Reklama

„Hodžov novinový článok“ v jubilujúcej škole

Ako zostať sám sebou, ako zachovať korene
Počet zobrazení: 1758

Základná škola Milana Hodžu s materskou školou v Bratislave si pripomína hneď dve okrúhle výročia. Pred osemdesiatimi rokmi prvý raz otvorila dokorán svoju bránu pre vtedy, dúfajme, učeniachtivých slovenských chlapcov a dievčatá vo štvrti pod ruinou Bratislavského hradu.

Na slávnostnom akte sa v roku 1937 zúčastnil sám ministerský predseda ČSR, prvý Slovák na tomto poste. Nebola to formálna návšteva jedného zo štvorice vtedy najvyšších ústavných činiteľov. Hodža sa v predchádzajúcej funkcii ministra školstva a národnej osvety osobne zaslúžil o výstavbu na tie časy supermodernej budovy. Preto od roku 2002, teda 57 rokov od jej prvého premenovania, opäť nesie vo svojom názve meno tohto politika európskeho formátu.

0000skola1.jpg
Základná škola s materskou školou Milana Hodžu.

O druhé jubileum sa zaslúžilo už súčasné vedenie školy, osobitne slovenčinárka Etela Hessová, ktorá je riaditeľkou od školského roka 1991/92. Pred desiatimi rokmi v spolupráci s Ústavom politických vied SAV (osobitne s jeho riaditeľom Miroslavom Pekníkom) a Národným osvetovým centrom, vtedy na čele so spisovateľom a publicistom Drahošom Machalom, vyhlásili prvý ročník celoslovenskej literárnej súťaže Hodžov novinový článok určenej pre žiakov základných škôl a osemročných gymnázií ako aj prvého ročníka štvorročných gymnázií vo veku 13 až 15 rokov. Pre vyššie ročníky študentov stredných a vysokých škôl je určená súťaž Hodžova esej.
 

Keby tak gróf Pálffy tušil...
 

Areály oboch, od roku 1973 spojených pôvodne samostatných základných deväťročných škôl na Škarniclovej a Podjavorinskej ulici vznikli na území rozsiahlych pálffyovských záhrad. Ich definitívny zánik a rozparcelovanie nemalo na svedomí budovanie socializmu, ale prvá Československá republika. Zachovalo sa však torzo niekdajšieho prepychového paláca, ktoré sa podarilo krásne zreštaurovať a v jeho sále sa 20. júna znovu odohralo slávnostné vyhlásenie výsledkov súťaže. Sprevádzal ho kultúrny program žiakov Hodžovej školy, nepreháňam, na profesionálnej úrovni. Recitácie, ľudový tanec a spev malých slávikov prítomným až do očí slzy tlačili.

V 60. a 70. rokoch minulého storočia sme školu navštevovali aj my, traja bratia Krnovci, najstarší Iľja druhý stupeň, ja som tam so stredným bratom Svetozárom absolvoval všetkých deväť ročníkov. Pravdaže, vtedy, presnejšie v rokoch 1949 až 2001, sa škola volala ZDŠ Petra Jilemnického, ku ktorému sme mali osobný vzťah. S týmto významným ľavicovým slovenským spisovateľom českého pôvodu sa krátko po druhej svetovej veľmi spriatelili naši rodičia počas spoločného pôsobenia na československom veľvyslanectve v Moskve. Jilemnický tam zoslabnutý po hrôzach prežitých v nacistických koncentračných táboroch zomrel.

Škola si aj vtedy zachovávala vysokú úroveň, dokazovalo sa to každoročne počas prijímačiek na strednú školu. „Z Jilemnického?“ pýtal sa ma uznanlivo člen prijímacej komisie na Gymnáziu na Vazovovej ulici, „tak, to je iné kafé.“ V našom období ZDŠ na Palisádach direktoroval vždy distingvovaný Martin Dinaj. Nás učil občiansku výchovu, od neho som sa dozvedel, čo presne znamená ústava a z akých častí sa skladá. Riaditeľom bol v rokoch 1950 – 1953 a potom v období 1961 až 1984.
 

Nezabudnuteľná slovenčinárka Winklerová
 

Keď sme pri slohovej súťaži, tak aj v súvislosti so svojím povolaním musím – a rád – skonštatovať, že mi osud dožičil prísnu, no skvelú učiteľku slovenského jazyka a literatúry, priam legendu, Alžbetu Winklerovú. Vážil som si ju, svojím spôsobom som si ju obľúbil. Až na to, že mi najprv nechcela veriť, že domáce slohové úlohy píšem sám, bez otca spisovateľa. Keby tušila, že mojím prvým „literárnym“ kritikom bola moja mama...

zo_slavnostneho_udelovania_cien_v_sale_palffyho_palaca_na_zamockej_ulici_v_bratislave._v_prvom_rade_riaditel_upv_sav_miroslav_peknik_starosta_mestskej_casti_stare_mesto_radoslav.jpg
Zo slávnostného udeľovania cien v sále Pálffyho paláca na Zámockej ulici v Bratislave. V prvom rade zľava riaditeľ ÚPV SAV Miroslav Pekník, starosta mestskej časti Staré Mesto Radoslav Ševčík a predseda poroty Pavol Kršák.

Vysoká, večne štíhla dáma Winklerová, čiernovláska s fialovým prelivom, chodila vždy oblečená v šatách tmavších farieb. Samá vážnosť a noblesa. Na prvý pohľad „stará škola“, ale na tie časy (vari i na dnešné) moderné a účinné formy vyučovania. Krásna spisovná slovenčina. Až na jednu príhodu, ku ktorej som sa potom po desaťročia s nepochopením vracal. Raz, ako vždy, razantne vstúpila do triedy, vtedy sme boli vari už deviataci. Príduc ku katedre krútila nosom a rozhorčene zvolala: „Strašný smrad! Ihneď otvorte všetky okná!“ Nič nepomáhalo a tak pokračovala pre seba nezvyčajným jazykom: „Hrozné, neumývate sa, smrdí vám medzi nohami. Tu sa nedá učiť!“ Ak sa dobre pamätám, rezolútne vyšla na chodbu do zborovne.

Potom sme mali osobitnú hodinu s našou triednou učiteľkou, zemepisárkou Margitou Zálešákovou, inak spolu s manželom dlhoročnou aktivistkou v ľudovom umeleckom súbore Technik. „Moji žiaci,“ usilovala sa nám hovoriť do duše, „prichádzate do veku, kedy sa vám búria hormóny. A vtedy je nevyhnutná každodenná osobná hygiena...“

Pri stretávke po päťdesiatich rokoch od skončenia ZDŠ som sa dozvedel pravdu. Chlapci, „známe to firmy“ našej triedy, prilepili na spodok zásuvky katedry celofán z olomouckých syrčekov. Vážená pani Winklerová, ktorá ste už dávno na pravde božej, odpusťte. Ale sranda musí byť...
 

Spomienky na vlasť z ďalekej Ameriky
 

Akúsi ochrannú ruku nad tradičným podujatím Dni Milana Hodžu, ktoré vrcholia vždy koncom júna podujatiami v Bratislave, Martine a v jeho rodných Sučanoch, držia dodnes žijúci Hodžovi potomkovia. Najmä jeho vnuk, emeritný profesor biológie na Washingtonskej univerzite v Seattli, dnes takmer 80-ročný Janko Pálka. Tentoraz na Slovensko nemohol pricestovať, tak poslal k 80. výročiu založenia školy list, z ktorého vyberám:

„Na Základnú školu Milana Hodžu sa veľmi dobre pamätám. Bolo to v roku 1947. V decembri 1946 sme sa vrátili na Slovensko z prvého exilu v Amerike. Mal som vtedy sedem rokov. V Bratislave sme pobudli asi šesť mesiacov, kým sa rodičovská vila v Liptovskom Mikuláši po vojnových škodách dala do poriadku. Bývali sme na Palisádach skoro priamo oproti škole. Potom, čo sme sa trochu udomácnili, začal som chodiť do prvej triedy, no musím priznať, že som bol z toho veľmi nešťastný.

riaditelka_zs_m._hodzu_etela_hessova_gratuje_jednemu_z_ocenenych_z_jej_skoly.jpg
Riaditeľka ZŠ s MŠ M. Hodžu Etela Hessová gratuluje jednému z ocenených z jej školy.

V prvom rade nikoho som nepoznal. Tiež tu boli pre mňa neznáme zvyky, napríklad žiaci vstali, keď pán učiteľ vošiel do triedy. To sa v Amerike jednoducho nerobilo. Všetci žiaci už vedeli písať perom (bolo to starodávne pero, ktoré sa muselo namočiť do atramentu), a ja som bol navyknutý len na ceruzku. Očakával sa elegantný rukopis a ja som vtedy poznal iba tlačené písmená. A tak ďalej. Moja mama bola však veľmi trpezlivá a každý večer sedela so mnou v pracovni a pomáhala mi dobehnúť to, čo na Slovensku už bolo vtedy bežné.“

Po februári 1948 Pálkovci museli opäť emigrovať za veľkú mláku, tentoraz navždy. Janko vyrástol a vyštudoval v USA. Už je dávno na dôchodku, no na rodnú krajinu nikdy nezabudol. V roku 2010 mu bratislavské vydavateľstvo Kalligram vydalo knihu Moje Slovensko, moja rodina, v ktorej vysvetľuje, akým spôsobom sa jeho najbližší príbuzní zapojili do dejín Slovenska. Samozrejme, píše aj o Milanovi Hodžovi:

„Tesne po vzniku ČSR v roku 1918 Hodža v parlamente v Prahe navrhol, aby v Bratislave založili novú univerzitu, ktorú teraz poznáme ako Univerzitu Komenského. Jeho vymenovali ako jedného z jej prvých ôsmich profesorov. Neskôr účinkoval ako minister školstva a národnej osvety. Počas troch rokov na tomto poste zodpovedal za založenie množstva základných škôl na Slovensku. Naozaj išlo o úžasný výkon! Tri roky predstavujú asi 150 týždňov, tých škôl bolo 136. To znamená, že novú školu otvárali skoro každý týždeň tri roky za sebou. Keď zoberieme do úvahy, že mnohé boli v zapadlých dedinkách, kde pred tým nikdy nebola škola, nehovoriac o tom, že sa tam vyučovalo v slovenskom jazyku, a nie v maďarčine, uvedomíme si, aký to bol prínos na pozdvihnutie slovenského národa.“

Hodža sa celý život držal zásady, ktorú vyjadril už v roku 1904 v Slovenskom týždenníku, ktorý vydával v Budapešti: „To sa už hádam tajiť nedá, že je vzdelanosť prvou podmienkou, aby jednotlivec a krajina vzrastať a kvitnúť mohla.“ Preto podporoval školy na Slovensku celý svoj život, vrátane bilingválneho gymnázia v Sučanoch a Obchodnej akadémie v Trenčíne, ktoré dnes nesú jeho meno. Medzi takéto inštitúcie patrí aj ZŠ Milana Hodžu v Bratislave.

z_kulturneho_programu_ziakov_hostujucej_skoly_milana_hodzu.jpg
Z kultúrneho programu žiakov hosťujúcej školy.

Keď som pripravoval tento príhovor,“ pokračuje Pálka, „pozrel som sa na video oslavy 70. výročia založenia Vašej školy a musím povedať, že mi pritom vyhŕkli slzy do očí. Dojali ma slová, vyslovené na začiatku a zase blízko konca filmu: Som hlas školy, ktorá stojí na tomto mieste už sedemdesiat rokov. Chodilo sem tisíce detí a učili tu mnohí učitelia a učiteľky. Navonok sa možno meníme, no niečo ostáva stále rovnaké. Sú to hodnoty. Tieto pretrvávajú a dúfam, že si ich vo svojich srdciach odnášajú aj tí, čo moje brány opúšťajú.“

Na záver listu dodáva: „Škola, ktorá dokáže vynikajúcim spôsobom svojim žiakom a žiačkam prezentovať dôležitý akademický materiál a zároveň im vštepiť hodnoty, je skutočným klenotom spoločnosti. Je jasné, že Vaša škola úspešne predstavuje práve tento ideál. Milan Hodža by bol na ňu hrdý!“
 

Desať ročníkov celoslovenskej súťaže
 

Prvý ročník súťaže Hodžov novinový článok venovali téme Ako sa z človeka stáva vlastenec, pričom žiakov inšpirovali slovami Milana Hodžu: „Treba vedieť spolupracovať, vzájomne sa rešpektovať a zároveň udržať vlastnú tvár.“ Pre každý ďalší ročník komisia vyberala pre súťažiacich výroky slovenských osobností, ktoré sú svojím kultúrnym, spoločenským či morálnym odkazom pre našincov príkladom spolupráce, vzájomného rešpektu a tolerancie pri zachovaní si vlastného charakteru. „Ide o súťaž o človeku, v jeho najľudskejšej podobe a o hodnotách, ktoré nesmie stratiť, aby si mohol vážiť sám seba a plnohodnotne žiť,“ zdôrazňuje riaditeľka Hessová.

V ďalších ročníkoch deti reagovali na odkaz básnika Milana Rúfusa, literárneho kritika Alexandra Matušku, prozaikov Ladislava Ťažkého a Vladimíra Mináča či bratov Milana a Ivana Laluhovcov. V 10. ročníku súťaže žiaci narazili na závažnú tému Ako zostať sám sebou, ako zachovať korene, vychádzajúc zo slov choreografa, tanečníka, režiséra, pedagóga a zakladateľa umeleckého súboru Lúčnica Štefana Nosáľa, ktoré boli uverejnené v knihe spomínaného Drahoša Machalu.

zasluzene_pohostenie_pre_ziakov_sponzorovala_rodina_hodzovcov.jpg
Zaslúžené pohostenie pre žiakov sponzorovala rodina Hodžovcov.

„Niekde som čítala,“ píše Etela Hessová, „že každý národ potrebuje osobnosti, pred ktorými sa dokáže hanbiť. A profesor Nosáľ sa nepochybne medzi ne zaraďuje. Svojou tvorbou, životom a morálnym príkladom inšpiroval deti a študentov k otváraniu dôležitých tém, nevyhnutných na formovanie pracovitého, férového, premýšľajúceho a cítiaceho mladého človeka. V tomto roku sa dožil (býva neďaleko ZŠ M. Hodžu) krásnej deväťdesiatky v kruhu svojich blízkych nielen vo vlastnej rodine, ale aj v rodine lúčničiarov. Je vzorom aj pre nás, slovenských učiteľov.“

O práci s mladými ľuďmi Štefan Nosáľ povedal: „Teší ma úspech, ale usilujem sa byť skromný. Úspech je zradný. Človek zažíva chvíle, keď sa mu nedarí, aj chvíle úzkosti. Usilujem sa porozumieť najmä mladým. Od nich sa dá veľa naučiť. A som rád, že i ja som ich vedel získať a naučiť kráse. Tomu som vlastne zasvätil celý život.“
 

Náročná, ale vďačná téma o národných koreňoch
 

K najnovšiemu ročníku súťaže ustanovenej na počesť Milana Hodžu sa vyjadril aj jeho vnuk Janko Pálka:Tohtoročná téma je mi zvlášť blízka. Nebolo mi ľahko zachovať si vlastné korene. Vyrástol som v cudzine za ťažkých okolností. Zo Slovenska sme emigrovali dvakrát, prvý raz v roku 1939, keď Hitler a jeho nacisti ovládli strednú Európu, druhý raz v roku 1949, nedlho po februárových udalostiach. Zakaždým sme našli útočisko v USA, kde som vyštudoval, založil si rodinu a dlhé roky pôsobil ako univerzitný profesor. Napriek plnému zapojeniu sa do americkej spoločnosti zachoval som si materinskú reč, naučil som sa a stále milujem slovenské ľudové piesne a udržujem rodinné styky na Slovensku.

Ako je to možné po vyše 60 rokoch, keď sme sa natrvalo usadili v Spojených štátoch? Prečo som na všetko slovenské jednoducho nezabudol? Za to vďačím rodičom! Keď som bol maličký, mama uložiac ma do postele, mi rozprávala naše ľudové rozprávky. Doma sme hovorili výlučne po slovensky, spievali sme slovenské piesne, kedykoľvek prišla návšteva. Celý život som bol obklopený obrazmi Jána Hálu a mama nástojila na tom, že musím pravidelne písať rodine, najmä starej mame Hodžovej na Slovensko. Tak som sa prirodzene naučil reč a asimiloval slovenskú kultúru. Jednoducho, rodičia si dali záležať na tom, aby som si zachoval svoje korene aj v novom prostredí.“

Na tému Ako zostať sám sebou – zachovať korene porota dostala 127 prác zo všetkých krajov Slovenska, aj osem textov od mladých Slovákov zo Srbska a Rumunska. Naši rodáci z Maďarska, Česka či Poľska ani tentoraz neprejavili záujem. „Základiakom“ bola pomerne náročná téma až na počudovanie blízka. Mnohí sa nevenovali iba svojmu vzťahu k slovenskému folklóru, ale sa problematiky autenticky uchopili, vyjadrovali sa k národným tradíciám v širšom kontexte. Písali o vlastnej rodine, o tradičných zvykoch, o starých rodičoch, o úcte a pestovaní rodinných väzieb. V textoch nachádzame veľa lásky, vzácnych postrehov a myšlienok, ale i kritického myslenia. Nepochybne vďaka patrí aj učiteľkám a učiteľom na Slovensku a u našich krajanov, že sa danej téme s deťmi venovali.


vitaz_tohtorocnej_sutaze_jurco_patrik_prvak_z_gymnazia_v_topolcanoch_si_odnasa_zasluzenu_cenu.jpg
Víťaz tohtoročnej súťaže Patrik Jurčo si odnáša cenu.

Prvé miesto získal Patrik Jurčo z Jacoviec, študent prvého ročníka Gymnázia v Topoľčanoch. Jeho prácu prinášame v plnom znení. Pripájame aj úryvky od viacerých autorov, ktorí sa umiestnili v zlatom, striebornom a bronzovom pásme.
 

Všetko má svoj príbeh, len si ho treba vypočuť

Dennodenne ľudia nevšímavo prechádzajú okolo iných ľudí a nemajú záujem počúvať ich. Pre generáciu mladých sú starší málo zaujímaví, skôr nudní a pritom by sa od nich mali čo naučiť. Zabúdame na svoje korene a neuvedomujeme si, že bez nich by sme tu dnes neboli.

Pod bránou jednej z historických budov nášho mesta pravidelne sedávala starenka zababušená v hrubej deke. Na hlave ručník, cez plecia vlniak a nohy v takých tých teplých papučiach na zips vpredu. Sedávala tam na jar, v lete, až do neskorej jesene. Okolo nej boli vždy porozkladané domáce produkty. Pred Vianocami oblátky, trubičky, farbené imelo, na jar zas ručne zdobené kraslice, vetvičky baburiatok, pletené korbáče pre šibačov, prvé narcisy či miniatúrne kytičky fialiek. Starenka už akosi patrila ku koloritu nášho malého mesta. Zhovievavo ju tam nechávali sedieť aj mestskí policajti a za pár centov mohla pokojne predávať svoj tovar. A čo je hlavné – rozprávať.

Zastavovali sa pri nej okoloidúci a počúvali ju. Prečo? Úplne presne to vystihla jedna, prekvapujúco, mladá mamička, ktorej dcérka po tom, čo od starenky kúpili kraslicu vyzdobenú voskom, vyčítala, načo to urobili, veď z nákupného centra za mestom majú doma oveľa krajšie a nerozbitné. Mama jej odpovedala: „Lenže k tým ti nepovedia príbeh.“ Bolo to presne tak.

Aj ja sa pamätám, ako sme sa s dedkom pred Vianocami, to som bol ešte malý druhák na základnej škole, u nej zastavili a ten ju podpichol, či sú jej oblátky naozaj s medom a škoricou, alebo len také plané, vodové. Starenka nám vtedy najmenej pol hodinu prezrádzala podrobne celý recept aj postup prípravy a aj to, ako ich s mamou pekávali pre pol dediny a ako formu na ne zdedila ešte od svojej babky. Dokonca sa posťažovala, aké ťažké je dnes zohnať pravý kvalitný včelí vosk, ktorého hrudku má v bielom plátne, a pred každou jednou oblátkou ním potrie obe rozpálené strany formy, aby posilnila vôňu medu a aby sa jej oblátky nelepili.

Dedko je včelár a vosk jej sľúbil. A zas on dlho rozprával, ako sa vzorne stará o včely, aké úle pre ne vyrobil podľa starých, pôvodných, lebo tie moderné nestoja za reč. Rečnil o nich hádam desať minút. Kúpili sme dva balíky oblátok a zjedli ich skôr, ako sme prišli domov. Dedko mi niekoľkokrát pripomenul, že sa mu rozplývajú na jazyku a pripomínajú mu detstvo. A mal taký zvláštny svit v očiach.

Ak ja budem raz v jeho veku, čo mi bude pripomínať detstvo? Mobil? Tablet? Z jedla – hamburger? Pizza? Vtedy som si uvedomil, že nič z toho si moje zmysly nebudú pamätať, lebo tieto veci beriem ako samozrejmosť a nikdy som sa nezaujímal o ten „príbeh k nim“. Neviem si vybaviť, ako voňajú, neviem, ako sa vyrábajú, a chuť jedál mi skôr pripomenie, ako som nestihol obed v jedálni a musel si rýchlo v bufete niečo kúpiť, aby som vydržal do večera.

Dedko presne vedel, ako má chutiť, aj z čoho má byť vyrobená taká pravá vianočná oblátka a aj tá mama s dievčatkom si iste pamätala na prázdniny u starých rodičov, kde ju babka učila vyrábať presne také vyfúknuté, voskom zdobené vajíčka, aké nikde, v žiadnom obchode nekúpi.

Rozhodol som sa. Keď príde jar a bude tam tá starenka sedieť a pliesť korbáče pre polievačov s krepovými stuhami, pôjdem si vypýtať jej príbeh. Poprosím ju, aby ma naučila taký korbáč upliesť.

Bolo to pred niekoľkými rokmi. Jar síce prišla, ale starenky tam už nebolo. Ani v lete, ani na jeseň... Viac neprišla. Niektorí vraveli, že ochorela, iní, že už umrela, a mne bolo z toho veľmi smutno. Svojho plánu som sa však nevzdal. Hľadal som na internete a aj našiel nejaké návody na pletenie korbáčov, ale neboli to tie, čo predávala starenka pod bránou. Vtedy som si uvedomil, ako plytváme niečím, čo sa už nikdy nebude dať vrátiť. Naším dedičstvom.

Už v minulosti, napríklad štúrovci chodili po dedinách a zapisovali múdrosti starých ľudí: rozprávky, pesničky, povesti, tradície. A čo my? Stále sa vyhovárame, že nemáme čas. Stále sa niekam ponáhľame a zaujímame sa iba o moderné výdobytky a o to, čo je nové. A keď píšeme, tak len v chate alebo na „My story“ a „Instagram“. Neuvedomujeme si, že staršia generácia tu nebude večne a s ňou nám do nenávratna odídu tradície. Spomaľme. Skúsme viac počúvať. Pliesť také korbáče sa už možno nenaučím, no recept na oblátky som si pozorne zapísal. Dedko si ho pamätal, aj s vylepšením o včelí vosk od starenky.

Dobre, že stále je dosť ľudí, ktorí tradície a kultúrne dedičstvo nášho národa berú vážne. Preto vždy, keď ideme s triedou niekam na výlet po Slovensku, usilujem sa kúpiť si niečo, čo je ľudové a ručne vyrobené a tiež sa nehanbím vypýtať si k tomu od výrobcu príbeh. A ten potom doma rozprávam ďalej. Z Liptova mám píšťalku, z Martina vyrezávaného koníka a z Oravy zvonček. A som rád, že ľudovej tradícii u nás ešte neodzvonilo.
 

Ukážky zo súťažných prác
 

„Nebehaj po tom, udupeš ten hrášok a nič z neho nebude,“ zakričala žena na malé dieťa. Och, áno, aj my tak dupeme, lenže po vlastných tradíciách. Väčšine z nich sme už dali červenú. Aj keď nejaké dodržiavame, zďaleka ich nie je toľko, ako sa ich udržiavalo v časoch našich starých rodičov, prarodičov... Bránime im šíriť sa svojou vlastnou nevedomosťou. Nevedomosťou, ktorá nás raz privedie k tomu, že z našich tradícií zostanú iba malé úlomky, ktoré sa potom budú už ťažko skladať.
Kristína Šašová, ZŠ Mierová, Želiezovce

* * *

Pred časom vyšiel článok o dedinke Čičmany v populárnom americkom magazíne Vogue. Objavili sa v ňom fotky, na ktorých zvečnili modelky v krojoch v spojení s krásnym slovenským prostredím. Bol toho plný internet, no kto by si to bez toho, aby sa to objavilo na sociálnej sieti všimol, však? Nik. Možno pár ľudí.
Nikola Grígerová, ZŠ s MŠ Školská, Turčianske Teplice

* * *

Je to neopísateľne krásny pocit, keď môžete divákom, ktorí už netrpezlivo čakajú na vystúpenie, ukázať skoro presnú kópiu toho, aké emócie a akú radosť ľudia prežívali, keď si mohli ma chvíľu oddýchnuť od každodennej ťažkej práce a zabudnúť na ťažkosti, ktoré ich trápili. Veď kto by nezabudol na problémy, keď mu pri ušku vyhrávajú husličky, oči vidia krásu mladých šťastných ľudí i krásu krojov, nohy necítia bolesť, pretože sa roztancovali už tak, že nemôžu prestať, hrdlo si rozkazuje najkrajšie piesne, ktoré pozná, a srdce túži po tom krásnom stvorení, ktoré konečne mohlo uvidieť na dákej zábave? Všetko toto preciťujem, keď môžem vyjsť na pódium a zatancovať ľudový tanec so všetkými emóciami, ktoré môžem naraz cítiť.
Martina Melichová, Gymnázium Detva

* * *

Ako zostanem sám sebou? Tak, že sa budem usilovať zachovať slovenské obyčaje, naše prekrásne pesničky, ktoré u nás húdli ešte za dedovho deda. Som rád, že ich poznám, že ich viem spievať, že viem tancovať slovenské tance a že dokážem rozprávať po slovensky. To znamená, že som Slovák. To znamená, že zostanem sám sebou. Nezmením, sa, lebo sa nezmenili ani moji rodičia, ani starí rodičia, ktorí mi utkali lásku k mojej slovenskej identite. Naše korene sú hlboké. Nepremôže ich ani košava (prudký vietor s obrovskými vlnami na hladine Dunaja –pozn. red.).
Darko Svetlík, ZŠ mladých pokolení, Kovačica, Srbsko

* * *

Ako som tak premýšľala nad týmto týždňom, je hrozné ako moderné technológie zmenili všetko a všetkých. Dnes mladí ľudia premýšľajú len o tom, akú fotku pridať na Facebook. Kedysi dievčatá v mojom veku pásli husi, kravy a starali sa o to, aby chlapi mali čo jesť. Nestáli pol hodinu pred skriňou, obliekli si svoj pracovný kroj. Ich zábava nespočívala v tom, kto koľko cigariet vyfajčí alebo kto koľko vypije, ale spievali si a na to tancovali. Možno to vtedy nebolo práve jednoduché, no ľudia si boli určite bližší. Dnes sú ľuďom blízke len telefóny. Sme ako bábky ovládané modernou technológiou. Veda postupuje ďalej a všetko je jednoduchšie, ale za akú cenu? Takú, že dvaja priatelia sediaci vedľa seba sa nerozprávajú, no píšu si správy cez mobil.
Dominika Valaštíková, Súkromné bilingválne gymnázium, Ružomberok

* * *

Slovenčina sa v našich končinách ešte veľa rokov zachová, lebo celé generácie odovzdávajú materčinu svojim deťom a rovnako to urobím aj ja. Chcela by som sa stať vychovávateľkou v škôlke alebo učiteľkou. Chcela by som deti naučiť slovenské básne, piesne, tance. Chcela by som presvedčiť rodičov, aby ich dali do slovenskej školy, pretože som si všimla, že veľa žiakov zo slovenských rodín chodí do rumunskej školy, a poznám aj také slovenské mamičky, ktorých deti vôbec nevedia materinský jazyk.
Daniela Leocaová,  Lýceum J. G. Tajovského, Nadlak, Rumunsko

* * *

„Vydávali ste s v kroji alebo v šatách, babka?“ opýtam sa postaršej ženy, otáčajúc sa v kresle. Jednoducho odpovie, že má v skrini odložený svadobný kroj a ďalej vyšíva. Pohľad na to, s akou láskou vyšíva na kus látky, ma teší a nechcem ju vyrušovať, no napriek tomu skromne poprosím, či by mi nemohla ten kroj ukázať. Babka sa s úsmevom postaví a o pár minút už v rukách držím klenot, ktorý svedčí o kráse našej kultúry, o šikovných rukách slovenských ľudí a núti ma premýšľať nad tým, ako zúfalo Slovensko potrebuje nevesty a ženíchov, ktorí s ním ostanú v dobrom aj zlom, v chorobe i zdraví. „Babka? Aj ja sa raz chcem vydávať v kroji,“ zašepkám.
Soňa Kolcunová, Gymnázium Vranov nad Topľou

* * *

Keď sa žiakov z mojej triedy pýtali na plány do budúcnosti, nik nepovedal, že chce zostať doma a študovať tu na vysokej škole. Ak aj vtedy niekto mal také plány, príliš sa s nimi hanbil zdôveriť. To je presne to. Ak sa budú mladí Slováci hanbiť za svoju krajinu, domovinu a školstvo tiež, môže to viesť až k samotnému zapýreniu sa aj pri myšlienke na naše slovenské tradície, zvyky a kultúru. Podstatnou otázkou je hlavne: Kto sa bude venovať našej kultúre, ak sa všetci odsťahujú do zahraničia?
Viktória Karelová, Spojená škola Karlova Ves, Bratislava

* * *

Predsa mi však nedá neopýtať sa: uvedomujú si, akú daň platia za lepší život v zahraničí? Nechávajú tu detstvo, spomienky, obľúbené veci... A to nie sú len bryndzové halušky, večerníčky, vianočné i veľkonočné zvyky, rozprávky, piesne, ktoré vedela spievať iba stará mama, a tance, ktoré k nim patrili. Nechávajú tu ľudí, blízkych priateľov a spolužiakov. Nechávajú tu rodinu. Chýbajú im?
Zuna Hochelová, Gymnázium Grösslingová, Bratislava

* * *

Čo môže byť krajšie ako návrat do rodného kraja? Na miesto, ktoré dôverne poznám, kde sa nikdy nestratím a vždy tam budem doma. Kam sa obzriem, vynoria sa mi spomienky z detstva, zo školských čias, chvíle všedné i sviatočné. Lúky, kde sme sa ako deti naháňali a robili si venčeky z púpav, autobusová zastávka, kde som sa ako prváčka nevedela dočkať autobusu, kostol, kde sa každú nedeľu a sviatok stretáva celá dedina.
Katarína Kušniráková, Spojená ZŠ Štúrova, Spišská Nová Ves

* * *

Prečo Štúr, Hurban, Hodža či Bernolák vynaložili toľko úsilia o národný jazyk, keď my dnes chodíme nakupovať do „šopingcentier“, cítime sa „hapy“, no nie šťastní, četujeme a umenie predvádzame na „steidži“, a nie na javisku? Z tejto cesty by sme sa mali urýchlene vrátiť. Uvedomiť si, ako dlho trvalo, pokiaľ sme vlastnú ľubozvučnú reč dostali na úroveň národného jazyka. Vráťme sa rýchlo k nej! Je toľko krásnych slovenských slov, ktoré iné jazyky nepoznajú. Je toľko nádherných slovenských zvykov, o ktorých iné národy ani netušia! Nepreberajme cudzie komerčné tradície, šírme tie naše krásne do sveta!
Roman Horňáček, ZŠ Černyševského, Bratislava

* * *

Pestovali ste už niekedy kvet? Myslím, že sa nemýlim, ak poviem, že raz ste to už skúšali. Možno vám to nevyšlo. A zhynul vám aj kaktus. Nebojte sa, aj mne sa to stalo. Ak sa vám však podarilo milovanú rastlinku od toľkej lásky nepreliať a stále žije, tak viete, že po čase ju treba presadiť do väčšieho kvetináča. To preto, lebo ona a jej korene sa zväčšujú. Aj my rastieme. Najprv sme úplne maličkí ako zrnko ryže. Po čase nám je náš „kvetináč” tesný. A musíme sa presadiť do väčšieho. Tento proces je síce pomalý, ale časom máme potrebu vyletieť z hniezda. Zažiť niečo nové. Zistiť, ako vložiť niečo vlastné, originálne a jedinečné do nášho bytia.
Anna Cvrkalová, ZŠ a MŠ Milana Hodžu, Bratislava

* * *

Každý má oblečený goralský kroj. Šili ho ruky našich starých a prastarých mám, pre ktoré je ľudový tanec, spev a hudba niečo samozrejmé, prirodzené, niečo, na čom vyrastali, čo sa nám usilujú vštepiť, odovzdať, prostredníctvom nás zachovať. A starí otcovia nám doň spolu s gombíkmi poprišívali to, čo je pre nich najvzácnejšie: vôňu Tatier, pestré a krásne farby lesov a silu liečivých bylín. Stačí zavýskať a cítite dych goralských tradícií.
Katarína Melcherová, ZUŠ Jána Melkoviča, Stará Ľubovňa

Foto: ZŠ s MŠ Milana Hodžu v Bratislave


SÚVISIACE:
Hodžov novinový článok 2017 - YouTube
Výsledky 10. ročníka súťaže Hodžov novinový článok 2017

 

Priemer: 4.3 (6 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama