Groteska nie celkom globálna

Počet zobrazení: 3762

Márius Kopcsay vydal rozmernú prózu, román Asvabaždénije, opatrený aj podtitulom Geopolitická groteska (Koloman Kertész Bagala, Levice 2015). Vyjadruje sa v ňom k súčasnej a horúcej tematike, už prvú kapitolu nazval veľmi znepokojujúco, ak nie až tragicky – Začala sa vojna.

Protagonista románu Marek Pokorný (takýto „týpek“ sa objavil ako hlavný predstaviteľ aj v knihe Jednouholník, hoci ho autor pomenoval Augustín Nevolný) s veľkým znepokojením a strachom prežíva dobu, kedy dochádza v príliš blízkom okolitom svete k veľmi zlým udalostiam, ktoré majú globálny rozmer a odohrávajú sa, resp. sa odohrali na východ od nás – na Ukrajine a na Kryme. Keďže ide o typ protagonistu, stvárneného už v predchádzajúcich prózach pod inými menami a priezviskami, ktorý v podstate neúspešne zápasí so svojimi neduhmi, fóbiami a pozíciou či pocitmi outsiderstva, ale dokáže sa o nich vyjadrovať so sarkazmom, iróniou a sebairóniou, výsledný text je pútavý a určite vyvolá na tvári čitateľov kýžený úsmev či pobavený úškľabok.

marius-kopcsay-asvabazdenie.jpgVäčšina deja sa odohráva na nemenovanom bratislavskom sídlisku s bežnými i nebežnými úkazmi spoločenského a života a prejavmi obyvateľov, ktoré sú – alebo by mohli byť – svojím spôsobom konštantné zrejme pre všetky slovenské sídliskové aglomerácie. Autor ho zaľudňuje takmer bez výnimky postavami, voči ktorým má programovo i proti svojej vôli negatívny vzťah, čo je tiež prvok, ktorý hojne využil vo väčšine svojich predchádzajúcich próz, bez rozdielu veku a pohlavia – výnimku tvoria jeho nová partnerka Silvia, synovia Tomáš a Samko a mamička, tých neopomína ani v svojich predchádzajúcich prózach.

V jeho próze možno rozoznať minimálne päť rovín – ironicko-sebaironickú, v tej sa pohybuje najistejšie, je to, takpovediac, najtypickejší charakterizačný znak Kopcsayovej prózy vôbec; ďalej grotesknú, ktorú tiež zvláda na veľmi dobrej úrovni, najmä v zameraní sa na charakteristiku mladších či starších spoluobčanov a na ich viac či menej bizarné zvyky či úlety, z tejto roviny sa poľahky presunie do roviny parodickosti, hoci skôr v jednotlivostiach, ako sú napr. názvy kapitoliek knihy (trebárs niečo ako – Každý deň stretnúť kokota), v zameraní sa na problémy prichádzajúce k nemu zvonku ide o rovinu geopolitickú, hoci sústredenú predovšetkým na postkomunistickú východnú Európu a výraznú zložku románu tvorí rovina publicistická, ktorá sa javí prekvapujúco najproblematickejším článkom celej kompozície románu. Realizuje ju cez fejsbúkové statusy, ktoré sú v knihe aj graficky zobrazené akoby z displeja autorovho notebooku či počítača. Práve táto rovina spovrchňuje celý román, pretože časovo vymedzené statusy sú podobné novinovým správam – s plynutím času strácajú na zaujímavosti.

Podstatný je však v knihe – ako inak – hlavný hrdina, ktorého charakterizuje aj takto: „V duchu logiky dnešnej doby musel Marek Pokorný sám seba vyhodnotiť ako proputinovského amerického imperialistu, skazeného amorálneho katolíckeho voľnomyšlienkára s homosexuálnymi a homofóbnymi sklonmi a bezcitného pravičiara zmietaného komunistickými resentimentami.“ (s. 25) Táto citácia neodráža len Kopcsayov zmysel pre ironické paradoxy, v ktorých sa cíti doma, ale aj zmätok, vytváraný či už úmyselne alebo neúmyselne nielen v mediálnej sfére, ktorej je profesionálnou súčasťou aj ako autor a aj jeho literárna postava, určite neignorujúca reálny životopis svojho tvorcu. Čitateľovi dáva doň nazrieť nielen cez vnútorné monológy, ale aj cez už spomenuté fejsbúkové (knihoksichtové – jeden z početných autorových novotvarov) statusy, ktorými Marek Pokorný reaguje na výlevy rôznych otrokov tohto prekliatia našej modernej doby – podľa používateľov i nepoužívateľov facebooku... Celý život M. Pokorného sa akoby odohrával medzi vysokým a nízkym – trápia ho na jednej strane globálne problémy, v tejto rovine konfrontuje rusofilstvo a proamerikanizmus, hoci v zjednodušenej podobe, lebo inak to na románovej ploche zrejme ani nešlo; na strane druhej mu život strpčujú životné banality najmä sídliskového života či používania mestskej dopravy alebo iných služieb, napr. telefónnych a internetových spoločností. Cíti sa tak ohrozený a ohrozovaný vo svojej osobnej integrite a bráni sa vyššie spomenutými zbraňami – iróniou až blasfémiou, sebairóniou, paródiou, humorom, nezabúda ani na známy zápas s igelitkami a tiež na koprolalistické používanie vulgarizmov, ktoré sa snaží využiť aj ako charakterizačný prívesok pre viaceré postavy či už z jeho okolia alebo v parodizujúcich aluzívnych narážkach. Tie tvoria už vari typickú súčasť Kopcsayovej poetiky, hoci v podtexte celého románu možno zacítiť aj čosi ako márnosť snahy jeho románového protagonistu pochopiť všetku tú reálnu i ireálnu spleť súčasného života, do ktorého nám zasahujú aj známe-neznáme sily, usilujúce sa – podľa neho – o naše oslobodenie spod vôle škodlivých siločiar globálnych rozmerov (aj keď v podstate je autor presvedčený, že ide skôr o „oslobodenie“), hoci smer ich pôsobenia, či svetová strana, odkiaľ vychádzajú, či mohli by vychádzať, to sú momenty predsa len prinajmenej diskutabilné, pretože možno konštatovať, že sa týkajú všetkých svetových strán...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984