Reklama

Frindtov Najdúch: Spoza kulís, ale nie zo suterénu

Počet zobrazení: 1807

Nedávno som čítala na webe akýsi prieskum o tom, ktoré povolania sa tešia medzi ľuďmi najväčšej úcte: na prvom mieste skončili lekári. Novinári zaujali dvadsiate ôsme miesto (z tridsiatich uvádzaných), horšie dopadli už iba moderátori a politici.

Napriek tomu sa politici aj novinári denne skloňujú takmer v každej spoločnosti. A televízni moderátori, vďaka nestrácajúcemu sa elektronickému fluidu, sú pre ľudí ešte stále podobne zaujímaví ako herci. Byť (znásobene) videný akoby znamenalo zároveň BYŤ, teda čosi znamenať.

najduch.jpgMiroslav Frindt: Prípad najdúch
Nájdu médiá rodičov podhodeného dieťaťa?

Bratislava, Ikar 2017, 245 strán


Novinár a moderátor Miro Frindt sa vo svojom debutovom románe Prípad najdúch pohral s týmto fenoménom. Dej zasadil do prostredia fiktívnej televíznej stanice, ktorú však umiestnil do reálnej budovy v Mlynskej doline. Celý príbeh je od prvej po poslednú vetu vymyslený, no pohybuje sa v známom poznateľnom teréne a narába so známymi rekvizitami. To vnáša do deja istú rafinovanosť akoby dokumentu, ktorý je zároveň dokumentom sui generis.

Miro Frindt je však veľmi obozretný a nezanecháva vo svojom dielku žiadnu stopu, po ktorej by sme mohli prísť ku skutočným osobám a obsadeniu. Oblieka svoje hrdinky a hrdinov do súdobých odevov, no ich charaktery a dušu si vytvára tak, aby nenápadne priniesol posolstvo o niečom celkom inom, než čo človek vidí na prvý pohľad.

Všetci sa cítime v dnešnom svete akýsi nesvoji, akýsi skľúčení. A keďže Miro Frindt pracuje s psychologickými motívmi, oplatí sa odcitovať myšlienku kontroverzného a neortodoxného jungiánskeho psychológa Jamesa Hillmana: „Máme za sebou sto rokov psychoterapie, a svet je stále horší... Čím to je? Čo nás tak zraňuje, zaháňa zo spoločenstiev ku krutému egocentrizmu? Súťaživosť? Neznášanlivosť? Málo priestoru na vlastnú realizáciu? Alebo sme boli kedysi v detstve všetci utýraní, a preto sa v dospelosti zupácky vŕšime?“

Televízia je ako javisko, vidíme iba to, čo je nasvietené. Čo sa však odohráva za kulisami? Kto sú tie virtuálne osoby, ktorých život prežúvame v béčkových časopisoch a v céčkových kanáloch?

Novinárky, redaktorky, zvukári, kameramani, manažéri – to je ten nablýskaný svet. Akí v skutočnosti sú? V Prípade najdúch ich spoznávame, ale iba tak, cez kľúčovú dierku, lebo kľúčová postava moderátorka Iveta Galanová je zašifrovaná tak šalamúnsky, až je nie celkom uveriteľná. Jej hlavným znakom a čarom má byť sexi mozog. Fyzickú podobu jej autor uštedril poriadne prerastenú – tri pneumatiky –, a aby toho nebolo málo, dodá jej mäsitý, ba ešte aj uhrovitý nos. Na to, aby človek uveril jej príťažlivosti a sexi mozgu, s veľkým záujmom očakávame, ako sa prejaví. No čitateľ sa dočká akoby zo života odpozeraného výkonu moderátorky, ktorá namiesto empatie, zrelosti, poznania a šarmu ponúka divákom svoje pubertálne „rozhovory“, v ktorých chce svojho hosťa ponížiť, zničiť. Nie, že by to tak v živote nebolo, iba to nie je sexi. No čo, ak autorovi išlo presne o toto?

Podobne vykresľuje vlastne všetky svoje postavy – či policajtka, či policajt, či psychologička, či vrcholový manažér, či ministerka, všetci akoby predstavovali akési panoptikum , v ktorom žijeme. A to je desivé poznanie...

Román je zručne skonštruovaný, má napätie, gradáciu, hodnoverne ponúka prostredie televízie, polície, ba čo viac, púšťa sa aj za hranice, do susedného Rakúska. Postavy charakterizuje autor v akcii, trochu banálne mu vyšla krásna čítačka správ, ktorá – ako inak – si svoje miesto na slnku „vyspí“ so šéfom.

Autor však podal svoju správu o fungovaní molocha, akým je televízia, ale aj o prepojení s politikmi a pridruženým svetom. Človek si nevdojak spomenie na knihu Štefana Šimáka o printovom mediálnom priestore..., ale aj známu kauzu s uniknutými esemeskami. Jasné, všetko je to vymyslené.

Frindtov Prípad najdúch (tak ako ten Záborského Najdúch) nie je príbehom prvoplánovým, aspoň ja ho tak nevnímam. To podstatné, prečo asi svoj román napísal, je zakódované v hlbších vrstvách a tam je to literatúra: kurzívou vpisované presné, detailne zobrazené pohľady do života jedného bezbranného tvora. V Záskalí pod Kubínskou hoľou, potom na všednom sídlisku Banisko v Dolnom Kubíne prišiel na svet chlapček asi nečakaný, ukrátený o otcovskú lásku a pocit bezpečia, akoby vyvrhnutý z rozbitého vajíčka rovno na holú zem. Tieto časti románu sú dojemne silné, hoci autor ich maľuje stroho, vecne. O to viac zasiahnu čitateľa. Tá situácia, keď príde do rodiny otčim! („Prvý vytrhnutý chuchvalec svetlých vlasov zostal v chlapskej ruke. Vyšklbnuté perie húsaťa.“)

Hoci je pôdorys románu vykreslený ako detektívka a hľadá sa príčina, prečo niekto odhodil dieťa, v skutočnosti ide o viac: je to kniha o utýranom človeku. Zničené dieťa vyrastie, ako keby sa za ním a za jeho detstvom zavrela voda. Ale v živote sa nič nestráca, pod každou jazvou je ukrytá rana. O hoci sú na tele obleky strihané v Miláne, duša zostáva tá istá. Aká? O tom to celé je. Pochválim aj redakčnú prácu Nataše Ďurinovej, lebo dnes to býva dosť zanedbávaná disciplína. Na texte vidno, že je to redaktorka zo starej školy.

Miro Frindt nezaprie v sebe novinára, v niektorých pasážach je Prípad najdúch publicistika, v niektorých cítime jemný závan Steelovej, no v konečnom dôsledku je to zaujímavý pohľad na nás: ako sa (televízne) nechávame týrať bytosťami s priveľkým egom a primálom empatie. Ktoré sa na nás vŕšia – nevedno za čo. A čo, sme ovce?

Recenzia vyšla v Literárnom týždenníku 15 – 16/2017

Priemer: 4.8 (25 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama