Reklama
Reklama

Férovosť dialógu

Počet zobrazení: 1470

„Som duch, čo stále popiera! / A právom: všetko, čo sa zrodilo, / je hodné, by sa zničilo, / či lepšie, keby nevznikalo,“ hovorí Mefistofeles Faustovi. Nečudo, že Faust jeho zvodným a negativistickým nástrahám podľahol – veď dialóg klamu, bezduchej ničoty, povýšenosti a velikášstva nie je vôbec dialóg, skôr to pripomína monológ, ktorý chce gniaviť, dusiť, znásilňovať myšlienky i skutky. Najmä v dnešných časoch, keď sa svet mení na arénu, kde sa prestáva rozlišovať medzi dobrom a zlom, človek nevie, či má útočiť, utekať alebo použiť lesť. Rovnako ako hlavný hrdina z Nabokovovho románu V tieni zlovestna (VSSS 2018): v atmosfére hlbokej diktatúry chce prejsť z jednej strany mosta na druhú, na druhej strane ho strážnici nechcú pustiť ďalej, vraj pri vstupe na most mu ich kolegovia nepodpísali priepustku – márne sa bráni, nepodpísali ju, lebo nevedia písať, nenaučili sa, nezaujíma nás to, oboria sa naňho, buď predložíte podpísanú priepustku, alebo sa vrátite! Čo sa má vari donekonečna prechádzať po moste, stráviť tam celý život?! Vráti sa, opäť nepochodí. Napokon si priepustku podpíše sám. A všetko je v poriadku...



media_clipart.jpg

Mefistofelov, čo všetko popierajú, prekrúcajú, zavádzajú, a pritom sa tvária, že vedú korektný dialóg, je v našej spoločnosti neúrekom, nájdeme ich predovšetkým v semenisku sociálneho a ideového kvasu – medzi oligarchickou smotánkou, mnohými politikmi, politológmi a novinármi, skrátka, medzi všetkými, ktorých poslaním je vymývať ľuďom mozgy.

Ako vravia, so všetkou civilizovanosťou, pokorou a férovosťou!

Opovážlivé, až absurdné! Nuž, čože je to za civilizovanosť, keď v nej ľudský život nemá rovnakú hodnotu – celá Európa oprávnene oplakáva obete terorizmu povedzme vo Francúzsku, ale za desiatkami životov civilistov zmarených americkými dronmi v Afganistane, prepáčte za výraz, ani pes neštekne. Alebo: mocní tohto sveta zakážu ruským zdravotne postihnutým športovcom účasť na paralympiáde údajne pre doping; nestačí, že ich príroda dosť potrestala, treba im ešte väčšmi naložiť – a to aj napriek tomu, že sa vo Svetovej antidopingovej agentúre (WADA), nie náhodou so sídlom v Kanade, krátko pred štartom ZOH v Pjongčangu objavil škandál s fľaštičkami moču, ktoré vraj možno otvoriť bez akýchkoľvek znakov porušenia. Navyše spolitizovaný Medzinárodný olympijský výbor (MOV) uplatnil na normálnych ruských športovcov princíp kolektívnej viny či prezumpcie viny a mnohým uložil doživotné olympijské tresty, údajne za doping na ZOH v Soči – 42 z nich sa odvolalo na Športový arbitrážny súd (CAS) vo Švajčiarsku a ten 1. 2. 2018 vyniesol verdikt: 28 športovcov úplne očistil a uznal ich výsledky dosiahnuté v Soči, 11-tim vyhovel len čiastočne a zvyšné tri prípady odložil, lebo neprišli na vypočutie. Žiaľ, zdiskreditovaný MOV akoby odrazu upadol do spánkovej paralýzy a „omilosteným“ športovcom štart na ZOH zatrhol – niečo tu v jeho vedení zasmradlo, podobne ako na berlínskej hitlerovskej olympiáde v roku 1936?! Inak povedané, dialóg (vypočutie) síce v ostatnej chvíli odznel (nepochybne hlboko po dvanástej), lenže jeho pravdu niekto vierolomne odsunul na vedľajšiu koľaj, aby sa vlk nažral a koza zostala celá.

Aká je teda oná férovosť a pokora? Akú pokoru v dialógu môžeme očakávať od tých, čo si hlivejú na zápecí rozprávkového blahobytu, skúpili takmer všetky ostrovy, jachty, paláce a novodobé zámky? Ako sa vám bude diskutovať s ľuďmi, ktorí za členské Svetového ekonomického fóra (Davos) zaplatia ročne najmenej 58  000 eur a za účasť na konferencii 15  000 eur (blahosklonne si podiškurujú a zakaždým sa bez výsledku rozídu), alebo tými, čo fňukajú nad smerovaním podaktorých politických lídrov Vyšehradskej štvorky na Východ (akoby nemali dobrých učiteľov vo Francúzsku a vo Veľkej Británii v podobe miliardových obchodov s Čínou – naposledy pred niekoľkými dňami Theresa Mayová)? Nič dobré neveštia ani mnohé dialógy v Európskej únii – alibistické strkanie hlavy do piesku ako napríklad v prípade Katalánska, no na druhej strane sa v súvislosti s migrantmi nebodaj „utolerujeme“ až k smrti – Európa zašla v tejto prekérnej oblasti priďaleko, kamsi do sfér, odkiaľ niet návratu či posunu do novej kvality, pomôžu iba ak záplaty, aj to nie hrubé, lebo si to ako civilizovaná spoločnosť nemôžeme dovoliť. U nás najnovšie Igor Matovič pára aj záplaty podnecovaním nenávisti k Srbom, šikovne to maskujúc pomocou Rómom (tlačová beseda 26. 1. 2018).
 

Myšlienky v zaváraninovom pohári
 

A pustiť sa do debaty s médiami hlavného prúdu, nositeľmi neoliberálneho ultraglobalistického mesianizmu, znamená naraziť do tvrdého múra, od ktorého sa slová iného názoru odrážajú ako ping­pongová loptička v tvare „dialógu“ samých so sebou. Svoje zaručene neomylné myšlienky pretvorili na akýsi polotovar, natlačili ich do zaváraninového pohára a nedobytne zapečatili: pri detailnejšom pohľade zbadáte, ako sa v nich hmýria dezinformácie o takých či onakých hoaxoch, no najviac o vlastných, veď kritické médiá, ako samy seba označujú, „sa usilujú uchovať rozhľadenosť, múdrosť a vzdelanosť (...) a upozorňujú, aby sme sa neoddali emancipácii hlúposti“ (SME 15. 1. 2018), povedzme takej, akú nám v uplynulých dňoch ustavične servírovali (spolu s Denníkom N) v spojitosti s aktérom únosu Kováča mladšieho Ľubošom Kosíkom na úteku a jeho najnovšími informáciami o tejto kauze. Akosi cudne zväčša mlčali o tom, že Kosík je u nás odsúdený na dlhoročný trest, že je obžalovaný zo závažného zločinu vydierania, a neprezradili, ako je možné, že Kosík komunikuje s redakciou z väzenia v Mali. Žeby vo väzení vôbec nebol? Napokon sa dozvieme (SME 5. 2. 2017), že sa Kosík v Mali, ešte pred svojím uväznením, zoznámil s manželkou amerického veľvyslanca v Malijskej republike?!!! Prituhý tabak, nemyslíte? No nepochybne tuhší cítiť v „smečkárskych“ urážkach na adresu českého prezidenta Zemana: „opilecký dedo s infantilnou túžbou rozhnevať Západ a koketovať s bývalými okupantmi“ (30. 1. 2017), opakovaných v nekonečných variáciách; na tú istú strunu, ešte ostrejšiu, nechutnejšiu, zabrnkali ich kolegovia v časopise .týždeň (22. 1. 2018), keď na obálke zobrazili prezidenta Zemana ako ohyzdného opičieho kráľa s českou kráľovskou korunou na hlave, a Štefan Hríb v editoriáli nezabudol dodať, že o voľbách u našich susedov „rozhodla plebejskosť mimopražského Česka“ a že Česko „je – a to dlhodobo – skôr ustráchané, sebecké a uzatvorené do seba. A je aj prekvapujúco primitívne“ (pri písaní týchto riadkov mi nevdojak zišiel na um shakespearovský dialóg medzi kráľom Learom a šašom, obrátený však v tomto prípade naruby, v ktorom nie šašo hovorí do očí krutú pravdu kráľovi, lež naopak, Lear šašovi – čitateľovi ho prezradím až na záver ako pointu tejto eseje).
 

Harmónia v súštvorí sveta  
 

Proti vulgárnym výpadom ťažko viesť dialóg! Neznamená to, že sa o to nemáme pokúsiť, že máme mlčať. Naopak, naozaj kultúrny a civilizovaný dialóg potrebujeme väčšmi ako soľ. Nie je však dialóg ako dialóg, treba sa naň vyzbrojiť rozumovo i citovo. Ak ho chce človek viesť, musí mať, ako hovorí Umberto Eco, „iného vnútri vlastného ja. Práve iný človek a jeho pohľad nás definuje a formuje. Nedokážeme pochopiť (rovnako ako nedokážeme žiť bez jedla a spánku), kto sme bez pohľadu a odpovede druhého človeka“ (Zygmunt Bauman: Retrotópia). Aj v protikladoch sa žiada hľadať a nachádzať harmóniu, tak ako ich objavoval Herakleitos v podobenstvách luku či lýry alebo (nechoďme až tak ďaleko) Martin Heidegger v súštvorí sveta (zem, nebo, božstvo a smrť), kde sa zbiehajú protiklady ako pri krížení chrámových lodí a kde Kristus pribitý na kríži spája zem a nebo. Práve vo férovom zápase protirečení sa rodí súzvuk a súlad vo vyššej kvalite, vzniká porozumenie, vzájomná úcta, rešpekt a pochopenie. V dialogických zákmitoch a záchvevoch sa musíme učiť hľadať dno, ak na niečo narazíme, nemyslime si hneď, že je to konečné dno, že sme v cieli a končíme – ešte kúsok zakopnime, a zistíme, že sme našli ďalšiu vrstvu, kopme ďalej a ďalej, nebojme sa – veď v ľudskom vnútri nie je nijaký kameň –, sú tam iba tekuté piesky (opäť Bauman). Pokračujme, až budeme mať pocit, že sa nám v duši rozlieha skutočná harmónia (vytvorená z kontrapunktne znejúcich hudobných nástrojov), aspoň taká, akú prežívame pri počúvaní Debussyho klavírneho koncertu Ostrov radosti (oplatí sa ho vypočuť, čoskoro si pripomenie sto rokov od skladateľovej smrti).
 

Škola dialógu
 

K humanizácii dialógu, vzájomnému pochopeniu, k solidarite so slabšími vyzýva v ostatných rokoch najmä pápež František, momentálne najvýznamnejší kliesniteľ harmónie v súštvorí sveta. Opakovane zdôrazňuje, že „vzájomný rešpekt je podstatnou podmienkou pre dialóg, ktorý sa vedie na všetkých úrovniach: so sebou samým pomocou reflexie a modlitby, v rodine, vo vnútri náboženského spoločenstva, medzi rôznymi náboženskými spoločenstvami a aj s občianskou spoločnosťou“. Nie náhodou na jeho podnet založili 13. augusta 2013 nadáciu Scholas Occurrentes, nazývanú aj Škola dialógu, medzinárodnú organizáciu pápežského práva. V súčasnosti pôsobí v 190 krajinách a zahŕňa vyše 446-tisíc verejných a súkromných škôl a výchovných organizácií rôzneho vierovyznania. Jej cieľom je pomocou vzdelávania podporiť kultúru mieru a vzájomného stretávania. Napomáha zapojenie sociálne znevýhodnených detí a vo svojom formačnom programe pre študentov stredných škôl kladie dôraz na občiansku angažovanosť a konštruktívny prístup ku každodenným problémom spoločnosti (iniciatíva sa zrodila v Argentíne v období, keď bol arcibiskupom Buenos Aires Jorge Mario Bergoglio – pápež František).

Škoda, že sa nenájdu jeho nasledovníci, štátnici a politici všetkých krajín na našej planéte – zrejme im stačia plné ústa mieru, boja za slobodu a nezávislosť, za spravodlivejší svet a civilizovaný spoločenský poriadok. Lenže ústa toho veľa znesú...

... zniesol toho veľa aj kráľ Lear od svojho šaša:

Šašo: Keby mal človek rozum v pätách, nemohol by mu tam omrznúť?
Kráľ Lear: Veru mohol, chlapče.
Šašo: V tom prípade ráč vyskakovať od radosti – aspoň ti nemá čo skĺznuť do črievic.

Žiaľ, v dnešných časoch ťažko zistiť, kto je šašo a kto kráľ. V prípade časopisu .týždeň a jeho obálky s Milošom Zemanom je to však jasné...

Esej vyšla v Literárnom týždenníku 5 – 6/2018

 

Priemer: 4.3 (16 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama