Reklama

Fajčiari ópia V. časť

Krimi prípady reportéra AZ Antona Zárubu
Počet zobrazení: 1948

Spisovateľ Ľuboš Jurík dokončil sériu Krimi prípadov reportéra AZ, jej posledný, 20.  zväzok vyjde v Matici slovenskej koncom roka. Jeden z príbehov prinášame na pokračovanie ako letné čítanie. V roku 2012 sme uverejnili zo série autorov krimi príbeh Vlasť je tam, kde nikto nebol. Vlani zase román Rok dlhší ako storočie. Posledné dni Alexandra Dubčeka (10).
Fajčiari ópia I. časť
Fajčiari ópia II. časť
Fajčiari ópia III. časť    
Fajčiari ópia IV. časť

   
PRED GALÉRIOU ART RAFAEL V POODLE SPRINGS ICH ČAKALI DVAJA MUŽI; vysoký chudý chlapík so smutnou tvárou sa Zárubovi predstavil ako Saul Panzer, druhý sympatický mladý muž so strapatou hustou šticou, oblečený s ležérnou eleganciou ako Phil Marlow. Archie Goodwin im stručne a jasne vysvetlil, aká je podstata prípadu a čo bude ich úlohou.

„Prejdeme sa po galérii a osobitne si prezrieme Fajčiarov ópia. Pravda, nepôjdeme tam naraz. Najprv pôjde Saul, o päť minút Phil a za ním my dvaja s pánom Zárubom. Všetko si pozorne všímajte. Keď skončíte prehliadku, už sa sem nevracajte. Nemusia nás vidieť spolu. Saul, ty sa tu budeš nenápadne ponevierať a všímať si, kto chodí do galérie a čo ho zaujíma. Bude to iste riadna otrava, ale ty už si na to zvyknutý. Pán Marlow, vy by ste mali zistiť čo najviac informácií o majiteľovi galérie. Žije tu, v Poodle Springs, iste si nájdete k nemu cestu. Vďaka vašej manželke a svokrovi máte skvelé postavenie...“

„Nemusíte mi to pripomínať,“ zamračil sa Phil Marlow. „Dobrý som aj bez mojej ženy Muriel a jej ocinka.“

„O tom nepochybujem,“ odpovedal chladne Archie Goodwin. „Len pripomínam, že ste znalec miestnych pomerov. Budete to mať o to ľahšie.“

„O to ťažšie,“ zamrmlal Phil Marlow. „Miestny šerif ma práve preto nemá v láske...“

„Vy si určite poradíte,“ pokračoval rovnakým tónom Archie Goodwin. „Mali by sme sa stretnúť v kancelárii pána Wolfa. Oznámim vám, kedy to bude. Teraz však poďme...“
Anton Záruba s Archie Goodwinom vošli do galérie poslední; pri vchode stáli dvaja statní chlapi v livrejovaných uniformách, za nimi pri stolíku sedela staršia žena a vyberala vstupné jeden dolár. Spolu so vstupenkou dostali aj tenký katalóg s vystavenými obrazmi a krátkou informáciou o každom jednom diele. Galéria Art Rafael nebola veľká, mala dve poschodia a tmolilo sa v nej len zopár návštevníkov.

Expozícia bola rozdelená na dve časti: kým na prízemí boli obrazy zo staršieho obdobia, najmä krajinky a zátišia holandských, francúzskych, talianskych, nemeckých, uhorských, ale aj niektorých amerických maliarov, na prvom poschodí boli autori 19. a 20. storočia. Hoci Anton Záruba nebol znalec výtvarného umenia, čosi sa predsa len naučil od Juliany a z výstav, ktoré spolu navštívili či už v Bratislave, alebo v Ženeve: a tak mal dojem, že žiadne mimoriadne diela galéria Art Rafael nevystavuje. Pomyslel si, že je to len akási kulisa, krycí manéver, že skutočné umelecké diela sú uložené niekde inde, možno v depozite, možno v súkromnej vile majiteľa galérie.

Obraz Fajčiari ópia bol na druhom poschodí, tak trochu stratený medzi inými dielami. Na prvý pohľad bol nenápadný, akoby utiahnutý, až fádny; Anton Záruba sa na obraz sústredene pozeral a mal pocit, akoby ho zvláštna kompozícia, farby a atmosféra postupne vťahovali do svojho magického pola, zmocňovali sa jeho zmyslov a opantávali ho ako alkohol, ako ópium. Dobre si pamätal, ako mu obraz opísal knieža Dlugolinský: šesť mužov kdesi v rusko-ázijskej púšti, šesť omámených úbožiakov v biednej chatrči, strhané tváre, prázdno v očiach, čupia, driemu a opierajú sa o hlinenú stenu: pred nimi akési hlinené poháre a miska s dávkou ópia.

Za chrbtom Antona Zárubu stál Archie Goodwin a rovnako pozorne hľadel na obraz; po chvíli pristúpil celkom blízko k plátnu a bruškami prstov prešiel po plátne.

„Nie som na tieto veci odborník,“ zašomral, „ale toto nie je žiadna napodobenina. Na plátne sú skutočné farby. Aj ten rám vyzerá ako pôvodný. Ak ten obraz niekto sfalšoval, musel byť veľmi zručný. Myslíte si, že je to...“

„Kópia kópie?“ doplnil ho Záruba.

Nepoznali odpoveď.

Ani Gregory Wolfe nepoznal odpoveď. Pozorne počúval hlásenie Archie Goodwina, ktoré kde-tu doplnil Záruba; striedavo privieral oči a ústami vypúšťal vzduch, pričom mu pery zľahka vibrovali ako kojencovi.

„Nie sme o nič múdrejší,“ zašomral, „ale nateraz nemôžeme nič urobiť. Spolieham sa na to, že Phil Marlow dohovorí majiteľovi galérie. Budeme čakať... čosi mi vraví, že to dlho nepotrvá. Ak je obraz ukradnutý a pán Steiner o tom vie...tak sa rýchlo ohlási. Ak nie je ukradnutý, ohlási sa tiež, pretože bude chcieť počuť, prečo sa o obraz zaujímame. Ktovie, či za tým nie je niečo celkom iné...“

Anton Záruba sledoval Wolfove myšlienky, ale vôbec nechápal, kam smeruje; chcel sa ho na to spýtať, ale Archie Goodwin mu dal nebadaný signál, aby mlčal.

Po chvíli Gregory Wolfe opäť prehovoril: „Inak...vyhľadal som si v encyklopédii ten obraz Vereščagina. Fajčiari ópia! Sugestívne dielo... Aj keď nie som zberateľ obrazov, radšej mám orchideje, tento by som si zavesil na čestné miesto...“
                                                                  

NA DRUHÝ DEŇ O DESIATEJ PREDPOLUDNÍM SA V PRACOVNI GREGORY WOLFA zišli na porade Saul Panzer, Phil Marlow, Anton Záruba a Archie Goodwin. Wolfe ich nechal čakať asi desať minút, ale medzitým im Fritz priniesol mäkké buchty plnené slivkovým lekvárom, posypané škoricovým cukrom a každému ponúkol aj pohárik sladkého likéru. Phil Marlow likér na jeden hlt vypil a požiadal Archieho o whisky.

Wolfe kačacím krokom zamieril k svojmu kreslu – Fritz mu prezieravo pripravil studené pivo – a chvíľu neprítomne hľadel pred seba. Potom sa zaprel rukami o dosku stola.

„Archie,“ ozval sa chrapľavým hlasom. „Objednali ste ten nový druh hybridu orchidei Phalaenopsis Sogo Yukidian?“

„Zaiste,“ zašomral Archie znechutene. „Ako ste mi prikázali. Ešte neprišli?“

„Akosi meškajú. Je to vzácny druh...“ Zhlboka sa napil a jazykom zotrel penu z hornej pery; akoby sa tým prebral a vrátil do reality. „Páni! Počúvam vás...“

Slova sa ujal Saul Panzer: trochu váhavo, neobratne, bez veľkej slovnej zásoby, pritom však presne opísal priebeh pozorovania galérie Art Rafael: návštevnosť je riedka, celé hodiny sa tam nikto neukáže, len občas vojdú osamelí návštevníci, dlho však nepobudnú. „Je  zvláštne, že galériu si boli pozrieť aj takí ľudia, ktorí nevyzerali na to, že by milovali umenie,“ povedal.

Gregory Wolfe driemal, oči mal zatvorené; pri posledných slovách zdvihol viečko na pravom oku. „Čo tým chceš povedať, Saul?“

„Mám na to nos,“ povedal Saul Panzer neosobne. „Poznám tých, ktorí si chcú pozrieť výstavu, ale na diaľku zavetrím takých, ktorých obrazy vôbec nezaujímajú.“

„Hm... a čo tam, podľa teba, takíto ľudia hľadajú?“

„Myslel som, pane, že odpovedať na túto otázku je vaša úloha.“

Gregory Wolfe sa pokúsil o úsmev. „Pochopil som, Saul. Pán Marlow?“

Phil Marlow si s pôžitkom odpil whisky, akoby tým chcel spláchnuť chuť likéru. „Stálo ma to dlhú noc v posteli s mojou ženou Muriel,“ povedal a zachmúril sa. „V poslednom čase sa akosi neveľmi... nuž, nevieme sa pochopiť...“

„To si môžete odpustiť, pán Marlow,“ zavrčal Wolfe. „Zaujímajú ma fakty.“

„Veď aj to je fakt,“ odsekol Phil Marlow. „Musel som ju poriadne pokefovať, aby mi vybavila audienciu u pána Steinera.“

„Asi sa jej to páčilo,“ podotkol škodoradostne Archie Goodwin. „Možno vám Vereščagin zachránil manželstvo.“

Marlow sa chystal vybuchnúť, ale Gregory Wolfe zdvihol varovne ukazovák. „Nechajte tie táraniny! Čo ste sa dozvedeli od Steinera?“

„Bol veľmi prekvapený,“ ožil Phil Marlow. „Veľmi ho zaujímalo, prečo sa o ten obraz zaujímam a kto si ma najal.“

„To sa dalo očakávať,“ zahundral Wolfe. „Čo ste mu povedali?“

„Pravdaže, nepovedal som, že obraz hľadá tu pán... Záruba. Dobre som vyslovil vaše meno? Fajn. Ale priznal som, že si ma najal pán Gregory Wolfe.“

„Výborne. Čo ste sa o tom obraze dozvedeli?“

„Nebolo mu veľmi do reči. Mal som pocit, že je akýsi... zatrpknutý.“

„To by ste mi mali vysvetliť.“

Phil Marlow dopil whisky a prosebne pozrel na Goodwina; ten sa bez slova zdvihol a opäť mu štedro nalial. „Pokúsim sa... Otvorene povedal, že kúpiť ten obraz mu ponúkli z Európy. Meno, mesto, ani štát neprezradil. Povedal: z Európy! Vedel o tom, že je to len štúdia, ale aj tak má obrovskú cenu. Tak súhlasil, ale dal si podmienku, že za obraz zaplatí, až keď ho uvidí na vlastné oči. Ten, kto ten obraz predával, musel byť asi vo veľkej finančnej tiesni, keďže súhlasil s takouto absurdnou podmienkou. Fajčiari ópia sa teda dostali do Ameriky a pán Steiner, keď ho uvidel, sľúbil, že zaplatí onú obrovskú sumu, ktorú požadovali.“

„A zaplatil?“

„Nie.“

Na niekoľko dlhých sekúnd bolo v pracovni ticho; bolo počuť len hrkotanie riadu z Fritzovej kuchyni.

„A to už prečo?“ spýtal sa Wolfe, no v tóne jeho hlasu akoby už bol náznak odpovede.

„Pretože pán Steiner zistil, že obraz je pravdepodobne... falošný.“

„Čo tým myslel... pravdepodobne?“

Phil Marlow sa zháčil. „No... pán Steiner je obchodník s umením, nie je však špecialista na obrazy. Ani on nemá vždy jasno, či je obraz originál, alebo podvrh.“

„Vraveli ste, že sa vám zdal... zatrpknutý. Inými slovami, podviedli ho. Preto nezaplatil.“

„Myslím, že je to tak.“

Gregory Wolfe sa namáhavo postavil a dal tým najavo, že audiencia sa končí. Každému zľahka kývol hlavou a tackavo sa pobral z pracovne. Po pár krokoch sa zastavil. „Archie! Keď bude volať pán Steiner, povedzte mu, že ho čakám večer o šiestej. Do piatej budem pri orchideách, nech ma nikto neruší. Keby mu to nevyšlo, môže prísť zajtra o desiatej. Predpokladám, že ho privezie pán Marlow. O siedmej podáva Fritz večeru. Páni, všetci ste pozvaní.“

„Ako viete, že bude Steiner volať? Prečo by ho mal priviezť Phil Marlow?“ zareagoval podráždene Archie Goodwin.

Gregory Wolfe však neodpovedal; odišiel majestátne ako veľký koráb, ktorý sa postupne stráca v hmlách.


BOLO ASI DESAŤ MINÚT PRED DESIATOU, KEĎ OD SVOJICH ORCHIDEÍ na druhom poschodí zišiel do pracovni Gregory Wolfe. Archie Goodwin s Antom Zárubom práve v kuchyni dojedali výdatné raňajky; rozhodli sa ešte vypiť si po poháriku whisky a zapáliť cigaretu. Za ten krátky čas, čo bol Záruba v Los Angeles, si stihli s Archiem Goodwinom takmer dokonale porozumieť: boli približne v rovnakom veku, neodmietli pohár dobrého alkoholu či cigaretu a obaja sa radi elegantne obliekali. Ak však bolo treba, zriekli sa pohodlia a odhodlane sa púšťali do riešenia zložitých a náročných úloh. Okrem toho mali podobné názory na ženy, politiku, autá a box.

Práve sa púšťali do diskusii o novom modeli Fordu ročník 1943, keď sa v hale rozľahol ostrý hlas zvončeka a o chvíľu im Fritz oznámil, že prišiel Phil Marlow s nejakým noblesne vyzerajúcim pánom.

„Vraj sa páni majú stretnúť s Wolfom,“ oznámil Goodwinovi. „Mám ich uviesť?“

„Prirodzene Fritz. Marlow je schopný súkromný detektív. Pracuje rýchlo. Stavím sa o svoj klobúk, že prišiel s tým majiteľom galérie z Poodle Springs. Poďme do pracovne...“

Gregory Wolfe si práve otváral svoje prvé pivo, keď do pracovne obradne vstúpil drobný, starší chlapík v bezchybnom obleku s takmer holou hlavou a na silnom krivom nose mal okuliare s hrubými sklami.

„Som Steiner,“ povedal, akoby malo každému byť jasné, kto je nositeľom takéhoto mena; snažil sa podať Wolfovi ruku, ale Archie Goodwin ho rýchle usadil do kresla pred pracovným stolom. Wolfe sa na Goodwina vďačne pozrel; neznášal fyzický kontakt a podávanie rúk sa mu bridilo.

Wolfe asi o centimeter posunul hlavu zhora nadol, čo malo znamenať čosi ako vítam vás. „Som rád, že ste prijali moje pozvanie,“ povedal neosobným hlasom.

„Mali by ste mi vysvetliť, čo to má znamenať,“ povedal útočne Steiner. Keď sa nedočkal odpovede, poobzeral sa okolo seba. „Budem rád, keď títo páni odídu. Nemajú tu čo robiť. Chcem s vami hovoriť medzi štyrmi očami.“

Teraz Wolfe posunul hlavu o centimeter zľava doprava. „To nepôjde. Pán Phil Marlow, ktorý vás priviedol, má celý prípad na starosti. Pán Archie Goodwin je môj osobný tajomník a zo všetkého robí záznam. A pán Anton Záruba je ten, kvôli ktorému tu teraz všetci sedíme.“

Nezdalo sa, že Wolfove slová urobili na Steinera dojem. „Je nanajvýš znepokojujúce, keď sa o moju galériu zaujíma Gregory Wolfe...“

„Nezaujímam sa o vašu galériu,“ prerušil ho Wolfe. „Zaujímam sa o Fajčiarov ópia.“

„Trváte na tom, aby tu títo páni zostali?“

„Bezpodmienečne.“

Steiner si vzdychol a napravil si okuliare na nose. „Tak mi teda povedzte, prečo vás zaujímajú Fajčiari ópia.“

„Povedzte vy mne, ako ste sa k tomu obrazu dostali.“

Steiner sa uškrnul. „Očakávate, že vám odpoviem?“

„Bude lepšie, pán Steiner, keď to poviete mne, ako by ste to mali vysvetľovať šerifovi, alebo imigračným úradníkom.“

„To je vydieranie!“

Gregory Wolfe sa zachmúril. „Také slovo v slovníku nemám. Cez pána Zárubu sa na mňa obrátil môj dávny známy z Peterburgu, ruský emigrant knieža Dlugolinský. Podľa jeho slov mu ktosi ukradol obraz Vereščagina Fajčiari ópia z jeho sídla v Ženeve, kam po revolúcii emigroval a obraz zlodej predal  do Ameriky. Ten obraz sa dostal  do galérie Art Rafael. A vy ten obraz verejne vystavujete. To sú nespochybniteľné fakty. Chcete to nejako komentovať?“

Majiteľ galérie sa prudko postavil a zase si sadol. „Nebyť pána Marlowa, tak ma tu nikto neuvidí. Ale vzhľadom k tomu, aké má pán Marlow v Poodle Springs postavenie... teda, lepšie povediac, otec jeho manželky, pán William Lester...“

„Viem,“ prerušil ho Wolfe. „Preto som pána Marlowa za vami poslal.“

„Vy ste diabol,“ zašomral Steiner. „Ale dobre, napokon mi možno práve vy pomôžete...“

„To znie povzbudzujúco. Archie! Urobíte záznam z výpovede pána Steinera...“

„Tak prosím,“ nadýchol sa Steiner. „Naozaj som dostal informáciu, že je na predaj obraz Fajčiari ópia, či presne povediac, zmenšená štúdia  obrazu. Nemusím zdôrazňovať, že v tomto obchode sa pohybujem dlhé roky a dovolím si zdôrazniť, že sa v ňom ako-tak vyznám. Za obraz pýtali  dvadsaťpäť tisíc dolárov. Ihneď som pochopil, že je to suma podhodnotená a že reálna cena môže byť až desaťnásobne vyššia.“ Zamĺkol, akoby premýšľal, či má pokračovať ďalej. „Musel som byť opatrný. Veľa obrazov sa počas vojny ukradlo a z takejto vojnovej koristi sa stal výhodný obchod. Ani len netušíte, aké sú to milióny...Nezabúdajme však, že vláda Spojených štátov pozorne sleduje podobné obchody. Osobitne v tom vyniká istý agent. Volá sa Holmes.“

Poobzeral sa po prítomných; všetci so záujmom načúvali, ešte aj Gregory Wolfe mal oči otvorené. Záruba spokojne prikývol, nevravel však nič.

„Nebudem vám opisovať a prezrádzať, kto mi ten obraz ponúkol,“ pokračoval Steiner.  „Mám známych vo Švajčiarsku a tí sa na mňa obrátili s touto ponukou. Dohodli sme sa, že im sumu vyplatím, až keď budem mať obraz v rukách a keď ho dám preskúmať odborníkom. Aj sa tak stalo. Ukázalo sa však, že obraz je...“

„Falošný,“ doplnil ho Wolfe. „Bola to dokonalá kópia. A tak ste peniaze nevyplatili. Obraz ste však nevrátili a vystavili ste ho v galérii Art Rafael.“

„Malo to svoj dôvod,“ pokračoval neochvejne Steiner. „Moji klienti len ťažko rozoznajú kópiu od originálu. Mať v galérii Vereščagina, to je prestížna otázka. Akoby ste mali Renoira alebo Matissa. Nehovoriac o tom, že by sa mohol nájsť niekto...“

„Kto by si kúpil falošného Vereščagina za cenu originálu. Všakže?“

Steiner zagánil na Gregory Wolfa. „Časy sú ťažké, pán Wolfe,“ povedal nasilu úslužne. „Obchody s obrazmi sú často rizikové, najmä teraz, počas vojny. Zaiste ma chápete.“

„Nie som tu na to, aby som vás chápal,“ odvrkol Wolfe. „Ak ste vedeli o tom, že je obraz ukradnutý a zistili ste, že je ešte aj falošný, tak ste to mali oznámiť vášmu – nazvime ho –klientovi zo Švajčiarska. Nerobím si ilúzie a nepredpokladám, že máte v sebe toľko zmyslu pre spravodlivosť, aby ste to oznámili polícii.“

Steiner zostával naďalej pokojný, aj keď lícnym svalom mu od nervozity mykalo. „Nemal som nijaký dôvod čokoľvek oznamovať polícii. Tak či tak som mal problémy s imigračným agentom. Už sme ho tu spomenuli. Volá sa Holmes. Ale obchodovať s obrazmi nie je nezákonné a to som mu aj vysvetlil. Odvtedy mi dal pokoj.“

Wolfe znehybnel; zdalo sa, že proti argumentom majiteľa galérie Art Rafael nemohol nič namietať. Teraz privrel obe viečka, až pripomínali priezory v zákopoch. Bolo zrejmé, že ho čosi znepokojilo a usilovne premýšľa.

 „Môžeme sa teda domnievať, že je obraz falošný a teda bezcenný,“ prehovoril po chvíli. „Napriek tomu ho vystavujete v galérii. Môže to však znamenať aj to, že obraz nie je falošný, že je to originál a vy ho týmto spôsobom vlastne chránite pred zlodejmi... Dávate ostentatívne najavo, že takýto vzácny a ešte k tomu ukradnutý obraz by nikto normálny neukazoval na verejnosti...“

Keď sa Steiner chystal vybuchnúť, Gregory Wolfe zdvihol ukazovák pravej ruky asi päť centimetrov nad dosku stola. „Čušte,“ povedal vľúdne. „Je však možné, že obraz vo vašej galérii má celkom inú úlohu...“

„Čo... čo, čo to má znamenať?“ neovládol sa Steiner. „Kam tým, preboha, mierite, z čoho ma obviňujete?“

Wolfov ukazovák bol už desať centimetrov nad stolom; Archie Goodwin znervóznel. „Zatiaľ vás neobviňujem z ničoho,“ odpovedal. „Napokon, ja nie som vyšetrovateľ, ani sudca. Ale možno je galéria miesto – a to práve pri Vereščaginovi – kde sa stretávajú...“

„Kto..? Kto by sa tam, podľa vás, stretával? Čo sú to za konšpirácie?“

„Viackrát ste nám pripomenuli, že je vojna. Počas vojny musíme byť ostražití. Archie! Nech Saul Panzer podá správu, kto všetko chodil do galérie. Popis osôb, aj presný čas...“

Steiner nechápavo hľadel na Goodwina, potom zase na Wolfa. „Vôbec netuším, o čom je tu reč..! Aj keď... aj keď musím pripustiť, že sa tam z času na čas ukázali návštevníci... nuž, takí, o ktorých by ste nepredpokladali, že ich zaujíma umenie. Tak ma informovali chlapi zo strážnej služby, ktorú si prenajímam.“

Wolfe odul pery, napil sa piva a s pôžitkom preglgol. „Zaiste vás neprekvapí, keď vám poviem, že som dal vašu galériu sledovať. Môj človek sa odtiaľ nepohne. Na vyžiadanie budem mať zoznam všetkých ľudí, ktorí od včerajšieho dňa do galérie vkročili.“

Steiner si napravil okuliare na nose, zdalo sa, že úporne premýšľa. „Videl by som isté riešenie,“ prehovoril neochotne. „Ten pán zo Ženevy,“ ukázal bradou na Zárubu, „si prišiel po obraz a vy, pán Wolfe, ste rozhodnutý mu v tom pomôcť. Nechajme bokom, či je to legitímne alebo nie, ale dospel som k záveru, že mi nestojí za to, aby som sa s vami naťahoval. Pochopil som, že by to bolo márne.“

Wolfe takmer nebadane prikývol. „Čo teda navrhujete?“

„Nech si ten prekliaty obraz zoberie! Nech ho vráti tým, ktorí ho ukradli, alebo majiteľovi!  Aj tak mi prináša len problémy...“

„Vravíte... problémy?“

Steiner sa zháčil. „Už som to predsa naznačil. Chodia tam ľudia, ktorí...by vlastne v galérii nemali čo hľadať. Kedy si ten obraz vezmete?“

Wolfe pootočil hlavu. „Pán Marlow?“

„Mne je to jedno. Môžem tam ísť s pánom Zárubom, hoci aj hneď.“ Potom sa spýtal Steinera: „Mám vás odviezť domov?“

Steiner sa postavil; keď sa zdvihol z veľkého kresla, zdal sa ešte menší, ako bol. „Nie, pôjdem taxíkom. Nemusia nás spolu vidieť...“

Archie Goodwin sa tiež postavil a otvoril dvere vedúce do haly. „Fritz! Odprevaď pána na ulicu!“

Steiner sa úklonom hlavy pozdravil, ale Wolfe na jeho pozdrav nereagoval; opäť mal oči privreté a cez pery bublavo vypúšťal vzduch.

„Dajte mu dosť času, aby mal pred vami náskok,“ povedal po chvíli. „Potom sa poberte do galérie. Kým tam vojdete, spýtajte sa Saula Panzera, aká je situácia. Buďte obaja opatrní...“


DRUHÝKRÁT V KRÁTKOM ČASE SA ANTON ZÁRUBA VIEZOL POPRI POBREŽÍ do Poodle Springs. Phil Marlow riadil kabriolet so stiahnutou strechou, jazdil oveľa rýchlejšie a uvoľnenejšie ako Archie Goodwin. Volant držal jednou rukou, pravý lakeť mal opretý o dvere a v kútiku pier mal zakvačenú cigaretu. Záruba neodolal a tiež si zapálil. Pozeral sa na druhú stranu údolia; za Pasadenou, na vrcholkoch pohoria San Gabriel sa belel sneh, kým pri pobreží pálilo slnko.

„Pohodlné auto,“ nadhodil.

Phil Marlow sa uškrnul. „Nie je moje. Patrí Muriel, mojej žene.“

„To je hádam jedno, nie?    

„Kdeže! Ja by som si také auto nikdy nemohol dovoliť. Ale môj drahý svokor Lester je v Poodle Springs vážená osobnosť. Každý si ho váži... a každý sa ho bojí.“

„Prečo sa ho bojí?“

Phil Marlow zľahka pokrčil plecami. „Pretože má veľa peňazí a hocikoho si môže kúpiť...“

„Aj vás?“

„V tom je práve problém. Mňa nie.“ Uprene hľadel pred seba, po chvíli sa však uvoľnene usmial. „Ani sa o to nesnaží. Používa na to Muriel. Poviem vám... nie je ľahké žiť s bohatou ženou. Aj keď sa máme radi... neviem, ako dlho to pri nej vydržím. Radšej ako Muriel mám  svoju... nazvime to, nezávislosť.“

Anton Záruba si spomenul na Julianu a mimovoľne prikývol. „Čosi o tom viem,“ povedal a zrazu sa mu zdalo, že Juliana, Ženeva, Európa sú veľmi, veľmi ďaleko, akoby v inom svete a inom čase. „Predpokladám, že ak by bolo treba, váš svokor by nám pomohol,“ nadhodil.

 „Závisí od toho, v čom by tá pomoc spočívala. V žiadnom prípade by nešiel proti svojim záujmom. A tie sú veľmi široké...“

„Dúfam, že nebudú žiadne problémy,“ pokračoval Záruba. „Steiner predsa povedal, aby som si ten prekliaty obraz zobral...“

„To síce povedal,“ pripustil Marlow, „len či to myslel vážne...“

„Nemali by sme sa, pre každý prípad, obrátiť na miestneho šerifa?“

Phil Marlow rázne zavrtel hlavou. „Rozhodne nie. Budeme sa držať pokynov pána Wolfa. Okrem toho, šerif John Bee má neznáša.“

„A to už prečo?“

„Strkám nos do jeho kšeftov. To sa mu nepáči...“

„Hm... a ako sa k tomu stavia otec vašej manželky?“

„Obávam sa, že šerif John Bee je tiež na výplatnej listine. Môj svokor Willy Lester si ho jednoducho kúpil.“

„Hm... tomu celkom nerozumiem,“ zašomral Anton Záruba.

„Ani sa nesnažte. Verte mi, to sú typicky americké záležitosti. Bolo by veľmi náročné vám ich vysvetľovať.“

Záruba prikývol. „Neprišiel som sem, aby som Ameriku pochopil. Prišiel som, aby som sa vrátil s obrazom. Som tu krátko, ale... poviem pravdu, viem si predstaviť, že by som tu žil.“

Phil Marlow sa pobavene usmial. „Nie je to tu bohvie čo, ale o ničom lepšom neviem...“

Kabriolet zišiel z pobrežnej diaľnice a dlhými serpentínami sa spúšťal do Poodle Springs. Cesta trvala pomerne dlho, ale  ani jeden už neprehovoril; obaja boli pohrúžení do vlastných myšlienok. Až keď auto zastavilo na malom námestí neďaleko galérie Art Rafael, Phil Marlow sa obrátil na Zárubu: „Máme sa spýtať Saula Panzera, aká je situácia. Taký je pokyn pána Wolfa. Dávajte pozor... viem o kvalitách Saula,   dokonale sa maskuje. Som zvedavý, či ho vôbec spoznáme...“

Prešli po chodníku takmer ku galérii, keď ich zastavil zhrbený predavač novín. „Kúpte si čerstvé vydanie Los Angeles Times! Škandál v mestskej rade! Podozrenie z úplatkov!“

Phil Marlow ho gestom odohnal, ale keď urobili dva kroky, ozvalo sa za nimi zasyčanie.

„Dočerta Saul!“ zvolal Marlow pohoršene. „Ty vieš človeka vydesiť!“

„Poďte nabok,“ povedal Saul Panzer pokojne a neprestával sa hrbiť. „Mám pre vás zopár informácií...“

Utiahli sa za skupinku vysokých, košatých tují a Saul Panzer im stručne popísal, kto a kedy navštevuje galériu. Majiteľ galérie pán Steiner vošiel do budovy dvakrát, krátko pred ich príchodom odišiel. Nezdržal sa dlhšie ako desať minút. Okrem neho navštívili galériu bežní návštevníci, nebolo ich veľa, ani oni nepobudli v galérii dlhšie ako desať až pätnásť minút. Asi pred pol hodinou spŕchlo, do galérie sa ukryl mladý pár, zjavne to boli milenci, čosi také sa pozná na prvý pohľad. Odišli, až keď prestalo pršať. Potom sa však ukázali chlapíci, ktorí – podľa Saula Panzera – nevyzerali ako priatelia výtvarného umenia. „Boli to takí tí lacní elegáni s tenkými fúzikmi pod nosom a saká pod pazuchami sa im až priveľmi nadúvali,“ vysvetľoval Saul Panzer. „Iste tam nemali katalógy s umeleckými dielami. Poznám tieto typy. Nehovoriac o tom, že svoje autá zaparkovali priamo pred galériou. A neboli to žiadne ľudové autíčka...Akoby sa vôbec nesnažili skrývať. Dnes tam boli štyria. Asi pred štvrťhodinou prišli zase dvaja, ale jeden z nich tak po piatich minútach odišiel. Zapísal som si značku aj číslo auta. Ten druhý je ešte tam. Možno si chce kúpiť nejaký obraz a nevie sa rozhodnúť. Do spálne, do salónu?“

„Prestaň vtipkovať,“ zavrčal Phil Marlow. „Vravíš, že jeden chlapík tam zostal? Stálo by za to, aby sme si ho oťukli, nie?“ Pozrel sa na Antona Zárubu. „Alebo mu pomôžeme pri výbere obrazu?“

„Prišli sme za pánom Steinerom,“ povedal opatrne Záruba. „Prišli sme po Fajčiarov ópia. Nejakí chlapíci nás nemajú čo zaujímať.“

Saul Panzer si vymenil pohľad s Philom Marlowom.

„Problém je v tom,“ povedal rovnako opatrne Phil Marlow, „že ste v Amerike príliš krátko. Inak by ste nemohli povedať, že nás nejakí chlapíci nemajú čo zaujímať. Verte mi, v skutočnosti sú tí chlapíci najdôležitejší. A stavím sa o svoj klobúk, že tí chlapíci akýmsi činom súvisia aj s Fajčiarmi ópia...“

Anton Záruba len nechápavo zavrtel hlavou. „Akosi mi unikajú súvislosti...“

„Nevadí,“ prerušil ho Saul Panzer. „Nemali by sme strácať čas. Navrhujem, aby ste si riadne kúpili vstupenky a nenápadne vošli do galérie. Ako návštevníci. Phil si pozrie prízemie a pán... ehm... zo Ženevy, prvé poschodie, kde sú Fajčiari ópia. Ja sa k vám o niekoľko minút pridám. Pre každý prípad sa budeme tváriť, že sa nepoznáme. Súhlasíte?“

Obaja prikývli.

Pri vchode do galérie stáli tí istí dvaja svalnatí strážcovia a tá istá staršia pani im predala vstupenku za jeden dolár. Phil Marlow pomalým krokom prechádzal od obrazu k obrazu a tváril sa, že si ich so záujmom prezerá; Anton Záruba išiel chvíľu s ním, potom nenápadne odbočil ku schodišťu a vyšiel na prvé poschodie, kde visel Vereščaginov obraz.

Na prvý pohľad sa zdalo, že na tomto poschodí nie je nikto. Napriek tomu sa Záruba snažil tváriť ako bežný návštevník galérie, pri každom obraze chvíľu postál, múdro a zamyslene ho pozoroval, potom sa posunul k ďalšiemu. Posúval sa k Fajčiarom ópia krôčik po krôčiku, no pár metrov od obrazu zostal ohromene stáť: na zemi, priamo pod obrazom ležalo telo muža. Snažil sa nepodľahnúť panike; pristúpil k ležiacemu, aby zistil, či ešte dýcha, či je živý, alebo mŕtvy. Na prvý pohľad mu však bolo jasné, že chlapík si už nevyberie obraz ani do spálne, ani do salónu. Mal na sebe sivý oblek s čiernymi pásikmi, klobúk ležal asi pol metra od tela; zrejme to bol jeden z tých dvoch mužov, o ktorých hovoril Saul Panzer.

Anton Záruba pobehol ku schodisku práve vo chvíli, keď po ňom vystupoval Phil Marlow.

„Problém,“ povedal nasilu pokojne Záruba. „Tam, pod obrazom Vereščagina je... mŕtvola.“

Phil Marlow na sekundu znehybnel, no vzápätí pružne preskočil schody a rozbehol sa k obrazu. Takmer zároveň s ním vybehli na prvé poschodie obaja strážcovia a vzápätí za nimi aj Saul Panzer. Všetci zostali stáť, ako zhypnotizovaní hľadeli na ležiacu mŕtvolu.

„Kto ho našiel?“ spýtal sa jeden zo strážcov a keď Záruba zdvihol ruku, že to bol on, opatrne pristúpil k mŕtvemu mužovi. „Hýbali ste s ním?“

Záruba zavrtel hlavou a tupo hľadel na mŕtvolu; pristúpil k nemu Phil Marlow a mocne mu stisol ruku nad lakťom: „Nič nehovorte, mlčte, až kým nepríde šerif. Aj potom hovorte len veľmi stručne. Áno, áno – nie, nie. Nechajte to na mňa. Sme v nepríjemnej situácii.“ Obrátil sa na strážcov: „Zavolajte šerifa, aj pohrebnú službu. Nebudeme sa ničoho dotýkať. Počkáme vo vestibule...“

Keď jeden zo strážcov odbehol k telefónu, Phil Marlow sa zbežne pozrel na mŕtvolu, potom pristúpil k obrazu a spodný okraj odtiahol od steny. Usmial sa a uznanlivo prikývol. „Presne to som si myslel,“ povedal takmer veselo. „Perfektne vymyslené! Som zvedavý, čo na to povie šerif John Bee... Saul! Pozri sa na to! Chcem, aby som mal svedka...“

Saul Panzer s kamennou tvárou pristúpil k obrazu, odtiahol spodný okraj rámu a celkom nebadane sa usmial. Prikývol a zase sa tváril ako náhodný chodec, ktorý stúpi do mláky vody na chodníku.

Po niekoľkých minútach prišiel šerif John Bee aj s dvomi pomocníkmi. Bol to mohutný, ramenatý chlapík s drsnou tvárou, pichľavým pohľadom a dlhou jazvou na pravom líci. Keď zbadal Phila Marlowa, zachmúril sa a črty tváre mu ešte viac stvrdli. „Ďalší problém, Marlow! Tentoraz sa vám to neprepečie... Nepomôže vám ani váš bohatý papá... pán Lester!“

Phil Marlow sa ovládol. „Obávam sa, šerif, že tentoraz sa to neprepečie vám. A nepomôže vám ani môj bohatý papá...“

Aj šerif John Bee mal čo robiť, aby sa ovládol. „Čo tu robíte?“ povedal potichu, ale v jeho hlase bolo cítiť podzemné dunenie lávy. „Kto našiel mŕtvolu?“

„Prišli sme za majiteľom galérie Art Rafael pánom Steinerom,“ povedal Phil Marlow, ktorý sa už celkom upokojil. „Prišli sme si po obraz Fajčiari ópia, pod ktorým sa našla táto mŕtvola. Pán Steiner nám prisľúbil, že si obraz môžeme zobrať. Nebudem vám vysvetľovať celú históriu tohto obrazu, pretože to nie je podstatné. Nechápem, prečo pán Steiner práve teraz odišiel, ale to môže byť náhoda... Mŕtvolu prvý uvidel tento pán, volá sa Anton Záruba, je zo Ženevy, zo Švajčiarska, z Európy, on prišiel po obraz, aby ho vrátil pôvodnému majiteľovi. Je to klient Gregory Wolfa, to on rieši tento prípad a mňa poveril, aby som nad všetkým dohliadal. Uisťujem vás, šerif, že zo smrťou tohto chlapíka nemáme nič spoločné...“

Šerif John Bee zatínal zuby, až mu sánka tvrdla ako modelárska hlina. „To vám len tak neprejde,“ zasyčal. „Cudzinec! To môže byť nejaký prekliaty špión! A pravdaže, pritom sa ako náhodou objaví Phil Marlow a prsty vo vražde má ten odporný tučniak Gregory Wolfe..! Posadím vás obidvoch za mreže! A odtiaľ sa tak skoro nedostanete!“

Phil Marlow sa provokatívne zasmial. „To bude dosť zložité, šerif. Pán Záruba sa obráti na veľvyslanectvo Švajčiarska, s ktorým Spojené štáty nie sú vo vojne a bude sa sťažovať. Viete o tom, šerif John Bee, že Švajčiarsko je neutrálny štát? Prečo by si vláda Spojených štátov mala kaziť dobré vzťahy s neutrálnou európskou krajinou kvôli nejakému obrazu? A ešte k tomu kvôli obrazu, ktorý bol vo Švajčiarsku ukradnutý? Čo si o tom myslíte, šerif?“
Šerif John Bee škrípal zubami, akoby v nich drvil orechy.

„A ešte niečo vám ukážem, šerif John Bee,“ pokračoval v rovnakom tóne Phil Marlow. „Nielenže bol ten obraz ukradnutý, ale slúžil ako... skrýša.“ Pristúpil k obrazu, odtiahol spodný rám a vybral spoza plátna balíček v tmavohnedom tvrdom papieri. „Čo myslíte, šerif John Bee, čo je v tom balíčku? Fajčiari ópia, aký priliehavý názov!“ Škrekľavo sa zasmial a kým k nemu šerif priskočil, pustil balíček na zem; ten sa po páde natrhol a vysypal sa z neho sivobiely prášok.

Saul Panzer sa nebadane vytratil.

„Obidvoch ich zoberte!“ zvrieskol šerif. „Zavrite ich! Obviním ich z vraždy a z pašovania ópia! Za to by mohlo byť doživotie, alebo elektrické kreslo... Poďme!“

Phil Marlow sa opäť škrekľavo rozosmial. Šerif mu priložil zovretú päsť pod nos a nasilu pokojne povedal: „Uvidíme, kto sa bude smiať naposledy..!“


POLICAJNÁ CELA V BUDOVE ŠERIFA V POODLE SPRINGS MALA ASI TRI KRÁT štyri metre, boli v nej dve drevené prične, stolík s jednou stoličkou, umývadlo a turecký záchod so splachovačom. Len čo ich šerifov pomocník zamkol, Phil Marlow si poskladal sako, dal si ho pod hlavu a natiahol sa na pričňu.

„Urobte si pohodlie,“ povedal Zárubovi. „Ako poznám šerifa John Bee, nebude sa vôbec ponáhľať, aby nás odtiaľto pustil. A nebude sa ponáhľať, aby nás predviedol na výsluch. Je to starý sadista. Myslí si, že nás nechá trochu sa poškvariť vo vlastnom strachu a potom budeme povoľnejší. Poznám jeho metódy, ale na mňa neplatia. A radím vám, aby ste nepodľahli panike. Nič sa nedeje. Saul Panzer včas zmizol a už čoskoro bude Wolfe vedieť, čo sa tu stalo. Bude vedieť o tom, že obraz slúžil ako schránka na pašovanie ópia. Archie Goodwin to vzápätí oznámi Muriel, teda mojej žene, a tá prikvitne, aby nás odtiaľto dostala na kauciu. Len sa natiahnite. Nemáte cigaretu? John Bee neznáša, keď sa v cele fajčí...“

Zapálili si, Záruba sa tiež natiahol na pričňu, ale nenašiel v sebe dosť síl, aby sa upokojil. Počúval aj nepočúval Phila Marlowa, ktorý mu nadľahčene rozprával o svojej žene, o svojom svokrovi a o skorumpovanom mestečku Poodle Springs. Podvedome myslel na to, čo povedal šerif John Bee, že budú obvinení z vraždy a z pašovania ópia, za čo by mu reálne hrozil vysoký trest, ktovie, aj elektrické kreslo. Je predsa vojna, na cudzincov tu hľadia s veľkým podozrením a ešte k tomu drogy... Nevedel, ako by sa mal brániť, nepoznal predsa pomery a ani len netušil, ako by mu pomohol Gregory Wolfe, či Phil Marlow.

„Nemám z toho dobrý pocit,“ prerušil Marlowa. „Ja som našiel mŕtvolu...Budú si myslieť, že som toho chlapíka zabil! Ale vy predsa viete, že ja som to nemohol byť...“

„Mne to nemusíte vysvetľovať. Nemali ste predsa dôvod, nemali ste vražednú zbraň, nemali ste na vraždu ani čas. Vravím, mne to nemusíte vysvetľovať, treba o tom presvedčiť šerifa, ale toho nikto nepresvedčí... A prečo? Pretože som presvedčený, že je v pašovaní drog namočený a že berie úplatky. Vy ste mu padli do rany, vy sa mu hodíte...“

„To neznie veľmi optimisticky,“ zašomral Záruba. „Čo chcete urobiť?“

„Musím si pospať,“ odvetil neosobne Phil Marlow. „A radím vám, urobte to isté. Zrejme nás čakajú rušné chvíle...“


NOC STRÁVENÁ V POLICAJNEJ CELE V POODLE SPRINGS PATRILA MEDZI najhoršie v živote Antona Zárubu. Na spánok nebolo ani pomyslenia; pokúšal sa síce zaspať, zložil si sako a dal si ho pod hlavu – ako to urobil Phil Marlow – ale drevená pričňa ho tlačila na lopatky, na rebrá, na boky, keď sa obrátil na brucho, takmer si oškrel sánku. Postavil sa a snažil sa pokojne kráčať od jednej steny k druhej, k zamrežovaným dverám a malému okienku vysoko pod povalou. Zapálil si cigaretu, ale vôbec mu nechutila: po niekoľkých šlukoch ju zahasil. Phil Marlow pokojne odfukoval a nezdalo sa, že ho niečo prebudí.

Záruba horúčkovito premýšľal: ako sa dostane z tejto šlamastiky? Budú ho vypočúvať? To je viac ako isté...Ako bude odpovedať? Budú sa ho pýtať: prečo sem prišiel? Chcel ukradnúť obraz? Alebo...čo vlastne chcel? Obchodovať s drogami? Či nedajbože...nie je nejaký špión? Amerika je citlivá na tieto témy, je až paranoidná, za každým rohom vidí nejakého agenta...

Phil Marlow mu povedal, že šerif John Bee je jeho nepriateľ, že mu šerif ide po krku a že je na výplatnej listine jeho vlastného svokra Williama Lestera. Je čosi také možné? Kto sa v tom má vyznať? Platia pašeráci šerifa, platia istého vplyvného pána – svokra Phila Marlowa - či platia majiteľa galérie, aby neprezradili, že sa v Art Rafael odovzdávajú balíčky s ópiom? Kto na tom všetkom profituje, kto na tom zarába?

Trápili ho aj iné otázky; ak je obraz Fajčiarov ópia kópia, kde je originál? Zostal v Európe, alebo ho mazaný majiteľ galérie vymenil za falzifikát a niekde ho skryl? Či je celá táto jeho misia len fraška a knieža Dlugolinský ho využil... či zneužil? Ale prečo by to robil, kvôli čomu? A potom... čo to má znamenať, že pri obraze sa stretávali nejakí pašeráci ópia a odovzdávali si tam balíčky s drogami? Je to nejaký signál, dohovorené znamenie, alebo len fraška na odpútanie čohosi iného? Vedel o tom knieža, vedel o tom jeho právnik Reiter, či dokonca Anastázia? Alebo tá odporná slúžka Katarína Filipovna? Kde sa zrazu zjavil imigračný úradník Holmes a akú má súvislosť s obrazom? Ako do celého prípadu zapadá šerif  v Poodle Springs John Bee a bohatý svokor Phila Marlowa pán William Lester? Vari sa podieľajú na pašovaní ópia? Mal by sa kontaktovať so švajčiarskym veľvyslanectvom vo Washingtone, alebo sa len spoľahnúť na Gregory Wolfa?

Spomenul si na slová súkromného detektíva Štefana Gaburu, ktorý občas používal cudzie múdrosti: Čo je dôležité, to je očiam skryté... Alebo: Pamätaj, že musíš otvoriť oči tam, kde ich iní zatvárajú...

Áno, áno... čo je dôležité, to je očiam skryté! Netýka sa to aj tohto prípadu? Neboli Fajčiari ópia celý čas na očiach verejnosti, aby niečo zakrývali? Áno, áno... musím otvoriť oči tam, kde ich iní zatvárajú... Zaiste... ale kam sa mám pozerať?

Vyfajčil niekoľko cigariet, aj keď – ako spomenul Phil Marlow – šerif John Bee neznášal cigaretový dym. Bolo mu to jedno. Ale ani to mu neprinieslo úľavu; v duchu nadával sám na seba, že sa nechal nahovoriť na túto bláznivú, neistú misiu a modlil sa, aby sa bez úhony vrátil domov.

Napokon sa mu predsa len podarilo zdriemnuť: oprel sa o stenu a len tak, posediačky, podľahol krátkemu a prerušovanému spánku. Budil sa každú chvíľu, opäť zaspával, cítil, ako sa potí kvapkami úzkosti, bol smädný, no nemal síl sa zdvihnúť a napiť sa z kohútika pri záchode. Úplne ho prebralo štrkotanie kľúčov a potom škrípanie zamrežovaných dverí; ihneď bol pri vedomí, vyskočil a prvá jeho myšlienka bola, aby prebudil Phila Marlowa; ten sa však sám posadil na pričňu, prstami si hrabol do vlasov a začal zívať, div sa mu nevykĺbila sánka.

Do cely vstúpil pomocník šerifa a za ním sám šerif John Bee. Cez okienko pod povalou sa už dralo mútne svetlo a v temných polotieňoch sa všetko zdalo mystické a tajomné.

Ale šerif John Bee  nebral na to  ohľad. „Nič iné som ani nečakal,“ povedal chrapľavým hlasom, v ktorom bolo ešte cítiť nedosnívané sny a absenciu rannej whisky. „Prišla sem milá pani  Muriel s rozhodnutím okresného štátneho zástupcu, aby sme prepustili týchto vtáčikov z lapáku. Phil a ani tento cudzinec sa tu teda dlho neohriali. Poponáhľali ste sa! Iste v tom má prsty ten tučniak Wolfe! Ale raz mu po nich klepneme..!“

Keď sa John Bee vyzúril, úlisne sa usmial. „Samozrejme sa podriadime... nebudem sa predsa vzpierať vášmu zazobanému svokrovi, všakže. Ale pred tým, ako si vás odtiaľto odvedú, musíme spísať zápisnicu. Je to predpis, nič osobné. Čiže... podrobíte sa výsluchu. Nebude to dlho trvať! Možno pár minút, možno hodinku či dve, možno celý deň. Možno aj niekoľko dní! Len dúfam, že milá pani Muriel bude trpezlivá, aby počkala v našej malej, smradľavej kancelárii, kým tu skončíme... Tak poďme!“

Phil Marlow sa rozosmial, až mu zabehlo. Rozkašľal sa. „Šerif..! Vedel som, že ste hlupák, ale netušil som, že ste hlupák až kolosálny! Keby sa hlúposť merala sochami, tak by s vami  prehrala aj Socha slobody!“

Šerif John Bee zaťal päste a na tvári sa mu usadil hrozivý výraz; pristúpil k Marlowovi, no vzápätí sa ovládol. „Poďme!“ zavrčal. „Však vás ten smiech prejde!“                                                                     


ANTONA ZÁRUBU PREKVAPILO, KEĎ MU V ŠERIFOVEJ KANCELÁRII PONÚKLI kávu; bola síce slabá, riedka a chutila ako po vypratých ponožkách, no považoval to za prejav dobrej vôle. Phil Marlow si drzo vypýtal pohár whisky a šerifov pomocník mu ju bez reptania priniesol. Šerif John Bee sa  tváril odmerane, musel sa prudko ovládať, aby nevybuchol.

Asi pol minúty sedeli mlčky, potom si šerif John Bee vytiahol z bočného vrecka dlhú a hrubú cigaru a rozšafne si zapálil. Phil Marlow ihneď zareagoval: vybral cigarety, ponúkol Zárubovi a obrodne pripálil. Ďalšiu pol minútu všetci traja fajčili a tvárili sa, že sú tým náramne zaujatí.

„Tak si teraz povedzme niekoľko milých slov,“ prehovoril konečne šerif John Bee a pery mu skrivil  pokus o úsmev. „Keďže pána Marlowa tu mám takmer denne a kedykoľvek ho tu opäť rád privítam, rád by som sa čosi spýtal tu pána... ehm... voláte sa Záruba, všakže. Pane, ste cudzinec a boli ste prvý pri mŕtvole, ktorá ležala pod obrazom Fajčiari ópia. Celkom prirodzene ste aj prvý a hlavný podozrivý. Viete, my tu v Amerike nemáme veľkú dôveru k cudzincom a ešte k tomu je vojna, chápete. Stavím sa o svoj starý klobúk, že porota v štáte Kalifornia by vás bez výčitiek svedomia poslala na elektrické kreslo... Ja viem, viem!“ zvolal rýchlo, keď chcel Záruba protestovať, „dokazovali by ste svoju nevinu, tvrdili by ste, že nemáte motív, že ste sem neprišli kvôli tomu, aby ste niekoho zavraždili, a tak ďalej. My by sme zase predložili dôkazy, výpovede svedkov, aj skutočnosť, že ste chceli obraz odniesť do Európy, chceli ste si ho vziať a pritom vás vyrušil hosť galérie... a tak ste udreli, možno nechtiac, alebo sa vás zmocnila panika, možno ste nechceli mať svedka vašej lúpeže... To už tu poznáme. Proces by sa ťahal celé mesiace, možno by ste mali za sebou toho odporného tučniaka Wolfa a nemenej odporného Marlowa, ale nič by vám to nebolo platné, pretože porotu by to nezaujímalo. Ako vravím, poslali by vás na elektrické kreslo, v lepšom prípade na doživotie, čo je v amerických väzniciach, ak o tom neviete, ešte horšie. Vaša situácia je, povedal by som, beznádejná.“

Šerif John Bee sa zaklonil v kresielku a k povale posielal signály zo svojej cigary. „Pravda, udalosti je vždy možné interpretovať aj inak, ako sa stali, alebo – ako by sa mohli stať,“ povedal rozvážne a zdalo sa, že sa upokojil a svoje emócie má pod kontrolou. „Záleží od uhla pohľadu, záleží od okolností a tiež záleží od hráčov, ktorí sú na scéne. My máme na scéne  aj vplyvných hercov, povedzme, takého ocinka pani Muriel, pána Williama Lestera, ktorý to v Poodle Springs má vari všetko pod kontrolou...“

„Vrátane vás,“ prerušil ho Phil Marlow.

„A ktorý by ťažko znášal, keby bol jeho zať zapletený do vraždy,“ pokračoval šerif John Bee, akoby Marlowa nepočul. „Aj preto okamžite pribehla manželka pán Marlowa, pani Muriel, a priniesla kauciu tisíc dolárov, na ktorú vás oboch prepustíme. Nemôžem povedať, že ma to teší, pretože máme na krku vraždu, ktorú budeme musieť vyšetriť... hoci riešenie sme mali pod nosom. Mohli sme kauciu odmietnuť a trvať na tom, že si vás tu necháme až do súdneho procesu... Ale chápte to ako gesto dobrej vôle. Požadujem však od vás rovnako gesto dobrej vôle. Žiadam od vás, aby ste nikde a nikomu nehovorili o tom, čo ste v galérii Art Rafael videli, čo sa tu stalo a aké to malo dôsledky. Myslím, si, že je to férový návrh.“

„A obraz?“ spýtal sa nesmelo Záruba. „Môžem si ho odniesť?“

„Taká bola predsa dohoda s pánom Steinerom!“ zvolal takmer veselo šerif John Bee. „Obraz je váš. Hneď teraz môžete ísť do galérie a pán Steiner vám obraz odovzdá. Aj tak je to, ako som počul, falzifikát. Chcete k tomu niečo dodať?“

Anton Záruba mlčal, ale Phil Marlow rázne zahasil cigaretu a dopil whisky; vzápätí natrčil pohár a šerifov pomocník mu ihneď nalial.

„Tak ja vám niečo poviem, šerif John Bee,“ prehovoril s nádychom prevahy v hlase. „Najprv vám poviem to, že prijímam váš návrh a že o prípade v Art Rafael nebudeme nikde hovoriť. Oceňujem aj to, že ste nerobili problémy a že nás na kauciu pustíte.“ Napil sa whisky a vo vrecku našmátral cigarety. „Ale nemyslite si, že som úplný idiot, aj keď ma celkom iste za takého považujete. Nie je všetko v poriadku, ako by ste sa nazdávali a teraz celkom dobre chápem, prečo chcete, aby sme o udalostiach v Art Rafael mlčali. Viete, keď sme len pred pár hodinami s pánom Wolfom preberali okolnosti tohto prípadu, tak niečo naznačil... že za týmto všetkým by mohlo byť – čosi iné! Celkom som mu nerozumel. Čo iné? Prikázal mi, aby som sa pozhováral so Saulom Panzerom, kým vstúpime do galérie. Aj som tak urobil, ale tých niekoľko minút, kým mi Saul odovzdával informácie, využil pán Záruba a urobil takmer osudnú chybu! Vošiel do galérie, vošiel tam sám... a našiel pri obraze mŕtvolu. Preto ste nás mohli zatknúť, preto vám to hralo do karát... Ale vy asi neviete, čo viem ja, alebo sa tvárite, že o tom neviete! Saul Panzer, ktorý sledoval galériu a jemu nič neunikne, mi presne popísal, kto do galérie prichádzal, kedy tam prichádzal a ako dlho sa tam zdržal. Bez akejkoľvek pochybnosti vchádzali do galérie ľudia, ktorých nijaké obrazy nikdy nezaujímali. Pravda, našlo sa aj zopár zablúdených milovníkov umenia či obchodníkov s obrazmi, ale skutoční obchodníci boli tí... s ópiom! A Saul Panzer má toľko skúseností a videl toľko ľudí, že ich spoznal. Poznal tých kšeftárov s ópiom a presne má zaznamenané, kedy do galérie vošli pašeráci, aby si vymenili ópium za doláre. Pri preberaní ópia sa zrejme strhla hádka, nuž a jeden z tých pašerákov udrel nejakým obuškom, tyčou, alebo revolverom toho druhého do hlavy... Musíte dobre vedieť, že ak by Saul Panzer prehovoril s takýmito faktami pred súdom, tak vašu teóriu o Zárubovej vražde rozbije na atómy! Panzer už veľakrát svedčil a vždy, opakujem, vždy hovoril nezvratnú pravdu!“

Phil Marlow sa trochu zadýchal, pretože medzi vetami si dal riadny šluk. „Naša dohoda platí, šerif John Bee,“ pokračoval po chvíli. „Bol by som však rád, keby ste si uvedomili, že od tejto chvíli mi budete čosi dlžný. Mám vás totiž v hrsti. Ani na okamih nepochybujem o tom, že ste o tom špinavom kšefte vedeli. Dokonca si trúfnem povedať, že ste za ochranu brali peniaze. A možno o tom vedel aj môj milovaný svokor Willy Lester. Zrejme jediný, kto o tom netušil, bol majiteľ galérie pán Steiner. Hoci ani o tom nie som si istý...“

Šerifovi postupne červenela tvár, až bola takmer fialová; rysy tváre mu stvrdli a od zlosti prehryzol cigaru. „Ak poviete ešte jedno slovo, tak vám vlastnoručne odstrelím gebuľu..! Už aj vypadnite!“

Phil Marlow sa lenivo postavil a zazíval. „Vypadnem. Ale predtým si, s vašim súhlasom,  vezmem od pomocníka zvyšok whisky vo fľaši. Noc v tej vašej smradľavej cele dá našincovi riadne zabrať. A čo už taký cudzinec! Ten sa až trasie, aby si mohol vypiť...“

Priemer: 4.2 (5 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama