GLOBSEC: „Global security“ alebo „global sectarianism“?

Na Slovensku sa tento týždeň uskutočnila konferencia GLOBSEC, ktorú zorganizovali mimovládne organizácie zo Slovenska. Podujatie bolo plné lesku a zúčastnili sa ho mnohé známe osobnosti zo západného sveta, politici, vysokí štátni úradníci, predstavitelia niektorých mimovládnych organizácii a ďalšie skupiny účastníkov.

Oficiálne sa na konferencii mali diskutovať otázky „globálnej bezpečnosti“. Neviem však, či organizátori podujatia naozaj porozumeli tomu, čo je to vlastne globálna bezpečnosť. V čase jadrových zbraní je totiž globálna bezpečnosť nedeliteľná. Do diskusie o globálnej bezpečnosti preto treba zapojiť aj tých druhých, tých, ktorí majú iné názory. Tiež treba nájsť model vzájomných vzťahov, ktorý by priviedol strany aktuálnych konfliktov k rokovaciemu stolu. Žiaľ, konferencia práve tu ukázala veľké nedostatky.

Organizátori síce pozvali mnoho významných predstaviteľov západného sveta, aby na konferencii hovorili o otázkach bezpečnosti, najmä v súvislosti s krízou na Ukrajine, ale neuvedomili si, že riešenie krízy na Ukrajine nie je pri súčasných vojenských možnostiach reálne bez diskusie s predstaviteľmi odlišných pohľadov na svet. V prípade krízy na Ukrajine, ktorá ako téma na konferencii dominovala, by bolo potrebné poznať najmä názory východnej Ukrajiny alebo Ruska. Viem, že by nebolo jednoduché pozvať oficiálnych ruských predstaviteľov, ale organizátori mohli pozvať aspoň skupinu provládnych ruských expertov na medzinárodné vzťahy. Potom by sa dali ich názory konfrontovať s vplyvnými názormi zo Západu.

Namiesto globálnej bezpečnosti to bola teda skôr konferencia o „transatlantizme”. Zmyslom tejto konferencie mohli byť kuloárne rozhovory medzi vyznávačmi transatlantickej politickej orientácie, čo pripustili aj organizátori: http://www.globsec.org/globsec2014/mission. Avšak z hľadiska hľadania riešení pre „globálnu bezpečnosť“ to celé nebolo až natoľko prínosné.

Bez názorovej plurality

Zásadným problém celého podujatia bolo, že namiesto reálnej diskusie s názorovými oponentmi sa na konferencii objavili v podstate len jednostranné názory. Najmä zloženie diskusných panelov bolo nevyvážené, ich účastníci nemohli pluralitne diskutovať o podstate problémov na Ukrajine. Stačí, keď si všimneme, aké bolo zloženie hlavných diskusných panelov o situácii na Ukrajine alebo o Rusku.

V prvý deň konferencie bola diskusia „GLOBSEC Brainstorming on Ukraine“. Okrem dvoch ministrov zahraničných vecí členských štátov NATO tam vystúpil kontroverzný historik a kritik Ruska T. Snyder, známy svojím tvrdením, že Rusi nepatrili k hlavným obetiam nacizmu. Písal som o tom tu: Popieranie holocaustu znovu dovolené?. Ďalším hosťom bol publicista z V. Británie N. Gowing, známy z BBC, tiež so skeptickým pohľadom na Rusko. Z Ukrajiny prišiel O. Rybačuk, bývalý vicepremiér vo vláde J. Tymošenkovej. Priamo z Ruska pozvali D. V. Trenina, predstaviteľa moskovského proamerického Carneggie Center. Veľmi jednostranné zloženie!

Počas prvého dňa tiež v rámci GLOBSEC City Talks vystúpili na tému „The Battle for Ukraine“ (Bitka o Ukrajinu) dvaja ministri štátov NATO. Okrem nich aj I. Brzezinski, známy svojimi veľmi kritickými názormi na Rusko. Ukrajinu zastupoval O. Šamšur, poradca V. Kličku a Rusko „zastupoval“ A. Illarionov z amerického CATO Institute, kedysi poradca V. Putina, ale dnes jeho nekompromisný kritik. Okrem toho sa diskusie ako expert na Rusko zúčastnil riaditeľ ruského Kommersant FM Radio, známeho svojím protivládnym postojom k ruskej vláde. Išlo o K. v. Eggerta, ktorý v minulosti pracoval pre BBC či ropný koncern Exxon Mobile. Akú diskusiu mohol poskytnúť podobne zložený panel, je viac ako jasné. V prvý deň bola aj diskusia na tému „Putin, Russia an the Rest“ (Putin, Rusko a zvyšok). Bola síce uzavretá, ale tiež jednostranná a okrem štyroch kritikov V. Putina zo štátov NATO na nej participoval aj vyššie spomínaný kritik V. Putina A. Illarionov.

Druhý deň sa tiež objavili diskusie na tému Ruska a Západu, tentokrát ešte väčšmi nevyvážené. Na tému „Post-Crimea: A New Rift between the West and Russia?“ (Po Kryme: Nový rozpor medzi Západom a Ruskom) diskutovali G. Friedman z amerického Stratfor a D. Wilson z Atlantic Council of the USA. Aj v rámci diskusie „Taking the Hit: Impact of the U.S. – Russia Rift“ (Prijatie úderu: dopad rozporu medzi USA a Ruskom) sa zúčastnili dvaja zástupcovia rôznych organizácií z Washingtonu (al Khouri, A. J. Tabler), S. Avineri z izraelského ministerstva zahraničia a E. Lucas z Economistu. Snáď len v uzavretej diskusii pre separátne pozvaných mohol zaznieť odlišný hlas z Ruska, keď P. Andrejev z Valdajského klubu mohol diskutovať v jednom paneli „Russia: Will Sanctions Work?“ (Rusko: budú sankcie fungovať?) so štyrmi predstaviteľmi západných mimovládnych organizácií. Podľa programu sa mal zúčastniť aj D. Titov.

Veľmi nevyvážene vyzneli aj diskusie o Balkáne. Na diskusii „Mending Fences: The Serbia – Kosovo Dialogue“ (Sceľovanie: dialóg Srbsko – Kosovo) sa okrem proamerických predstaviteľov zo SR E. Kukana a M. Niča objavil aj separatista A. Bajram z kosovského Koha Ditore a N. Đurđevič z proamerickej mimovládnej organizácie v Belehrade Fórum pre etnické vzťahy. Paradoxne, jedným z ich sponzorov je aj „Open Society Kosovo“: http://www.fer.org.rs/sr/articles/o-nama/donatori/ .

Podobne aj diskusia „Consolidating Europes South: NATO Enlargement in the Western Balkans“ (Konsolidácia juhu Európy: rozširovanie NATO na západnom Balkáne) bola jednostranná. Okrem P. Demeša tam vystúpila aj námestníčka generálneho tajomníka NATO pre verejnú diplomaciu K. Grabar-Kitarovičová a ministri a exponenti vstupu do NATO D. Bushati z Albánska a N. Poposki z Macedónska.

Celkovo, keď si človek pozrie zloženie panelistov, tak vidí veľkú dominanciu amerických predstaviteľov a ich spolupracovníkov z rôznych vládnych a mimovládnych organizácií: http://www.globsec.org/globsec2014/panellists. Podľa programu mala veľmi čestné miesto aj V. Nulandová, neslávne známa svojimi výrokmi počas krízy na Ukrajine. Podobnú pozornosť ako ona v diskusii „Conversation with Victoria Nuland“ (Konverzácia s Viktóriou Nulandovou) dostal len sotva kto.

Presne naopak to bolo v prípade zástupcov z Ruska. „Hlasom Ruska“ na konferencii boli takmer výlučne kritici V. Putina. Okrem spomínaných osôb ako A Illarionov či D. Trenin vystúpil aj protivládny novinár z Ruska A. Soldatov, ktorý pôsobí aj v známej protiputinskej tlači, v Novej Gazete. Ruské Kommersant FM Radio reprezentoval tiež spomínaný K. v. Eggert. Jedine P. Andrejev predstavoval iný názor na Rusko, ale on bol zaradený do uzavretej sekcie, čiže jeho názor nemohla väčšina účastníkov konferencie počuť. Na rozdiel od ruských odporcov Kremľa, ukrajinskí odporcovia novej moci z Kyjeva na konferencii priestor nedostali. Ukrajinu reprezentovali len predstavitelia novej moci.

Zaujímavý je aj zoznam slovenských účastníkov v diskusných paneloch. Okrem členov vlády, politikov a predstaviteľov ekonomických subjektov vystúpili i staré známe firmy z tretieho sektora: M. Bútora, P. Demeš, M. Nič, J. Naď, a pod. Zaujímavo bola zložená aj diskusia „Pod lampou“: http://www.globsec.org/globsec2014/programme/10-years-in-nato . Tradične jednostranné zloženie v „diskusii“ tentokrát predstavovali spolu s českým „transatlantistom“ A. Vondrom aj traja slovenskí „transatlantisti“ M. Bútora, R. Káčer a T. Valášek. Nuž, ak títo ľudia predstavovali „názory zo Slovenska“, tak niet pochýb, že zahraniční hostia odchádzali presvedčení o tom, že slovenskí občania neochvejne podporujú politiku USA na Ukrajine či na Balkáne…

„Dialóg“ na Ukrajine

Súbežne s konferenciou GLOBSEC sa v stredu začali aj „rozhovory“ priamo na Ukrajine, tzv. okrúhly stôl národnej jednoty. Žiaľ, išlo o veľmi podobnú formu „diskusie“ akú predviedol GLOBSEC. Predstavitelia novej moci, ktorí protiústavným spôsobom ovládli Kyjev, na nich odmietli rokovať s „tými, čo majú krv na rukách“ a na diskusiu si pozvali len tých partnerov, ktorých si sami vybrali. Presne toto je spôsob, ako nedosiahnuť riešenie krízy na Ukrajine.

O. Turčynov a spol. podmieňujú rokovania s „teroristami“ tým, že títo zložia zbrane. To je však nerealistická požiadavka, lebo zložením zbraní by sa predstavitelia východnej Ukrajiny vydali kyjevskej „vláde“, ktorú neuznávajú, na milosť. Potom by kyjevská moc mohla na rokovaniach vystupovať z pozície sily a ak by sa s východnou Ukrajinou nedohodla, tak by si jednoducho vlastné predstavy pretlačila silou.

Rovnako nerealistická je aj požiadavka na uznanie prezidentských volieb 25. mája 2014 zo strany predstaviteľov východnej Ukrajiny. Participáciou na týchto voľbách by východná Ukrajina vlastne uznala výsledky toho, čo sa stalo vo februári v Kyjeve. Stále platí, že prezident V. Janukovyč bol v Kyjeve „odvolaný“ protiústavným spôsobom a podľa ústavy je prezidentom Ukrajiny. Uznanie volieb 25. mája by znamenalo legitimizovať protiústavný spôsob jeho odvolania.

Prezidentské voľby na 25. mája vypísal pritom parlament pod tlakom pučistov v Kyjeve a poslanci sa nerozhodovali slobodne. Navyše, pochybná autorita parlamentu sa stále opiera o „prebehlíkov“. Veľký problém je aj v tom, že prevrat v Kyjeve prebehol protiústavne a tak sa nová moc musela poistiť aj proti prípadným námietkam ústavného súdu. Preto po prevrate časť sudcov protiústavne vymenila, čím vlastne pochovala ukrajinskú ústavu. Ústavný súd s protiústavným zložením sudcov musí podporovať novú moc a preto sa snaží posilniť autoritu volieb z 25. mája. Prípadným uznaním volieb z 25. mája by predstavitelia východnej Ukrajiny vlastne uznali nielen legitimitu prezidenta, ale aj legitimitu postupu „majdanistov“ v Kyjeve z konca februára. A tiež by odovzdali do rúk Jaceňuka a spol. všetku moc – zákonodarnú, výkonnú i súdnu.

Okrem toho, výsledky volieb 25. mája sú už vopred problematické. Odporcovia Majdanu na východe Ukrajiny totiž s voľbami nesúhlasili a preto nerobili žiadnu kampaň svojim prípadným kandidátom. Dokonca aj keby teraz s voľbami 25. mája súhlasili, nestihnú už žiadnu volebnú kampaň a mnoho voličov na východnej Ukrajine by voliť tak či onak neprišlo. V takom prípade by bolo zrejmé, že vo voľbách 25. mája zvíťazí niektorý kandidát západnej Ukrajiny, kde volebná kampaň prebieha už pomerne dlho.

Seriózne rokovania

Ako ukázali referendá z 11. mája o zvrchovanosti Doneckej a Luhanskej oblasti, neovládajú ich akési marginálne sily z Ruska, ale predstavitelia významnej skupiny obyvateľov Ukrajiny. Od organizácie referend ich neodradil ani postoj ruského prezidenta V. Putina, ktorý odporučil referendá odložiť. Dokonca aj O. Turčynov a jeho ľudia v Kyjeve museli uznať, že išlo o hlasovanie veľkého rozsahu. Pred volebnými miestnosťami boli dlhé rady voličov, ktorí chceli hlasovať. V Kyjeve hovorili o jednej tretine zúčastnených voličov, čo bol veľmi podhodnotený údaj o účasti. Samozrejme, O. Turčynov nemohol priznať, že na referendách participovala väčšina obyvateľov oboch oblastí, ale dokonca aj tretina voličov by bolo pomerne vysoké číslo. Účasť slovenských voličov do európskych volieb 25. mája bude pravdepodobne podstatne nižšia a dokonca aj na všemožne popularizovanom referende o vstupe do EÚ sa zúčastnila len niečo viac ako polovica slovenských voličov…

Aké sú možné riešenia? Nová moc v Kyjeve by mala zmeniť svoj doterajší prístup a začať rokovania aj s relevantnými reprezentantmi Doneckej a Luhanskej oblasti. Strany by sa mohli zhodnúť, že ani referendá z 11. mája a ani prezidentské voľby z 25. mája nebudú vnímané ako relevantné a namiesto toho sa začne dialóg o novej ukrajinskej ústave, ktorá by opäť krajinu zjednotila. Domnievam sa, že nová ústava musí priniesť procedurálne pravidlá, ktoré zabránia jednej polovici štátu dominovať nad tou druhou. Jednota Ukrajiny nemôže stáť na akýchsi vágnych prísľuboch o širších právach, ktoré by mohla dominujúca politická sila po upokojení situácie jednoducho zrušiť. Domnievam sa, že Ukrajina potrebuje ústavu, ktorá by znemožnila tzv. majorizáciu jednej polovice štátu v politických inštitúciách. Najlepším riešením by preto bola federalizácia. Písal som o tom tu: Nová ústava ako riešenie krízy na Ukrajine?. Keď môžu byť federáciou národne a jazykovo oveľa jednotnejšie štáty ako napr. Rakúsko, nevidím dôvod, prečo by ňou nemohla byť Ukrajina.