Reklama

Grécko: Masový pocit nemohúcnosti

Počet zobrazení: 1826

Ľudia sa v Grécku sťažujú. Nedožadujú sa ničoho. Stavajú sa proti jednej alebo druhej strane, ale nemajú pozitívne ciele. Toto, stručne povedané, je povahou súčasnosti a jej vnútornou hranicou. Aj vo Francúzsku sa už dlhší čas štrajkuje a demonštruje, a to v rámci Európskej únie. Ale ako napísal v L’ Express môj starý profesor Filip Reinó, toto všetko nemá nič spoločné s májom 1968. Napriek hluku, ktorý sa okolo toho zdvihol, ide o okrajový fenomén a horizont požiadaviek sa končí pri negácii zmien, bez žiadnej potreby pozitívnej zmeny. „Predtým bolo lepšie,“ takáto znie medzinárodný hit roku 2016, napriek tomu, že ho nepočuť na centrálnych pódiách.

nikolas_sevastakis.jpg  Nikolas Sevastakis, fotozdroj: FB stránka N. S.

Čo iné nám hovoria snahy o odchod z Európskej únie, snívanie o časoch veľkých vodcov, ako bol de Gaulle, boje okolo vyučovania starogréčtiny, nostalgia za školou, ktorá nás „vtedy niečo naučila“. Teda: bolo lepšie ako dnes. Na tomto základnom pocite sa formujú sympatie a antipatie. Všetky „Áno“ a „Nie“, kde môže každý nájsť útočisko a cítiť sa tak blízko pri ostatných. Smoklíme, zadrapujeme sa do všetkého, hovoríme o našom bôli verejne a spisujeme zoznamy s našimi nepriateľmi.

Žijeme takto pohybujúc sa raz dozadu, raz dopredu medzi rozbitou utópiou a realizmami, medzi nejasnou potrebou nového a strachom z nevyjasnenej zmeny. Nesporne ide o obrannú konzervatívnu fázu. Vo veľkej miere jej chýba produktívny prvok, zatiaľ čo bujnie antiproduktívne šírenie melódie zo zašlých tridsiatych či šesťdesiatych rokov. Rétorika veľmi bledo pripomína revolučné kópie.

Prenášajú slovník, gestá a štýl z historických epoch revolúcií do našich čias, kde prevládajú online petície. Sťažnosti sú vlastne rozpačité a v podstate vopred vzdané variácie požiadaviek. Som proti, lebo sa mi nevedie dobre, lebo cítim, že veci idú do čerta, alebo že niekto iný mi sťažuje život. Pravdaže, vždy to bolo tak, ale len do určitej miery. Ani liberálna demokracia, ani sociálny štát a ani tie najpokrokovejšie kolektívne pokusy o politiku nemali vždy jasné, logické ciele. Okrem profesionálnych ideológov ľudia vždy vstupovali do histórie pre hmatateľné, zištné príčiny.

Aby lepšie žili, a nie preto, že čítali vyhlásenia, manifesty alebo články filozofov. Dnes však existujú veľké rozdiely. Dnes ľudia končia pri nadávkach a hromžení. Veľmi ťažko sa dostať k ďalšiemu kroku, teda k tomu pozitívnemu. Akoby sme nemohli nájsť jazyk pre budúcnosť, len pre našu zradenú, oklamanú súčasnosť. To je veľkou slabosťou dneška. A netýka sa len Grécka.

Prečo však jediným kolektívnym pátosom, ktorý sa pomaly, ale isto šíri v dnešnej Európe, je nacionalizmus? Možno preto, že už od koreňov histórie nacionalizmus bol pohybom vpred – vzad. Dokázal sa šíriť od elít k masám, od vzdelaných k negramotným, od tých, ktorí sa nostalgicky utiekali k starým zvykom až po obnovovateľov a novátorov. Z mesta do dediny.

Ľudia sa utiekajú k nacionalizmu, keď už nikto nevie, akú spoločnosť to vlastne chceme.

(Autor je grécky spisovateľ, zdroj: www.lifo.gr )
Preklad: Silvia Okáliová

Priemer: 4.7 (12 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama