Reklama

Geopolitika Ruska

Najnovší pohľad - Oskara Krejčího
Počet zobrazení: 2034

krejci_obalka_gr.jpgPred pár okamžikmi mi na pracovnom stole, presne v deň stého výročia jednej z revolúcií v Rusku, „pristal“ najnovší produkt z dielne profesora PhDr. Oskara Krejčího, CSc., objemný knižný text (534 strán) s názvom: Geopolitika Ruska. Kniha vonia tlačiarenskou čerňou, knihárskym lepidlom a pri jej listovaní strany šuštia krištáľovo čistým zvukom. Ostatná práca O. Krejčího, ktorej fragmenty už boli ad hoc prezentované na stránkach Slova, je nielen bohatá formou a obsahom, ale má aj silnú doplnkovú kapacitu. Súčasťou knihy je 115 tabuliek, 28 máp a 24 grafov a s tými je už ťažko polemizovať a sporiť sa.

Autor sa rozhodol svoje videnie Ruska, Rossii, Ruskej federácie, teda pracovne – ruskej geopolitiky či geopolitiky Ruska
(Ruskej impérie) – zhutniť do piatich fundamentálnych kapitol: Fénix Rusko, Formovanie suverenity, Štátna Idea, Mocenský potenciál a nakoniec Rusko v priestore. Tie pokrývajú základné prvky poznania o ruskej historiografii, geografii či ruskej politickej teórie a určite sa stanú (a to je dobre) predmetom vášnivých odborných sporov, ale aj nemiestnych a vulgárnych (a to je zlé) príspevkov na rôznych blogoch a v neosobných internetových diskusiách. Ale je už na svete!


Britský geograf H. J. Mackinder bol jedným z prvých, ktorý si všimol bohatstvo a moc priestoru, ktorý nazval Heartlandom Eurázie. Jeho téza, že kto vládne Heartlandu, ovláda Svetový ostrov a kto ovláda Svetový ostrov ovláda svet, nestratila nič na svojej aktuálnosti. Ukončenie existencie ZSSR položilo bodku za bipolárnym svetom 20. storočia a od základu preformulovalo vzťahy v Eurázii. Vznikli samostatné štáty, zmenila sa rovnováha síl a vzniknuté mocenské vákuum bolo (žiaľ) rýchlo vyplnené novými hrozbami, ktoré sa demaskovali, napríklad aj v Sýrii.

Klasická geopolitika pritom hlása, že kontrolu nad priestorom strácajú tie subjekty, ktoré nemajú potrebné možnosti udržania vplyvu a nie sú u nich príznaky dostatočnosti. Strata kontroly nad priestorom znamená, že ju získal niekto iný. Z. Brezinski dávnejšie upozornil na to, že kolaps ZSSR transformoval Heartland Eurázie na priestor s geopolitickým vákuom, bez živej spätosti so skutočnou realitou. Tu prichádzajú na um Kantova syntetické súdy a „živá spätosť“, ktorá siaha od jedného obsahu k druhému. Ako uvádza ruský mysliteľ N. O. Lossinskij „... spätosť uznaná rozumom vedie od myslenia predmetu k mysleniu predikátu a možno ju nazvať reláciou príčiny a účinku....“ [1]

V knihe Geopolitika Ruska (Praha: Professional Publishing, s.r.o., 2017, 534 strán. ISBN 978-80-906594-9-0) autor o.i. pracuje s myšlienkou, že znovuzrodenie ruskej geopolitickej školy na prelome 20. a 21. storočia nie je – a to treba otvorene priznať – dôsledkom nie akýchsi zásadných (aj keď boli) zmien a posunov vo svetovláde, ale predovšetkým (a najmä) reakciou na úroveň vnútropolitického diskurzu v krajine a na reálnu pozíciu Ruska vo svete. Preto je vcelku logické, že v podmienkach duchovného vákua a svetonázorového chaosu sa pri hľadaní a vysvetľovaní vlastnej identity súčasní ruskí geopolitici začali pevnejšie opierať o národno-historické korene.


Nová geostratégia
 

V snahe ponúknuť modernizovanú geostratégiu súčasného Ruska sa vcelku objektívne odvolávajú na starú ruskú geopolitickú školu. Ruský filozof N. Berďajev sformuloval svoje presvedčenie v tomto smere nasledujúco: „... naše národné a náboženské poslanie treba vnímať len ako poslanie sprostredkovateľa medzi Východom a Západom, ako poslanie zjednotiteľa pravdy Východu s pravdou Západu, transformácia dvoch druhov kresťanskej náboženskej skúsenosti a dvoch druhov kultúry...“[2]

O klasickej ruskej geopolitike treba hovoriť bez „závoja nevedomosti“. Navyše, ak sa medzi „mladými“ geopolitikmi všeobecne rozšírila téza, že po sublimácii Sovietskeho zväzu je geopolitika ako taká nepotrebná, lebo v podstate už neexistuje rivalita o globálnu moc. Lenže čas ukázal, že tento a tiež aj podobné koncepty o „konci“ niečoho (geopolitiky, ideológie či dokonca histórie...) boli a sú predčasné, pretože vývoj spoločnosti po špirále pokračuje.

Geopolitika ako vedecká disciplína sa formovala na styku epoch, keď svet dospel do štádia stabilného rozdelenia medzi centrami moci s odpudzujúcimi sa silami a nové delenie sveta sa zúžilo do „prerozdelenia rozdeleného“.

Zmena z delenia na prerozdelenie v konečnom dôsledku znamenala zvýšenie konfliktnosti medzinárodnej politiky. A tá zasa iniciovala hľadanie (vedecké) ciest smerujúcich k racionalizácii faktorov súvzťažnosti geopolitických síl na svetovej scéne. Čo bolo akcelerátorom, resp. spúšťačom? V prvom rade to bolo:

  1. pochopenie tendencie vytvárania a formovania globálneho trhu spolu s uzatváraním sa svetového priestoru;
  2. spomalenie, resp. pozastavenie európskej teritoriálno-priestorovej expanzie v dôsledku ukončenia prerozdelenia sveta;
  3. presun v dôsledku týchto procesov nestabilnej rovnováhy medzi európskymi mocnosťami do iných častí „uzatvoreného“ sveta;
  4. dejiny ľudstva už neboli len dejinami Európy, resp. dejinami Západu, ale stali sa globálnymi dejinami;
  5. v nadväznosti na predchádzajúce body sa začali formovať nové teoretické základy silovej politiky na medzinárodnej úrovni, čo je základom tzv. politického realizmu.
     

Geopolitika ako umenie nutného
 

Geopolitika ako časť politickej geografie s kategóriou územia štátu, umožňuje analyzovať politické regióny. Pritom je možné v rámci politických regiónov vypreparovať menšie jednotky, než je územie štátu, alebo konštruovať väčšie – makroregióny – a neskĺznuť pritom k nespútanému globalizmu.

Z doteraz identifikovaných geopolitických koncepcií, ktoré mali a majú vplyv nadstavbový (duchovný) a vplyv geograficko-prírodný.

Geograficko-prírodný fenomén sa vymedzuje prostredníctvom geografického štatútu konkrétneho subjektu, pričom je potrebné brať do úvahy „maličkosti“ ako: zložitosť a dĺžka hranice, komplementárnosť vzťahov, dopravno-geografická väzba, možnosť, resp. pravdepodobnosť vnútorných konfliktov, geografické špecifiká teritória a pod.

Vznik geopolitiky ako vedy na prelome 19. a 20. storočia bol dôsledkom nielen logiky vývoja poznania, ale pravdepodobne najmä reakciou na potrebu vysvetlenia a pochopenia novej politickej reality a politických reálií.

Geopolitika nie je ani doktrinálnou záležitosťou, ani koncepciou zahraničnej politiky štátu a ani prognózou vychádzajúcou z geografického štatútu. Navyše samotné prognózovanie v tejto oblasti je: „... nerozumným proroctvom...“[3]
 

Historické pozadie geopolitiky Ruska
 

Počas vlády Petra I. sa paradoxne realitou stávajú okolnosti priaznivo vplývajúce na vývoj Ruska. Faktom sa stalo posilnenie absolutistickej moci panovníka a súčasne oslabenie postavenia Švédska a Turecka. V hospodárskej sfére je zaznamenaný, tak ako dnes, fakt zatiaľ bezkoncepčného využívania prírodných zdrojov za Uralom.[4]    

Samotný proces vrcholiaci za Petra I., bol však zahájený vznikom centralizovaného ruského štátu koncom 15. storočia, keď sa podarilo pripojiť k Moskve Novgorod (1478) a Tverské kniežactvo (1485). Vymanenie Ruska z mongolsko-tatárskeho jarma (1480) a dve spomenuté udalosti, znamenali vznik ruskej štátnej nezávislosti a umožnili Rusku vstúpiť do svetových dejín.

Ruská ríša vznikala v pestrom a protivorečivom regióne, čo sa aj zakódovalo do jej podstaty. Historicky muselo Rusko viesť súboj s problémami, ktoré mali charakter prírodno-geografický a historicko-politický. Hranice Ruska boli od počiatku nestabilné a pri pohľade na mapu vidíme, že mimo severných oblastí všetky ostatné hranice neznamenali skoro žiadnu prírodnú prekážku vonkajšej hrozbe. Navyše Čierne more, Baltické more, nekonečné stepi na východe krajiny boli prirodzeným a provokujúcim nástupišťom síl proti Rusku. Na západe bolo Rusko neustále v napätých vzťahoch s Litovským kniežatstvom a Poľskom. V severozápadnom smere sa sformovalo reálne nebezpečenstvo v podobe Švédska, ktoré dlhú dobu vplývalo na vnútroruské pomery. Na juhu a východe tvorili nebezpečenstvo fragmenty Zlatej hordy – Krymské, Kazanské, Astrachánske a Sibírske chánstva.

Prakticky do 18. storočia nemalo Rusko prístup k moru, ak neberieme do úvahy zamrznuté vody Severného ľadového oceánu, ktoré boli v tej dobe nevhodné pre využívanie obchodného a vojenského loďstva. Tieto faktory znamenali, že Rusko muselo od momentu svojho vzniku riešiť tri zásadné geopolitické tajničky, bez vyriešenia ktorých by zanikla podstata samotného Ruska. Ako bude neskôr analyzované, ich aktuálnosť ostáva z pohľadu dnešného Ruska stále živá. Ide o:

  • nutnosť zaistiť si bezproblémový prístup k Baltickému moru a zaistiť permanentný prielom „kordon sanitare“ v smere na Západ,
  • potrebu mať spoľahlivý obchodný a vojenský prístup k Čiernemu moru,
  • snahu zaistiť bezpečnosť a stabilitu v strategickom smere: severný Kaukaz a Stredná plus Centrálna Ázia.

Tieto tri body potvrdzujú, že hlavnou úlohou ruskej geopolitiky tak v minulosti, ako aj teraz – je udržanie prirodzených hraníc Ruska, ktoré by zaisťovali bezpečnosť a životaschopnosť krajiny.

Tón geopolitickému postaveniu Ruska určilo obdobie panovania Ivana Hrozného (1533 – 1584), ktorému sa podarilo vzdialiť a posilniť východné hranice ruského štátu podmanením si Kazanského (1552) a Astrachánskeho (1556) chánstva. Prvý pochopil potrebu prístupu k Baltickému moru, čím sformuloval jednu z priorít ruskej geopolitiky.

Po hmatateľnom spomalení geopolitického samodefinovania Ruska spôsobeného sublimáciou dynastie Riurikovcov, novú epochu zahájilo panovanie Alexeja Michailoviča (1645 – 1676), ktorý vystriedal na tróne prvého Romanova – Michaila Romanova (1596 – 1645). Ten zaistil znovuzjednotenie Ruska a Ukrajiny.

18. storočie v dejinách ruskej geopolitiky je možné charakterizovať ako prelomové obdobie vďaka Petrovi Veľkému a Kataríne II. Vtedy sa podarilo stabilizovať prítomnosť Ruska v Baltickom a po vojne s Tureckom (1768 – 1774) aj v Čiernom mori.

Snaha získať vplyv na Azovské more sa skončila v roku 1711 fiaskom, napriek tomu boli vytvorené všetky nutné podmienky k tomu, aby Rusko koncom 18. a začiatkom 19. storočia prežilo zásadnú geopolitickú premenu – stalo sa jedným zo svetových centier moci, limitované možnosťami. Nakoniec limity, najmä po víťazstve nad Napoleonom, prestali platiť. Rusko sa transformovalo na eurázijskú veľmoc.

Po stabilizácii svojich geografických a etnografických hraníc na západe sa Rusko obrátilo v 19. storočí na juh a východ. Kaukazská vojna (1817 – 1864) znamenala vtedy pripojenie k Rusku Čečenska, Horského Dagestanu. V spojení s dnešným vývojom možno túto akciu vnímať ako naštartovanie krvavej paradigmy vzťahov, ktoré smerujú ku stavu pred rokom 1817. Aj keď vtedy ešte nezohrávala svoju vplyvnú úlohu ropa, ako tomu je zatiaľ dnes. Pohyb Ruska smerom k Strednej a Centrálnej Ázii bol zahájený v roku 1864 a jeho hlavným dôvodom bola snaha zaistiť si vzdialenú a jasnú hranicu, získať vplyv na trhy v Taškente a Buchare, ako i eliminovať expanzibilitu Anglicka v tomto priestore. Tak sa začala Great game. V tomto čase vzniká pred ruskou geopolitikou a geopolitickou praxou i potreba jasne formulovať tzv. ďalekovýchodné hranice impéria. Tak ako dnes, aj vtedy bola aktuálna otázka Sibíri a jej surovín.

Z koncepčného prechodu od kvantity ku kvalite v tomto období bol zahájený proces korekcie geopolitických potrieb Ruska. Záujmy prestali byť formulované do teritoriálnych požiadaviek, resp. snahy o teritoriálnu expanziu. Tú nahradila snaha stabilizovať svoje hranice a minimalizovať ekonomický vplyv svojich susedov. V tomto prístupe je potrebné hľadať príčinu vzniku vojny s Japonskom (1904 – 1905) a následne revolučných pohybov 1905 – 1907 a 1917, ktoré v konečnom dôsledku vyprovokovali novú – sovietsku geopolitiku.
 

Geopolitické myslenie v dosovietskom a postsovietskom Rusku
 

Historické zlomy a geografia formujúceho sa Ruska mali vplyv aj na teoretický rozmer politickej geografie – ruský ekvivalent geopolitiky. Po prvý raz sa pojem politickej geografie začína používať v odborných diskusiách v roku 1720 vďaka  profesorom nemeckého pôvodu  v Sankt-Peterburgu, H. V. Kraftovi  a H. N. Winzeiheimovi.

Na prelome 19. a 20. storočia v snahe vysvetliť vplyv geografických špecifík na formovanie ruskej štátnosti sa politická geografia stala súčasťou metodológie prístupu filozofov S. M. Solovieva, alebo V. O. Kľjučevského. Z tohto obdobia je zaznamenania hodná koncepcia N. J. Danilevského, podľa ktorej sa Rusko z dôvodov historických a kultúrno-náboženských nikdy nemôže stať plnoprávnym členom, resp. členom vôbec, politického systému Európy. Preto sa musí snažiť vytvoriť čosi ako Všeslovanskú federáciu. Táto má potom, v rámci konceptu panslavizmu, resp. geopolitického konceptu na báze panslavizmu, zachrániť ľudstvo od smrtonosnej dominancie Európy. Danilevskij aj vysvetľuje, kto by mal byť členom takejto federácie: a) prostredníctvom viery a pokrvného príbuzenstva – Bulhari, Srbi, b) prostredníctvom pokrvného príbuzenstva – Česi a Poliaci, c) prostredníctvom  náboženstva – Rumuni a Gréci.[5]

V roku 1992 zomrel v emigrácii L. N. Gumiľev, ktorý zrozumiteľne doformuloval ruskú geopolitickú koncepciu, ktorá sa začala identifikovať začiatkom 20-tych rokov medzi pooktóbrovými emigrantmi. Šlo o predstavu Ruska ako Eurázie so špecifickým typom kultúry, pričom táto je podporená aj geografickými a historicko-politickými osobitosťami Ruska. Napríklad politické hranice Ruska sú prakticky totožné s geografickými hranicami Eurázie. Táto koncepcia nachádza svoju novú reedíciu v podobe snahy sformulovať Spoločenstvo nezávislých štátov (a neskôr Eurázijskú ekonomickú úniu) ako protiváhu europocentrizmu.

Geopolitický nádych je možno vystopovať aj v prácach filozofa I. A. Ilina, podľa ktorého Rusko bolo organizmom donúteným k večnej obrane.[6] Vo svojej práci Geografia víťazstva – základy ruskej geopolitiky G. Ziuganov prirovnáva I. A. Ilina k R. Kjellénovi. Názory Ilina, že Rusko sa nevytváralo ako mechanická suma teritórií, ale ako limitovaný jedinec, mu pripomínajú „limitovanú teóriu“ Kjelléna[7].

