Reklama

Francúzsko pred voľbami

Počet zobrazení: 1943

Medzi najdiskutovanejšie otázky súčasnosti patria témy nárastu tzv. ultrapravicových hnutí v EÚ. Najviac sa pritom spomína francúzska strana Front Nationale (FN) a jej predstaviteľka Marine Le Penová. Vo verejnosti rezonuje predstava, že M. Le Penová získava hlasy v súvislosti s migrantmi a utečeneckou krízou, dôvody jej úspechov sú však rôznorodejšie. Nárast popularity M. Le Penovej možno považovať za hlavný fenomén francúzskych prezidentských volieb (23. 4. a 7. 5. 2017), a to aj v prípade, ak nezíska funkciu prezidenta.
 

Príčiny nárastu popularity M. Le Penovej
 

Niet pochýb, že M. Le Penová využíva na získanie politickej podpory tému masovej migrácie a kritiku „islamizácie“ Európy. Na prvý pohľad to vyznieva ako pokračovanie rétoriky jej otca Jeana-Marieho Le Pena, ktorý na čele FN vystupoval z kresťanských pozícií. Na rozdiel od neho M. Le Penová pri kritike islamistov argumentuje skôr hodnotami francúzskeho laicizmu. FN tak má silnú podporu nielen medzi veriacimi, ale aj medzi nábožensky ľahostajnými masami Francúzov. Aj osoba M. Le Penovej budí skôr sekulárny dojem: ide o dvakrát rozvedenú ženu, ktorá žije v mimomanželskom zväzku. Pred veriacim publikom však neváha používať kresťanskú rétoriku a táto jej populistická kolísavosť na voličov platí.

FN šikovne využíva i ďalšie témy, no hlavným spojencom jej vzostupu sú chyby ostatných strán. Tieto sa stali až príliš podobné jedna druhej. Dnes v zásade nezáleží na tom, či bude vládnuť pravica alebo ľavica, v oboch prípadoch bude vývoj v oblasti ekonomiky či zahraničnej politiky približne rovnaký. A keďže v poslednom desaťročí sú ekonomický či medzinárodný vývoj veľmi negatívne, voliči začínajú hľadať alternatívy. Dokonca aj také, ako je M. Le Penová a jej FN.
 

Pravica a ľavica
 

Pokiaľ ide o tradičnú pravicu, tá už dlho nedokáže vytvoriť samostatnú francúzsku pozíciu. Dnes sa konzervatívci podriaďujú zahraničnej politike Washingtonu a žiaden Ch. de Gaulle nie je na obzore. Najlepšie sa zlyhanie francúzskej pravice vedenej prezidentom N. Sarkozym ukázalo vo vojne proti Líbyi, ktorá Francúzsku nepomohla a iba ukázala, nakoľko je Paríž vo vleku USA. Líbya je dnes jedným z hlavných centier islamistického terorizmu a mnoho francúzskych konzervatívcov po týchto skúsenostiach skončilo v tábore FN.

Ešte horšie sú na tom socialisti (PS): ich voliči sú zo súčasnej politiky ľavice sklamaní. Práve François Hollande presadzoval vojenský zásah proti Baššárovi al-Asadovi v Sýrii a pre socialistických voličov bola táto politika neprijateľná. Francúzska ľavica na konci 20. storočia často zdôrazňovala svoje protikoloniálne ideály a kritizovala tých socialistov z minulosti, ktorí sa zapojili do kolonialistického hnutia. Lenže v 21. storočí sa PS stala významnou silou neokolonializmu. 

Ešte väčším problémom je odvrat PS od ideálov sociálnej spravodlivosti. Spoločenské rozdiely sa neustále zväčšujú, ale PS na hľadanie riešení akosi rezignovala: miesto téz o sociálnej orientácii ekonomiky sa stala hovorcom „investorov“. Je neuveriteľné, ako ľahko F. Hollande a spol. akceptovali celý proces prijímania dohôd TTIP a CETA. Namiesto ochrany záujmov sociálne slabých dnes PS rieši iné témy, najmä rodovú rovnosť a práva LGBT. To je téma, ktorá síce môže tvoriť agendu ľavice, nemala by však byť ústredná: ľavica by mala chrániť záujmy sociálne čoraz slabšej väčšiny obyvateľov.

Lenže to by sa PS musela pustiť do „investorov“, čo by jej odňalo mediálnu podporu finančnej oligarchie. Keďže však ekonomická moc kontroluje tzv. mienkotvorné médiá, je pre socialistov dôležitejšia než masy. Je oveľa jednoduchšie pustiť sa do cirkvi s heslami LGBT, než viesť vojnu s mocnými médiami kvôli ochrane sociálnych práv. Keďže PS opustila ľavicové témy, zdvihol ich FN. Je paradoxné, že táto strana vystupovala proti vojne v Líbyi 2011 a aj proti vojne v Asadovej Sýrii. M. Le Penová dobre vycítila i sociálne problémy dnešnej Európy, a preto sa postavila proti nepopulárnym dohodám o ochrane „investorov“, ako aj proti neoliberálnej politike EÚ v menovej oblasti.
 

Le Penová ako „ruský agent“
 

Strane FN zvýšili podporu i konflikty s ekonomickou mocou. V roku 2014 sa FN pokúsil získať vo francúzskych bankách úver, ale tie mu ho odmietli poskytnúť s priehľadnou výhovorkou o nevýhodnosti úveru. Ak sa však banky pokúsili týmto krokom stranu FN oslabiť, dosiahli pravý opak. Napriek nepriazni francúzskych bánk nebol na finančnom trhu EÚ problém získať pôžičku od súkromnej európsko-ruskej banky. Z celého sporu získala M. Le Penová ešte niečo navyše – gloriolu bojovníka proti finančnému systému. Vo francúzskej verejnosti sa rozšíril názor, že práve banky sú najhorším zlom v súčasnej spoločnosti a tento názor nie je vôbec neoprávnený. Kvôli odporu voči bankám tak nezískala podporu verejnosti ľavica, ale práve M. Le Penová, hoci ona sama nie je pre nadvládu finančných skupín až takou veľkou hrozbou.

Pôžička od súkromnej európsko-ruskej banky otvorila pre mnohých otázku, či stranu FN nefinancuje priamo Kremeľ. Tzv. mienkotvorné médiá v SR to vydávali dokonca za hotovú vec. Nie je to však pravdepodobné, pretože ak by chcel V. Putin financovať FN, určite by našiel menej nápadný spôsob a zrejme by sa dohodol s nejakou francúzskou bankou, podnikajúcou v Rusku. Predstavme si tiež, aká by bola asi reakcia médií, keby sme každého politika, ktorý dostane pôžičku od banky s nemeckým kapitálom, označili za Merkelovej agenta.

Obraz „ruského agenta“ spôsobuje aj fakt, že M. Le Penová poukazuje na negatívne dopady na francúzsku ekonomiku, ktoré sú dôsledkom protiruských sankcií. O negatívnych dopadoch na poľnohospodárstvo netreba veľa hovoriť, ale veľké škody vyvolalo aj nedodanie vojnových lodí Mistral Rusku. Tým, že Francúzsko porušilo dohodnutý kontrakt s Ruskom, získalo povesť nedôveryhodného partnera. Táto povesť Francúzom škodila napr. v rokovaniach s Indiou o obrovskej dodávke bojových lietadiel Raphale.
 

Protikandidáti v druhom kole
 

V prezidentských voľbách (23. 4. a 7. 5. 2017) sa očakáva, že M. Le Penová postúpi do druhého kola a tam ju porazí niektorý protikandidát, pretože ten zjednotí zvyšok Francúzska proti FN. Rozdiel v druhom kole však nebude taký veľký ako v roku 2002, keď Jacques Chirac porazil J.-M. Le Pena pomerom 82 : 18. Tentoraz sa očakáva, že proti M. Le Penovej nastúpi jeden z dvojice Emmanuel Macron – François Fillon. Hoci na začiatku roku bol favoritom na postup do druhého kola F. Fillon, v posledných týždňoch jeho šance výrazne poklesli.

Momentálne to vyzerá tak, že do druhého kola postúpi E. Macron a bude to on, kto zjednotí Francúzsko proti M. Le Penovej. S jeho prípadným víťazstvom by bol spokojný najmä Brusel, pretože Macronovou politikou bude pokračovanie doterajšej európskej politiky. E. Macron je pomerne málo vyprofilovaná osobnosť a pred voľbami môže veľa sľubovať. Po voľbách však bude mať len obmedzené možnosti ovplyvňovať ekonomický vývoj a to môže viesť k ďalšiemu poklesu dôvery voličov v politický systém. Pre E. Macrona bude ťažké presadzovať akákoľvek politickú zmenu aj preto, lebo za sebou nemá silnú politickú stranu (čiastočne MD, vedenú Françoisom Bayrouom).

Na rozdiel od E. Macrona je konzervatívny kandidát F. Fillon jasne vyprofilovanou osobnosťou a jeho republikánska strana (LR) je dlhodobo etablovanou politickou silou. Jeho voľba by mohla byť prínosom vzhľadom na možnosť zlepšenia vzťahov s Ruskom, v ekonomickej oblasti však bude F. Fillon zrejme silným podporovateľom finančných skupín – preto jeho pôsobenie môže priniesť rozporuplné výsledky. Zdá sa tiež, že F. Fillonovi poškodili politické škandály podstatne viac než E. Macronovi. Okrem fiktívneho zamestnávanie príbuzných sa v marci objavili aj jeho ďalšie škandály a tým pádom jeho šance na postup do druhého kola klesajú.

Francúzski socialisti sa spamätali až na konci roku 2016 po tom, čo sa F. Hollande rozhodol ďalej nekandidovať. PS pochopila, že sa musí vrátiť k tomu, čo hlásala v 20. storočí a predstavila kandidáta, ktorý tieto hodnoty reprezentuje – B. Hamona. Zdá sa však, že to bolo príliš neskoro, navyše, B. Hamon má silného konkurenta v osobe predstaviteľa radikálnej ľavice, J.-L. Melenchona. Ten môže získať dokonca viac hlasov než B. Hamon, avšak aj jeho šance na postup do druhého kola sú mizivé. 

Vo Francúzsku sa v júni 2017 uskutočnia aj parlamentné voľby a je zrejmé, že v nich zvíťazí niektorý z Macronových odporcov. Sociálno-liberálna strana En Marché, založená na podporu E. Macrona v minulom roku, stratí v prípade jeho nástupu do funkcie prezidenta lídra a nedá sa predpokladať, že by výrazne uspela v parlamentných voľbách. Tam nebude možné zjednotiť Francúzsko proti M. Le Penovej tak ako v druhom kole prezidentských volieb. E. Macrona síce podporuje aj F. Bayrou a jeho Demokratické hnutie (MD), ale ani to na úspech v parlamentných voľbách zrejme stačiť nebude. Nie je vylúčené, že Macronovi podporovatelia vstúpia do koalície s ďalšími politickými stranami, avšak museli by urobiť mnoho kompromisov.
 

Poučenie pre Európu
 

Z vývoja vo Francúzsku by sa mali politické strany v Európe poučiť. Ak chcú vystupovať proti tzv. ultrapravicovým stranám, nestačí ich iba kritizovať, ale treba zmeniť aj vlastnú politiku. Predovšetkým treba zastaviť militaristické šialenstvo, ktoré nás tlačí do ďalších vojenských konfliktov. Vojen, ktoré Západ v 21. storočí vyvolal, už bolo dosť a keď tento trend tradičné politické strany nezastavia, nezastavia ani svoj úpadok. Namiesto militarizmu sa treba tiež sústrediť na mierovú politiku, namiesto obchodných dohôd pre investorov treba riešiť zanikajúce sociálne práva širokých más. Ak sa ale tradičné strany opäť nepoučia, budú sa musieť obávať strán ako FN v budúcnosti ešte oveľa viac.

V skrátenom znení vyšlo v Literárnom týždenníku 11 – 12/2017

 

Priemer: 5 (19 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama