezd v celej ekonomike, a to v rozmedzí 1,5 až 3 percentá p. a.

Cena dlhodobejšieho alebo inak rizikového úveru by sa skladala z dvoch častí:

  1. úrok banke – základný úrok,
  2. poistné špecializovanej poisťovni za riziko čiastočného či úplného nesplatenia splátok.

Vychádza to z ekonomickej (trhovej) logiky. Pri rizikovej prirážke k úroku, ak nenastane riziko – insolventnosť dlžníka –, veriteľ získava nezaslúžený, bublinový príjem. Ak nastane, neodstraňuje hrozbu reťazovej insolventnosti. Naproti tomu poistenie rizika znamená obecne, že veriteľ v prípade insolventnosti dlžníka dostane príslušnú platbu od poisťovne a nehrozí reťazová insolventnosť. Pritom poisťovňa by poistné vyberala len ako zálohu. Ak by poistná udalosť u daného poistenca nenastala, tak by podstatnú časť sumy poistného, ktorá ostala po zaplatení sumy realizovaných rizík, vracala poistencovi, ale tak, aby náklady poistenca boli minimálne o jedno percento vyššie ako náklady na nájom investičných prostriedkov v lízingovo-obstarávateľských spoločnostiach. Kladný rozdiel by išiel do rezervného fondu poisťovne, ktorý by nebol jej vlastníctvom, mal by špeciálny spôsob využitia. Zaslúženým príjmom poisťovne by, podobne ako u banky, boli poplatky za prácu s poistnými zmluvami, oceňovanie rizík, vedenie evidencie atď.

Takýto systém fungovania peňazí by mal zabezpečiť ekonomickú nepotrebnosť rôznych finančných inštitúcií, ktoré na báze získavania virtuálnej (bez úžitkovej hodnoty) pridanej hodnoty obchodujú s peňažnými, alebo inými derivátmi s jediným kľúčovým záujmom maximalizovať zisk na báze kúpy a predaja finančných produktov a ktoré, čo je najnepríjemnejšie, v čoraz väčšej miere odsávajú prostriedky, ktoré by mali slúžiť pre rozvoj reálnej ekonomiky. Keď si uvedomíme že objem cirkulácie  derivátov sa v súčasnosti odhaduje na 1 200 biliónov USD ( to je 1 200 000 000 000 000 USD ) môžeme si predstaviť, ako by reálnej  humanistickej ekonomike pomohlo, ak by sa transformovali na reálne humanistické investičné prostriedky lízingových spoločností, štátnych i komunálnych investičných fondov, globálnych i teritoriálnych fondov nápravy životného prostredia, ale najmä fondov rozvoja vedy cieľovo orientovaných napr. na realizáciu energie z jadrovej syntézy, na rozvoj genetiky, nanotechnológií a ďalších zdrojov udržateľného rastu kvality života a na predchádzanie či nápravu dopadov stúpajúceho počtu prírodných katastrof.

Pripomíname, že podobný princíp by mechanizmus humanistickej ekonomiky uplatňoval v obchodovaní všeobecne. „Marža“ obchodníka (i sprostredkovateľa) by mala byť adekvátna pridanej užitočnosti (jej výmennej hodnote, či marginálnej užitočnosti), ktorú obchodník reálne pridáva k obchodovanému tovaru (spracovanie a sprostredkovanie informácie o existencii a dostupnosti tovaru, o vlastnostiach, cene a pod., predvádzanie, poučenie, sortírovanie, balenie, doprava atď. prípadne  i poistenie rizika, že kupujúci nezaplatí a tovar nevráti).

Uvedené základy peňažného a finančného mechanizmu v humanistickej ekonomike by  mali zabezpečiť, aby výnosovosť požičiavania investičných prostriedkov, ako jediná možnosť investovania usporenej časti svojich príjmov, stimulovala taký rozvoj objemu investičných prostriedkov, ktoré by postupne vytvorili podmienky pre plnú zamestnanosť. Záujem o rast príjmov produkčných subjektov, by stimuloval top manažment, aby nielen kvalitatívne, ale aj kvantitatívne zvyšoval využitie ľudských zdrojov rastom veľkosti existujúcich a zakladaním nových produkčných subjektov. Tým by sa podporovala konkurencia – spravidla ešte v etape  plánov výroby –produkčných prostriedkov (a jej adekvátny tlak na sústavnú inováciu ich kvality aj štruktúry) pri získavaní im kvalifikačne adekvátnych ľudských zdrojov s kritériom minimalizácie ceny na jednotku prírastku produktivity namiesto súčasného zápasu nezamestnaných o získanie produkčných prostriedkov.