Rozhodujúci vplyv na vytváranie konštrukcie geopolitiky v Rusku mala geografia. Myšlienka vplyvu riek na vývoj civilizácie. Geograf a sociológ  L. I. Mečnikov formuluje geografickú teóriu progresu a sociálneho rozvoja. Základom moci (nad prírodou v priestore a čase) je geografická syntéza histórie – geochronopolitika.

Začiatkom 20. storočia, v predrevolučnom Rusku sa začínajú objavovať práce čisto posvätené geopolitike. Ide predovšetkým o prácu A. Vandama Náš stav z roku 1912[8],  v ktorej vysvetľuje potrebu expanzie Ruska s cieľom získať prístup k teplému moru. Ďalej obhajuje potrebu vytvorenia koalície proti Anglicku, ako námornej veľmoci.

Za klasika ruskej geopolitiky možno považovať Semenova-Ťjan-Šanského, ktorý ako syn cestovateľa zrejme zdedil lásku k priestorom a jeden z jeho konceptov vychádzal z faktu delenia veľkého teritória Ruska na rozvinuté a relatívne zaostalé oblasti. Udržať a následne posilniť súdržnosť takého systému je podľa jeho názoru možné len presunutím geografického centra štátnosti. V praxi navrhoval mesto Jekaterinburg.[9]

Ruská praktická geopolitika, ktorá sa sformovala v 16. storočí a podmienila aj vznik prvej ruskej geopolitickej doktríny  Moskva – Tretí Rím, následne vyprovokovala aj vlastnú geopolitickú teóriu.  Treba zobrať do úvahy fakt, že: „.... obsadením Turkami  „Druhého Ríma“ a slovanských štátov na Balkáne, sa v Moskva utvrdila v presvedčení, že práve Rusko je jedinou kresťansko-pravoslávnou pevnosťou na svete...“[10]  Vtedy sformuloval Filofej svoj koncept, ktorý je možno parafrázovať: “... Prvý Rím padol z dôvodu svojej amorálnosti, Druhý z dôvodu útoku moslimov, Tretím Rímom je Moskva a Štvrtý - nebude!….“ Lenže, ako neskôr ukázal čas, o Štvrtom Ríme sa viedli diskusie počas sovietskej éry, no a dnes niektorí hovoria o „misii Piateho Ríma.
 

Ruská (postsovietska) geopolitika
 

Téma geopolitiky sa tak stala jednou z najmódnejších tém autorov, ktorí sa venujú problematike medzinárodných vzťahov. Pritom sám predmet geopolitiky vo väčšine prác nedávno publikovaných v postsovietskom priestore je zväčša zahalený nejasnosťou. Autori ho s obľubou prekrývajú akousi „geostrategickou analýzou“, v rámci ktorej osvetľujú modely štátov a vzťahy medzi nimi vybudované na vymedzenej surovinovej mape s jasnými kontúrami. Pritom, a tu sa rusky píšuci autori vzácne zhodujú, inou oblasťou sa javí geopolitika ako zosumarizovanie vedomostí o organizovaní politiky na kvalitatívne vymedzenom priestore.

Pri pohľade na súčasnú ruskú geopolitickú školu (ak ju tak možno charakterizovať) je zjavné, že autori cítia potrebu stanoviť, na akom štádiu sa geopolitika reálne nachádza, a či po všetkých jej historických perepetiách a excesoch možno vôbec hovoriť o geopolitike ako o vede. Jej autori sa prikláňajú, nielen z dôvodov funkčného spomienkového faktoru, k tézam:

  • Ako ideológia môže geopolitika používať akékoľvek argumenty, spojené s geografickými podmienkami. Pritom nie je potrebný žiaden argumentačný systém. V takom prípade geopolitika, jej „geografický“ komponent, tvorí súčasť ideológie.
  • Ako veda musí byť geopolitika slobodná a neprinutiteľná pochlebovať, resp. zdôvodňovať akúkoľvek moc.
  • Geopolitika ako súčasť filozofie histórie je o. i. ovplyvňovaná historickými náhodami. Geografické zákony majú inú logiku a charakter než zákony ľudských vzťahov. Politika je pokus o zhmotnenie subjektívneho vplyvu v rámci spomenutých ľudských vzťahov.
  • Nakoniec, ak vnímame geopolitiku ako filozofiu politiky, musí byť lokalizovaná v oblasti všeobecných zákonomerností, t. j. v oblasti globalizácie politiky. V danom prípade sa predpokladá, že politika je fenomén týkajúci sa celej planéty v kontexte spoločných problémových čŕt v dejinách ľudstva.

Práca stredovekého mysliteľa N. Machiavelliho, ktorý o týchto parametroch  písal už  v 16. storočí,  je priam ukážkovým dielom a zrejme silnou motiváciou pre časť postsovietskych geopolitikov. Tu je možné nahliadnuť aj do spisov emigranta a filozofa N. Berďajeva, ktorý vo svojej knihe O otroctve a slobode človeka (vyšla v1939) písal: „... to čo bolo nemravné pre osobnosť, bolo pokladané za úplne mravné pre štát. Štát vždy používal hanebné prostriedky, špionáž, klamstvo, násilie, vraždy, rozdiel bol len v ich miere. Také prostriedky, bezosporu veľmi hanebné, boli vždy ospravedlňované dobrým a vznešeným cieľom, ktorý sa nikdy neuskutočnil... Nikto nemohol nikdy jasne vysvetliť a ospravedlniť, prečo to, čo je pre osobnosť nepochybnou nepravosťou – pýcha, domýšľavosť, egoizmus, koristníctvo, lož a zákernosť – je pokladané za dobré a za hrdinstvo v mene štátu a národa. Je to najväčšia lož svetových dejín....“[11]

Pri takomto prístupe, ktorý je ruskou modernou geopolitikou akceptovaný, je nedostatočné používať len „kontúrne (obrysové) mapy“, ale je potrebné pracovať s modelmi zjednocujúcimi informácie o charakteristikách priestoru (klimatické podmienky, geomorfologické...) s informáciami o logike politickej organizácie území.

Predovšetkým sa tak analyzuje, aké limity vôbec plynú z geografických faktorov a ich pôsobenia na politickú prax a ktoré z týchto faktorov môžu byť efektívne využité, resp. použité pri formulovaní a činnosti abstraktnej, či konkrétnej politickej organizácie.

Preto je geopolitická analýza objektu, čo je charakteristikou ruských prác, spojená s analýzou jeho geografických faktorov a až neskôr konštruovanie (od tohto faktoru závislého) politického sveta danej spoločnosti.

Samotná geopolitika všeobecne automaticky netvrdí, že najbohatším (najvplyvnejším) je ten subjekt, ktorý má k dispozícii najväčšie surovinové bohatstvo. Pri akceptovaní takéhoto geopolitického prístupu, najvplyvnejším je práve ten subjekt, ktorý dokáže zhmotniť predovšetkým psychologicko-fyzické vlastnosti a formuluje svoju politiku akceptujúc ich symbiózu. Mnohé z rozvinutých (politicky, ekonomický, v dimenzii demokracie...) štátov nemajú k dispozícii veľké prírodné zdroje, ale dokázali zaistiť svojim obyvateľom vysokú životnú úroveň.

Myšlienky a idey, ktoré obyčajne pripisujeme v ľubovoľnej forme ruskej geopolitike, získali zvláštnu popularitu na prelome 19. a 20. storočia, keď sa geopolitika stala jednak populárnou, ale predovšetkým sa sformovala ako samostatná oblasť výskumu medzinárodných vzťahov. Vtedy popísal špecifické politické, ideologické a náboženské vnútorné okolnosti Ruska filozof G. Fedotov: „... naľavo je ,večný hľadač‘, nadšenec, svätý utopista ... a napravo úzkoprsý, obmedzený realista – „počvenik“(почвеник)...“[12]

V prípade Ruska ako eurázijského fenoménu fakticky a zákonite reč ide špecifickom prístupe, keď geograficko-prírodné parametre mali presahujúci vplyv v porovnaní s duchovným rozmerom problematiky. Otázka, či je tomu i dnes. Idealizácia ruskej geopolitiky vychádzala práve z potreby idealisticky zvýrazňovať politicko-geografický štatút Ruska.
 

Poznámka ku geopolitike Ruska
 

Línia ruskej geopolitiky sa rodila a padala na téze geografickej (priestorovej) a kultúrnej špecifickosti Ruska v priamej úmere s otázkou osobnosti. Možné porovnanie minulostných prístupov s dnešnými snahami naznačuje, že bez ohľadu na rôzne „modernizačné“ impulzy, Rusko ostane, aj keď sa jeho geografické parametre po sovietskej historickej epizóde vrátili do prakticky pôvodných rozmerov, krajinou s geopolitickým status quo, pričom nie je vylúčené, že modernizovaná terminológia bude šťavnatejšia, pikantnejšia a ostrejšia, ale smutný pravoslávny konzervativizmus ostane primárnym.

Geopolitická realita postavila Moskvu pred novú situáciu. Dôležité je vedieť aj to, čo si v Moskve uvedomujú, že Rusko vstúpilo do 21. storočia v stave, keď nemalo jasnú predstavu, v akú spoločnosť sa pretransformuje, najmä – a to je rozhodujúce – akú koncepciu demokracie si osvojí. Znovuzrodenie ruskej geopolitickej školy na prelome 20. a 21. storočia je spojené aj s vnútornými posunmi v krajine nasmerovanými na modernizačnú paradigmu, ako aj s novými civilizačnými výzvami. Akože reformy M. S. Gorbačova jasne a presvedčivo dokázali, že zrušenie ríšskych foriem moci vedie aj k okamžitému oslabeniu a sublimácii impéria. Uvedený omyl, resp. jeho opakovanie, však počas éry V. V. Putina (našťastie) nehrozí.

Text O. Krejčího zachytáva novú geopolitickú situáciu na báze miernej kritiky stalinizmu, čo však neznamená rehabilitáciu (ani obsahu a ani formy) sovietskeho prístupu. Prístup dnešnej Moskvy je pružný, moderný a zodpovedajúci – najmä – národnoštátnym záujmom Ruskej federácie, ktorú netvoria len Rusi!

Postsovietska ruská geopolitika súčasnosti – napriek svojim slabostiam, ponúka svoju víziu 3. tisícročia, silne pritom reflektujúc svoje spomienky – vytvára veľký priestor na erudovanú diskusiu, čo autor – O. Krejčí – efektívne v práci pokryl.

Geopolitika ako veda a geopolitické myslenie, bez ohľadu na národnostný pôvod svojich obhajcov či odporcov, (žiaľ) predpokladá, že mocenské spory sa budú riešiť najmä používaním mocenského potenciálu veľmocí pri minimalizovanej úlohe medzinárodného práva.

Knihu O. Krejčího: Geopolitika Ruska odporúčam prečítať nielen rusofilom, ale najmä a predovšetkým rusofóbom, ktorí sa vynárajú na hladinu geometrickým radom, pritom žiaľ, zväčša ani nevedia pochopiť elementárny rozdiel medzi kategóriami „Русский – Российский“. Čo je však najcennejšie, kniha je aj, alebo najmä o tom, čo bolo a je Slovanom po tisícročia vlastné  – Byť a nie sa plaziť pred druhými!

Autor je vysokoškolský učiteľ

 


[1] Lossinskij, N.O.: Filozofia intuitivizmu, Bratislava 200, ISBN 80-967301-8-5) s.63

.[2] Averincev, S. S.: Vizantija I Rus: dva tipa duchovnosti, Novij mir, Moskva, 7/1988. s. 212.

[3] Merton, R.: Social Theory and Social Structure, Free Press N.Y., 1968, s. 65.

[4] In: Брзезински З.: Геостратегия для Евразии, In: Независимая газета 24.10.1997.

[5] In.: Данилевский Н.Я.: Россия и Европа, Москва 1991, с.365-434.

[6] Ильин И.А.: Наши задачи, Москва 1993, Т.2, с.297.

[7] Зюганов  Г.А.: География победы-основы российской геополитики, Москва 1997, с.46.

[8] Вандам А.: Наше положение, Санкт-Петербург 1912, с. 99-100.

[9] Семенов-Тян-Шанский В. П.: О могучественом территориальном владении применительно к Росси, Пг. 1915.

[10] Урушев, Д.:  Падение Третьего Рима, In: НГ 21. 07. 2004, s. 7.

[11] Berďajev N.: O otroctvo a slobode človeka, Oikoymenh Praha 1995.             

[12]: Федотов, Г.П.: Судьба и грех России, In.: Izbrannijestatji po filosofii russkoj istorii kultury, II. Tom, Sofia, 1992, s. 173.

Priemer: 4.6 (33 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama