Reklama

Groteska nie celkom globálna

Počet zobrazení: 1951

Márius Kopcsay vydal rozmernú prózu, román Asvabaždénije, opatrený aj podtitulom Geopolitická groteska (Koloman Kertész Bagala, Levice 2015). Vyjadruje sa v ňom k súčasnej a horúcej tematike, už prvú kapitolu nazval veľmi znepokojujúco, ak nie až tragicky – Začala sa vojna.

Protagonista románu Marek Pokorný (takýto „týpek“ sa objavil ako hlavný predstaviteľ aj v knihe Jednouholník, hoci ho autor pomenoval Augustín Nevolný) s veľkým znepokojením a strachom prežíva dobu, kedy dochádza v príliš blízkom okolitom svete k veľmi zlým udalostiam, ktoré majú globálny rozmer a odohrávajú sa, resp. sa odohrali na východ od nás – na Ukrajine a na Kryme. Keďže ide o typ protagonistu, stvárneného už v predchádzajúcich prózach pod inými menami a priezviskami, ktorý v podstate neúspešne zápasí so svojimi neduhmi, fóbiami a pozíciou či pocitmi outsiderstva, ale dokáže sa o nich vyjadrovať so sarkazmom, iróniou a sebairóniou, výsledný text je pútavý a určite vyvolá na tvári čitateľov kýžený úsmev či pobavený úškľabok.

marius-kopcsay-asvabazdenie.jpgVäčšina deja sa odohráva na nemenovanom bratislavskom sídlisku s bežnými i nebežnými úkazmi spoločenského a života a prejavmi obyvateľov, ktoré sú – alebo by mohli byť – svojím spôsobom konštantné zrejme pre všetky slovenské sídliskové aglomerácie. Autor ho zaľudňuje takmer bez výnimky postavami, voči ktorým má programovo i proti svojej vôli negatívny vzťah, čo je tiež prvok, ktorý hojne využil vo väčšine svojich predchádzajúcich próz, bez rozdielu veku a pohlavia – výnimku tvoria jeho nová partnerka Silvia, synovia Tomáš a Samko a mamička, tých neopomína ani v svojich predchádzajúcich prózach.

V jeho próze možno rozoznať minimálne päť rovín – ironicko-sebaironickú, v tej sa pohybuje najistejšie, je to, takpovediac, najtypickejší charakterizačný znak Kopcsayovej prózy vôbec; ďalej grotesknú, ktorú tiež zvláda na veľmi dobrej úrovni, najmä v zameraní sa na charakteristiku mladších či starších spoluobčanov a na ich viac či menej bizarné zvyky či úlety, z tejto roviny sa poľahky presunie do roviny parodickosti, hoci skôr v jednotlivostiach, ako sú napr. názvy kapitoliek knihy (trebárs niečo ako – Každý deň stretnúť kokota), v zameraní sa na problémy prichádzajúce k nemu zvonku ide o rovinu geopolitickú, hoci sústredenú predovšetkým na postkomunistickú východnú Európu a výraznú zložku románu tvorí rovina publicistická, ktorá sa javí prekvapujúco najproblematickejším článkom celej kompozície románu. Realizuje ju cez fejsbúkové statusy, ktoré sú v knihe aj graficky zobrazené akoby z displeja autorovho notebooku či počítača. Práve táto rovina spovrchňuje celý román, pretože časovo vymedzené statusy sú podobné novinovým správam – s plynutím času strácajú na zaujímavosti.

Podstatný je však v knihe – ako inak – hlavný hrdina, ktorého charakterizuje aj takto: „V duchu logiky dnešnej doby musel Marek Pokorný sám seba vyhodnotiť ako proputinovského amerického imperialistu, skazeného amorálneho katolíckeho voľnomyšlienkára s homosexuálnymi a homofóbnymi sklonmi a bezcitného pravičiara zmietaného komunistickými resentimentami.“ (s. 25) Táto citácia neodráža len Kopcsayov zmysel pre ironické paradoxy, v ktorých sa cíti doma, ale aj zmätok, vytváraný či už úmyselne alebo neúmyselne nielen v mediálnej sfére, ktorej je profesionálnou súčasťou aj ako autor a aj jeho literárna postava, určite neignorujúca reálny životopis svojho tvorcu. Čitateľovi dáva doň nazrieť nielen cez vnútorné monológy, ale aj cez už spomenuté fejsbúkové (knihoksichtové – jeden z početných autorových novotvarov) statusy, ktorými Marek Pokorný reaguje na výlevy rôznych otrokov tohto prekliatia našej modernej doby – podľa používateľov i nepoužívateľov facebooku... Celý život M. Pokorného sa akoby odohrával medzi vysokým a nízkym – trápia ho na jednej strane globálne problémy, v tejto rovine konfrontuje rusofilstvo a proamerikanizmus, hoci v zjednodušenej podobe, lebo inak to na románovej ploche zrejme ani nešlo; na strane druhej mu život strpčujú životné banality najmä sídliskového života či používania mestskej dopravy alebo iných služieb, napr. telefónnych a internetových spoločností. Cíti sa tak ohrozený a ohrozovaný vo svojej osobnej integrite a bráni sa vyššie spomenutými zbraňami – iróniou až blasfémiou, sebairóniou, paródiou, humorom, nezabúda ani na známy zápas s igelitkami a tiež na koprolalistické používanie vulgarizmov, ktoré sa snaží využiť aj ako charakterizačný prívesok pre viaceré postavy či už z jeho okolia alebo v parodizujúcich aluzívnych narážkach. Tie tvoria už vari typickú súčasť Kopcsayovej poetiky, hoci v podtexte celého románu možno zacítiť aj čosi ako márnosť snahy jeho románového protagonistu pochopiť všetku tú reálnu i ireálnu spleť súčasného života, do ktorého nám zasahujú aj známe-neznáme sily, usilujúce sa – podľa neho – o naše oslobodenie spod vôle škodlivých siločiar globálnych rozmerov (aj keď v podstate je autor presvedčený, že ide skôr o „oslobodenie“), hoci smer ich pôsobenia, či svetová strana, odkiaľ vychádzajú, či mohli by vychádzať, to sú momenty predsa len prinajmenej diskutabilné, pretože možno konštatovať, že sa týkajú všetkých svetových strán...

Priemer: 4.6 (9 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama