Hudobný a divadelný január 2018

Počet zobrazení: 4225

V januári v Bratislave ešte doznieval duch adventných a vianočných koncertov, ktoré sa v oblasti dramaturgie snažili čo najviac vychádzať v ústrety poslucháčom. Vrchovatou mierou to platí o „Trojkráľovom koncerte“ Slovenskej filharmónie (6. 1.) s významným slovenským, najmä v taliansku pôsobiacim dirigentom Jurajom Valčuhom. Ten je momentálne umeleckým šéfom kedysi mimoriadne slávneho neapolského divadla San Carlo. Koncert sa začal predohrou nemeckého skladateľa Otto Nicolaia k jeho najznámejšej opere Veselé paničky z Windsoru. Dielo síce nedokáže konkurovať geniálnemu Verdiho Falstaffovi, ktorý je zhudobnením tej istej Shakespearovej komédie, no z neho si popri tenorovej árii udržala životnosť práve len brilantne napísaná predohra. Nina Rotu poznajú viac milovníci filmu než koncertné publikum, hoci okrem filmovej hudby je autorom aj diel komorných a niekoľkých opier, z ktorých Slamený klobúk z Florencie sa hráva pomerne často. Dramaturgia koncertu si však zvolila suitu La strada inšpirovanú Rotovou hudbou k Felliniho rovnomennému filmu, no viac sa opierajúcu o neskôr vytvorenú baletnú hudbu a tiež čerpajúcu aj z iných skladateľových hudieb pre film. Skladba nezaprela „felliniovskú“ cirkusovú atmosféru a vyznačovala sa zaujímavou inštrumentáciou. Symfonické tance z Bernsteinovej West Side Story sa už stávajú bežným koncertným číslom opierajúcom sa predovšetkým o tanečné prvky muzikálu. Efektné hudobné spracovanie nezaprie v sebe fakt, že v časoch vzniku tohto muzikálu sa tento divadelný druh ešte príliš nespoliehal na vonkajškové efekty tak, ako je tomu dnes. Perlou pre poslucháča holdujúceho jazzu je Gershwinova skladba Američan v Paríži, v ktorej orchester Slovenskej filharmónie podal najpresvedčivejší výkon. Potvrdilo sa, že so skvelým dirigentom výkon orchestra badateľne stúpa. Aj uprostred mesiaca zaznela z pódia SF opäť Gershwinova hudba v podobe jeho známeho klavírneho koncertu a melódií z „černošskej“ opery Porgy a Bess. V koncerte venovanom pamiatke Bohdana Warchala(28. 1.) zasa prvým číslom programu bola úprava známych Štyroch ročných období od argentínskeho skladateľa Astora Piazzolu, ktorý argentínske tango povýšil na úroveň vážnej hudby.

sadko.jpg
Foto: snd.sk

Sadko Nikolaja Rimskeho Korzakova je jednou zo skladateľových, dnes málo hrávaných opier (Rozprávka o cárovi Saltánovi, Snehulienka, Zlatý kohútik atď.) Ten, kto očakával, že sa na premiére opery v SND (26. 1.) čosi viac dozvie o atmosfére ruských bylín (či už z javiska alebo z bulletinu) si na svoje neprišiel. Zahraniční inscenátori (inscenácia je koprodukciou z Flámskou operou v Antwerpách) sa opäť odhodlali k tzv. ideovej réžii, ktorá akcentuje určitú myšlienku diela a snaží sa ju niekedy až polopatisticky priblížiť dnešnému divákovi. Práve táto ideovo-režisérska zložka inscenácie vyvoláva isté otázniky. Už u samotného Korzakova nie je celkom jasné, o čom je vlastne príbeh opery a režisérov výklad túto nejednoznačnosť ešte podporil. Je Sadkova vzbura proti novgorodským kupcom a ich zápecníctvu ozajstným protestom alebo len neúspešným pokusom utiecť zo sveta bez vyšších hodnôt a vrátiť sa napokon ako človek oslavovaný pre svoje bohatstvo? Je jeho návrat porážkou či víťazstvom? Dielo sa dá interpretovať aj vlastenecky, teda tak, že spásou človeka je návrat k rodnej hrude. Inou možnosťou interpretácie je protiklad medzi snom a realitou, ba v diele ide aj o pomerne silne artikulovanú súkromnú rovinu vzťahov Sadka k vlastnej manželke či bájnej morskej princeznej, na ktoré sa dá nazerať realisticky i symbolicky. Režisérovi Danielovi Kramerovi bol bytostne najbližší spoločensko-kritický pohľad na zobrazovaný svet, ktorý však pokrivkáva v záverečnej hudobne jednoznačne optimistickej scéne. Ak je inscenácia myšlienkovo zmätočná a chvíľami zbytočne exhibicionistická, tak treba pochváliť technickú réžiu, čím máme na mysli účinné narábanie s rozostavením zborov, kvalitnú prácu so svietením i farbou a niektorým scénam nemožno uprieť pôsobivú atmosféru. Predstavenie sa hrá na prázdnej šikmine pokrytej udupanou pôdou (autorka scény Anette Murschetz), nad ktorou je takisto šikmo nastavená obrovská obrazovka. Na ňu sa premietajú „televízne noviny“ symbolizujúce zápecnícku spoločnosť, ale niekedy v záberoch sú ukazované aj hrôzy a neprávosti dnešného sveta figurujúce ako kontrapunkt. Priveľa námahy na to, aby sme pochopili, že aj dnes väčšina ľudí dáva prednosť pohodliu (čo dupľuje aj obraz novgorodskej spoločnosti rozvalenej na divánoch a všenárodné gýčovité oblečenie Sadkových druhov) pred angažovaným postojom k svetu. Zábery sprevádzajúce vystúpenia zahraničných kupcov (Varjag, Ind a Benátčan) sú zasa zbytočne popisné, takže najlepšie pôsobí len náladotvorné snímanie zemegule. Kostýmy Constance Hoffman takmer úplne zotreli ruský kolorit diela, ktorý priam vyžaruje z hudby. Krásnu, v inštrumentácii pre skladateľa typicky pestrú partitúru zvládol orchester Opery SND s dirigentom Rastislavom Štúrom kvalitne. Z množstva účinkujúcich nemožno nespomenúť výkon Michala Lehotského v titulnej, náročnej no nie príliš vďačnej úlohe, dobre mu sekundovali obe jeho milé – Monika Fabianová ako manželka a Ľuba Vargicová ako morská princezná. Z troch cudzích kupcov Ľudovít Ludha dokázal vdýchnuť árii Indického hosťa pravú orientálnu atmosféru. Veľkú úlohu zohrávajú v opere zbory, aj tentoraz kvalitne spievajúce (zbormajster Pavol Procházka).

Predchádzajúcej inscenácii Sadka z roku 1960 (réžia Miloš Wasserbauer) kritika vyčítala, že sa (pomocou filmových záberov) príliš vizuálne sústredila na popis vodnej ríše. Terajšia inscenácia amerického režiséra vari chcela burcovať proti pasivite dnešnej spoločnosti, no nevybrala si na potvrdenie tejto tézy najvhodnejšie dielo. Opäť obnovila no nevyriešila spor, či je klasická opera najvhodnejším priestorom pre odreagovanie si frustrácie umelcov z neradostného vývoja ľudskej spoločnosti.

Veľký zážitok priaznivcom vážnej hudby pripravila spoločnosť Gesamtkunstwerk, ktorá zorganizovala zájazd do viedenského Musikvereinu na koncert slávnych Viedenských filharmonikov. Slováci z deviatich autobusov sa tak pričinili o do posledného miestečka zaplnenú sálu. V prvej časti koncertu odznela Desiata symfónia Gustava Mahlera, presnejšie jej prvá časť, lebo dielo skladateľ nestihol dokončiť. Hoci vo všetkých symfóniách majstra badať istú zjednocujúcu líniu a prevažujúce používanie podobných umelecko-výrazových prostriedkov (striedanie až filozoficky pôsobiacich duchovných melódii s triviálnymi, ostré dynamické kontrasty), vo svojom poslednom diele zašiel skladateľ až na hranicu možného. Akoby už v nej prekročil bájnu rieku Lethe a odpútal sa od všetkého pozemského. Ešte viac zaúčinkovala druhá časť koncertu so známou Berliozovou Fantastickou symfóniou (ktorá v nasledujúci deň zhodou náhod odznela aj v Bratislave so Slovenskou filharmóniou). Viedenský orchester potvrdil povesť jedného z najlepších symfonických svetových telies a so zrelou profesionalitou odohral dielo plné emócií, osobitne skvele sprostredkovaných najmä v posledných dvoch častiach (Pochod na popravisko, Čarodejnícky sabat). Venezuelský dirigent Gustavo Duhamel zaujal neokázalým gestom a plnou dôverou v dirigované teleso, dokázal viesť hudobníkov k vyčarovaniu rôznorodej atmosféry, akou dielo francúzskeho novoromantika oplýva. Osobnosť dirigenta je navyše známa aj tým, ako sa venuje hudobnovýchovným aktivitám (najmä medzi sociálne slabšími vrstvami) vo svojej krajine. Tento koncert bude u stovák Bratislavčanov ešte dlho zaujímať výnimočné miesto v ich estetických zážitkoch z pravej hudby a treba zaň spoločnosti Gesamtkunstwerk vrelo poďakovať.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984