Reklama

Geopolitika koho, čoho a prečo...

(mocenské pravidlá sa v Strednej Ázii nemenia)
Počet zobrazení: 2290

V ostatnom čase profesor Oskar Krejčí publikoval na stránkach Slova niekoľko prípravných textov, ktoré budú zjavne súčasťou jeho budúcej knihy o geopolitike. Tentoraz o geopolitike Rusi, Ruskej impérie, Sovietskeho Ruska, Sovietskeho zväzu a nakoniec (zatiaľ) Ruskej federácie.

V časoch, keď v krajine, ktorá sa hrdí, že má slovanský základ, mladí (ale, žiaľ, aj vzdelaní ľudia v strednom a staršom veku) „fičia“ na schéme, že všetko zlé je a pochádza z dnešného Ruska, spochybňujú vlastné – Slovenské národné povstanie – je dobré, že podobná kniha (určite s množstvom tabuľkových porovnaní) príde na svet.

Nielen pre fajnšmekrov, ale aj – alebo – najmä pre ľudí, čo zatiaľ normálne žijú a rozmýšľajú. Napríklad aj o tom, ako sa vyvíjala situácia v ďalekej Strednej Ázii, ktorá dnes žije svoj normálny život. Nie v jurtách či zemľankách, len normálny život normálnych ľudí!

Poďme však k veci. Počas vlády Petra I. sa realitou (a to je historický paradox) stávajú okolnosti priaznivo vplývajúce na vývoj Ruska. Faktom sa stalo posilnenie absolutistickej moci panovníka a súčasne oslabenie postavenia Švédska a Turecka. Samotný proces vrcholiaci za vlády Petra I. sa však začal vznikom prvého centralizovaného ruského štátu koncom 15. storočia, keď sa podarilo pripojiť k Moskve Novgorod (1478) a Tverské kniežactvo (1485).

Vymanenie Ruska z mongolsko-tatárskeho jarma (1480) a dve spomenuté udalosti, znamenali vznik ruskej štátnej nezávislosti a umožnili Rusku vstúpiť do svetových dejín.

Ruská ríša vznikala v pestrom a protivorečivom regióne, čo sa aj zakódovalo do jej podstaty, a historicky muselo Rusko viesť súboj s problémami, ktoré mali najmä charakter prírodný, geografický a historicko-politický. Hranice Ruska boli, žiaľ, od počiatku nestabilné a pri pohľade na mapu vidíme, že mimo severných oblastí všetky ostatné hranice neznamenali skoro žiadnu prírodnú prekážku vonkajšej hrozbe. Navyše Čierne more, Baltické more a nekonečné stepi na východe krajiny boli (a pre nepoučiteľných stále sú) prirodzeným a provokujúcim nástupišťom síl proti Rusku.

Rusko muselo od momentu svojho vzniku riešiť tri zásadné geopolitické tajničky, bez vyriešenia ktorých by zanikla podstata samotného Ruska. Ich aktuálnosť ostáva aj z pohľadu dnešného Ruska stále živá. Je jasné, že terajšia Ruská federácia si môže v rámci svetovej politiky dnes dovoliť len určitú (ale nie nepodstatnú) sumu akcií, ktoré si mohol dovoliť Sovietsky zväz alebo predtým Ruské impérium. Skúsme sa na problém ďalej pozrieť po poriadku. V 18. storočí sa Rusko stalo vplyvnou európskou veľmocou, ktorá úspešne – ak akceptujeme geografický vplyv – prakticky 300 rokov politicky a ekonomicky (vrátane vojenského elementu) ovplyvňovala dejinný chod vtedajšieho sveta. Pripomeňme si napríklad to, ako dopadli Napoleon a Hitler, alebo Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu (ktorú mnohí označujú za „boľševicky prevrat“), ktorej storočné udalosti si tohto roku pripomenieme. To boli momenty, ktoré majú globálny historický význam, momenty, ktoré potvrdili špecifickú moc Ruska.

Pokiaľ sa európske veľmoci – Veľká Británia a Francúzsko – venovali deleniu (koloniálnemu ovládnutiu) Afriky, z čoho – a to je dobré vedieť – dodnes ekonomicky, jazykovo, kultúrne a inak profitujú, Rusko sa etablovalo v Strednej Ázii.
 