Tento finančno-ekonomický stimul by nepripustil inflačný vývoj cien pridaných  užitočnosti, teda pridaných hodnôt produktov nad stanovenú úroveň inflácie. Pretože práve zainteresovanosť všetkých štyroch produkčných faktorov na pridanej hodnote, na maximálnej efektívnosti a produktivite, a transparentnosť cien by vytvárala poctivou konkurenciou veľmi silnú systémovú zábranu proti inflačnému zvyšovaniu cien pridaných hodnôt. Tomu by napomáhalo konštantné úrokové percento a konštantné normatívne zvyšovanie základných miezd. Najmä však transparentnosť cien vstupov i pridaných hodnôt produktov, teda cien nájmov investičných prostriedkov, platov a miezd ľudského faktora vrátane platov a miezd top manažmentov i platieb smerom k prírodným zdrojom a životnému prostrediu.

Významným faktorom stabilizácie cien by bola vzájomná väzba inovácie a trendu poklesu ceny jednotky užitočnosti a nová kvalita vzájomného pôsobenia ponuky a dopytu. Inovácia by v zásade bola dôležitým faktorom poklesu merných cien . Rezerva a mobilita prenájmu investičných prostriedkov, likvidácia špekulatívneho kapitálu a predovšetkým globálna a objektívna  informovanosť o cenách, objednávkach a teda o pravdepodobnej dynamike potrieb by umožnila zvýšiť časový interval, ale aj interval zmeny dopytu, v ktorom by sa realizovala reprodukcia inovačno-dynamickej stability globálno-trhových cien tovarov.

Vážnym signálom prípadných porúch v cenovom mechanizme by bol charakter príjmového bonusu, ktorý je odmenou vlastníkom všetkých zúčastnených produkčných faktorov úspešnej firmy za vyššiu ako trhovú efektívnosť využitia vstupných tovarov a za vyššiu ako trhovú produktivitu. Tento bonus je principiálne rozdeľovaný medzi všetkých partnerov podľa vopred dohodnutých podielov, spravidla podľa objektívne určenom podiele prínosu jednotlivých produkčných faktorov na  tvorbe realizovanej PH. Ak začína rásť u väčšiny subjektov v celej ekonomike objem bonusu, je to signál, že ceny nákladov nerealizujú objektívnu väzbu na nadtrhovú efektívnosť a produktivitu, na reálnu pracovnú hodnotu, a že súčasne nerealizujú ani princíp vzťahu k marginálnej užitočnosti. Aj keď takýto stav je v HE málo pravdepodobný, v prípade jeho vzniku nie je problém použiť vopred dohodnutý regulačný zásah, ktorý umožňuje práve kompatibilita pracovnej ceny s marginálnym spôsobom stanovenej ceny a stabilný úrok a systémovo riadené zvyšovanie normatívnych miezd.

Verejné rozpočty

Humanistická ekonomika, predovšetkým uplatňovanie princípu participatívneho partnerstva vlastníkov produkčných faktorov v rámci produkčných subjektov, transparentnosť a objektívnosť cien a s ňou spojená poctivosť konkurencie i celého podnikania, aj nová kvalita financií, predovšetkým vytvorenie progresívneho všeobecného ekvivalentu, ale aj nová úloha odborárskych organizácií a profesijných asociácií vlastníkov jednotlivých produkčných faktorov budú mať vplyv aj na novú kvalitu fungovania štátov.

Štát, ktorý bude hlbšie vyjadrovať svoju podstatu ako občianske neziskové združenie občanov štátu s adekvátnou právomocou jeho teritoriálnych subzdružení, bude formovať aj nový systém verejných financií.

Základným princípom je, že štát v podmienkach humanistickej ekonomiky nemá dôvod vytvárať dlhodobejší deficit, pretože ako demokratické združenie občanov má snahu riadiť sa zásadou, že bežné verejné výdavky by mali byť v rovnováhe s príjmami štátu, ktoré tvoria dane produkčných subjektov a občanov  a že dlhodobejšie pôžičky na investície musia sa odvádzať od budúceho rastu príjmov, podloženého budúcim rastom produktivity.

Z toho vyplýva zásada, že bežné verejné výdavky by mali rásť vtedy, ak rastú príjmy a rast príjmov je determinovaný rastom efektívnosti, ale predovšetkým rastom produktivity, vyjadrenom v raste pridanej hodnoty. Ak ale vznikne situácia nevyhnutnosti nárastu verejných výdavkov, potom záujmom štátu a záujmom jeho občanov je, aby sa adekvátne dočasne zvýšili príspevky občanov a produkčných subjektov na zabezpečenie týchto príjmov.

Z toho vyplynie zásada, že ak je potrebné zvýšiť bežné výdavky štátu a ešte nevzrástla produktivita a príjmy podľa platných daňových sadzieb, je nevyhnutné aspoň dočasne zvýšiť sadzby vyberaných daní (čo je ekonomicky i spoločensky komfortnejšie a spravodlivejšie ako v súčasnosti používané zadlženie sa bankám  a následná devalvácia meny – čo nie je nič iné ako pokles medzinárodne pomerovaných príjmov i pokles takto meranej ceny vlastníctva všetkých občanov i verejného vlastníctva a rast bublinových príjmov veriteľských bánk).

Prednosťou humanistickej ekonomiky, že prakticky všetky úspory sa cestou fungovania finančného systému transformujú na investovanie do spoločností lízingujúcich produkčné prostriedky a do verejných investičných fondov. To zabezpečuje, že úspory občanov sa transformujú na produkčné prostriedky, ktoré sa koncentrujú v lízingových obstarávateľských organizáciách. Takto vzniká postupne rastúca ponuka investičných prostriedkov, ktorá vzhľadom na súčasnú a budúcu úroveň rozvoja investičných prostriedkov hmotných a nehmotných bude sa  presúvať tam, kde ešte sú relatívne voľné ľudské zdroje, teda že vzrastie mobilita investičných prostriedkov. Znížia sa nároky na potrebu väčších presunov ľudských zdrojov. Územné sídla i celé štátne teritória sa budú stabilizovať tak, aby sa mohli vo väčšej miere zamerať na rast kvality života a k tomu orientovať aj príslušnú časť daní.

To vytvorí nové možnosti pre zdroje pre dlhodobejšie verejné investície. Takýmto zdrojom by mohli byť štátne investičné fondy a práve uvedené lízingovo-sprostredkovateľské spoločnosti. Tento systém zdrojov by vytvoril pre občanov alternatívu investovať do lízingových spoločností alebo do štátnych investičných fondov.  Súčasne by umožňoval širšiu paletu kombinácie zdrojov štátnych investičných fondov a lízingových spoločností. S tým by bola spojená aj pestrejšia paleta verejných investícií vzhľadom na kombináciu príspevku alebo podielu štátnych investičných fondov a lízingových spoločností a aj kombinácie hradenia ich údržby a inovácie z  verejných investičných fondov a z poplatkov občanov.

Tomuto novému systému chápania i fungovania verejných prostriedkov a teda aj verejných rozpočtov, ich príjmov a ich spôsobu využitia by mal zodpovedať aj nový systém daní.

Základom nového systému daní, adekvátneho možnostiam humanistickej ekonomiky a jej humanistických podnikov, je niekoľko základných princípov:

  1. Princípom zdaňovania je pre HE imanentný, územný princíp, teda produkčné subjekty sa zdaňujú tam, kde vytvárajú pridanú hodnotu a každý územne dislokovaný produkčný subjekt. Produkujúca firma či produkujúci podnik alebo iná inštitúcia, ktorá je územne dislokovaná, je relatívne samostatná a vyhodnocuje svoje výsledky mierou vyprodukovanej pridanej hodnoty, je daňovým subjektom. Na túto vyprodukovanú pridanú hodnotu má uzatvorenú kolektívnu, participatívno-partnerskú zmluvu medzi zainteresovanými vlastníkmi produkčných prostriedkov a v tomto územne dislokovanom subjekte sa aj vyprodukovaná pridaná hodnota rozdeľuje na príjmy vlastníkov jednotlivých zainteresovaných produkčných subjektov. a na príspevok do jeho nedeliteľného fondu ( čiže nejaké právnické miesto sídla sa stane irelevantným, stratí sa možnosť daňových rajov).
  2. Osoby platia dane tam, kde reálne žijú, kde sú skutočnými „spotrebiteľmi“ vytvoreného životného prostredia a kde sú spolutvorcami, ale aj spotrebiteľmi príslušnej, v danom teritóriu existujúcej, kvality života. Tomu bude zodpovedať aj náplň pojmu rezident z pohľadu daňových povinností.
  3. Kľúčovou a rozhodujúcou daňou, kľúčovým príjmom štátu (a pri jej podielovej deľbe) aj jednotlivých teritórií a komunitných celkov, bude daň zo skutočne vytvorenej pridanej hodnoty. Čiže daň, na ktorej platení sa podieľajú všetci v produkčnom subjekte fungujúci vlastníci produkčných prostriedkov v takých podieloch, aké získavajú pri deľbe pridanej hodnoty.

V podmienkach plnšieho uplatňovania princípov humanistickej ekonomiky, v podmienkach, keď prevažujúcou formou produkčných subjektov budú humanistické podniky, resp. humanistické organizácie, by mal fungovať nasledujúci systém daní (principiálne nič nebráni, aby sa zaviedol aj skôr):

  1. Daň z pridanej hodnoty, ktorej sadzba by sa pohybovala okolo 15 – 20 % z realizovanej pridanej hodnoty, plus obsahovala by odvody do sociálnych, zdravotných a ďalších s tým spojených fondov. Tento typ dane (ktorý kvôli podpore zlepšenia odberateľsko-dodavateľských vzťahov by mohol byť dočasne doplnený aj súčasnou napr. 5 % všeobecnou spotrebnou daňou vyberanou tak, ako sa vyberá súčasná „DPH“) by bol základným zdrojom verejných rozpočtov, teda i štátnych rozpočtov. Bol, by i základným regulátorom toho, aby bežné príjmy a bežné výdavky štátu, prípadne aj konkrétneho teritória boli v rovnováhe. Teda ak by bolo nevyhnutné v štáte zvýšiť bežné výdavky, potom v relatívne krátkom časovom odseku, v najbližšom štvrťroku, najúčelnejšie v najbližšom mesiaci, by bola o príslušný zlomok percenta, alebo o celé percento zvýšená daň z pridanej hodnoty.
  2. Daň z príjmu, ktorú by platil každý rezident, ktorý má príjem, ktorej sadzba  by bola v rozmedzí zhruba od 1 do 6 %, čiže by vytvárala len relatívne malú časť celkových daňových príjmov a veľmi málo by zaťažoval príjem každého z daňovníkov. Tu je možné uvažovať v prvých obdobiach, keď existujú veľké rozdiely v príjmoch, keď ešte nenastala doba ich transformácií do racionálnych tarifných stupníc, je možné, aby táto daň z príjmov, práve v oblasti veľmi vysokých príjmov, mala vyššie a progresívne sadzby.
  3. Dôležitou súčasťou príjmov verejných rozpočtov by sa stali spotrebné dane, o ktorých charaktere sme už hovorili, ktoré by slúžili predovšetkým na reguláciu spotreby s cieľom, aby sa stanovovali vyššie spotrebné dane pre hmotné i nehmotné produkty, ktoré zhoršujú kvalitu života, alebo jej nedostatočne napomáhajú a nižšie spotrebné dane, resp. tam, kde je to účelné aj záporné spotrebné dane, na produkty hmotné i nehmotné, ktoré výrazne prispievajú k zvyšovaniu kvality života.

Tento systém daní v pokročilom štádiu humanistickej ekonomiky by mohol   mať vyrovnané plusy a mínusy, ale v prvej etape by na báze pokračovania doterajších skúseností, mohol byť citeľným príjmom verejných rozpočtov.

  1. Vzhľadom na existujúcu veľkú nerovnosť rozdelenia majetkov by bolo účelné uplatňovať daň z majetku, pričom jej základná sadzba by bola relatívne veľmi nízka, 0,1 alebo 1 percento z aktuálnej ceny majetku, ale pre nadmerné majetky, napr. také, ktorých objem je väčší ako dvadsaťnásobok či stonásobok ročnej priemernej mzdy, by sa stanovovali vyššie sadzby, 10, 20 až 30 percent, progresívne podľa veľkosti a miery nadmernosti majetku.
  2. Špeciálnym nástrojom je daň z objemu miezd. Mal by zabezpečiť, aby v rámci globálnej ekonomiky sa nezneužívali menej rozvinuté krajiny, u ktorých ešte funguje a zrejme určitú dobu bude existovať nižšia úroveň miezd, alebo dokonca veľmi nízka úroveň miezd. Aby tieto rozdiely nespôsobovali nenormálne a pre ľudský faktor neefektívne „prelievanie“ dobre fungujúcich investičných prostriedkov z rozvinutých krajín do nerozvinutých tak, že by v rozvinutých spôsobovali nezamestnanosť. Bude účelné uplatňovať daň z objemu miezd  (vo svojej podstate protidampingová daň nahradzujúca  aj funkciu dovozných ciel) u tých produkčných subjektoch, ktoré využívajú, alebo majú možnosť využívať ľudské zdroje za relatívne nízke mzdy. Táto daň by mala v zásade vyrovnávať hrubé mzdové náklady medzi priemerne rozvinutými krajinami a menej rozvinutými krajinami tak, že rozhodujúca časť tejto dane by išla do fondov týchto menej rozvinutých krajín, do fondov ich sociálneho rozvoja, rozvoja zdravotníctva i rozvoja infraštruktúry a menšia časť by išla do globálnych fondov na podporu realizácie náprav minulých poškodení životného prostredia. Daň by bola stanovovaná na báze vzájomnej väzby produktivity práce a úrovne miezd v danom produkčnom subjekte a to všetko za podmienok uplatňovania objektívnych, globálne sa vyrovnávajúcich cien produktov a teda aj vytvorenej pridanej hodnoty. Tento typ daní by mal možnosť minimalizovať negatíva globalizácie ekonomiky, mal by urýchľovať vyrovnávanie rozdielov medzi krajinami. Mal by napomáhať aj rýchlejšiemu vyrovnávaniu miezd na úroveň globálne priznaných tarifných mzdových stupníc.

Vyvstáva otázka, čím by sa teda odlišovali rozvinutejšie krajiny od menej rozvinutých, ak by platila tendencia vyrovnávania miezd v jednotlivých tarifných skupinách. Základný rozdiel by bol v tom, že úroveň produktivity práce v jednotlivých produkčných subjektoch by sa odlišoval predovšetkým stupňom tarifnej stupnice, do ktorej by boli zamestnanci zaraďovaní. Tam, kde sú sofistikovanejšie produkčné – investičné –  prostriedky, ktoré vytvárajú predpoklady pre vysokú produktivitu práce, a vysokú mieru kvalifikácie, tam by ľudské zdroje, zamestnanci, boli zaraďovaní do vyšších stupníc v globálnej tarifnej stupnici a tam, kde by fungovali ešte jednoduchšie produkčné prostriedky, kde by bola nižšia kvalifikácia a tým aj nižšia produktivita, by boli pracovníci zaraďovaní logicky do nižších stupňov tarifnej stupnice.

To by neznamenalo nespravodlivé rozdiely, to by len znamenalo mzdovo-tarifný stimul, aby rýchlejšie rástla vzdelanostná úroveň pracovníkov, aby sa viac prostriedkov venovalo do systému „pred pracovného“ i „počas pracovného“ vzdelávania a tým sa urýchlilo zbližovanie teritoriálnych rozdielov, a aj  medzipodnikových rozdielov v úrovni miezd. Tak by rástla globálna úroveň produktivity práce a aj globálny HDP

Dôležitou vlastnosťou nového systému daní by bola ich pružnosť, predovšetkým pružnosť DPH, spotrebných daní a špecializovaných daní z objemu miezd, t. j. A., C. a E., Celý systém daňových príjmov by sa opieral o plnú transparentnosť účtovného fungovania jednotlivých subjektov, ktorej vážny impulz už dala novela DPH, čím umožnila, aby systém finančných, resp. daňových úradov mal k dispozícii prakticky všetky uplatnené prijaté i vyslané faktúry jednotlivých subjektov. Súčasne už dnešné daňové úrady majú dostatočný prehľad o príjmoch jednotlivých pracovníkov i občanov, takže sa vytvára komplexný informačný systém, ktorý môže pružne reagovať na pozitívne, ale v prípade katastrof a iných negatívnych vplyvov, aj negatívne rozdiely medzi výdavkami a príjmami štátu aj konkrétneho teritória.

Takto koncipovaný systém HE by mal vytvoriť relatívne stabilné, poctivé, spravodlivé demokratické podnikateľské prostredie, ktoré umožní partnersky, transparentne a demokraticky fungujúcim kolektívom podnikov a iných tovary a služby – i verejné – produkujúcich subjektov sa zamerať na to hlavné: na inováciu produktov a technológií v záujme rastu efektívnosti využívania zdrojov a rastu produktivity uspokojovania potrieb spotrebiteľov pri trvalo udržateľnom raste kvality života.

Aké prvé kroky by už teraz bolo možné realizovať aby sa naštartoval vznik HE

Ide o nasledovné  prvé kroky, ktoré by sa mali realizovať paralelne.

Prvým krokom je doplnenie kolektívnej zmluvy o záväzok majiteľov, že podiel miezd zamestnancov (bez miezd a odmien manažmentu) na skutočne realizovanej pridanej hodnote nebude menší, alebo že bude väčší, o dohodnuté percento, ako je, resp. bol v terajšom roku, alebo v uplynulých rokoch, resp. že jeho zvýšenie nebude menšie, ako zvýšenie podielu top manažmentu. Z toho vyplýva spoločný záväzok strán kolektívnej zmluvy, že spoločne budú kontrolovať správnosť výpočtu skutočne realizovanej pridanej hodnoty a objektívnosť cien všetkých vstupov a realizovaných cien produkcie.

Druhým paralelným krokom by mala byť doplnenie podmienok  pre verejnú súťaž. Preto, aby sa neopakovali problémy pri kontrole prideľovania prostriedkov EÚ a zastavovania jej financovania je účelne posilniť úlohu vnútornej kontroly u žiadateľov a rozšíriť túto skúsenosť na všetkých účastníkov verejných súťaží. Z uvedeného dôvodu zúčastniť sa môže verejnej súťaže len tá firma, ktorá predloží záväznú kalkuláciu vecných nákladov a pridanej hodnoty pre realizáciu zadania (za celú dodávku i za jednotlivé subdodávky subdodávateľov) a súčasne  bude mať zabezpečenú kontrolu dodržania tejto kalkulácie vlastníkmi firmy a zamestnancami tým, že takú kontrolu bude mať zakotvenú v kolektívnej zmluve.

Teda že verejnej súťaže sa môže zúčastniť len tá firma, ktorá s cenou predloží záväznú kalkuláciu, ako vecných nákladov, tak aj predpokladanej pridanej hodnoty a že tým umožní nielen externú kontrolu dodržania svojho záväzku, ale že zabezpečí aj internú kontrolu vlastníkmi firmy i jej zamestnancami, ktorí sa na príjmoch za pridanú hodnotu logicky podieľajú.

Ďalším - tretím krokom prospešným ako pre zlepšenie výsledkov súčasne  fungujúcej ekonomiky, tak i pre vytvorenie lepších podmienok pre štart HE, je posilnenie pozície štátu v prospech znižovania nezamestnanosti, rastu HDP a rozvoja efektívnych sociálnych programov, dosahovanú v podmienkach SR najmä:

  • kvalitnými a cielenými legislatívnymi zmenami,
  • rastom kvality a účinnosti fungovania štátnych a ostatných verejných
    zamestnancov,
  •  predovšetkým vytvorením možnosti s vyššou efektívnosťou – na báze , pri schvaľovaní a aj pri vyúčtovaní projektu, povinne vyčíslovanej ekonomickej i sociálnej návratnosti:

- efektívnejšie využívať  objem pridelených európskych fondov,

- zabezpečovať rast objemu disponibilných verejných i verejno-súkromných prostriedkov a ich efektívnejšie využitie – tiež na báze , pri schvaľovaní a aj pri vyúčtovaní projektu, povinne vyčíslovanej ekonomickej i sociálnej návratnosti

                         -  ich využitie viac smerovať:

  • pre vedecko-investičné cieľovo programové projekty a
  •  pre účinnejšie ekonomické regulačné zásahy na odstraňovanie vplyvu globálnych deformácii trhového mechanizmu
  • Dôležitým prejavom autority štátu je jeho pomoc pri využití neinvestičných možnosti rastu HDP – účinnou  podporou toho, aby domáce podnikateľské subjekty dosahovali spravodlivejšie ceny za svoju produkciu a aby mzdy platené v SR za rovnakú prácu pri dosahovaní rovnakej ba aj vyššej produktivity, sa rýchlejšie zvyšovali na úroveň miezd v bohatších krajinách EU

Pri realizácii prvých krokov dôležitým nástrojom kontroly v rámci  partnerskej spolupráce vlastníkov produkčných faktorov by sa mohlo stať faktorové účtovníctvo. Jeho obsahom je, na základe existujúceho účtovníctva robená, jasná identifikácia realizovanej pridanej hodnoty, teda príjmov, jednotlivých produkčných faktorov.

U zamestnancov a  top manažmentu sú to ich mzdy či platy a odmeny. Samozrejme, kompletné, teda suma celkových cien ich práce.

U prírodných zdrojov sú to nájmy za pôdu, náklady za zlepšovanie životného prostredia i pokuty za jeho poškodzovanie.

Zvlášť dôležité bude správne identifikovať a štruktúrovať príjmy vlastníkov investično-kapitálových produkčných prostriedkov.

Ak sú tieto prostriedky prenajímané, napr. prostredníctvom  lízingovej firmy, je príjmom ich majiteľov komplexná cena nájmu, vrátane ich údržby, opráv a odpisov, tak ako sú dohodnuté s lízingovou firmou.

Zložitejšie je to v súčasných podmienkach, keď ich vlastníkom je majiteľ firmy. Potom jeho príjem môže mať jednu alebo dve zložky. Ak je súčasne top manažérom, potom má jednu odmenu, ako každý iný člen top manažmentu. A druhou, ak nie je top manažérom, tak jedinou je odmena za využívanie jemu čiže firme patriacich kapitálovo-investičných produkčných prostriedkov. V zásade je to zvyšková časť pridanej hodnoty (niekedy označovaná ako odčerpateľné zdroje) po odpočítaní odmien podielu zamestnancov, podielu top manažmentu a podielu prírodných zdrojov.

Je  dôležité identifikovať jej štruktúru, t. j. náklady na údržbu, stredné či veľké opravy, čistý nájom, vrátane úrokov za tú časť kapitálu, ktorá bola požičaná na ich zabezpečenie a, samozrejme, náklady na kapitál, ak bol jeho vlastný a podobné, s tým spojené náklady. To je dôležité preto, aby bolo možné porovnávať cenu komplexného nájmu prostriedkov vlastnených firmou s cenou, ak by sa investičné prostriedky lízingovali od lízingovej spoločnosti, ale, samozrejme, lízingované len tie a na takú dobu, ktoré boli skutočne potrebné pri realizácii vyprodukovanej pridanej hodnoty. To by bol aj prvý krok k objektivizácii príjmov vlastníkov kapitálových prostriedkov.

Znovu opakujem svoje presvedčenie, že už i realizáciou týchto prvých krokov sa prejavia prednosti, aspoň nominálneho (zatiaľ nie reálneho), participatívno-partnerského vzťahu vlastníkov rozhodujúcich výrobných prostriedkov, t. j. vlastníkov firiem, vlastníkov ľudských zdrojov a top manažmentu. Mali by súčasne prehĺbiť  v súčasnej dobe už nastúpenú tendenciu zvyšovania transparentnosti opierajúcu sa o platné zákony. Lebo bez transparentnosti, informovanosti žiadna demokracia, teda ani ekonomická (a jej trhový mechanizmus) nemôže plnokrvne fungovať. Partnerská zainteresovanosť na maximalizácii pridanej hodnoty (a nie zisku) posilní záujem vlastníkov všetkých, aj keď ešte len nominálne spolupracujúcich výrobných faktorov, teda spoločne fungujúcich ľudí, celého komplexu podnikových a s podnikom spolupracujúcich ľudských zdrojov, o rast efektívnosti a produktivity v záujme rastu kvality ich života.

Už aj uvedené prvé kroky by mali prispieť k ďalšiemu uplatňovaniu postupov i mechanizmu HE, presvedčiť radových občanov, najmä zamestnancov i všetkých zainteresovaných (postupne aj doterajších rozumne uvažujúcich vlastníkov firiem) o nevyhnutnosti, progresívnosti a prospešnosti ich realizácie. Ich obsah by mohol presvedčiť politikov i celé perspektívne uvažujúce strany (aj ich racionálne uvažujúcich sponzorov), že už aj program realizácie prvých krokov HE môže získať podporu nemalej časti voličov, aj tým že prispeje:

  • k postupnej, aj samotným ekonomickým mechanizmom HE  stimulovanej, ba i vynucovanej likvidácii korupcie a klientelizmu.  
  • k uvedomeniu si, že HE sa môže stať perspektívnym a skutočne humánnym východiskom z marazmu súčasnej, bezvýchodiskovo naladenej a budúcnosti sa obávajúcej spoločnosti.

    SÚVISACE:
    Ivan Haluška: Spravodlivosť a ekonomika (humanistická)

     
Priemer: 5 (4 hlasy)
     

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#1
Peter Zajac-Vanka
22. október 2014, 10:13

Predovšetkým v príčinách a v perspektívach sa všetci vľavo mysliaci ekonomovia i tu na webe Slova výskumníci a vedátori ZHODUJEME. A nakoniec, nielen my "vľavo mysliaci", lebo ved to isté poukazovali vo svojich prácach takmer všetci myslitelia súčasnej filozofie, manažmentu, ekonomie. Aj ten Drucker, Handy, nakoniec i Schweickar a v poslednom období Pikety.

Ide iba o to, že sa akosi obávame zhodnúť v možnostiach riešenia.

Ciastočne preto, aby sme neprišli v slovenskej kultúre o "prvenstvo" pomenovania toho, ako sa v budúcnosti bude tá spoločnosť a ekonomika volať. Nemožno uprieť profesorovi Ivanovi Haluškovi prvenstvo a autorstvo v pomenovaní tej budúcej spoločnosti a ekonomiky ako humánnej ekonomiky. Ved prečo nie? Ak tam budú ľudia šťastní a budú mať možnosť nájsť to najlepšie sebauplatnenie, ak budú z práce získavať toľko prostriedkov, ktoré im umožnia nielen "regenerovať si svoju pracovnú silu", ale dokonca mať čoraz viac voľného času pre svoje záľuby a pre využitie svojho osobného voľného času, dobre, vstupujem do radov stúpencov humánnej ekonomiky.

Pretože život a vývoj spoločensko-ekonomickej historie nás poriadne prefackáva za to, že sme sa rýchlo doteraz nezhodli: globálnu krízu korporácie a finančné skupiny riešia na náš úkor, pretože zadlžujú štáty a teda berú a používajú peniaze, ktoré si odkladáme pre našu vlastnú potrebu spoločenského použitia (zdravotníctvo, poriadok, bezpečnosť, výchovu a vzdelanie), teda používajú peniaze nami zarobené a nami odložené do štátneho rozporčtu na to, aby napríklad sociálno-demokratická vláda bola šťastná, že sa jej darí "splácať dlhy" (dočerta! a kto zaplatí dlhy spoločnosti, že sme si napríklad prevažnná väčšina uťahovali opasky už 25 rokov!) a že sa pozerá na stále chradnúce verejné financie...

Navyše, vývoj v roku 2014 smeruje jednoznačne k tomu, že sa demokracia zvrháva v postupný protofašizmus - všimnime si, ako sa správajú demokratické štáty a inštitúcie v ukrajinskej kríze - vytvorili systém sankcií a embargo, ktoré prirodzene likviduje hlavne malé a stredné podnikanie a nivočí ekonomiku predovšetkým postsovietskych ekonomík... a to chceme naliať obrovské peniaze do varného bezodného kotla ukrajinskej čiernej diery...

Ako vlastne nazvať ekonomiku, ktorá používa všetky svoje zdroje a finančné úvery na útočenie proti časti vlastného obyvateľstva? Ked trpia infláciou, úplným nedostatkom všetkého ukrajinskí občania v západných a severných častiach a v juhovýchodných sú zabíjaní, je hromadne vojensky ničený majetok, výrobné zdroje i šťastie aspoň dalších osem milionov ľudí? Je to teda opak humánnej ekonomiky?

...

V takej chvíli už mi je jedno, ako tú novú perspektívu nazveme: budem rád, ak to bude humánna ekonomika, ak sa zhodneme v názore, že vyriešime predovšetkým problém v príjmovej nerovnosti, že dokážeme odporučiť vláde také riešenia, ktoré jej pomôžu uskutočniť transformačnú revolúciu  tak ako to hlásajú stúpenci D.Schweickarta, že to bude nový socializmus 21.storočia tak ako hlásajú ľavičiari,

ja som len praktický ekonom, ktorý si myslí, že už dávno je doba zrelá k tomu, aby sa začalo tým, čo umožňuje súčasná legislatíva SR, a to dokonca lepšie ako legislatíva CR (poukázali na to nedávno I.Svihlíková ked tam mali ako hostí ľudí z Mondragonu) = teda vytváraním podnikov na báze zamestnaneckej samosprávy a spravodlivého rozdeľovania hospodárskeho výsledku s tým, že časť daní z výrobných prostriedkov sa bude vracať na účely spoločenskej spotreby do verejných finančných fondov. A nazvime si tie podniky akokoľvek aby to nikomu z nás neprekážalo. Napríklad podniky slušovického typu. Pán František Cuba, legendárny žijúci predseda slušovického agrokombinátu, pevne dúfam že onedlho senátor Ceskej republiky, sa určite neurazí.

Lebo je dôležité, aby to začalo...som pripravený.

 

 

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama