Gorbačov – alegória sklamania /1
Antonio Gramsci (1891-1937) prísne rozlišuje medzi nadvládou (dominio) a hegemóniou (egemonia). Pokým dominio má konkrétne politické, justičné, často vojensko-politické formy (a v krízových momentoch vývinu spoločnosti udržuje napokon status quo nátlakom), egemonia je socio-psychologický kultúrny faktor „démona súhlasu“ (Tatarka): Hegemón vládne, pokým podriadení chcú byť ovládaní, pokým mu to takpovediac dovolia. –– Český filozof Václav Bělohradský (*1944) v tejto súvislosti rozpoznáva civilizačné premenné imperium a potestas: „Impérium je zvrchovaná moc, inkarnácia idey, nadradená všetkému, čo je len pokrvné.“ –– Práve taká, len pokrvná, je však práveže teritoriálne vymedzená potestas – vlasť, dedičstvo otcov. Ale! „Impérium etnické celky deteritorializuje, vyháňa ich z historického teritória a ponúka iné delenie Zeme, iný domov.“ (Bělohradský) ––– Gorbačov roku 1985 ponúkol ako bizarnú náhradku domova, a toho všetkého bludného a neeurópskeho – európsky dom. Kak prósto! Zložité nahraďme jednoduchým a vec je vybavená. ––– Bola to typická ponuka ex ante, t. j. podaná bez toho, aby súčasťou ponuky bol aj povinný údaj o povahe produktu, hlavne o počte fatálne škodlivých éčiek. Sedliackym rozumom: Bola to Rozprávka o neexistujúcom európskom dome, jedno veľké Éčko samo. Ak by to bolo inak, prečo je potom z Gorbyho európskeho domu vylúčené na večné časy a nikdy inak – práve Gorbačovovo Rusko…? ––– Medzi inými rozprávkami, inými fabula fictae, vyniká táto tým, ako brilantne (v skutočnosti demagogicky) eliminuje – pre mocných tohto sveta nebezpečné – kompulzívne fátum polarity medzi túžbou po autorite a sociatívnou intenciou tiež autoritou byť, teda adlerovský ľudsky prirodzený sociatívny inštinkt, založený na potrebe k niekomu patriť a zároveň byť uznaný niekým, koho sám uznávam… Je to vo fylogenéze ľudstva najhlbšie, najhlbšie, najhlbšie ukotvený rámec dynamiky politickej mysle. Vlastne kultúrny archetyp. Carl Jung tento z archetypov nazval veľmi výstižne syzýgia (starogrécky sydzigíā = spriahnutie/spriahnutie sa niekoho s niekým, niečoho s niečím, čo potom môže niesť aj pejoratívne modálny príznak: cháska, chamraď, čeliadka). ––– Švédsky folklorista Carl Wilhelm von Sydow (1878-1952) zaviedol do teórie rozprávky ďalšiu archetypálnu vlastnosť ľudskej mysle: Proportionphantasy. Vysvetľuje ňou potrebnosť Obrov v rozprávkach, ale aj ambivalenciu Gulliverových dobrodružstiev – raz medzi malinkými Liliputánmi, potom medzi, ako hlavná plachta škunera Adventure vzdutými, gigantickými Brobdingnagňanmi. V každom prípade ide podľa von Sydowa o inotajný povahopis, podobný tomu, ktorý nachádzame v poslednom verši slávnej Okudžavovej Gruzínskej piesne:
A až súmrak sa do dvorov zlietne a tiene deň stratí,
nech mi pred zrakom plynú do posledných jasných chvíľ
bieli Orlovia, belasí Býci a Pstruhovia zlatí,
pre čo by iného na tejto hriešnej zemi som žil?
Prečo hovoríme o Gorbačovovi v súvislosti s alegóriou sklamania? Čo sa v skutočnosti stalo? ––– Odpoveď vidím v málo známom fakte symbolického odchodu Michaila Gorbačova z politiky (mal som možnosť, na rozdiel od iných, byť pri tom osobne). Na obľúbenú výzvu môjho starého otca, ktorá mi stále v mysli znie, ná, včul budz múdrý, môžem teda reagovať osobnými postrehmi. ––– Alegorický odchod Gorbačova z politiky zorganizoval Veľký Brat bizarne: Po prvé, Gorbačov opustil vysokú politiku teatrálne, vulgo symbolicky, až roku l992, teda v čase, keď už bol len občanom Gorbačovom, už dávno nie prezidentom ZSSR, štátu, ktorý zanikol rok predtým: Teda persona Nulla. Po druhé, odišiel – dierou v plote; doslovne, ako uvidíme. Po tretie, stalo sa tak v americkom Fultone, a to presne na mieste, kde roku 1946 predniesol Winston Churchill pamätnú reč o železnej opone, svoju slávnu Iron Curtain Speech. ––– Ide skutočne o alegóriu, ktorá sa dlhodobo a cielene vrstvila (s dôrazom na termín vrstvila) na uvedenom mieste, vo Fultone, Missouri, USA. Vrstvili ju (alegória je vrstvený symbol, „suspenzia rôzneho“ – Fónagy) cieľavedome niekoľko desaťročí na pahorku nad Westminster Avenue vo Fultone: 1. Najprv odznela spomenutá sakrálna Churchillova reč o nevyhnutnosti zabrániť komunizmu v prenikaní na Západ spustením železnej opony. (teda rozostavením zbraní na hraniciach sovietskej povojnovej zóny, ktorú ZSSR získal legálne Postupimskou zmluvou podpísanou zástupcami veľkej trojky: Churchillom, Trumanom a Stalinom). 2. Churchill rečnil v telocvični fultonskej Westminster College, teda v rodisku prezidenta Trumana. 3. Neskôr Churchillovi z vďačnosti postavili na pahorku bronzový pomník. 4. Napokon na návrší zrekonštruovali rozbombardovaný londýnsky kostol St. Mary Aldermanbury, ktorého trosky previezli do Fultonu a ako detskú stavebnicu postavili nanovo.
Prvý historický vektor vrstvenia: Pripojenou schémou chceme ilustrovať najstarší historický vektor spojený s réžiou Gorbačovovho odchodu z politiky. Ernst Cassirer vo Filozofii symbolických foriem hovorí o reprezentatívnej zmyslovosti symbolického znaku. Teda faktor zmiznutého kostola, ktorý sa objaví zrekonštruovaný na opačnej strane Atlantiku, v samom srdci amerického stredozápadu (Missouri), podvedome pôsobí ako signál, ako dopravné oranžové svetlo, spôsobujúce pripravenosť vnímať politickú realitu určitým spôsobom. „Každá oblasť ideologickej tvorby sa špecificky orientuje v skutočnosti a špecificky ju lomí. […] Vedomie sa môže realizovať a stať sa skutočným faktom, len ak sa stelesní v materiáli znaku,“ konštatujú Bachtin a Vološinov v diele Marxizmus a filozofia jazyka. Zrekonštruovaný kostol St. Mary Aldermanbury na návrší vo Fultone sa stal takýmto materiálnym znakom. ––– Je zároveň v súlade so Saussureovým lingvistickým konštatovaním: „Psychologicky je naše myslenie, ak odhliadneme od jeho vyjadrenia slovami, číra amorfná a nezreteľná masa.“ V archetypálnom nevedomí však túto mentálnu amorfnú masu „vektorovo organizujú“ (Umberto Eco) práve obrazy, terénne dominanty a urbanizmus. Zrekonštruovaný kostol St. Mary Aldermanbury na návrší vo Fultone sa stal takýmto obrazom, takouto dominantou. Sacrum iustum. Funkcia semioticko-kultúrnej asociácie, metonymicky parazitujúcej konotácie či mediálneho mýtu okolo určitého slova, situácie, politickej osobnosti, historickej či literárnej/dramatickej postavy, je vždy, a to je mimoriadne dôležité, podmienená historicko-politicky konkrétnym – niekedy nenápadným, inokedy dramaticky vypätým – nástupom politicko-sociálnej emócie v spoločnosti/populácii. Jej interpretácia je preto podvedomá. Preto a len preto pôsobí Saussureova zložka fonetickej komunikačnej hmoty ako „číra amorfná a nezreteľná [sémantická] masa“ (Saussure), pravda, s výrazným sugestívno-hypnotickým potenciálom, ukrytým v onej zradnej hmlovine fonetickej masy výrazov či viet. V prípade Gorbačov došlo k nahradeniu fonetickej masy slov alegorickou masou objektov a udalostí, vrstvených v čase, a vystavaných postupne, počas desaťročí 1946-1992, vôbec nie náhodou vo Fultone, v Trumanovom rodisku:
Druhý historický vektor vrstvenia: V skratke: Ideologická funkčnosť kostola, vystavaného z trosiek St. Mary Aldemanbury na pahorku v centre Fultonu. Lingvisti aj politológovia často zabúdajú, že myseľ človeka, a v jej celkovej dynamike aj jazyková kompetencia, je prirodzene mýtotvorná. Je to dané špecializáciou mozgových pologulí: Podľa objaviteľa tejto špecializácie Rogera Sperryho (Nobelova cena za medicínu, 1981) je ľavá hemisféra vokálna (a zároveň topologická/analytická), pravá je nemá, čo však neznamená, že by bola nefunkčná – je emocionálno-holistická a patická; od gréckeho páthos (= vášeň, náruživosť, snaha, jungovský rarach, vtip). Patrí sem nálada, veselosť i smútok, hnev, ale tiež zmysel pre celok, i jeho rozmetanie, teda aj geometria a mentálne mapovanie priestorov. – Ľavá hemisféra je, naopak, topologická, od starogréckeho tópos (= poloha, povaha miesta; prenesene potom aj štruktúra argumentu či narácie). Sem patrí aj aritmetika, zmysel pre číslo, rady a riady čísel, vrátane lineárne diskrétneho radenia hlások, slabík a syntaxe v prirodzenej reči. – V roku 1946, práveže geopoliticky mimoriadne závažným vystúpením Churchilla, došlo k posväteniu návršia na Westminster Avenue vo Fultone – scientisticky povedané, k jeho transformácii na ideologický účel. Ideologický manažment tohto aktu je dielom vtedajšieho prezidenta USA Harry Trumana, rodáka z Fultonu.
Tretí historický vektor vrstvenia: V skratke: Vizuálna transformácia ideologického obrazu Gorbačova ako osoby (od počiatku nie ako osobnosti – na obálke The Economist z roku 1985 pôsobí zámerne ako drogový díler na nároží Picadilly, nie ako štátnik). ––– Pravomozgový text je vlastne mentálny obraz, mentálna mapa času a priestoru – „svojou povahou je kontinuálny, nie diskrétny. [na rozdiel od prirodzenej reči – P. V.] Jeho zmysel neorganizuje ani lineárna, ani časová následnosť, ale je »rozmazaný« v n-rozmernom sémantickom priestore“ každodenných udalostí, vrátane zmien terénu, konštatuje Jurij Lotman. Vieme si predstaviť, že by niekto začal vo veľkom ťažiť žulu v hore Říp, ktorý je celý žulový? Vieme si predstaviť, že by dakto, ako neestetický, odstránil vrchol Kriváňa? – Vieme. No dôsledky na vnímanie otčiny či otcovizne, onej pokrvnej potestas, by boli katastrofálne. Práve o to by – konšpiračná teória (?) – pri takej ťažbe šlo, či nie? V oboch prípadoch ide o sakrálne hory Čechov a Slovákov, totemické terénne objekty, potvrdzujúce ľudskú (až na druhom mieste etnickú) identitu územia. Užasnutý Lenin, v ohromení na veľkosťou Gorbačova na karikatúre Nicholasa Garlanda (The Independent) je vizualizáciou tohto problému: Zlý Lenin má konečne oduševneného, až zbožšteného nástupcu… Ktorý však zakrátko – všimnime si balónovitý dizajn Gorbačova – praskne ako bublina. Podvedomý zmysel pre mentálne obrazy tohto typu označil Umberto Eco termínom „toposenzitivita“.
(pokračovanie)
Ilustračné grafy vytvoril autor s použitím fragmentov grafických a fotografických spravodajských komentárov The Independent, The Economist, Reuters. Autori karikatúr: Serge Chapleau, Nicholas Garland, Taylor Jones.
Ďalšie články: PETER VALČEK