Stredná Ázia – fenomén fenoménov
 

Práve pred 150 rokmi – v apríli 1867 (podľa starého kalendára to bolo 11. 4. 1867, podľa nového 23. 4.1867) ruský imperátor Alexander II. podpísal, potvrdil návrh na zriadenie Turkestanskej generál gubernie – Turkestanského kraja.

kaufmann.jpgKonstantin Petrovič von Kaufman
Zdroj: pl.wikipedia.org,viki

Samotný imperátorský právny akt bol zverejnený neskôr – bolo to 23. 7. 1867. Od tohto dňa sa písali dejiny tejto teritoriálnej súčasti Ruskej impérie (gubernia a kraj má len dobové konotácie, ide však o ten istý priestor) a de facto toto rozhodnutie dodnes vplýva na celú Strednú Áziu.

Zriadením tejto gubernie Alexander II. vytvoril podmienky k ďalšej pozitívnej ruskej expanzii v priestore Strednej Ázie.

No a tu je priam nemožné nespomenúť prvého generál-gubernátora Konstantina Petroviča von Kaufmana (1818 – 1882), ktorý skoro pätnásť rokov vtláčal nielen svoju pečať, ale tvrdou rukou riadil rozhodujúcu časť ruskej Strednej Ázie, pričom z jeho silných rozhodnutí dodnes, v pozitívnom zmysle, čerpá Stredná Ázia ako celok.

Najmä však nezávislý Kazachstan, Kirgizsko a hlavne Uzbekistan – krajiny, ktoré si v týchto dňoch pripomínajú výročia svojej nezávislosti (26 rokov).

Pritom K. P. Kaufman šiel v tej dobe do veľkého rizika, možno si však osvojil názor svojho skoro rovesníka Friedricha Wilhelma Nietzscheho, ktorého podľa doteraz dostupných zdrojov osobne (čo sa nedá s určitosťou povedať o jeho prácach) nepoznal: „... život bez rizika nestojí zato...“
 

Moment odpočtu
 

Postupné „rizikové“ pripájanie regiónu Strednej Ázie k Ruskej impérií, odpočet tohto procesu, ktorý objektívne odrážal osobitosť vtedajšej geopolitickej pozície Ruska ako eurázijského impéria, možno začať ovládnutím ústia rieky Syrdaria, kde bolo zriadené Raimské (Aralské) opevnenie.

Pravda, dnes už de facto Aralské more nie je morom, ale historické fakty by sa nemali prekrucovať, meniť, aj keď – ako to vidíme dnes – víťaz si myslí, že tak robiť môže.

Lenže „víťazstvo“ je éterická kategória (a víťaz je premenná)geopolitika je fakt nad fakty!

Faktom je aj to, že 8. 5. 1866 armádu emira Buchary potupne rozprášili ruské jednotky pod velením generála Dmitrija Iljiča Romanovského.

Tento vojak – generálmajor, bývalý ataman – o. i. bojoval vo vojne na Kaukaze (1847 – 1853) a zúčastnil sa Krymskej vojny s Tureckom (1853 – 1856).

V rokoch 1866 – 1867 bol vojenským gubernátorom Turkestanskej oblasti (kraja) a v rokoch 1867 – 1871 náčelníkom štábu Kaukazského vojenského okruhu. Na sklonku života, už ako generálporučík sa stal členom Vojensko-vedeckého kolégia pri Hlavnom štábe v Sankt-Peterburgu a zanechal po sebe množstvo zaujímavých prác spojených s dejinami armády Ruska.

O generálovi D. I. Romanovskom si môžeme napísať niečo neskôr, ale záujemcom v tejto chvíli odporúčam strhujúce čítanie o dejinách Turkestanského bataliónu a osobe generála od V. N. Zajceva (In: Зайцев В. Н. История 4-го Туркестанского линейного батальона, с картой, за период с 1771 по 1882 год, как материал к описанию движения русских в Среднюю Азию. – Ташкент, 283 с.). 
 

Mesto na Neve: Sankt-Peterburg
 

No a čo sa týka názvu mesta na Neve, dávam do pozornosti túto krátku doplnkovú edukačno-spresňujúcu informáciu:

  • 16. 5. 1703 (27. 5. 1703 podľa starého kalendára) založil Peter I. pevnosť, ktorú nazval Sankt-Piter-Burch (nie na svoju počesť, ale na počesť sv. Petra).
  • v roku 1720 sa názov mení (keď sa z pevnosti postupne stáva mesto) na Sankt-Peterburg.
  • na začiatku prvej svetovej vojny, ako daň antinemeckým náladám v Rusku, sa názov dňa 18.08.1914 mení na Petrohrad.
  • po smrti a na počesť V. I. Lenina sa mesto dňa 26. 1. 1924 premenováva na Leningrad.
  • nakoniec (zatiaľ) sa mestu, na základe celomestského referenda, vracia originálny názov Sankt-Peterburg. Bolo to dňa 16. 9.1991.

Teda Slovan Bratislava nemohol 23. augusta 2017 prehrať s SKA Petrohrad 1 : 7. Možno len v tom prípade, ak by hral Slovan Prešporok (Bratislava je Bratislavou od začiatku roku 1919 a Petrohrad mal tento názov od 18. 8.1914 do 25. 1.1924), lenže v tej dobe sa na Slovensku a ani v Rusku, ani v týchto dvoch mestách, ľadový hokej, resp. súťaž KHL ešte nehrala!

Vráťme sa však k historickej téme K. P. Kaufmana, pritom je stále dôležité, aby sa v rámci historických analýz a komentárov používali presné a výlučné kategórie a pojmy.

Po zlomení odporu emira z Buchary bolo v roku 1867 územie začlenené spočiatku pod Orenburgské generál-gubernátorstvo a potom do samostatnej teritoriálnej administratívnej jednotky (subjektu)Turkestanskej general-gubernie – Turkestanského kraja.

Celkovo sa možno stotožniť s tézou, že inteligentná inkorporácia priestoru Strednej Ázie do Ruskej impérie bola de facto neskorším impulzom k jej rozpadu a o ukončení existencie Sovietskeho zväzu nehovoriac.
 

Vytváranie verejných inštitútov
 

Samotný proces vytvárania inštitútov Ruskej impérie v Turkestane (Strednej Ázii) pokračoval až do začiatku 20. storočia, pričom impérium dovolilo a akceptovalo, že pri využívaní imperátorského práva bol vytvorený dostatočný priestor na formovanie a realizácie regionálneho systému zákonodarstva. Toto špecifikum bolo (nepísanou) súčasťou aj sovietskeho prístupu. De facto to znamenalo, že aj počas sovietskej éry sa (ako v civilnej, kultúrnej a aj vojenskej sfére) akceptovali miestne pravidlá, pri neprekročení vonkajšieho úzu. Ak dnes niekto hovorí niečo iné, tak nepozná či prekrucuje historickú pravdu!

Podobne tomu bolo na Ukrajine, v Bielorusku..., alebo v Moldavsku (o bývalých pobaltských dobrovoľných subjektoch Sovietskeho zväzu nehovoriac!).

Až v roku 1908 sa dostala na stôl otázka reformy modernizácie štátnej správy v Turkestane. V roku 1911 začali prvé seriózne práce a v roku 1913 Nikolaj II. schválil nové pravidlá/princípy riadenia Turkestanu.

Lenže začiatok prvej svetovej vojny všetko zmenil a tento dokument sa nikdy nedostal na rokovanie vtedajšej Štátnej dumy. Treba však povedať, že bol koncepčne inšpirujúcim a neskôr, ako už bolo spomenuté, ho sovietska moc plne využila. Napríklad všetci dôstojníci cárskej armády boli povinní naučiť sa a používať miestny jazyk (rozkaz № 402/1909 veliteľa Turkestanského vojenského okruhu), čo sa neskôr takticky akceptovalo aj po ovládnutí Strednej Ázie a počas celej existencie ZSSR.
 

Veľká hra ako problém do budúcnosti
 

Naopak, napríklad na hranici Strednej Ázie s ostatnou časťou Centrálnej Ázie britská koloniálna moc presadzovala monojazyčnosť a minimálne pochopenie k miestnym jazykom.

Dnešný Afganistan so svojou permanentnou vzburou proti všetkému postmodernému je toho nielen dôkazom, ale aj hmatateľným príkladom.

Opakovaná Veľká hra o Centrálnu Áziu (ktorá teraz zažíva pokus o renesanciu) paradoxne pomohla Strednej Ázii. Stačí prejsť cez most z uzbeckého Termezu do afganského Mazar e Sharifu a kultúrno-hodnotový, civilizačný a myšlienkový rozdiel je vidno ihneď.

Pritom Uzbekistan, a samotný Termez, nepatrí medzi stredoázijských tigrov.

stredna_azia.jpg

Zdroj: https://ru.wikipedia.org/wiki

Spomeňme ešte jedno špecifikum. Veľké mestá Turkestanu, jedinou výnimkou bol Taškent, nemali vlastné samosprávy. Pričom Taškent sa delil na „staré“ a „nové“ mesto nielen tým, že „nové“ bolo postavené podľa štandardov, ktoré priviezli architekti a technici zo Sankt-Peterburgu, ale podľa miery religiozity a konzervativizmu. Inak podobne je to aj v dnešnom Taškente, kde je „staré“ mesto centrom, toho, čo dnes nazývame koncentrácia sociálnych, politických, generačných a hodnotových problémov.

Ani hrozivé a ničivé zemetrasenie v Taškente v roku 1966, ktoré prakticky zotrelo mesto z mapy sveta a ktoré znovu dostalo fénixovsky z popola vďaka geopolitike Sovietskeho zväzu, keď každá zväzová republika pomohla mestu (ako mi v Taškente hovorili pamätníci týchto strašných dní, všetci v Sovietskom zväze pomohli, mimo Ukrajiny, ktorá ako „pomoc“ poslala pracovnú silu svojich väzňov, aby sa ich zbavila... a tí neskôr, po roku 1991 začali robiť problémy konsolidujúcemu sa režimu...), nezmenilo delenie (možno čiarou rozdelenia, ale nie podstatou) na „staré“ a „nové“ mesto.

Poznámka na margo samosprávy. V roku 1877 bolo v Taškente zavedený tzv. mestský stav, podľa ktorého sa členovia mestskej Dumy a hlava mesta, teda dnešný starosta, resp. primátor, gubernátor, či mer (podľa vkusu) – volili. Miestna časť obyvateľov mala 1/3 hlasov a 2/3 boli volené „ruskou“ časťou obyvateľov Taškentu (dnes je to inak, ale to už je iná téma). Logicky sa tak formovala mestská Duma Taškentu – 2/3 boli predstavitelia „ruskej“ časti mesta.
 

Administratívna modernizácia
 

Prvý generál-gubernátor Turkestanskej generál-gubernie (kraja) K. P. Kaufman sa snažil zmodernizovať administratívnu logiku verejnej politiky kraja a zlepšiť systém jeho administratívneho riadenia. V roku 1873 ponúkol svoj projekt riadenia Turkestanu, ktorý osobne, až do konca svojho života, neustále považoval za dokument „... naplnený silnými myšlienkami posilnenia moci v prospech verejnej politiky...“

Ako to už býva (aj dnes), tento regionálny projekt modernizácie vzťahov sa „stratil“ niekde v byrokratických zákutiach Sankt-Peterburgu a sám K. P. Kaufman sa realizácie svojho projektu (ktorý nakoniec nebol v pôvodnej podobe nikdy realizovaný) nedožil.

Správa o úspešnom atentáte na Alexandra II. (13. marca 1881 v Sankt-Peterburgu) ho veľmi zlomila, z čoho sa už zdravotne nezotavil.

V noci 4. mája 1882 „vládca“ Strednej Ázie generál-gubernátor zomrel.

tabulka_kaufman.jpg

Až potom došlo k určitým zmenám, ktoré realizovali neskorší generál-gubernátori, aj keď, žiaden z nich nemal takú autoritu (čo je v Strednej Ázii arci-vážne) ako K. P. Kaufman.

Napríklad Zakaspická oblasť sa v roku 1897 stala súčasťou Turkestanského kraju, ktorý po zmenách tvorili: Syrdaryjská oblasť s centrom v Taškente, Ferganskou oblasťou s centrom vo Fergane, Samarkandskou oblasťou s centrom v Samarkande, Semirečinskou oblasťou s centrom vo Vernom (dnešná Almaty) a nakoniec Zakaspická oblasť s centrom v Ašchabade.

Centrom Turkestanského generál-gubernátorstva – Turkestanského kraju bol Taškent, kde napriek spomenutému zemetraseniu ostali niektoré budovy, ktoré slúžili K. P. Kaufmanovi, nepoškodené a dodnes sú využívané.

Jeho bývalá rezidencia dnes slúži ako reprezentačné priestory Ministerstva zahraničných vecí Uzbekistanu a treba povedať, že v rámci stredoázijskej architektonickej a interiérovej jednoduchosti patrí aj dnes medzi stavebné skvosty v Taškente.

V Zakaspickej oblasti nemal rozhodujúce riadiace slovo vojenský gubernátor, ako to bolo v ostatných oblastiach Turkestanu, ale vojenský náčelník (veliteľ), ktorý však mal nižšiu možnosť samostatného rozhodovania. No súčasne náčelníci újezdov Zakaspickej oblasti disponovali vyššou mocou nad obyvateľmi svojho územia než ich kolegovia v druhých častiach Turkestanu. Pritom sa voľby do miestnych samospráv v kraji neuskutočňovali.
 

Nástup sovietskej moci
 

Samozrejme, všetko v Strednej Ázií neprebiehalo hladko a bez povstaní či lokálnych vzbúr, ktoré mali však v zásade nábožensko-ideologické podhubie (boj miestnych proti „moci nevercov“). Medzi najznámejšie patrili nepokoje na rieke Karsu v Taškentskom újezde (1872), vzdor miestnych dechtanov (roľníkov) v Andižanskom a Margilanskom újezde (1885), masová „cholerová vzbura“ v Taškente (1892), nepokoje v Kokandskom a Namanganskom újezde (1893) a „gazavat“ (ako jedna z foriem džihádu) v Andižane (1898). Kulminačným bodom bolo masové ozbrojené povstanie, ktoré sa prevalilo cez celú Strednú Áziu (vrátane severu Kazachstanu) v roku 1916. Z tohto stručného prehľadu vyplýva, že Turkestanské generál-gubernátorstvo bolo počas svoje faktickej existencie reálne v permanentnom vojnovom stave. Právne to potvrdzujú vtedajšie „Pravidlá o územiach, kde bol vyhlásený vojenský stav“, z roku 1892.

Potom prišla (treba povedať, že komplikovane) sovietska moc a spravila v regióne poriadok a dala mu novú šancu na modernizáciu, čo všetky – dnes nezávislé štáty Strednej Ázie (výnimkou Tadžikistanu a čiastočne Turkménska) využili.

O nepokojoch, ktoré aj vtedy boli, sa verejne nehovorilo (ak by mal niekto záujem о postsovietske konflikty a lokálne nepokoje na jeho území, odporúčame napr. dokument: „Протестные движениа 20-80-х г. ХХ. века“, ktorý je dostupný na: http://e-history.kz/media/scorm/389/text/text.htm).  

Možno preto boli pre verejnosť šokovým prekvapením krvavé udalosti, už v postsovietskom období v uzbeckom Andižane (máj 2005), v Kazachstane v Žanozene (december 2011), kde oficiálna Astana priznala 15 mŕtvych a viac ako 100 ranených, ako aj revolúcia v Kirgizsku (apríl 2010).

Každý tento prejav nespokojnosti mal svoje osobitosti. V prípade Andižanu šlo o kriminálne podhubie spojené s nespokojnosťou s režimom I. Karimova. V druhom boli spúšťačom sociálne požiadavky robotníkov ťažiarov a ich rodín, ktorých „holili“ v rámci svojho neokoloniálneho videnia globalizujúceho sa sveta a s výdatnou pomocou poradcu N. Nazarbajeva – expremiéra T. Blaira – západné ropné spoločnosti, operujúce v kazašskej časti šelfu Kaspického mora. A nakoniec, tretia udalosť – štandardná „farebná“ revolúcia cez kopirák, keď sa cielene namixujú do výbušnej zmesi politické a sociálne (oprávnené) požiadavky, zapojí sa miestny kriminál, aktivizuje romantizmus más, arogancia moci je na maximum, národnostné trenice idú do popredia a dopustí sa nekontrolovaný vplyv zahraničných mimovládok, ktorým na osude krajiny nezáleží. Treba viac? Podľa oficiálnych informácií revolúcia si vyžiadala 84 obetí.

Na záver
 

Z pohľadu dejín diplomacie a vojenskej stratégie, generál-gubernátor K. P. Kaufman, jeho priam vzorové operácie pri rozširovaní a ukotvovaní ruského vplyvu v Strednej Ázii stoja za to, aby sme sa učili z minulosti. Bez zbytočného romantizmu, naivného radikalizmu, ale v kontexte súvislostí, ktoré sú charakteristické pre tú ktorú dobu. Takže pozor, v rámci geopolitiky sveta, na tému „ruský imperializmus“. Ako vravel Konfucius: „... aj nekonečné more má svoje brehy, bezbrehá je len ľudská hlúposť...“

(Autor je vysokoškolský učiteľ)

Priemer: 4.7 (47 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama