Reklama

„Historik“ Zahradil o tom, „jak nás Slováci zradili“...

Počet zobrazení: 3310

Dosť často sa z rôznych strán konštatuje, že vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi sú dnes, 25 rokov po rozdelení Československa, najlepšie, aké kedy boli. Napriek tomu sa z času na čas vyskytne výrok, či už od viac-menej marginálnych politikov alebo od málo zorientovaných publicistov, ktorý sa snaží kaliť túto čistú vodu. Nedávno sa o to pokúsil aj už polozabudnutý český politik Jan Zahradil (ODS) v rozhovore pre server Parlamentní listy 27. augusta 2017, ktorý sa síce venoval viac kritike českého premiéra Bohuslava Sobotku a „jeho party“ novinárov, ale pritom si celkom zbytočne urobil veľkú hanbu svojimi výrokmi na adresu Slovákov a ich údajnej opakovanej zrady.

Slovenská zrada je také slovné spojenie, ktoré musí zaujať každého čitateľa, či už v Čechách, alebo na Slovensku. Veď za všetko zlé v bývalom Československu môžu len Slováci. Čo Zahradil vytýka Slovákom – akú zradu či dokonca zrady? Citujem z materiálu: „Pan Fico je premiérem země, která již euro přijala, má jiné priority. Že jsme se Slováky sdíleli společný stát, neznamená, že máme vždy společné zájmy. Ostatně naše zájmy se historicky rozešly již v letech 1938-39, potom v letech 1968-69 a nakonec v letech 1989-92. Dnes se rozcházejí opět, to je realita. Ale nemáme proto důvod kopírovat pana Fica, jak prosazuje pan Sobotka, který naštěstí končí jako premiér i předseda ČSSD.“

1.1.1993c-uvod.jpg










Námestie SNP v Bratislave,
1. 1. 1993. Foto: Ivan Dubovský


Titulok o tom, „jak nás Slováci zradili“, je zrejme nadnesený a je výsledkom len naivnej tvorby novinára, ale keďže sa Zahradil proti nemu neohradil, celkom očividne s ním súhlasí, hoci on sa vyslovil len v takom zmysle, že „naše zájmy se historicky rozešly“... Bez akéhokoľvek vysvetlenia, alebo uvedenia súvislostí. U neinformovaného čitateľa to musí zákonite vyvolať dojem o opakovanej zrade Slovákov voči Čechom a o tom, že Slováci sú notoricky známy zradcovský národ, s ktorým bolo Čechom škoda žiť v spoločnom štáte. Je to, samozrejme, hlboký omyl, ale nezaškodí si to trošku bližšie rozobrať.

Prvá zrada: 1938 – 1939. Zahradil tým myslel rozpad druhej Česko-Slovenskej republiky v marci 1939. Slováci zradili Čechov vyhlásením Slovenského štátu 14. marca 1939 a dôsledkom bola okupácia Čiech a Moravy 15. marca 1939 a vznik Protektorátu Čechy a Morava. To je aj názor väčšiny Čechov na uvedené udalosti, ktorý naznačuje, že keby slovenský snem 14. marca samostatnosť nevyhlásil, nebolo by došlo ani k okupácii Čiech a Moravy hitlerovským Nemeckom. To je očividne neudržateľné tvrdenie, veď o tom, čo sa v marci 1939 stane so zvyškom Česko-Slovenska, bolo už dávno rozhodnuté. Ani Zahradil a ani väčšina Čechov si však už neuvedomuje (ani o tom nevedia, prípadne niektorí nechcú vedieť), že k marcovému vývoju v roku 1939 bolo prvým impulzom niečo, o čom sa vtedy ťažko hovorilo a ešte aj dnes sa mnohým ťažko hovorí – tzv. Homolov puč –, teda vojenský zásah ústrednej česko-slovenskej vlády na Slovensku, ku ktorému došlo z 9. na 10. marca 1939.

Niektorí českí politici sa 12. februára 1939 z iniciatívy generála Aloisa Eliáša zišli na tajnej porade v obci Unhošť neďaleko Prahy, kde sa radili o zákroku proti Slovensku. Kritizovali nečinnosť Tisa proti separatistickým tendenciám a rozhodli sa zakročiť. Bolo to nevhodné a aj protiústavné a bol to posledný klinec do rakvy Česko-Slovenska. Na príkaz prezidenta Emila Háchu bol odvolaný z funkcie predsedu vlády Slovenskej krajiny Jozef Tiso spolu s celou vládou a nakrátko dosadený nový premiér Karol Sidor, považovaný za menej radikálneho ako Tiso. Zároveň bol na Slovensku vyhlásený mimoriadny stav so stanným právom, kedy po 19. hodine večernej sa nesmeli občania pohybovať po uliciach. Práve táto neuvážená a zbytočná akcia ústrednej vlády poskytla Hitlerovi zámienku na zásah, ktorý viedol k definitívnemu zániku Česko-Slovenska. Zradili teda vtedy Slováci, alebo Čech Hácha a jeho poradcovia? Na to by si mal odpovedať Zahradil... Na porade Adolfa HitleraJoachimom von Ribbentropom, Josephom Goebbelsom a  maršalom Wilhelmom Keitlom bolo už 10 marca prijaté rozhodnutie, že Nemecko situáciu využije a že 15. marca dôjde k obsadeniu českých krajín. Pravda, aby to vyzeralo všetko decentne, pozvali do Berlína Tisa a potom aj Háchu... Čo sa tam odohralo, to je už všeobecne známe.

Druhá zrada. Ani po dlhšom premýšľaní som neprišiel na to, ako Slováci zradili Čechov v rokoch 1968 – 1969. Azda tým, že českého šéfa komunistov Novotného vystriedal Slovák Dubček? Alebo, že Slováci pozvali interventov z Varšavskej zmluvy (okrem Rumunska a Albánska), aby Československo okupovali? Veď medzi pozývateľmi – vlastizradcami bol len jeden Slovák (vlastne Rusín) Vasil Biľak, ale Čechov bolo nepomerne viac: Alois Indra (ten sa narodil v Medzeve na východnom Slovensku, ale bol českej národnosti), Antonín Kapek, Oldřich Švestka, Drahomír Kolder, Miloš Jakeš... Alebo mal Zahradil na mysli pretvorenie unitárneho Československa na formálnu federáciu? No, to je naozaj obrovská zrada!

Tretia zrada. Najväčším bonbónikom je však podľa mňa slovenská zrada z rokov 1989 – 1992. Je predsa dobre známe, že okrem SNS žiadna slovenská politická strana nechcela rozdelenie spoločného štátu, najmenej Vladimír Mečiar, ale zámienky sa našli a dokonca sa všetko podarilo hodiť na Slovákov: oni to všetko zavinili! Ani zmienka o tom, že sa Česi radi zbavili menej výkonného slovenského hospodárstva, že na popud pomýleného (možno naivného) pacifistu sa zlikvidoval na Slovensku zbrojný priemysel a jeho výpadok „pohotovo“ zaplnila produkcia amerických zbrojoviek, ani zmienka o tom, že na Slovensku bola aj petícia proti rozdeleniu, pod ktorú sa podpísalo okolo 300 000 občanov... Nie, iba Slováci vykopali hrob Československu (vtedy už vlastne Českej a Slovenskej Federatívnej Republike – ČSFR) a Česi tomu bránili zubami-nechtami. Napríklad aj kolkovaním bankoviek, ktoré sa iniciovali v Čechách... Ale zradili Slováci. Neskorší guvernér Českej národnej banky Josef Tošovský priznal, že na kolkovanie československej meny sa začal so spolupracovníkmi pripravovať hneď po parlamentných voľbách v júni 1992, teda v čase, keď ešte pôsobil vo federálnej Štátnej banke československej (ŠBČS). Preto už v auguste 1992 objednali tlač kolkov až v ďalekej Kolumbii. V polovici septembra už tie kolky ležali v pražských trezoroch. Je však dôležité pripomenúť, že všetko zostalo utajené aj pred členmi Bankovej rady ŠBČS zo Slovenska! To nebola zrada?

Podľa právnych teoretikov (Mgr. Jana Kováčiková: K rozdeleniu Česko-Slovenska, online: http://www.projustice.sk/pravne-dejiny/k-rozdeleniu-cesko-slovenska) je „názor, že k zániku ČSFR došlo cestou separácie či secesie Slovenska, prezentovaný zväčša príslušníkmi českej strany, je založený na presvedčení, že podnety vedúce k zániku federácie vyvolala Slovenská národná rada prijatím Deklarácie Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenska (17. júla 1992) pomerne včasným schválením Ústavy Slovenskej republiky (1. septembra 1992) a následne jej skorým vyhlásením a nadobudnutím účinnosti (1. októbra 1992).

Profesor Václav Pavlíček v úvode komentára k Ústave Českej republiky poníma význam Deklarácie o zvrchovanosti ako negáciu proklamovanej zhody oboch národov a republík žiť v spoločnom federatívne usporiadanom štáte, nakoľko svoje sebaurčovacie právo a suverenitu deklarovali už v ústavnom zákone o československej federácii z roku 1968 a v preambule Listiny základných práv a slobôd prijatej 9. januára 1991. Takéto kritické hodnotenie počinov slovenských orgánov však akoby zabúdalo na skutočnosť, že prijatiu Deklarácie predchádzala politická dohoda medzi predstaviteľmi ODS a HZDS zo dňa 19. júna 1992, v ktorej obe strany konštatovali nezhody pokiaľ ide o budúce štátoprávne usporiadanie ČSFR a priklonili sa k rozdeleniu republiky ako k najschodnejšej alternatíve. Rozpad republiky sa v tom čase nielen prezumoval, ale už sa o ňom aj otvorene hovorilo. Prijatiu Deklarácie preto nemožno prikladať váhu iniciátora rozpadu, nakoľko sa udialo iba v reakcii na nedosiahnutie kompromisu a Slovenskú národnú radu nemožno označovať za výlučného strojcu dismembračných aktivít, keďže rozpad Československa sa spomínal ešte pred uskutočnením akýchkoľvek emancipačných krokov z jej strany“. Veru tak. A kto si ešte dnes spomenie na bohorovný výrok vtedajšej predsedníčky Českej národnej rady Dagmar Burešovej: „Česká národní rada o tom nemůže a nechce jednat...“ Rozumelo sa rokovanie so Slovenskou národnou radou o usporiadaní nových vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi, o „autentickej federácii“...  Slováci chceli rokovať, na druhej strane však chýbal partner.

Zo strany Jana Zahradila došlo v tomto rozhovore pre Parlamentní listy k celému radu nepresností a aj klamstiev, ktoré nepriťažujú Slovákom, ale, naopak, druhej strane. Je to zase jeden z dôkazov, že máloktorý český politik považoval a ešte aj dnes považuje Slovákov za rovnocenných a vzťahy oboch národov sa snaží zarámovať do pokriveného rámu, ktorý vyhovuje jeho skresleným názorom a chabým vedomostiam o našej spoločnej histórii.

Priemer: 4.6 (62 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama