Reklama

Fajčiari ópia VI. časť

Krimi prípady reportéra AZ Antona Zárubu
Počet zobrazení: 1730
Spisovateľ Ľuboš Jurík dokončil sériu Krimi prípadov reportéra AZ, jej posledný, 20.  zväzok vyjde v Matici slovenskej koncom roka. Prinášame poslednú časť príbehu nazvaného Fajčiari ópia. V roku 2012 sme uverejnili zo série autorov krimi príbeh Vlasť je tam, kde nikto nebol. Vlani zase román Rok dlhší ako storočie. Posledné dni Alexandra Dubčeka (10).
Fajčiari ópia I. časť
Fajčiari ópia II. časť
Fajčiari ópia III. časť    
Fajčiari ópia IV. časť
Fajčiari ópia V. časť


                                                                      

„PRÍPAD SA EŠTE NEKONČÍ,“ POVEDAL GREGORY WOLFE, KEĎ ZASE VŠETCI SEDELI  v jeho pracovni a hodnotili udalosti posledných hodín. „Končí sa pre pána Zárubu, ktorý si odnesie so sebou falzifikát obrazu Fajčiari ópia... čím zrejme nepoteší môjho dávneho priateľa z Peterburgu. Ale on si svoju úlohu splnil. Bude však musieť zistiť, ako sa ten obraz dostal do Ameriky, kto ho tam poslal a prečo chceli Dlugolinského oklamať.“ Privrel viečka a ako to mal vo zvyku vypúšťal vzduch pomedzi pery; pripomínalo to tiché bublanie vriacej vody. „Nakoľko vôbec nepoznám pomery v rodine Dlugolinských, tak nebudem vynášať úsudky. Možno je zlodej obrazu jedným z rodiny kniežaťa, čo by nebolo nič neobvyklé. Len nechápem, prečo zlodej poslal do Ameriky falzifikát. Nemohol si predsa myslieť, že obchodníci s ukradnutými obrazmi sú takí hlupáci, že nerozoznajú kópiu od originálu... najmä ak ide o takéto vzácne dielo! Niečo za tým bude.... Možno chcel odviesť pozornosť od skutočného originálu, ktorý je niekde dobre ukrytý, alebo ho zlodej predal bohatému zberateľovi v Európe, no chcel vytvoriť dojem, že Fajčiari ópia sú v Amerike... a tým naviesť na falošnú stopu. Čiastočne sa mu to podarilo. Ja však odporúčam zamerať sa na členov rodiny, či na ľudí, ktorí sú rodine blízki, hľadať nejaké motívy v minulosti. Peniaze, vášeň, pomsta, zrada... všetky tie temné veci! Ale to už v tejto chvíli nie je môj problém...“

„Povedali ste, že prípad sa nekončí?“ spýtal sa Phil Marlow, keď sa Wolfe odmlčal. „Zaiste ste tým mysleli, že sa nekončí pre nás...“

„Mňa si nikto nenajal,“ odpovedal Wolfe. „Ani majiteľ galérie, ani šerif, ani váš vplyvný svokor pán Lester. A vy si ma sotva najmete...“

„Ja nemám dôvod,“ zašomral Marlow. „To je robota pre šerifa.“

Gregory Wolfe varovne nadvihol ukazovák pravej ruky. „Ale Marlow! Pri vašej inteligencii som očakával, že trochu rozhýbete mozog. Prečo by to mala byť robota pre šerifa? Rozprávali ste sa predsa so Saulom Panzerom, však? Saul! Čo ste zistili?“

Saul Panzer sa dôležite vystrel, trochu zmraštil čelo a chvíľu mlčal; nikdy si nerobil obsiahle poznámky, mal obdivuhodnú pamäť a nadpriemerné pozorovacie schopnosti. „Nemal som veľa času na pozorovanie, ale podľa sledovania galérie Art Rafael som zistil niektoré skutočnosti a z nich môžem odvodiť určité závery.“

„Do toho Saul,“ povzbudil ho Archie Goodwin.

„Musel som byť veľmi opatrný a často som menil prestrojenie,“ pokračoval Saul Panzer, „pretože ulica, na ktorej stojí galéria je veľmi pokojná a do galérie chodí málo návštevníkov. Keďže sa v ľudských typoch tak trochu vyznám, ihneď mi bolo nápadné, že do galérie chodia ľudia, ktorých na prvý pohľad obrazy nezaujímajú. Nehovoriac o tom, že vždy, keď vošli do galérie, nenápadne sa pristavili pri jednom alebo druhom strážcovi a chvíľu sa radili. Nikdy sa dlho nezdržali, asi po troch – štyroch minútach zase vyšli. Nezdá sa mi, že za takýto krátky čas by si stihli pozrieť výstavu... Vyplýva mi z toho, že vošli do galérie iba preto, aby tam niečo odovzdali a niečo prebrali. Asi tušíte, čo by to mohlo byť...“

„Pokračujte Saul!“

„Očakával som všeličo, ale že do galérie príde šerif John Bee, to mi ani vo sne nenapadlo,“ hovoril Saul Panzer vecne. „Bol sám, auto nechal zaparkované asi sto metrov od galérie. Zo svojho stanoviska som videl čiastočne aj do vestibulu a tak mi neušlo, že šerif sa pristavil pri strážcoch a tam sa s nimi asi päť minút zhováral. Obrazy ho vôbec nezaujímali.“

Wolfe sotva badateľne prikyvoval. „Presne ako som si myslel...“

„Ak je to tak, to by mohlo šerifovi zlomiť väz,“ povedal Phil Marlow. „Ale nie je žiadny dôkaz. Len dohady.“

„Myslíte si, že Saul Panzer je dôveryhodný človek?“ spýtal sa nevinne Wolfe.

Phil Marlow sa uškrnul. „Nepoznám nikoho, kto by mohol byť dôveryhodnejší,“ povedal rázne. „Ten presvedčí každú porotu!“

Wolfe nadvihol ľavé obočie. „Saul, dôkaz!“

Saul Panzer sa zamrvil na stoličke. „Kým som sa zhováral s pánom Marlowom, tak náš priateľ z Európy vošiel do galérie,“ začal rozvážne. „Asi to nemal robiť. Pred obrazom našiel ležať mŕtvolu a tým sa stal podozrivým z vraždy. Je však pozoruhodné, že už o niekoľko minút po tom, ako sa našla mŕtvola, dokvitol do galérie šerif John Bee aj s pomocníkom a v pätách mu boli obaja strážcovia. Bolo mi čudné, že sa to tak rýchlo dozvedel, skôr som mal dojem, že bol na to prichystaný. Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo a ja som využil zmätok, ktorý tam nastal...Mal som isté inštrukcie od pána Wolfa, tak som išiel naisto. Išiel som k obrazu Fajčiari ópia, pán Marlow ma však predbehol a ukázal mi, čo je za obrazom... V tej chvíli sa tam objavil šerif a balíček sa roztrhol, spadol na zem. Bol to dôkaz, ale už ho nemáme. Vtedy som zmizol, no keď sa situácia upokojila, vrátil som sa do galérie v prezlečení za ctihodného znalca umenia. Išiel som rovno k obrazu...“

Dramaticky sa odmlčal, potom siahol do vnútorného vrecka a s končekmi prstov vytiahol neveľký balíček. Opatrne ho položil na stôl pred Gregory Wolfa. „Čo myslíte, čo je tam?“

Archie Goodwin sa nadýchol. „Ópium...“

„Presne tak,“ prikývol Saul Panzer. „Ópium tej najlepšej kvality. Bol skrytý v špeciálnej skrýši na zadnej strane obrazu. Boli tam totiž balíčky dva! Ktovie, ako dlho si takto pašeráci vymieňali tovar. A ktovie, ako dlho o tom šerif John Bee vedel a aké mal z toho provízie. A ktovie, či o tom vedel aj svokor pána Marlowa a kryl šerifa. A ktovie, či šerifa aj teraz podrží... Čoskoro budú voľby do mestského zastupiteľstva a voličom by sa zrejme nepáčilo, keby sa dozvedeli, že ich šerif pomáhal pašerákom ópia...“

„Dobrá práca, Saul,“ zahundral Wolfe. „Ako dôkaz to bude stačiť...“

Phil Marlow si nervózne šúchal bradu. „Mohol by som si... ten balíček vziať?

Wolfe posunul hlavu zľava doprava ako veľký leguán. „Predbežne si ho tu necháme. Bude v bezpečí. Pre prípad, ak by sa váš svokor rozhodol, že si ma najme na vyšetrenie prípadu... Páni! Čaká nás rozlúčková večera. Pán Záruba sa zajtra aj s obrazom vracia do Európy. Fritz  pripravil jedlá, o akých sa mu bude snívať aj pri plavbe cez Atlantik...“
                                                               

ARCHIE GOODWIN VIEZOL ANTONA ZÁRUBU NA LETISKO. Auto išlo po pobrežnej autostráde veľmi pomaly, akoby chcel Goodwin ešte pred odletom ukázať Zárubovi krásy Kalifornie, alebo sa mu s ním ťažko lúčilo a chcel si vychutnať posledné spoločné chvíle. Zárubovi takáto jazda vyhovovala, pretože si naozaj užíval pohľad na nádherné scenérie, no zároveň cítil ťažobu blížiacej sa rozlúčky. Uvedomoval si, že za tých niekoľko dní, ktoré strávil v Los Angeles – a ktoré mu pripadali dlhé ako niekoľko vesmírnych rokov – si zamiloval tento kút sveta, ale si aj obľúbil svojrázneho Gregory Wolfa, Archie Goodwina a Phila Marlowa; pripadal si ako člen tejto nenapodobiteľnej pospolitosti. Opäť si uvedomil, že ak by chcel niekde na svete žiť – okrem svojho milovaného Slovenska – tak by to bola Amerika, akokoľvek si bol vedomý aj toho, že je to krajina zločinu, korupcie a bezprávia: ale aj krajina budúcnosti. Bol spokojný, pretože v hrubej tube niesol zrolovaný obraz Vereščagina z galérie Art Rafael. Majiteľ galérie pán Steiner mu vystavil dobrozdanie potvrdené notárom, že Fajčiari ópia sú v jeho legálnej držbe a že súhlasí s vývozom obrazu do Európy. Pre každý prípad...

„Dúfam, že sa v poriadku vrátite do Európy,“ prehovoril Archie Goodwin. „Počul som v rádiu, že v Atlantiku sú ostré námorné a letecké bitky. Nemci útočia na konvoje do Británie a napádajú aj civilné lode. Už aby bolo po tejto prekliatej vojne..!“

Anton Záruba zamyslene prikývol. „Už aby bolo po nej... Rád by som sa vrátil domov. Len neviem, či ešte mám nejaký domov...Kde to je?“

Archie Goodwin sa pousmial. „Nad tým som nikdy nepremýšľal. Domov je všade tam, kde je sloboda. Pre mňa je domov Amerika. A keby ste niekedy mali pocit, že aj vašim domovom je Amerika, tak sa tu zastavte. Vždy sa pre vás nájde nejaká práca, pravda, ak vám nebude vadiť, že sa tu občas zjaví šerif John Bee a jeho politickí mecenáši. Ale lepšie to nebude...“

„Vždy to môže byť lepšie,“ zašomral Záruba. „Ale aj horšie. Keď niekedy pôjdem okolo, tak sa určite zastavím...“

„Už sa na to teším! V každom prípade dám už teraz chladiť whisky...“

Rozlúčili sa ako starí frontoví vojaci. Záruba mal pocit, že v očiach Archieho Goodwina sa zaleskli slzy: ale mohol to byť iba odraz zapadajúceho slnka nad širokým priestorom Pacifiku.
                                                                   

ZAOCEÁNSKY PARNÍK STELLA ARTOIS S PORTUGALSKOU ZÁSTAVOU sa odrazil od dlhočizného móla a nebadane sa vzďaľoval od amerických brehov. Na prístavisku stáli známi, priatelia či príbuzní pasažierov, ktorí cestovali do Európy. Na budovách prístavu viali americké vlajky a v neďalekom parčíku hrala vojenská kapela. Parník Stella Artois mieril na Azorské ostrovy a odtiaľ do Lisabonu.

Anton Záruba stál na palube, opieral sa o zábradlie a tak ako ostatní pasažieri, aj on mával na rozlúčku. Nemal komu, nikto sa s ním neprišiel rozlúčiť, no kýval Amerike, New Yorku, v duchu sa lúčil s Archie Goodwinom a Phil Marlowom, s domom Gregory Wolfa, aj so Saulom Panzerom a skvelou Fritzovou kuchyňou. Bolo mu clivo, no už sa tešil na Julianu a pokojnú ženevskú promenádu...

Spomínal: keď priletel do New Yorku, našiel si skromný penzión na Bowery Street a keďže parník do Európy mal odchod až o dva dni, mal čas opäť sa poprechádzať po známych častiach New Yorku, ale aj navštíviť hlavné sídlo firmy Heleny Rubinstein.

Majiteľku svetoznámej spoločnosti tam nezastihol – bola vraj na stretnutí s prezidentom Spojených štátov Roosveltom v Bielom dome vo Washingtone –, ale na jej sekretariáte ho čakali dve obálky: jedna bola adresovaná Anne Rubinstein, druhá Juliane Broniewskej. Mladý usmievavý tajomník mu vysvetlil, že v obálke pre Annu Rubinstein je formálne pozvanie do USA, záruka od Heleny Rubinstein a aj lodný lístok z Lisabonu do New Yorku. V obálke pre Julianu je ponuka od firmy Helena Rubinstein na otvorenie zastúpenia v Ženeve pre celé Švajčiarsko a v prípade víťazného skončenia vojny aj pre Francúzsko a Taliansko. Bola to veľkorysá ponuka a v prípade, že bude Juliana súhlasiť, firma Helena Rubinstein je pripravená poskytnúť úvodný kapitál dvadsaťpäťtisíc dolárov. Bola to nepredstaviteľná suma a Zárubovi sa takmer podlomili kolená; zachoval sa však dôstojne a povedal, že to slečna Broniewska dôkladne zváži. Veď vojna sa ešte neskončila.

Plavba z Ameriky do Európy nebola taká príjemná ako na lodi Vittoria; Atlantik bol nepokojný, more sa vzdúvalo, vlny prudko udierali do provy i do bokov, dul silný vietor a takmer neprestajne pršalo. Napriek zlému počasiu sa Anton Záruba dosť často zdržiaval na palube a spod širokej lodnej striešky hľadel na more, premýšľal, snažil sa zachytiť aj ten najmenší pohyb vo vlnách či pod chmúrnou oblohou. Po troch dňoch plavby uvidel na nebi dve stíhacie bombardéry, ktoré sa blížili k Stelle Artois; zopárkrát zakrúžili nad loďou, no držali sa pomerne vysoko: na tú diaľku sa nedalo rozoznať, aké majú znaky, no podľa typov  to zrejme boli lietadlá americkej armády. Po niekoľkých minútach rovnako nečakane zmizli, ako sa zjavili.

Záruba sa nechcel zaťažovať udalosťami predošlých dní, ani nechcel myslieť na to, čo ho čaká po príchode do Ženevy; napriek tomu sa mu niektoré udalosti vnucovali do mysle a takmer proti svojej vôli musel zvažovať, čo povie kniežaťu a ako vysvetlí, že obraz, ktorý priniesol, je len kópia – že je falošný. Podarí sa mu rozuzliť to zamotané klbko vzťahov v rodine Dlugolinských? Príde na to, ako obraz zmizol zo sídla v Ženeve, kto dal namaľovať kópiu a ako sa dostal do Ameriky? A vôbec – prečo bolo treba zhotoviť kópiu, keď zlodej mohol poslať do Ameriky originál? A potom to najdôležitejšie – kde je originál Fajčiarov ópia? Kam ho skryli, kto ho má?

Musel myslieť aj na slová Gregory Wolfa, že pre nich sa prípad nekončí, ale len začína. Bude Wolfe s Philom Marlowom pokračovať v pátraní, zistia, kto vraždil v galérii Art Rafael a či bol do prípadu namočený aj šerif John Bee? Alebo aj milionár William Lester, svokor Phila Marlowa? Vypátrajú, kto tam predával a kupoval drogy? Lenže... čo je Antona Zárubu po tom? To už naozaj nie je jeho starosť, bol však vnútorne presvedčený, že Gregory Wolfe prípad vyrieši: pravda, ak si ho niekto najme. Ak si ho niekto najme... pretože bez mastného honoráru sa Gregory Wolfe do prípadu nepustí. Pritom od starého priateľa z Peterburgu, kniežaťa Dlugolinského, nepýtal žiadnu odmenu. Zvláštne... Zrejme puto medzi týmito dvomi mužmi muselo byť veľmi silné. Alebo bolo za tým niečo iné?

Nemal odpoveď ani na otázku, kde sa zjavil a kto bol imigračný úradník, ktorý sa predstavil ako Holmes a ktorý sa mu prihovoril na lodi Vittoria. Nebolo to čudné? Prečo sa práve Holmes plavil na lodi, kde bol aj Záruba, prečo sa vypytoval na účel jeho cesty? Vedel o ňom, sledoval ho už v Lisabone? Patril Holmes do nejakej vyšetrovacej skupiny, ktorá pátrala po ukradnutých obrazoch?

Nepoznal odpovede, no musel sa zmieriť s tým, že žiadne odpovede nejestvujú. Alebo... ony sú, ale on sa ich nikdy nedozvie.

Minúty, hodiny, dni ubiehali veľmi pomaly, zdali sa mu nekonečné ako šíre priestory Atlantiku. Čas sa vliekol, vnútri ho spaľovala netrpezlivosť, no zároveň cítil akúsi voľnosť a neohraničenú slobodu: nič ho neobmedzovalo, nikam sa neponáhľal – veď sa ani nemohol! – nič mu nebránilo púšťať  myšlienky do bezbrehého priestoru a nemať za nič zodpovednosť. Bol to nový pocit, ktorý dosiaľ v živote nepoznal; možno aj preto si ho v duchu pochvaľoval a naplno užíval.

Po štyroch dňoch plavby sa more upokojilo, mračná sa rozplynuli a na oblohe sa ukázalo slnko; chladný vietor vystriedalo bezvetrie, náhle bolo veľmi teplo a na palubu sa vyrojili cestujúci. Na obzore sa zjavil úzky pás pevniny: boli to Azorské ostrovy a parník zamieril k ostrovu Madeira. O niekoľko hodín už Stella Artois kotvila v prístave Funchal a cestujúci mohli na niekoľko hodín vystúpiť.

Aj Anton Záruba zišiel na pevninu a s pôžitkom vdychoval čerstvé vône magnólií, slaný morský opar, ale aj lákavé pachy malých krčmičiek a reštaurácií; zrazu akoby bol v inom čase a inom svete, mimo ľudských protivenstiev, v živote bez vojen a zabíjania. Uprostred malebného námestíčka neďaleko prístavu si našiel malú reštauráciu a chcel si objednať kávu; potom si však všimol, že muži pri vedľajšom stolíku popíjajú akýsi tmavý nápoj. Spomenul si, že ostrov Madeira je známy silným portským vínom. Kývol čašníkovi a ukázal na poháriky s vínom: čašník ihneď pochopil a vzápätí mu priniesol dvojdecový pohár s portským.

Víno malo ťažkú, korenistú vôňu, sýtu tmavohnedú, až červenú farbu a už prvý dotyk na jazyku bol zážitkom; Záruba vychutnával trpko-sladkú chuť portského a mal pocit, že v jednom dúšku nebol iba nápoj, ale aj vôňa povetria, rozkvitnuté magnólie, slaný pach mora a rozmarné boky mladých žien. Len čo vypil svoj pohár portského, objednal si ďalší; nutkalo ho zapáliť si cigaretu, povedal si však, že bude škoda kaziť si arómu portského  nikotínom a tak tabatierku s cigaretami schoval späť do vrecka.

Portské mu zľahka stúpalo do hlavy a v jednej chvíli mal neodbytný pocit, že už nič nie je dôležité, len tento ostrov, mestečko na pobreží, toto malé námestie, štýlová reštaurácia a pohár portského, že nezáleží na ničom – ani na vojne, na ukradnutom obraze, na pašerákoch ópia, ani na Amerike a Európe,  na kniežati, na Bratislave, ba ani na Juliane – iba na tomto okamihu. Pomyslel si, že zostane sedieť, nechá parník odplávať, vypije ďalší pohár portského a zostane tu žiť... nech už bude robiť čokoľvek.

Bola to príliš krásna predstava, aby trvala dlhšie, ako je znesiteľné; Záruba nad takouto myšlienkou v duchu rázne zavrtel hlavou a keď mu chcel čašník ponúknuť ďalší pohár, tak odmietol. Posunkami mu však naznačil, že si chce kúpiť na cestu fľašu portského; čašník aj teraz rýchlo pochopil a o chvíľu mu priniesol hneď dve baňaté fľašky obalené slamou; v jednej fľaške mohli byť tak dva litre vína. Záruba sa usmial a spokojne prikývol; keď sa šťastne vráti do Ženevy, bude si pri poháriku portského spomínať na americké dobrodružstvo.

Naznačil čašníkovi, že chce zaplatiť: ten od neho vypýtal doláre len za dve fľaše vína a gestami ukázal, že vypité portské je grátis, je pozornosť majiteľa...

Keď sa Stella Artois odrazila od brehu a pomaly sa vzďaľovala od Madeiry, Anton Záruba stál na palube s príjemným smútkom v duši; pozeral na ostrov, ktorý mu pripadal ako pokojný bod v nepokojnom svete, ako vysnívaný raj v pominuteľnom živote, raj, kde mu nebolo dopriate žiť...
                                      

ANTON ZÁRUBA VYSTÚPIL Z LODE POSLEDNÝ. POROZHLIADOL SA, hoci vedel, že ho nikto nečaká, no akosi podvedome hľadal Annu Rubinstein, alebo mladého drožkára Augusta, ktorý ho pred niekoľkými odviezol do skromného penziónu. Osobný prístav v Lisabone bol takmer prázdny, cestujúci postupne odchádzali, len prístavní robotníci vykladali z parníka Stella Artois  tovar z Ameriky. Najbližšie spojenie z Lisabonu do Marseille mal až o dva dni, tak mu nezostávalo nič iné, len sa ubytovať v penzióne; okrem toho mal dôležitý list s odporúčaním. Záruba prešiel na širokú ulicu pred prístavom, po chvíli váhania si najal inú drožku a kázal sa odviezť do penziónu, kde bývala Anna Rubinstein.

Nič sa tu nezmenilo: dom bol obrastený popínavými kvetmi, vydláždené nádvorie bolo prehriate slnečnými lúčmi, na múriku sa vyhrievali mačky. Len čo urobil niekoľko krokov po terase, otvorili sa dvere a na prahu stála pani domáca Augusta, akoby ho čakala. Chabo sa usmiala a nevtieravým gestom ho pozvala ďalej. Uviedla ho do tej izby, v ktorej sa ubytoval pri svojom príchode a naznačila mu, že o chvíľočku mu pripraví niečo na zjedenie.

Vybalil si veci z kufra, osobitne vybral puzdro so stočeným obrazom Vereščaginovej kópie a uložil ho do skrine. Prezliekol sa do pohodlných letných šiat a v dobrej nálade vyšiel na dvor. Mimovoľne sa poobzeral, či niekde neuvidí Annu Rubinstein.

Na terase už bol pripravený stolík a na ňom nakrájané plátky šunky, bochník tvrdého syra, biely chlieb a karafa s červeným vínom. Vďačne sa usmial na Augustu a posadil si za stôl.

Nalial si vína, no ešte nezačal jesť, keď pred domom zahrkotali kolesá drožky a vzápätí vošiel Augusto; mimovoľne sa objali ako starí priatelia a Augusto sa tiež posadil za stôl.

Chvíľu sa rozprávali o Zárubovej ceste do Ameriky, o jeho zážitkoch a pocitoch, pozvoľna popíjali a zajedali kúskami šunky, syra a chleba. Potom sa Záruba spýtal na Annu Rubinstein.

„Stretol som sa v New Yorku s jej sesternicou Helenou,“ povedal Augustovi. „Darí sa jej, je to veľmi úspešná žena. Poslala po mne pozývací list pre Annu. Tá sa poteší... Mohol by som sa s ňou stretnúť? Cestu do Ameriky má otvorenú.“

Augusto odvrátil tvár, vyhol sa Zárubovmu pohľadu. „Nie, už sa s ňou nestretnete,“ odpovedal a pozeral ponad strechy domov na prístav a otvorené more. „Tri dni po vašom odchode zomrela...“

Anton Záruba nasucho preglgol. „To je... to je smutné,“ zajachtal. „Zomrela... zomrela práve teraz, keď mohla odcestovať do Ameriky. Keď sa jej mohol splniť sen...“

„Bola veľmi chorá,“ povedal Augusto opatrne. „Ale zomierala pokojne, netrpela... Lekár jej dal nejakú utišujúcu injekciu. Posledné slová hovorila vo svojom rodnom jazyku. Asi sa modlila... Bola taká... krehká!“

„Ten list jej už nepomôže. Ale aj tak vám ho tu nechám... len ako spomienku. Možno však pomôže niekomu inému... kto by mohol získať doklady. Niekedy sa to tak robí...“

Augusto prikývol. „Áno. Niekedy sa to tak robí. Mŕtvi občas pomáhajú živým...“

Anton Záruba trochu neistým krokom prešiel do svojej izby a z kufríku vybral list určený Anne Rubinstein. Pohľad mu padol na dve fľašky portského vína, ktoré priniesol z Madeiry; akosi mimovoľne sa rozhodol, že jednu fľašku položí na stôl a spoločne ju s Augustom a Augustou vypijú.

Potom už takmer mlčky sedeli všetci traja za stolom, len kde-tu prehodili nejaké nezáväzné slovíčka, popíjali červené víno a potom portské, pozerali, ako sa pozvoľna stmieva a slnko sa nebadane ponára do vĺn Atlantiku; súmrak sa rýchlo rozprestrel nad mestom i morom a napokon bolo vidno len girlandy blikajúcich svetiel v prístave, ktoré pripomínali plamienky zblúdilých duší.
                                                         

NA ŽENEVSKEJ CENTRÁLNEJ STANICI ČAKALA ANTONA ZÁRUBU JULIANA s Anastáziou. Obidve objal; o čosi mocnejšie si ho pritisla Anastázia. Obe však boli zjavne rady, že sa vrátil.

Kým sa viezli cez botanickú záhradu a potom po Route de Lausanne do štvrti Bellevue, kde bývali (auto obratne viedla Anastázia), Záruba stručne a trochu nesústredene odpovedal na otázky žien.

„Takže sa obraz našiel?“ pýtala sa už druhýkrát Anastázia. „Takže ste ho priniesli?“

„Našiel, priniesol,“ odpovedal Záruba trpezlivo. „Má to však háčik...“

„To nám musíte vysvetliť,“ naliehala Anastázia.

„Vysvetlím, prirodzene,“ prikývol Záruba. „Bol by som však radšej, keby som to mohol objasniť... pred všetkými, koho sa to týka.“

„Pred našou rodinou?“

„Bolo by to možné?“ odpovedal otázkou Záruba. „Viete, čosi také ako bolo to nedávne rodinné stretnutie, pozvite rodinu, aj pánov Lavrova a Reitera. Mohli by ste to zariadiť?“

„Zaiste. Ale... myslíte, že je to nevyhnutné?“

Záruba zľahka pokrčil ramenami. „Nuž... nie je to nevyhnutné. Ale v tomto prípade sú zainteresovaní všetci tí, s ktorými sme sa stretli na rodinnej slávnosti. Bolo to pri tom jubileu, pri príležitosti...“

„Áno, viem,“ prerušila ho Anastázia Michailovna. „Otec si na také stretnutia potrpí. Pripomína si všetko, čo súvisí s Ruskom. Miluje ho a nenávidí zároveň. Ako väčšina ruských exulantov. Mne je to cudzie... až smiešne. Ale nechajme to! Prečo chcete, aby sme sa všetci zase stretli?“

„Kvôli tomu obrazu. Bude dobre, keď si to všetci vypočujú. A bude dobre, keď to bude čo najskôr. Ak by to bolo možné, pripravte maliarsky stojan, na ktorý je možné pripevniť obraz.“

„Je to akési tajomné,“ zašomrala Anastázia. „A záhadné. Takýto ste nebývali...“

Anton Záruba sa usmial, aj keď ho Anastázia nemohla vidieť. „Ako viete, aký som býval?“ spýtal sa pobavene. „Ale to predsa nie je dôležité. Chcem vás len všetkých informovať, ako som sa k obrazu dostal a čo všetko s tým súvisí. Pre niekoho to bude prekvapenie... ale pre niekoho asi nie.“

„Hovoríte v hádankách. Ale dobre! Vidím, že nemá zmysel na vás naliehať. Som rada, že ste sa vrátili aj s obrazom... A to stretnutie určite zorganizujem. Predpokladám, že predtým budete chcieť hovoriť s otcom...“

„Musím si trochu oddýchnuť. Cesta bola namáhavá. Úlohu som splnil. Povedzte kniežaťu, že som sa vrátil s Fajčiarmi ópia.“

Auto sa zastavilo pri chodníku pred domom, kde mala Juliana byt.

„Nechcete, aby som ten obraz odniesla otcovi?“ spýtala sa Anastázia.

„Ďakujem za unúvanie,“ odpovedal Záruba zdvorilo, „ale ak dovolíte, radšej si ten obraz zatiaľ nechám. Je súčasťou mojej správy z Ameriky...“

„Vidím, že si s vami neporadím,“ povedala Anastázia a snažila sa, aby jej hlas pôsobil bezstarostne. „Občas ste veľmi tvrdohlavý. Obdivujem Julianu, že to s vami tak dlho vydržala! A zároveň jej závidím...“


„TAK SI TO POČULA,“ POVEDAL ANTON ZÁRUBA JULIANE, keď sa pohodlne usadil v kresle a nalial si do pohára dobre vychladený rizling. „Anastázia ťa síce obdivuje, že si so mnou tak dlho vydržala, ale zároveň ti závidí! Mohla by aj mňa trochu obdivovať... že to tak dlho vydržím s tebou! Nie je to nespravodlivé?“

Juliana obišla kreslo, zozadu ho objala a pobozkala na čelo. „Je to nespravodlivé! Ľutujem ťa, ty chudáčik... Ale tentoraz si sa prekonal!“

Záruba sa spokojne uškrnul; so zadosťučinením sledoval Julianu, ktorá vari už po piaty krát čítala list od Heleny Rubinstein.

„Uvedomuješ si, čo to znamená?“ zvolala nadšene a trepotala listom. „Zastupovať Helenu Rubinstein v Európe? To je úspech, to je bohatstvo... Paríž, Londýn, Miláno, Viedeň!“

„Za všetkým je náhoda,“ povedal Záruba pokojne. „A smrť jednej ženy...“

„Smrť jednej ženy?“

Záruba vyrozprával Juliane príbeh Anny Rubinstein, jej márne čakanie na vízum do Ameriky, jej chorobu a smrť. „Keby som sa v Lisabone náhodou nestretol s Annou, tak sa nikdy nedostanem k Helene Rubinstein. Nemal by som dôvod...Jedna udalosť podmieňuje druhú, šťastie sa strieda s nešťastím. Pripadá mi to celkom prirodzené...Nie je náhoda, že rodina Rubinstein pochádza z Krakova? Pani Helena mi dokonca povedala, že poznala vašu rodinu a vie, čo ťa postihlo...“

„Viem, že pochádzajú z Krakova. Viem, že Helena Rubinstein emigrovala. Nikdy som si však nepomyslela, že sa naše cesty stretnú...Čo sa stalo Anne, je veľmi smutné... ale nič nezvyklé. Svet je obrátený na hlavu...“

Anton Záruba si odpil riadny dúšok vína. „Raz sa táto vojna skončí. Potom bude zase svet slušné miesto na život. Dúfajme...“

„Teraz je pre mňa prvoradá ponuka Heleny Rubinstein. Pravdaže ju prijímam... a hneď od zajtra sa pustím do práce..!“

Záruba ju po dlhom čase videl naozaj šťastnou, plnou energie a predsavzatí; bol rád, že to bola aj jeho zásluha.

„Vidíš aká som sebecká!“ zvolala Juliana. „Myslím iba na to nečakané šťastie! Bola by som zabudla... prišla ti veľká obálka zo Slovenska. Poštová pečiatka je z Bratislavy.“

„Ach!“ Záruba sa nadvihol v kresle. „Pošta z Bratislavy? To môže byť len od...“

Juliana vrtko vybehla z izby a vzápätí sa vrátila s veľkou, no tenkou obálkou. „Samotnú ma to veľmi prekvapilo. Kto ti môže písať?“

Anton Záruba poobracal obálku zo všetkých strán, pozorne si pozrel strojom napísanú adresu a potom lúštil pečiatku na známke s portrétom prezidenta Slovenského štátu Jozefom Tisom. Opatrne obálku otvoril, vybral z nej hárok popísaného papiera a jeden prefotený dokument. Rovnako opatrne položil obsah obálky na stolík pri kresle, prešiel po papieroch bruškami prstov a potom začal čítať.

Juliana ho nevyrušovala; stála obďaleč a s napätím v tvári ho sledovala.

Keď Záruba dočítal, mlčky podal oba papiere Juliane. Prekvapene sa na neho pozrela a posadila sa do kresla oproti nemu; prekvapenie na jej tvári bolo čoraz očividnejšie a keď dočítala, spustila ruky do lona.

„To je šokujúce,“ zašomrala. „Ak je to pravda, potom...“ Nedokončila myšlienku.

„Nepochybne, je to pravda. Ten dokument je pravý. A ten pán, ktorý mi list poslal, sa nezvykne mýliť...“

„Všetko je zrazu inak,“ povedala Juliana zamyslene. „Čo s tým chceš urobiť? Ako ťa poznám, vopred mi nič nepovieš...“

„Zatiaľ si to nechám pre seba,“ odvetil Záruba s miernymi rozpakmi. „Nie, že by som ti nedôveroval! Predsa len, človek sa občas môže prerieknuť, prezradiť sa gestom... Nechcem, aby sa čokoľvek dozvedeli, kým im to sám nepoviem. Musím si to v hlave zrovnať... A okrem toho, ty budeš mať teraz plno starostí s Helenou Rubinstein!“

Chápavo sa usmiala. „Nič iné som ani nečakala. Neviem sa však dočkať, kedy sa zase zíde celá tá spoločnosť..!“       
                                                   

ZASE SA UKÁZALO, AKO KNIEŽA DLUGOLINSKÝ MILUJE POMPÉZNE spoločenské udalosti. Veľký salón aj priľahlé miestnosti boli vysvietené, na prestretých stoloch bolo bohaté občerstvenie, nechýbalo kvalitné víno a francúzsky koňak. Hostia boli slávnostne vyobliekaní, akoby sa chystali na premiéru do opery. Objednaní sluhovia mali jednotné uniformy a nad všetkými prísnym okom dohliadala komorná Katarína Filipovna.

Prišli všetci a netajili nervózne očakávanie: sám knieža mal skvelú náladu, vypil už zopár pohárikov koňaku, snažil sa byť vtipný a zabával spoločnosť starými historkami z Ruska. Zdalo sa, že hostia boli spokojní a uvoľnení, no predsa sa kdesi v ich správaní skrývala akási obava a neistota; prázdny maliarsky stojan radšej zďaleka obchádzali.

Ženy boli oslnivo pôvabné: Anastázia aj Matilda mali jednoduché čierne róby, ktoré zvýrazňovali ich ladnú krásu, no najpríťažlivejšia bola Juliana, ktorá mala dlhé biele šaty a z jej vnútra vyžarovala sebaistota; len Anton Záruba vedel, že pocit prevahy nad osudom v nej prebudila spolupráca s Helenou Rubinstein.

Páni sa s predstieranou nenútenosťou vnucovali Antonovi Zárubovi a snažili sa od neho vymámiť akékoľvek informácie: kde sú Fajčiari ópia? Ako sa k obrazu dostal? Čo pri tom zistil? Aká bola cesta cez Atlantik? Nemal problémy s colníkmi?

Záruba sa však s rovnakou nenútenosťou vyhýbal odpovediam a uisťoval panstvo, že čoskoro uvidia nielen obraz, ale sa dozvedia všetky podrobnosti. A nielen to: aj čosi viac.

Vari po polhodine sa knieža Dlugolinský odhodlal, postavil sa doprostred salóna a hlasno zatlieskal. Spoločnosť ihneď stíchla a všetky zraky sa upreli na knieža.

Michail Pavlovič priam žiaril dôstojnosťou: vzletnými slovami privítal rodinu, priateľov, známych, pričom nezabudol spomenúť milovanú domovinu a prekliať režim boľševikov.

„Viete, prečo sme sa tu zišli,“ povedal vzrušeným hlasom. „Pán Anton Záruba sa vrátil z Ameriky a stalo sa, v čo takmer nikto z nás nedúfal: priniesol ukradnutý obraz Vereščagina! Skvelá práca..! Prosím!“ Urobil gesto, ako keď kúzelník vo varieté uvádza na scénu nového hosťa. Vzápätí vošli do salónu dvaja livrejovaní sluhovia a na maliarsky stojan obratne pripevnili Fajčiarov ópia.

Spoločnosť akoby zelektrizovaná stíchla; po niekoľkých sekundách sa ozvali tlmené výkriky, hlasný šepot, niekto nesmelo zatlieskal. Hostia ako fascinovaní hľadeli na obraz.

Anton Záruba si uvedomoval, že je teraz na ňom, ako týmto ľuďom vysvetlí, čo všetko zistil a aké nepríjemné slová musí vyriecť. Spomenul si, ako sa v takýchto situáciách vyžíval súkromný detektív Štefan Gabura, ktorý si pozval všetkých podozrivých a potom obratne, až teatrálne, odmotával klbko príbehu. Lenže... Záruba nebol Gabura.

„Tak vás tu pekne vítam,“ povedal  Záruba  mierne zachrípnutým hlasom, keď sa postavil vedľa kniežaťa. „Tak pekne, ako ste vy privítali mňa. Cesta cez Atlantik až k Pacifiku bola veľkým zážitkom...Ale o tom vám teraz nebudem rozprávať. Možno neskôr... ak budete mať záujem. Vám všetkým je jasné, kvôli čomu som sa vypravil na cestu za oceán. Musím veľmi oceniť, že všetky informácie, všetky kontakty, ktoré ste mi poskytli, fungovali bezchybne. Až dodatočne som si uvedomil, že vaše vzťahy a váš vplyv – myslím tým všetkých tých, ktorí sú v tejto miestnosti – sú obdivuhodné. Je to ako chobotnica... všade má chápadlá.“

Niekto sa rozosmial.

„Najväčší dojem na mňa urobil pán Gregory Wolfe,“ pokračoval Anton Záruba. „Je to impozantná osobnosť. On vymyslel spôsob, ako sa dostať k obrazu, on ma naviedol na isté indície... že ten obraz nie je originál!“

„Čo prosím?“ prerušil ho knieža. „Počul som dobre? To že nie je originál?“

Anton Záruba sa nenechal odradiť. „Bol som v galérii Art Rafael v Poodle Springs, kde bol obraz Fajčiari ópia vystavený. Bol som pri tom, keď Gregory Wolfe hovoril s majiteľom galérie, istým pánom Steinerom, ktorý mu povedal, že obraz je falzifikát... Bol som aj pri tom, keď sa našla pri obraze mŕtvola pašeráka drog... a kvôli tomu som strávil noc v policajnej cele s istým súkromným detektívom, ktorý sa volá Phil Marlow. Keby jeho manželka nezložila kauciu, tak možno dosiaľ sedím v cele a čaká ma súd... a možno aj väzenie.“

„Je to akési zamotané,“ prerušil ho Lavrov. „Nemohli by ste hovoriť o obraze?“

„Stále hovorím o obraze,“ povedal Záruba pokojne. „Keď ktosi odcudzil Fajčiarov ópia, prišiel na diabolskú myšlienku: dal urobiť dokonalú kópiu – napokon, dnes to nie je žiadny problém – a ako dôveryhodný človek ju ponúkol na predaj. Ponúkol kópiu ako originál... hoci originál zostal kdesi ukrytý – vo Švajčiarsku! Nie náhodou som použil slovo – dôveryhodný. Totiž, Steinerovi ponúkol obraz niekto, koho musel tento majiteľ galérie poznať, alebo od koho mal spoľahlivé referencie. Čiže... niekto z tohto prostredia.“

„To je hlúposť,“ ozval sa Reiter. „Čo tým chcete naznačiť?“

„Chcem tým naznačiť, že to bol premyslený plán. Obraz zrejme ani nebolo treba ukradnúť! Stačilo ho zvesiť a zahrať sa na to, že je zrazu preč... Všetci predstierali, že obraz niekto ukradol a predal do Ameriky. Všetci... okrem kniežaťa Dlugolinského. On o tom nevedel, podviedli ho... iba ak... iba ak by sa aj on sám zúčastnil na tejto hre...“

Na tvári Michaila Pavloviča sa striedalo zdesenie so zmätkom. „Čo... čo to hovoríte?“

Anton Záruba sa už nedal zastaviť. „Zlodej sa domnieval, že za obraz môže dostať slušnú sumu. Odhad bol okolo dvadsať tisíc dolárov. Zlodej sa tiež domnieval, že v týchto časoch, keď sa obrazy stávajú predmetom rabovania a vojnovej koristi, bude akosi prirodzené, že tento umelecký skvost sa stal predmetom obchodovania... Lenže pán Steiner, majiteľ Art Rafael, nie je amatér. Ani hlupák. Určite dal obraz podrobiť odbornej expertíze a zistil, že je to podvrh. Áno. A preto odmietol za obraz zaplatiť...“

Nikto sa ani nepohol.

 „Napriek tomu, že pán Steiner vedel o tom, že obraz je falošný, vystavil ho vo svojej galérii,“ pokračoval Záruba. „Iste mal na to svoje dôvody. Chcel tým pre návštevníkov a zákazníkov zvýšiť prestíž galérie, ale – a  to neviem dokázať – možno mal aj iné zámery, a síce, aby sa obraz stal miestom, kde sa bude obchodovať s drogami...To však nie je náš problém. To nech si vyrieši pán Marlow, pán Lester a šerif John Bee...“

„Prosím vás, čo to tu splietate!“ skríkol Lavrov. „Aký Lester? Aký šerif? Už sa jasne vyjadrite! Kto ten obraz ukradol? Kto ho predal do Ameriky? Ak je na tomto stojane kópia, kde je originál?“

„Na to si netrúfnem odpovedať,“ povedal Záruba. „Všetko sú len dohady...“

„Ak sú to len dohady, tak by ste s tým mali prestať,“ povedala náhle Matilda s úsmevom na tvári. „Svoju úlohu ste splnili, gratulujem! Zaiste dostanete sľúbenú odmenu. Ale načo vyťahovať tieto obvinenia? Veď nemáte žiadne dôkazy...“

„Prečo to máme počúvať?!“ zvrieskla náhle komorná Katarína Filipovna. „Prečo tohto cudzinca nevyženiete? To sa tu máme všetci nechať urážať? Michail Pavlovič! Vyhoďte ho!“

Knieža Dlugolinský sa namáhavo dotackal k obrazu; zdalo sa, že zostarol o desať rokov. „Nechajte ho,“ povedal chrapľavým hlasom. „Nech už to niekto povie... Pravda nás očistí...“

Anton Záruba cítil, že musí všetko postaviť na jednu kartu. Veľmi pomalým krokom, takmer ako v spomalenom filme, podišiel ku Kataríne Filipovne. „Môžete nám všetkým potvrdiť, že ste boli takmer jeden rok v sanatóriu vo švajčiarskych Alpách?“

Katarína Filipovna sa nadýchla. „Čo to má znamenať?“

„Boli ste takmer jeden rok v sanatóriu vo švajčiarskych Alpách?“ zopakoval ostro Záruba.

„Odpovedz!“ zasiahol knieža.

„Nuž... bola. A čo má byť? Bola som chorá. Čo to má spoločné s obrazom?“

„A môžete nám tu všetkým povedať, na čo ste sa liečili?“ pokračoval Záruba neúprosne.

Zdalo sa, že Katarína Filipovna sa vrhne na Zárubu; zaťala päste a tvár jej skrivila nenávisť. Záruba ustúpil a z vrecka rýchlo vybral zložený hárok papiera.

„Neboli ste sa liečiť!“ zvolal drsne. „Boli ste porodiť syna kniežaťa Dlugolinského, Michaila Michailoviča. Boli ste jeho milenkou už v tom čase, keď legitímna manželka kniežaťa bola chorá... a zomierala. Ja nikoho neodsudzujem! Ale tu je dokument!“ Zatrepal hárkom papiera. „Môj priateľ zo Slovenska, súkromný detektív Štefan Gabura využil svoje staré a dobré vzťahy so švajčiarskymi kolegami a zistil, že v matrike v Saint Gallen  je zapísaný Michail Michailovič ako syn kniežaťa Dlugolinského a Kataríny Filipovny Zinovievovej. Dátum súhlasí s dátumom narodenia tu prítomného syna Michaila Pavloviča. A švajčiarske úrady sa nezvyknú mýliť... Chcete mi povedať, že klamem?!“

Ticho bolo husté ako tekvicová omáčka.

Anton Záruba cúvol až ku krbu, v ktorom pokojne praskali veľké polená. Papier držal medzi palcom a ukazovákom, akoby to bol zdochnutý hmyz; pomaly ho pustil do ohňa a pozeral sa, ako ho plamene okamžite zhltli. Ktosi tlmene vykríkol.

„Bola to len kópia,“ povedal Záruba. „Ale rodinné tajomstvo je zachované...“

Knieža Dlugolinský zopakoval: „Pravda nás očistí...“ Zdalo sa, že odpadne; chytil sa však maliarskeho stojana a prehovoril nečakane pevným hlasom: „Nie je to rodinné tajomstvo! My všetci, každý z nás, kto je v tejto miestnosti, o tom vedel. Pravda, okrem vás, pán Záruba a myslím, že o tom nevedela ani slečna Juliana. Ale rodina a niekoľko najbližších, naozaj dôverných priateľov o tom vedelo. Žili sme s tým ako so samozrejmosťou... ale necítili sme potrebu, ani povinnosť, aby sme o tom hovorili. Stalo sa... a nám to tak vyhovovalo. Keby sa to verejnosť dozvedela, mohlo by to spôsobiť škandál... a prestíž našej rodiny by tým utrpela. Nemám v úmysle sa kajať, ani sa nikomu ospravedlňovať... Je to realita, s ktorou sme sa zmierili...“ Pozrel sa vyčítavo na Zárubu. „Ale vašou úlohou, ak sa nemýlim, nebolo pátrať po tajomstvách rodiny. Mali ste nájsť a priniesť obraz Vereščagina. To sa vám podarilo, bravo, aj keď tvrdíte, že je to len kópia. Možno by ste nám mali povedať, ako súvisí – a či vôbec súvisí – ukradnutý obraz s našim rodinným tajomstvom? Prečo ste vôbec prišli s tým dokumentom zo Saint Gallenu? A ešte jeden otáznik: ak je na stojane kópia, kde je originál?“
Anton Záruba zaváhal; poznámky kniežaťa Dlugolinského mali svoju logiku a otázky oprávnenie. Nebol si istý, či dokáže uspokojivo vysvetliť, ako súvisí dokument zo Saint Gallenu s ukradnutým obrazom. Mohol sa opierať len o poznámky, ktoré mu poslal Gabura.

„Žiadne presvedčivé dôkazy nemám,“ povedal a snažil sa, aby jeho hlas znel vyrovnane. „Ale mám indície, ktoré sa takmer rovnajú faktom. Hneď vám ich predložím. Tak najprv...“

„Nemusíte,“ ozvala sa náhle Anastázia a postavila sa vedľa otca. „Nemusíte nám hovoriť, o čom všetci vieme. Všetci... okrem nášho milovaného otca. My vieme, kde je originál...“

Zárubovi sa uľavilo, pretože dosť dobre nevedel, ako bude pokračovať; zato kniežaťu sa podlomili kolená a takmer padol do kresla, ktoré mu rýchlo prisunula Katarína Filipovna.    

„Áno, pravda nás očistí,“ povedala Anastázia takmer šeptom. „Nemali sme na výber. Ocitli sme sa vo veľmi zlej finančnej situácii, hrozili nám exekúciou... Nebudem teraz vysvetľovať, prečo sa tak stalo. Nuž proste, stalo sa... Zlé rozhodnutia, zhoda okolností... Náš otec o ničom nevedel, nechceli sme ho ešte väčšmi znepokojovať. Otec... prepáč!“

„Otec... prepáč!“ pridal sa Michail Michailovič, syn kniežaťa Dlugolinského a ťarbavým krokom podišiel k Anastázii. „Nebolo iného riešenia! Naozaj sme boli v situácii, keď nám hrozil bankrot... boli by sme o všetko prišli! Rozhodli sme sa, že nafingujeme krádež Fajčiarov ópia a obraz predáme do cudziny...“

Knieža sa prudko narovnal. „Kaťja!“ zvolal a zvrtol sa ku Kataríne Filipovnej. „Ty si o tom vedela?“

Komorná neuhla pohľadom. „Čo tam po nejakom obraze!“ odvrkla. „Česť rodiny bola prednejšia... Stará ruská rodina! A taká hanba...Veď ty sám, ty prvý by si to neprežil! Čo sme sa napočúvali, aké máme korene, čo všetko sme urobili pre matičku Rus! A ako spasíme svet! Tieto falošné predstavy raz celé Rusko zničia!“

„Mlč!“ zvrieskol knieža. „Nesiahaj mi na minulosť..!“

„Schizofrénia emigrantov,“ podotkla Matilda.

Katarína Filipovna sa obrátila k Matilde. „Nebyť tejto statočnej ženy, tak je naša rodina na ulici. Ona... ona nám pomohla! Bez jej peňazí by sme boli na mizine...“

Matilda mlčala. Knieža Dlugolinský skákal pohľadom z Anastázie na Katarínu Filipovnu, na Matildu, na svojho syna. „Urobili ste zo mňa hlupáka!“ nariekal. „Načo to bolo dobré? Prečo ste to urobili? Vari si myslíte, že by som to nepochopil? Ach... nepoznáte ruskú dušu!“

Knieža Dlugolinský sklonil hlavu na prsia a prstami si vošiel do vlasov. Nikto sa ani nepohol, zdalo sa, že všetci prestali dýchať.

Anton Záruba si odkašľal. „Prepáčte... je mi ľúto, že sa toto stretnutie vyvinulo takto... akosi nepatrične. Naozaj som netušil, že je to také zamotané... Ale ak sa môžem vrátiť k samotnej podstate problému, totiž, k Fajčiarom ópia... Kde je originál, ktorý ste ukradli?“

Nikto sa neponáhľal s odpoveďou. Knieža Dlugolinský sa narovnal: „Kde je originál, ktorý ste ukradli?“ zopakoval Zárubove slová.

Matilda zdvihla ruku, akoby sa hlásila o slovo. „Je v mojom depozite,“ povedala vecne. „Vzala som si ho ako záruku, že sa mi raz vrátia peniaze, ktorými moja rodina vyplatila dlhy a zlé investície kniežaťa Dlugolinského. Nebojte sa... ja nemám sentimentálne vzťahy k ruskej minulosti. Fajčiari ópia boli jednoducho istina. Kedykoľvek ten obraz môžeme vrátiť na pôvodné miesto, keďže finančná situácia sa zlepšila. Bolo však nevyhnutné...“

Anton Záruba je prerušil. „Bolo to možno nevyhnutné, ale vo svojej podstate odporné. Nech už to berieme z akejkoľvek strany, podviedli ste knieža... Ale mne neprislúcha, aby som to hodnotil. Skôr by som chcel vedieť, prečo sa napokon do Ameriky dostala kópia? Prečo ste sa ju pokúsili predať ako originál? Veď to bol ďalší podvod!“

Knieža Dlugolinský mrkal viečkami; zdalo sa, že už nič nechápe.

„Bol to nápad Borisa Lavrova,“ povedala Anastázia. „Vtedy sme spolu žili... On sa vyznal v obrazoch, vedel, aká je hodnota Fajčiarov ópia. Mal dobré kontakty... je to tak?“

Boris Lavrov sa zaškeril. „Tuším sa hráme na hodinu pravdy. Ó! Aké sebatrýznenie! Také ruské... Ešte trochu vodky, kaviáru a potom ruská ruleta... Bác! Guľka do hlavy..“

„Prestaň!“ zahriakla ho Anastázia. „Keď už sa hráme na hodinu pravdy, tak povedz, ako to bolo...“

„Žiadne tajomstvo!“ zvolal takmer veselo Lavrov. „Klamať a zavádzať, to my Rusi máme v krvi,“ pokračoval ironicky. „Prečo by sme neskúsili oklamať bohatých amerických obchodníkov s ukradnutými obrazmi? Veď aj oni parazitujú na vojnovej tragédii! Kto bude v dnešných časoch skúmať, či je obraz kópia alebo originál?“

„Prosím, hovorte k veci,“ napomenul ho Záruba.

„Ale veď hovorím,“ zavrčal Lavrov. „Ako povedala Anastázia, mám dobré kontakty. Nerobilo mi žiadne problémy, aby som skutočným odborníkom dal urobiť kópiu Fajčiarov ópia. Dnes už to je rutinná záležitosť... Kópiu sme vďaka ďalším dobrým kontaktom, tentoraz pána Reitera, poslali do Ameriky a originál si vzala ctená pani Matilda. Nuž... tak to bolo.“

„Tak to bolo,“ zopakoval Anton Záruba. „Obraz sa naozaj dostal do Ameriky, lenže pán Steiner, majiteľ Art Rafael nie je amatér, za akého ho možno pokladáte. Rýchlo zistil, že obraz je kópia a odmietol vám zaplatiť sumu, ktorú ste pýtali. Celé to bola... fraška.“

Knieža Dlugolinský sťažka dýchal. „Fraška... a ja som naletel...“

„Nielen to,“ pokračoval Záruba, „a nielen vy. Ja tiež. Riskoval som... doslova som riskoval život, aby som z Ameriky priniesol bezcenný obraz. Bolo to cynické.“

„Snažili sme sa vás varovať,“ povedala opatrne Anastázia. „Priamo, aj nepriamo. Len si spomeňte...“

„Pravdaže si spomínam,“ odvrkol podráždene Záruba. „Ale prečo by som to mal brať vážne? Ak ste ma chceli odhovoriť od cesty, mali ste mi povedať pravdu! Alebo ste všetko mali povedať kniežaťu! Ten by ma určite do Ameriky neposlal! Načo bola celá tá maškaráda? Kontakty, lístky na loď, adresy, šeky...To vám stalo za to?“

„Naozaj to nestálo za to,“ povedal knieža zoslabnutým hlasom. „Prestávam rozumieť vlastnej rodine... A možno som jej nikdy nerozumel...“

„Otec!“ prerušila ho Anastázia. „Nechceli sme vám pripraviť ďalšie sklamanie. Naozaj... nechceli sme, aby ste sa dozvedeli, že obraz sme odcudzili my... rodina. Preto sme podporili váš návrh, aby pán Záruba odcestoval do Ameriky. Veď to bol váš návrh, váš návrh...“

„Áno, bola to moja myšlienka,“ pritakal knieža. „Ale vám sa náramne hodila. Ani jeden z vás neveril, že Zárubovi sa podarí obraz priniesť do Európy. A možno ste dúfali, že sa vôbec nevráti... Je vojna, lode v Atlantiku sú neustále bombardované...“

Všetci stŕpli; Záruba si bolestne uvedomil, koľko pravdy je v Dlugolinského slovách.

„Mohli by sme to ukončiť,“ ozvala sa po chvíli Matilda. „A mali by sme sa ospravedlniť. Aj kniežaťu, aj pánu Zárubovi. Načo naťahovať túto trápnu chvíľu? Je to nedôstojné... Predpokladám, že pán Záruba dostane odmenu, na ktorej ste sa dohodli. Tiež predpokladám, že sám zváži, či po tomto všetkom ešte zostane pracovať pre našu rodinu...“

Nikto nenamietal.

„A ten obraz, ktorý sa vrátil z Ameriky, dáme pekne zarámovať a zavesíme ho na pôvodné miesto,“ pokračovala Matilda uvoľnene. „Originál zostane u mňa v depozite. Pre prípad, že by sa rodina opäť dostala do finančných problémov a rozhodla sa ho predať...“

Ani teraz nikto nenamietal; len Anton Záruba ako námesačný pristúpil k maliarskemu stojanu a bez jediného slova ho odopol, zroloval a strčil do puzdra.

„Vezmem si ten obraz,“ povedal hlasom, ktorý nepripúšťal diskusiu. „Aj keď sa to nezdá, riskoval som kvôli nemu život. Napokon, je to len bezcenná kópia... nebude vám chýbať. Vy sa napokon môžete dať urobiť ešte jednu kópiu. Ja budem mať pamiatku na rodinu Dlugolinských, na Lisabon, na Helenu Rubinstein, na pána Wolfa a jeho Archie Goodwina, aj na Phila Marlowa, ktorý ma dostal z väzenia. Aj na Madeiru a kúsok pozemského raja uprostred Atlantiku. Ak nerozumiete, nevadí, nebudem vám to vysvetľovať... Okrem toho bude kópia v dobrých rukách. Nech sa história neopakuje. Ako vraví pani Matilda: pre prípad, že by sa rodina opäť dostala do finančných problémov a rozhodla sa obraz ešte raz predať... Veď po vojne bude všetko možné! A naozaj zvážim, či ešte zostanem pracovať pre vašu rodinu.“

Zľahka sa uklonil. „Prajem vám ešte príjemnú zábavu. Juliana... pôjdeš so mnou?“                                                     


„ČO ŤA TO POSADLO?“ KRIČALA JULIANA A ZÚRIVO POCHODOVALA po miestnosti. „Ako si sa to zachoval? Veď ty si zničil naše vzťahy s tou rodinou, s našimi známymi, priateľmi... Preboha! Ty si nemožný chlap!“

Anton Záruba sa snažil zachovať si pokojnú tvár, hoci v jeho vnútri to vrelo; jeho život s Julianou nebol nikdy idylický: nemohli žiť bez seba, nemohli žiť spolu. Rozchádzali sa a opäť sa k sebe vracali, osudovo spriaznení, no bez duševnej harmónie a súzvuku.

„Nechápem, prečo sa rozčuľuješ,“ povedal neosobným hlasom. „Úlohu som splnil, peniaze som dostal... Hovoril som iba fakty, pravdu... nič iné.“

„O tvoju pravdu nikto nestojí, či to nechápeš? Nemal si im hodiť do tváre ten ilegálny pôrod! Bolo to ich rodinné tajomstvo, žili s tým, nevadilo im to... Myslela som, že si to necháš pre seba... A vôbec to nesúviselo s ukradnutým obrazom...!“

„Súviselo,“ tvrdil Záruba. „Práve to nemanželské dieťa – ktoré vlastne bolo akoby manželské – bolo kľúčom k pochopeniu celého prípadu. Mne to bolo hneď divné...“

„Čo ti bolo divné?“

„Keď mi knieža Dlugolinský prvý raz rozprával o ukradnutom obraze, tak sa len tak mimochodom zmienil o Kataríne Filipovne. Povedal, že muž dlho bez ženy nevydrží... A potom, ak sa dobre pamätám, vravel, že Katarína Filipovna bola na Anastáziu prísna, no aj tak ju mala rada... O synovi sa ani nezmienil, akoby do rodiny nepatril... Vtedy som tomu nerozumel, ani som tomu neprikladal žiadny význam...Až Gaburov list a ten doklad zo Saint Gallenu mi tie vzťahy osvetlil.“

Pozrel sa chladne na Julianu. „A ty mi nič nevyčítaj! Celý ten cirkus vymysleli tvoji vzácni priatelia... Jeden lepší ako druhý! Lavrov, Matilda, Reiter, Michail Michailovič a ešte aj tá bosorka Katarína Filipovna... A Anastázia by mi aj do postele vliezla, len aby mi zabránila odcestovať... Keď sa celé tie roky dokázali pretvarovať, tak im pár úprimných slov nemôže ublížiť. Ako vraví knieža: Pravda očisťuje...“

Juliana sa trochu upokojila.  „Možno! Ale mal si sa vyjadrovať miernejšie. Nemal si nikoho urážať. Tie vzťahy sú teraz vážne naštrbené...“

Záruba sa uškrnul. „Už miernejšie som im to povedať nemohol! Kto žije toľké roky v klamstve, toho sa nejaké výčitky len tak ľahko nedotknú... Nie ja som ich urazil, to oni mňa vodili za nos... A s tým obrazom oklamali aj knieža. Pokiaľ ide o tie vzťahy... ručím ti, že zajtra sa budú tváriť, akoby sa nič nestalo. Nehovoriac o tom, že ty sa teraz môžeš na celú rodinu Dlugolinských, s prepáčením, vykašlať. Priniesol som ti ponuku od Heleny Rubinstein. Nebyť mňa, tak...“

Mávol rukou, nechcelo sa mu ďalej vysvetľovať a dokazovať; zdalo sa mu to márne.

Po chvíli však dokončil vetu: „Nebyť mňa, nebyť tej cesty, nebyť náhody... nemala by si takú príležitosť.“ Opäť sa zasekol. „Môžeš vybudovať najmocnejšiu kozmetickú firmu v Európe. O niekoľko rokov budeš bohatšia ako desať takých rodín, ako sú Dlugolinskí... Keď budeš bohatá, mohol by som ti robiť šoféra... Ako Phil Marlow svojej bohatej žene Muriel... Alebo si vypýtam desať percent zo zisku!“

Juliana chcela niečo povedať, ale Anton Záruba ju gestom umlčal. „Už o tom nehovorme. Nikam to nevedie...“ Postavil sa a poobzeral sa po stenách. „Rozmýšľam, kam by sme mohli zavesiť Fajčiarov ópia. Je to pekný obraz... Keď miniem odmenu, tých desaťtisíc frankov, možno sa zíde. Ktovie, možno ho raz niekomu ponúknem ako originál...“


SLNKO SA UŽ SKLÁŇALO NA ZÁPADNÚ STRANU ŽENEVSKÉHO JAZERA, ale jeho lúče boli stále teplé a zohrievali neveľkú terasu pred domom; Anton Záruba hľadel na trblietavú hladinu jazera, na tmavnúcu siluetu Mont Blancu a na druhú stranu, do prístavu, kde sa beleli plachty zakotvených plachetníc. Občas zafúkal slabý vánok a privial studené alpské prúdy, ktoré sa však hneď rozptýlili v povetrí.

Anton Záruba sa vrátil do izby a vzal si teplý pléd, aby sa ním prikryl; keď sa vracal na terasu, spomenul si, že mu zostala fľaša portského, ktorú si priniesol z Madeiry. Pôvodne chcel portské vypiť s Julianou, ale tá bola zaneprázdnená hľadaním nových priestorov pre firmu Helena Rubinstein a zavolala mu, že sa vráti neskôr. Tak si vzal fľašu portského, pekný brúsený pohár a opäť sa usadil na terase; bolo to ako nejaký rituál, ktorý bol obrazom aj odrazom jeho vnútorného rozpoloženia. Po nedávnych nepokojných a vzrušujúcich dňoch, po dobrodružstvách v Amerike a po rozchode s kniežaťom Dlugolinským, sa mu uľavilo. Akosi podvedome cítil, že v jeho živote sa opäť čosi zavŕšilo, naplnilo a že už v blízkej budúcnosti sa mu prihovoria bludičky, ktoré mu našepkajú, aby sa pobral za svojim osudom.

Otvoril fľašu portského a obradne si nalial; víno sa iskrilo v pohári ako roj meteorov, voňalo ako rozkvitnuté magnólie a aleje prístavu vo Funchale. Napil sa a s pôžitkom privrel oči; zdalo sa mu, že z hladiny Ženevského jazera sa vynára slnečný ostrov Madeira, kam sa raz vráti, kde raz dožije svoj búrlivý a nepokojný život.

Priemer: 4 (7 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Top Mobilné telefóny
Reklama
Reklama