Reklama

Fidel Castro

Revolucionár a legenda svetovej politiky 20. storočia
Počet zobrazení: 1981

Svetová politika v 20. storočí, najmä v podmienkach bipolarity, vyniesla na vrchol viacero výrazných, neopakovateľných osobností, ktoré vtlačili svoju pečať protirečivému dejinnému vývoju. K tým, ktorí sa zaraďujú medzi najväčších velikánov snažiacich sa presadiť sociálnu spravodlivosť nepochybne patrí Fidel Castro – plným menom Fidel Alejandro Castro Ruz. S jeho menom je nerozlučne spojená kubánska revolúcia a jej takmer už 60-ročná ťažká, možno protirečivá, ale v každom prípade úspešná cesta.

Veľa ľudí na svete správu o tom, že Fidel Castro, často s úctou nazývaný aj El comandante, vo veku vyše 90 rokov odišiel z tohto sveta, prijalo s veľkým smútkom. Hodnotenia jeho života a politických aktivít drvivej väčšiny politikov, médií i bežných ľudí konštatujú, že išlo o významnú osobnosť a neprehliadnuteľného politika, neochvejného nositeľa socialistických ideí, ktorý ovplyvnil dianie vo svete a špecificky symbolizoval celú historickú epochu.

f._castro_marcelo_montesino.jpgFidel Castro, Havana 1978
Foto: Marcelo Montecino / Flickr

Treba dodať ešte jednu vec. F. Castro sa stal žiarivým príkladom toho, že veľkí politici, ktorí ovplyvnia chod dejín, nie sú vždy len z početne veľkých štátov či národov. A to platí aj v podmienkach globalizácie. Je známe jeho vyznanie: Keď som začínal revolúciu, mal som za sebou 82 ľudí. Keby som to mal zopakovať, stačilo by mi pätnásť azda i desať. Desať ľudí a absolútna viera. Nie je dôležité, koľko vás je. Dôležité je veriť si a mať plán.

Nie všetci na Kube či vo svete boli konaním F. Castra nadšení, ale v tejto chvíli priznávajú jeho veľkosť a prínos k dejinám, ktorý neraz vidia aj protirečivo. Žiaľ, stretneme aj s amorálnym pohľadom, ktorý sa jeho skonu škodoradostne teší a naznačuje, že nenávisť aj napriek proklamovanej neoliberálnej „politickej korektnosti“ vo vzťahu k niektorým ľudom – silným osobnostiam, ktoré dnes nie sú preferované a silne nahlodávajú obraz upadajúceho a pustnúceho Západu – pretrváva a bude otravovať medzinárodnú atmosféru.

Revolucionár, legenda – obľúbená aj neznášaná – svetovej politiky
 

Ide o výnimočnú osobnosť, ktorá sa ešte za svojho života stala skutočnou legendou, mimoriadne váženou a obdivovanou mnohými ľuďmi na celom svete. Nesmierna charizma F. Castra učinila z neho jeden z najpopulárnejších aj najsympatickejších politických symbolov 20. storočia. K máloktorému politikovi v 20. storočí a na začiatku 21. storočia sa ľudia správali s takým nadšením, ktoré bolo skutočné a nie výsledkom mediálno-politickej manipulácie.

Svojím rozhľadom, rečníckymi vystúpeniami, komunikačnými schopnosťami a možno aj impozantnou postavou F. Castro vzbudzoval sympatie v rôznych kruhoch. Priťahoval záujem a pozornosť nielen ľudí z jednoduchých pomerov, pre ktorých sa najmä v rozvojovom svete stal symbolom možnej zmeny k lepšiemu, ale vysoko si ho vážili aj mnohí politici, akademici, novinári, umelci, športovci na Západe i Východe. Vzhľadom na jeho vyhranenosť existovali však aj ľudia neznášajúci jeho jednoznačnú politickú líniu, neúprosnú k systému, ktorý Kubu a mnoho iných štátov rozvojového sveta uvrhol do biedy a závislosti. Mal nepriateľov, ktorí ho priam atavisticky neznášali.

Kvintesenciou agresívnosti Washingtonu voči Kube sa stali pokusy o likvidáciu F. Castra. Podľa niektorých zdrojov sa na neho plánovalo či podniklo 638 pokusov o atentát (tento údaj, ktorý sa zdá prehnaný bol zapísaný v decembri 2011 do Guinessovej knihy rekordov), čo je unikátny, ale smutný svetový politický rekord. Väčšina pokusov sa spája s aktivitami CIA. El comandante sa raz vyjadril, že keby schopnosť prežiť atentáty bola olympijskou disciplínou, získal by zlatú medailu.

Celkom sa jeho vládu pokúšalo zvrhnúť deväť prezidentov USA (od D. Eisenhowera až po G. Busha ml.) a až B. Obama vo svojom druhom funkčnom období na konci roka 2014 ohlásil normalizáciu vzťahov s Kubou. F. Castro sa k tejto iniciatíve vyjadril, že USA síce neverí, ale je stúpencom mierovej cesty a pokojného riešenia problémov, preto treba návrhom vyjsť v ústrety.

Revolučný vodca, ktorý sa postavil proti diktátu USA na západnej pologuli
 

Príchod F. Castra k moci na Kube po ťažkej ceste mnohých bojov a konfliktov v roku 1959 sa považuje za medzník, po ktorom sa politické a sociálno-ekonomické procesy na Kube dostali do kvalitatívne novej podoby a ovplyvnili aj dianie v regióne Latinskej Ameriky a Karibiku. V nasledujúcich rokoch sa pomerne rýchlo stal z vývoja na tomto ostrovnom štáte politický fenomén sui generis, ktorý si tento charakter udržal až do súčasnosti.

Hlavný smer politickej činnosti F. Castra je spojený s praktickým budovaním socializmu doteraz v jedinom štáte na západnej pologuli, rovno pod „oknami“ jedného z jeho najväčších a najsilnejších protivníkov – USA. Ak do pádu prowashingtonských vlád bola Kuba predzáhradkou Floridy, kam sa chodila zabávať mafiózna lumpenburžoázia, majúca k dispozícii kratochvíle, pri ktorých mohla zahodiť puritánske zábrany, po uchopení moci F. Castrom sa stala pre USA nočnou morou. 

Prvým úderom bol neúspech vylodenia kubánskych emigrantov podporovaných CIA 17. apríla 1961 v Zálive svíň. Na Kube je akcia známa pod pomenovaním La Batalla de Girón, alebo len Playa Girón. Operácia bola typickou washingtonskou odpoveďou na znárodňovanie bánk a podnikov (najmä cukrovarov) s americkým podielom, ktorá mala vyvolať nepokoje a pád vlády F. Castra. Vyvolala veľkú medzinárodnú solidaritu s kubánskou revolúciou. Doplním osobnú spomienku – prvýkrát som sa s Kubou i medzinárodnou politikou stretol ako deväťročný žiačik, ktorý sa zúčastnil v kultúrnom dome v dedine na južnom Slovensku na protestnom zhromaždení proti invázii, kde sa prevolávali najmä heslá „Ruky preč od Kuby!“ a „Ami go home!“.    

Niekedy sa poukazuje na to, že po tejto akcii sa F. Castro ešte viac zblížil s Moskvou a že vývoj na Kube po vylodení na Playa Girón bol aj jednou z príčin kubánskej (karibskej) krízy. Doplníme, že karibská kríza v októbri 1962 bola len nepriamo spojená s činnosťou F. Castra, ktorý požadoval zvýšenú pomoc pri obrane pred ďalšími možnými útokmi zo strany USA. Hlavnou príčinou krízy bolo tajné budovanie odpaľovacích zariadení sovietskych rakiet stredného doletu na Kube, k čomu ZSSR prikročil po umiestnení podobných rakiet v Turecku. Po odhalení sovietskych príprav na Kube vyhlásili USA blokádu, ktorá mala zabrániť dopraveniu ďalších rakiet a iných prostriedkov potrebných pre fungovanie systému.

Svet bol niekoľko dní na pokraji tretej svetovej vojny, lebo sa nevedelo, k čomu dôjde pri stretnutí amerických a sovietskych vojenských námorných lodí. Sovietske lode nakoniec stanovenú hranicu neprekročili a po rokovaniach boli zariadenia a rakety z Kuby odstránené. USA sa v tichosti (bez informovania vtedajších médií) zaviazali, že Kubu nenapadnú a rakety z Turecka stiahnu. S F. Castrom však Moskva celú akciu nekonzultovala a bol postavený pred hotovú vec. 

Castrovskú Kubu nezlikvidovala ani vyše polstoročná blokáda zo strany USA. Ako sa na tento nemorálny, povýšenecký politicko-ekonomický krok pozerá svet, o tom svedčí aj to, že na Valnom zhromaždení OSN sa v tomto roku už 25-krát za sebou (nepretržite od roku 1992) hlasovalo o rezolúcii, ktorá vyzýva na zrušenie ekonomického, obchodného a finančného embarga USA proti Kube. Vlani za túto rezolúciu hlasovalo 191 členských štátov OSN a proti boli už len USA a Izrael. V tomto roku sa prvýkrát stalo, že USA a Izrael neboli proti prijatiu rezolúcie, len sa zdržali hlasovania.

Pripustíme, že život na castrovskej Kube nemusí byť pre Stredoeurópana, ktorý spravidla sníva o Švajčiarsku (a stále naivne dúfa, že jedna z vlád ho tam predsa len dovedie) príťažlivý. Kubu a jej socializmus však treba vidieť očami bežného obyvateľa Južnej a Strednej Ameriky i Karibiku. A to už je niečo celkom iné. Kuba sa nemôže pochváliť príliš vysokou životnou úrovňou, ale je v nej najnižšia úmrtnosť dojčiat, najdlhšia priemerná dĺžka života v Latinskej Amerike, bezplatná lekárska starostlivosť, bezplatné vzdelávanie, čo umožnilo zlikvidovať negramotnosť, ako aj ďalšie sociálne vymoženosti, ktoré uľahčujú bežný život a v iných štátoch regiónu neexistujú.

Nevyšli ani dlhodobé zámery USA izolovať Kubu, dôkazom čoho sa stalo vytvorenie združenia CELAC (španielsky Comunidad de Estados Latinoamericanos y Caribeños – Spoločenstvo štátov Latinskej Ameriky a Karibiku), o ktorom sa rozhodlo vo februári 2010 v Mexiku, teda už v čase, keď F. Castro nebol na čele Kuby. Ustanovujúci summit sa zišiel v decembri 2011 vo Venezuele. Členmi združenia sú všetky samostatné štáty na americkom kontinente okrem USA a Kanady. Od roku 2013 sa každoročne konajú summity spoločenstva. Druhý summit v januári 2014 sa konal na Kube. V tomto roku bol summit v Ekvádore a v roku 2017 sa zíde v Dominikánskej republike.

Cesta F. Castra k životnej dráhe veľkého revolucionára
 

Fidel Castro vyrastal v relatívne dobrých podmienkach – jeho otec bol španielskym emigrantom, ktorý sa po usadení na Kube stal pomerne bohatým statkárom. Narodil sa ako nemanželské dieťa a jeho matku si otec vzal, až keď mal Fidel 15 rokov. Učil sa na troch jezuitských stredných školách (na prianie svojej matky, ktorá bola silne veriaca), z ktorých Belén v Havane sa považovala za jednu z najlepších škôl na Kube. 

V rokoch 1945 – 1950 absolvoval právnickú fakultu v Havane. Tu sa dostal do kontaktu s pokrokovými myšlienkami, pridružil sa k radikálnej študentskej organizácii a zapájal do rôznych politických aktivít. Viedol viacero protestných študentských akcií a dostal sa aj do konfliktov s vládnou mocou.

Po skončení štúdia sa venoval právnickej praxi a stal sa známym pre svoj nacionalizmus a postoje proti USA. Postupne získal silné postavenie v rámci Ortodoxnej strany a pripravoval sa ako kandidát na parlamentné voľby, ktoré sa však kvôli prevratu F. Batistu neuskutočnili. V roku 1953 po sklamaní z postoja Ortodoxnej strany k zmeneným pomerom na Kube sa s ňou rozišiel a podieľal sa na vytvorení organizácie Pokolenie storočia (nazvanom tak na počesť 100. výročia narodenia J. Martího – národného hrdinu, bojovníka za nezávislosť Kuby)

Do veľkej politiky vstúpil Fidel Castro 26. júla 1953, keď viedol pokus o štátny prevrat – útok na kasárne Moncada, kde chcel so svojimi druhmi z organizácie Pokolenie storočia získať zbrane, aby mohli rozpútať celonárodné povstanie proti F. Batistovi. Pri súdnom procese za tento čin sa preslávil jedným z najpôsobivejších individuálnych politických prejavov v 20. storočí, ktorý predniesol ako brilantnú obhajoba, pričom zároveň tvrdo kritizoval (priam obžaloval) pomery, ktoré boli výsledkom spupnej politiky Washingtonu na ostrove a predostrel program svojich reforiem. Vystúpenie zakončil okrídleným výrokom, ktorým vymedzil svoj postoj k budúcnosti: Dejiny mi dajú za pravdu.

Bol odsúdený na 15 rokov väzenia, ale po necelých dvoch rokoch ho po amnestii prepustili na slobodu. V júni 1955 vytvoril Hnutie 26. júla a nasledujúci mesiac odišiel do Mexika, kde okolo seba zhromaždil skupinu revolucionárov, medzi ktorými bol aj argentínsky lekár Che Guevara. 82 mužov nastúpilo na jachtu Granma a začiatkom decembra 1956 sa vylodili na východe ostrova. Po vybudovaní základne v pohorí Sierra Maestra začali partizánsku vojnu. Po dvoch rokoch bojov sa k nim postupne pridávali obyvatelia z oslobodených častí štátu.

Diktátor F. Batista 1. januára 1959 utiekol z Kuby a F. Castro vyhlásil v Santiago de Cuba víťazstvo revolúcie. 8. januára revolučné oddiely dorazili do Havany a F. Castro sa stal predsedom revolučnej vlády a hlavným veliteľom ozbrojených síl.

Kubánska revolúcia nebola náhodným javom. Formovala sa v dlhšom časovom úseku. Bola výsledkom prelínajúceho sa pôsobenia mnohých faktorov predovšetkým regionálneho charakteru. Boli to faktory od vnútorných kubánskych, cez zasahovanie USA do diania na Kube i regionálnych procesov v Latinskej Amerike, spojené je s existenciou ľudových, národných (nacionalistických), protiimperialistických a protikoloniálnych hnutí (často orientovaných silne protiamericky) ako aj vzoru vtedajších socialistických štátov najmä v Európe.  

Washingtonská administratíva v 50. rokoch nevenovala zvýšenú pozornosť víťaznému postupu síl vedených F. Castrom v rokoch 1957 – 1958. Považovala to len za jednu z mnohých efemérnych aktivít, ktorých bolo v tom čase v regióne mnoho. Keď si v Bielom dome uvedomili vážnosť situácie, už bolo neskoro – Batista padol.

Reakcia Washingtonu bola spupne rutinná. Batista síce nedostal v USA azyl (zvyšok života strávil v Portugalsku), ale ani F. Castro sa pri návštevách nestretol s pochopením a podporou. Zrejme sa čakalo, že sa vynorí niekto iný, na koho sa Washington bude môcť spoliehať, že vytvorí priestor pre pokračovanie zabehaných pravidiel neokolonializmu USA.

Zjednodušene sa ďalší vývoj niekedy interpretuje tak, že keď F. Castro nepochodil vo Washingtone, musel sa obrátiť na Moskvu. Treba však vidieť, že v tomto čase bol už viac ako  15 rokov silným stúpencom línie nezávislosti od USA. Bezpochyby postoj Washingtonu prispel k tomu, že F. Castro sa viac primkol k Moskve, ale jeho vzťah bol hlbší a nebol to len kapric, ale predovšetkým reálne zhodnotenie možností budúceho vývoja. V druhej polovici 80. rokov patril ku kritikom gorbačovovskej prestavby.

Už po ochladení vzťahov Moskvy k Havane sa F. Castra v roku 2005 spýtali, či by sa chcel pozrieť znovu do Ruska. Odpovedal, že by to urobil či v lete či v zime, či sneží alebo nie a bez ohľadu na to, kto tam vládne.

Doplníme, že F. Castro sa už počas vysokoškolských štúdií zoznámil s marxizmom a bol odvtedy jeho stúpencom. Zvýrazňoval však národnú zvláštnosť Kuby a potrebu protiimperialistickej a protikoloniálnej politiky, získania nezávislosti od USA. Komunistická strana Kuby, na čele ktorej bol do roku 2011, oficiálne vznikla až 2. októbra 1965.

Podľa niektorých zdrojov bol v dejinách F. Castro najdlhšie na čele nemonarchistického štátu. Bolo to vyše 49 rokov a 2 mesiacov.

Stručne o vývoji castrovskej Kuby
 

Vo vývoji kubánskej revolúcie a socializmu na Kube možno vidieť niekoľko etáp. Ide o prechodnú etapu – od roku 1959 do začiatku 60. rokov, keď sa Kuba stala socialistickým štátom (čo oznámil F. Castro na prvomájovej manifestácii v Havane v roku 1961). Ďalšia etapa sa spravidla obrazne nazýva zlatým obdobím socialistickej Kuby a trvala zhruba od začiatku 60. do konca 80. rokov, keď došlo k rozpadu bipolarity. Tretie obdobie sa datuje od začiatku 90. rokov a trvá až do súčasnosti. Na Kube došlo, ako sme už uviedli, k zhoršeniu ekonomickej situácie, ktoré malo aj sociálne následky, ale štát si zachoval svoju politickú orientáciu. Uskutočnili sa viaceré reformy, ale socializmus sa udržiava len za cenu mimoriadneho úsilia.

Po červenom obrate („zružovení“) Latinskej Ameriky sa začiatkom tohto storočia Kube podarilo poškodené národné hospodárstvo stabilizovať. Známe je vyslanie tisícok kubánskych lekárov a učiteľov do Venezuely, za čo odtiaľ prúdila na Kubu ropa.

Po tejto akcii sa v roku 2004 vytvorila ALBA. Ide o Bolívarovský zväz pre ľud našej Ameriky – španielsky Alianza Bolivariana para los Pueblos de Nuestra América. Do roku 2009 bolo v španielskom názve miesto Alianza slovo Alternativa. Niekedy sa k tomuto názvu pridáva aj Tratado de Comercio de los Pueblos (Zmluva o obchode národov). V súčasnosti má táto medzinárodná organizácia celkom 12 členských štátov a 3 pozorovateľov (medzi nimi aj Irán a Sýriu). Cieľom spolupráce je sociálna, ekonomická a politická integrácia Latinskej Ameriky a Karibiku.

O sile Castrovej osobnosti svedčí aj to, že sa postupne vzdal najvyšších funkcií v štáte. Bolo to vyvolané jeho zdravotným stavom. Na konci júla 2006 odovzdal svoje právomoci sedemčlennej skupine na čele s jeho bratom Raulom Castrom. Vo februári 2008, potom ako sa jeho zdravotný stav nezlepšoval, vyhlásil, že odchádza zo všetkých štátnych funkcií. V roku 2001 sa vzdal aj všetkých funkcií v Komunistickej strane Kuby.

O dianie doma i vo svete sa neprestával zaujímať. Písal články do novín aj knihy, zhováral sa s novinármi. Prijímal významné návštevy zo zahraničia. Pred 6 rokmi si zriadil mikroblog na Twitteri.  

Stručne o kubánskom internacionalizme pod vedením F. Castra – vojaci i lekári
 

F. Castro ako vedúci predstaviteľ Kuby navštívil viac ako 50 štátov. Stal sa aj výrazným predstaviteľom Hnutia nezúčastnených, kde sa angažoval najmä ako predstaviteľ protiimperialistických a protikoloniálnych síl.

V podmienkach bipolarity sa kubánski vojaci so zbraňou v ruke zúčastňovali v bojoch v rôznych štátoch. Najviac – až 57 000, ich bolo v Angole a asi 5 000 v Etiópii. Menšie počty  boli nasadené v Afganistane, Grenade, Guinei, Južnom Jemene, Laose, Mozambiku, Nikarague, Sierra Leone, Tanzánii, Ugande i inde.

Azda možno túto stránku angažovanosti Kuby aj kritizovať, ale treba vidieť, že v tom nebola žiadna zištnosť, skôr to spôsobovalo rôzne ekonomické ťažkosti chudobnému štátu, ktorý sa spoliehal na pomoc a podporu najmä zo strany ZSSR a európskych socialistických štátov. Treba však dodať, že nikde sa kubánski vojaci nedopúšťali takých priestupkov, ako boli po rozpade bipolarity známe z vojen v Afganistane, Iraku, Líbyi alebo Sýrii, či už zo strany vojakov USA a iných štátov NATO alebo zo strany rôznych moslimských bojovníkov.

Okrem toho F. Castro a viacerí jeho blízki spolupracovníci, ktorí boli väznení, zobrali pušku do ruky a v ohrození vlastného života viedli partizánsku vojnu, na vlastnej koži skúsili, čo znamená bojovať. Boli presvedčení o tom, že činia správne a dobre a pomáhajú zlepšovať svet, čo sa nepodarí bez takýchto aktivít. Je to veľký rozdiel od tých, ktorí dnes aj na Slovensku volajú do zbroje a do politiky sa dostali rôznymi zadnými dvierkami a ich poznanie reality na bojisku vychádza len z počítačových hier či z adrenalínových športov.

V západných médiách hlavného prúdu sa takmer vôbec nespomína osobná iniciatíva F. Castra – lekárska pomoc „deťom Černobyľa“. Osobne privítal prvú skupinu 139 detí, ktoré prišli na Kubu 29 marca 1990. Za dvadsať rokov fungovania tohto programu na Kube prešlo liečením viac ako 25 tisíc osôb z Ukrajiny, Bieloruska a Ruska.

Existuje aj iný príklad z lekárskej oblasti. Ak USA na jeseň 2014 vyslali v rámci boja proti vírusu Ebola do Afriky vojakov, Kuba tam poslala viac ako 300 lekárov a sestier.

Čo dodať nakoniec
 

Fidela Castra, ako každú z veľkých osobností, ktorá sa k moci dostala po bojoch, sprevádza množstvo protirečení aj paradoxov. Ctí ho však, že svojich ideí sa nevzdal a snažil sa ich, presvedčený o svojej pravde, realizovať aj v meniacich sa a ťažkých podmienkach. Zostal verný sebe, svojmu národu a ľudu, ako aj tým, ktorí si ho vážili a ctili.

Svet na El comandanta nezabudne. Snažil sa ho zmeniť k lepšiemu. V jeho osobe odišiel posledný veľký socialistický vodca z čias bipolarity. Už dlhšie však cítime, že sa začína nová éra a v tej socialistické idey potrebujú obrodu – nielen v Latinskej Amerike, ale aj celom svete, lebo posledné štvrťstoročie neoliberálneho kapitalizmu problémy ľudstva v ničom nevyriešilo, len ich skomplikovalo.

A celkom na záver slová ďalšieho významného latinskoamerického socialistického politika – Huga Cháveza, pre ktorého bol Fidel Castro životným vzorom, ale aj radcom a priateľom.  Označil ho za kováča dejín a otca revolúcie na kontinente.

SÚVISIACE:
Michal Záleta: Fidel
Fotografie Ivana Dubovského: Fidel Castro na Slovensku

Priemer: 4.9 (30 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama