Fajčiari ópia I. časť

„UKRADLI MI VZÁCNY OBRAZ,“ POVEDAL KNIEŽA MICHAIL PAVLOVIČ DLUGOLINSKÝ, keď sa pohodlne usadil v kresle, prehodil si cez kolená flanelový pléd a v oboch dlaniach zovrel brúsený pohár s koňakom. „Bol to obraz ruského maliara Vereščagina Fajčiari ópia. Vlastne... bola to len štúdia, čosi ako prvá verzia, olejomaľba, neskorší originál zostal, pravdaže, v Moskve. Ale tento môj Vereščagin mal možno ešte väčšiu hodnotu ako výsledný produkt. Aspoň tak ho znalci ohodnotili... Má nesmiernu, nevyčísliteľnú hodnotu!“

Anton Záruba mal rád tieto chvíle, keď si podvečer so starým pánom sadli ku kozubu, hľadeli na praskajúce polená a nenáhlivo popíjali kvalitné trúnky, ktorých bola plná pivnica starej, rozľahlej usadlosti na brehu Ženevského jazera. Cez veľké okná, siahajúce až po terasu, bolo vidno na matnú hladinu jazera, prvé svetlá promenády a v diaľke sa nejasne črtala silueta Mont Blancu. Knieža mal na tvári zasnený výraz, zjavne aj on obľuboval tieto dlhé rozhovory a tešil sa na Zárubovu prítomnosť, na jeho trpezlivé načúvanie, ale aj jeho poznámky a osobné skúsenosti.

„Vereščagin?“ spýtal sa nevtieravo Anton Záruba a napil sa lahodného koňaku. „Úprimne povediac, o takom maliarovi som nič nepočul. Mám v tomto ohľade veľké medzery.“

„Nech vás to nemrzí, milý priateľ,“ odvetil knieža zhovievavo. „Veľa veľkých umelcov žilo v biede a v nepochopení. Až smrť z nich urobila géniov. Ale aj zaujímavý tovar. Cena tohto Vereščagina sa šplhá do miliónov frankov. Alebo, ak chcete, dolárov.“

Záruba mimovoľne nadvihol obočie; bol zvyknutý, že knieža Dlugolinský občas preháňal, najmä ak spomínal na svoje urodzené korene, ktoré vraj siahali až ku vzniku prvého osídlenia Moskvy, alebo keď sa vystatoval, aké mal postavenie a vplyv na dvore cára Mikuláša. Nevedel si však predstaviť, že by obraz nejakého maliara mohol mať cenu niekoľkých miliónov. Jedno, či švajčiarskych frankov, alebo amerických dolárov. A najmä teraz, keď zúrila druhá svetová vojna a všetky hodnoty boli obrátené naruby. „Nikdy som ani ten obraz nevidel,“ povedal. „Neviem si predstaviť, čím je taký zaujímavý a vzácny.“

 „Zaujímavý a vzácny je maliar Vasilij Vereščagin sám o sebe,“ odpovedal rovnako zhovievavo knieža Dlugolinský. „On to bol... tak trochu dobrodruh.“ Usmial sa pri tejto predstave, akoby videl sám seba. „Je zaujímavé, že jeho matka bola Tatárka, odtiaľ tá jeho nepokojná krv a túlavé topánky. Študoval v Petrohrade vojenské umenie a v Paríži maliarske umenie, bol vojak aj maliar. Ešte v roku 1867, predstavte si to, sa vypravil do Turkménska ako účastník ruskej vojenskej výpravy, bojoval o Samarkand, potom s Rusmi bojoval proti Turkom, bol priamym účastníkom tej krutej bitky o priesmyk Šipka v Bulharsku, tam padol jeho brat a on bol ťažko zranený... Ale aj z toho sa vylízal a jeho nepokojná krv ho hnala ďalej, prešiel Sýriu aj Palestínu, potom sa dostal až na Filipíny, odtiaľ na Kubu a do Spojených štátov a ďalej do Japonska...“

„Chceli ste hovoriť o jeho obraze,“ prerušil ho opatrne Anton Záruba. „Fajčiari ópia...“

Knieža Dlugolinský akoby ho nepočul. „A keď vypukla rusko-japonská vojna v roku 1904, znovu sa pridal k ruským vojskám. Plavil sa na vojnovej lodi Petropavlovsk, keď niekedy v marci toho roku loď narazila pri Port Arthure na mínu... Tam Vereščagin zahynul.“

„Smutný osud,“ zašomral Záruba. „Netušíte, kto vám obraz ukradol?“

Knieža Dlugolinský hneď neodpovedal. „Áno, tuším,“ povedal po chvíli, „ale nemôžem to nijako dokázať. Dokonca... viem to takmer naisto. Viem, kto to bol. Občas sa s tým človekom aj stretnem, priateľsky sa pozhovárame, viete, patrí do rovnakej, či aspoň podobnej spoločenskej triedy, tiež je exulant z Ruska... Tvári sa ako náramný priateľ!“

„Zvláštne,“ zašomral opäť Záruba. „A to ste sa ho nikdy nespýtali, či ten obraz... totiž, nikdy ste mu nenaznačili, že čosi tušíte...“

Michail Pavlovič sa chabo usmial. „To by nešlo,“ povedal nepresvedčivo. „Nemám najmenší dôkaz. Ak by som čo len čosi naznačil, onen dotyčný by to mohol považovať za hrubú urážku... A s ním nie sú žarty!“

„Nemáte dôkaz a predsa tvrdíte, že zlodeja poznáte,“ podotkol Záruba, ktorého začalo rozprávanie zaujímať. „Ak vás to neobťažuje, mohli by ste mi to vysvetliť,“ dodal úctivo.

„Vôbec ma to neobťažuje,“ odpovedal živo knieža. „Ba práve naopak! Je potešiteľné, že vás to zaujíma... Neviem, s kým by som sa o tejto historke mohol pozhovárať. Poznáte moju rodinu! Oni to považujú za starecké táraniny!“

Anton Záruba sa zdvorilo usmial; v duchu však so starým pánom súhlasil. Odkedy mu knieža Dlugolinský navrhol, aby pre neho – za slušnú plácu! – pracoval ako jeho tajomník, pomocník, poradca či asistent, mal dosť príležitostí, aby sa zoznámil s jeho rodinou. Knieža bol vdovec, mal dve dospelé deti: Anastáziu Michailovnu, ktorá bývala s otcom v jeho usadlosti pri Ženevskom jazere, a syna Michaila Michailoviča, ktorý sa oženil s dcérou úspešného bernského podnikateľa a s otcom sa takmer nevídal. Obe deti mali k svojmu otcovi odmeraný prístup; najmä Anastázia mu dávala najavo, že je staromódny  a že jeho historky o skvelom živote v cárskom Rusku jej riadne lezú na nervy. Anastázia bola moderná mladá žena, obdivovala západný štýl života a na staré Rusko sa pozerala s dešpektom; okrem toho bola dôvernou priateľkou Juliany, kvôli ktorej Anton Záruba emigroval do Švajčiarska a ktorú stále miloval. Bola to zložitá situácia.

„Táraniny?“ spýtal sa s predstieraným pobúrením. „Ukradnúť taký cenný obraz, to sú podľa nich táraniny? Nehovoriac o umeleckej hodnote...“

Starý pán horlivo prikyvoval. „Áno, áno! Nejde len o peniaze, nejde len o ten samotný obraz... Je v tom čosi viac. Viete, je to akési duchovné puto k ruskej kultúre, k mojej vlasti... My Rusi sme veľmi sentimentálni! Je mi ľúto za tým, čo som opustil... Nie za diktatúrou, nie za tým krutým režimom, nie za boľševikmi... Ale za ruskou dušou!“ Zamĺkol, akoby si uvedomoval, že začína byť sentimentálny. „Už nepijem vodku, ale koňak,“ vzdychol si. „Pokiaľ ide o koňak, dá sa zvyknúť. Je výborný! Ale na tento život sa zvyknúť nedá. Zaiste to sám poznáte...“

„Poznám,“ prikývol Záruba. „Som exulant ako vy. Pravda, iný... Odišiel som v inom čase, ušiel som pred vojnou, ale to na podstate nič nemení. Občas si myslím, že som zbabelec. Vyhováram sa, že som išiel za... veď viete... za Julianou. Ale, sám sebe neverím..!“

„Nie, nie, milý priateľ!“ zvolal starý pán takmer vášnivo. „Láska je mocný motív, sám o tom čosi viem! Dokonca mocnejší ako túžba po pravde, ako strach pred smrťou...“

Anton Záruba sa pousmial. „Pekne sa to počúva a zaiste je to aj pravda. Ale musím byť úprimný sám k sebe... Viete, tá naša láska... už bola akási unavená. Keby som zostal na Slovensku, živil by som v sebe nádej. Keď som zutekal a vrátil sa k Juliane, láska akoby stratila svoju moc. Už to nie je ako kedysi...“

„Čo čakáte od života?“ spýtal sa knieža. „Nemôžete byť predsa celý život zamilovaný! Ľudský vek má svoj čas Rómeov, ale má aj čas starých faunov. Buďme k sebe zhovievaví...“ Chvíľu mlčky hľadel do ohňa. „Viete, stratil som ženu, ktorú som miloval,“ prehovoril váhavo. „Až keď navždy odišla, pochopil som, o čo som prišiel. Možno... to bolo aj mojou vinou... Vyčítam si to. Nuž ale... život ide ďalej! Muž nevydrží bez ženy...“

Anton Záruba neodpovedal; už si zvykol na rozhovory s kniežaťom Dlugolinským a na jeho zmierlivé, pokojné stanoviská. Nepociťoval potrebu, aby mu protirečil. Po chvíli sa predsa len spýtal: „Kam sa podel ten obraz? Máte o ňom nejaké správy?“

Knieža Dlugolinský sa zatváril nechápavo, chvíľu akoby lovil v pamäti, o čom bola reč. „Ach, obraz! Fajčiari ópia... Som si takmer istý, že ho predali do Ameriky. Nie takmer, nie takmer! Určite! Onen človek, o ktorom som hovoril, čo som tu naznačil, ten má kontakty na zberateľov v zámorí. Časy sú neisté, vojna všetky hodnoty poprevracala... ale práve v takýchto časoch treba investovať do hodnôt, ktoré sa nemenia. Pokiaľ viem od istých svojich ľudí, Fajčiari ópia boli v súkromnej zbierke v Los Angeles. Ale nový majiteľ obrazu bol dosť predvídavý či prefíkaný, že obraz vzápätí predal mestskému múzeu. Neviem, ako sa to stalo, neviem ani, či je to pravda... Napokon, na tom nezáleží. Obraz už nikdy neuvidím...“

Anton Záruba pocítil mierne mrvenie na šiji a chrbte, akoby mu tadiaľ lozili mravce; poznal ten pocit náhleho vzrušenia a napätia ešte z čias, keď spolupracoval s policajným radcom Zérerom a súkromným detektívom Štefanom Gaburom na kriminálnych prípadoch v starej Bratislave, keď sa dostal na stopu, keď zacítil pach zločinu a potom začal o prípade písať. Už si odvykol od napätia i vzrušenia: pokojný, vyrovnaný a v podstate blahobytný život v Ženeve ho uspával. Až teraz sa mu zachveli nozdry ako poľovnému psovi, keď zacíti korisť.

„Nič nie je stratené,“ povedal neurčito. „Taký obraz nemôže zmiznúť bez stopy! Možno by ste sa mali obrátiť na americkú políciu...“

Knieža Dlugolinský mávol rukou. „To je to posledné, čo by som urobil,“ zašomral. „V týchto časoch sa obracať na políciu? A ešte k tomu na americkú políciu?“ Zavrtel hlavou. „Nie, nie, tí majú iné starosti! Koho by zaujímal nejaký Vereščagin...“

„Je to drahý a vzácny obraz,“ podotkol Záruba. „Nemyslím si, že by to americkú políciu nezaujímalo. Dalo by sa predsa povedať, že je to vojnová korisť... Nepochybujem o tom, že počas vojny sa stratia stovky obrazov. Ukradnú ich, vojaci vyrabujú múzeá, súkromné zbierky, galérie... Keď sa raz táto vojna skončí, bude sa po zmiznutých obrazoch pátrať.“

Dlugolinský opäť mávol rukou. „Čo už len bude po vojne? Ktovie, kedy sa skončí... A či sa toho vôbec dožijem!“ Zamĺkol, sklonil hlavu a bradou sa oprel o prsia; zdalo sa, akoby sa pohrúžil do seba. Po chvíli sa spod privretých viečok pozrel na Zárubu. „Myslíte si, že bude niekto po zmiznutých obrazoch pátrať?“ spýtal sa nedôverčivo. „Myslíte si, že ešte niekedy uvidím svojho Vereščagina? Myslíte si, že by som mal niečo pre to urobiť?“

„To si rozhodne myslím,“ odvetil bez váhania Záruba. „Treba sa o to aspoň pokúsiť. Keď budete len sedieť a – prepáčte – lamentovať, tak sa môžete s obrazom naveky rozlúčiť. Škoda takého vzácneho obrazu...“

„Škoda,“ vzdychol si Dlugolinský. Chvíľu sústredene hľadel na Zárubu. „Zdá sa mi, že hovoríte rozumne. Neviem však, čo by som mal urobiť... Máte vari nejaký návrh?“

Do miestnosti bez zaklopania vošla stará pestúnka, slúžka, komorná a dôverníčka kniežaťa Katarína Filipovna, vyschnutá, prísna a nevrlá žena, ktorá od prvej chvíle neznášala Antona Zárubu a dávala mu to patrične najavo. Spýtala sa kniežaťa, či si niečo neželá a či mu nie je zima; keď knieža zavrtel hlavou, fľochla pohŕdavý pohľad na Záruba a vyšla.

„Nemajte jej to za zlé,“ zašomral Dlugolinský. „Chová sa tak trochu... nepatrične. Ale patrí k inventáru. Keď zomrela moja žena, Anastázia bola ešte malá... deťom nahradila matku. Veľmi ťažko znášala, že sme museli opustiť matičku Rus. Dosiaľ sa s tým akosi... nevyrovnala. Neznáša cudzincov, považuje ich za pôvod nášho nešťastia. Na Anastáziu bola prísna, hoci ju milovala... Deti ju zo žartu prezývali Katarína Veľká!“ Neveselo sa usmial. „No... ale vráťme sa k nášmu obrazu. Znovu sa pýtam: máte nejaký návrh?“

Anton Záruba hneď neodpovedal; opäť si nevdojak spomenul na policajného radcu Zérera a vzápätí na súkromného detektíva Gaburu a snažil sa predstaviť, ako by postupovali. „Nuž... nijaký konkrétny návrh nemám,“ povedal rozpačito. „Ale možno... možno by ste mohli začať tým, že mi poviete viac o tom človeku, ktorého podozrievate, že obraz ukradol...“

Dlugolinský zavrtel hlavou. „O tom nechcem hovoriť. To sa nepatrí. To sa medzi nami jednoducho nerobí. V našich kruhoch to nejde. Existujú nejaké etické normy...“

„Prepáčte,“ prerušil ho Záruba a snažil sa skryť podráždenie. „Čo je etické na tom, keď vám niekto z vašich kruhov ukradne obraz? Ak o tom nechcete z nejakých dôvodov hovoriť, tak sa s obrazom naozaj môžete rozlúčiť...“

„Chápem vás, zaiste, chápem,“ šomralo knieža. „Bez toho sa naozaj nepohneme, teda, ak sa chceme niekam pohnúť. Ale neviem sa rozhodnúť... Akoby sa vo mne svárili dvaja ľudia. Jeden by chcel obraz naspäť, ten druhý mu vraví, aby nevypúšťal zlých duchov... Neviem, či to stojí za to pokušenie.“

„Bol to váš priateľ?“ spýtal sa Záruba opatrne. „Váš známy? Niekto z rodiny? Prečo ho podozrievate? Máte nejaké dôkazy, či len podozrenie, indície?“

Dlugolinský sa utrápene pozrel na Zárubu. Priložil k perám pohár s koňakom, ale neodpil si, len jazykom prešiel po jeho sklenenej hrane. Potom akoby sa rozhodol, poobracal pohár v prstoch a ráznym pohybom koňak vypil. „Môžete mi naliať?“ obrátil sa na Zárubu.

Aj Záruba dopil, potom sa postavil a podišiel ku krbu, kde bola na rímse brúsená karafa s koňakom. Nalial kniežaťu, aj sebe.

„Nemal som s tým vôbec začínať,“ prehovoril Dlugolinský váhavo. „Ani neviem, prečo som si spomenul na Vereščagina... Možno je to tým koňakom, možno touto príjemnou dumou pri ohníku, ktorá je ako stvorená pre spomienky. Alebo mi len pohľad zaletel na miesto, kde ten obraz visel... Tam, vedľa kozubu.“

Záruba sa mimovoľne pozrel na miesto, kam ukázal knieža; videl však len holú stenu a jemný prúžik prachu, kde bol horný rám.

„Nebol to veľký obraz,“ pokračoval Michail Pavlovič. „Mal zhruba šesťdesiat krát päťdesiatpäť centimetrov, takmer štvorec. Ako som už povedal, bola to len štúdia, no bola to olejomaľba. Ten definitívny obraz, ktorý podľa tejto štúdie Vasilij Vereščagin namaľoval, je veľký...“

„Čo ten obraz stvárňuje?“ spýtal sa Záruba. „Čo je na ňom namaľované?“

„Je to zvláštny obraz,“ reagoval živo knieža. „Päť mužov sedí na nízkom múriku, možno na lavičke, v malej miestnosti bez okien, šiesty kľačí na pätách, všetci sú v biednych odevoch, takmer v handrách... Dvaja z nich majú hlavu sklonenú na skrížených rukách, jeden hľadí do maliarovej tváre, ďalší dvaja kamsi bokom, majú neprítomný pohľad. A ten, ktorý kľačí na pätách, sa modlí... Všetci sú bosí, sú to zjavne moslimovia. Pozadie je špinavožlté, matné, celá atmosféra je pochmúrna, na hlinenej podlahe sú do obdĺžnika položené neotesané dosky, akoby pod nimi bola nejaká jama... Na zemi, na drevenej doštičke je medený krčah s dvomi pohármi a potom biela zmes, je to rozmiešané ópium...  Fajčiari ópia! Jedno z vrcholných plátien Vereščagina!“

„Ako ste k nemu prišli?“ spýtal sa Záruba.

„Kúpil som ho v Taškente. Bol som tam na inšpekcii, vtedy som pracoval pri cárskom dvore. Jeden priateľ ma upozornil, že je na predaj štúdia obrazu od Vereščagina, no nebol si istý, či je to originál. Vždy som sa zaujímal o umenie, príležitostne som kupoval obrazy, aj keď, pravdaže, len amatérsky. Nie som klasický zberateľ... Onen priateľ ma zaviedol k istému kupcovi, ktorý sa neveľmi vyznal v umení a ukázal mi obraz. Ani ja som si nebol istý, či je to originál, no obraz som veľmi lacno kúpil. Páčil sa mi. Keď som sa vrátil do Peterburgu, znalec mi potvrdil, že je to originál. Už vtedy mal značnú cenu... Nemusím vám hovoriť, že teraz má cenu priam astronomickú. Preto mi ho ukradli...“

„Oznámili ste to polícii? Začalo sa vyšetrovanie?“

Knieža sa chrapľavo zasmial. „Polícii? Nebuďte naivný! Tým by som nič nedocielil, len by som mal nepríjemnosti. Miesta polícia nám stále neverí, hoci tu žije už druhá generácia. Stále nás majú za cudzincov, za votrelcov... A okrem toho, nechcel som, aby sa to rozšírilo, aby sa to dostalo do novín, aby sa pretriasali pomery v našej rodine. Zaiste to chápete...!“

„Bol obraz poistený?“

Starý pán mávol rukou. „Kdežeby! Kto by poistil taký obraz? Poisťovací agenti by nás určite podozrievali, že sme sa k obrazu dostali nelegálnym spôsobom, možno by nás dokonca obvinili, že sme ho ukradli. Čosi také neprichádzalo do úvahy... Nepoznáte Švajčiarov!“

Anton Záruba načúval s rastúcim záujmom. „A teraz by ste mi mohli odpovedať na otázky, ktoré som už vyslovil,“ povedal naliehavo. „Bol to známy, priateľ, niekto z rodiny? Koho podozrievate? Máte dôkazy, či len dohady?“

Dlugolinský opäť utrápene zavrtel hlavou. „Naťahujete ma na škripec,“ zastonal. „Áno, bol to náš známy, bol to človek zo starej ruskej šľachtickej rodiny, poznali sme sa ešte z čias pred revolúciou. Aj on emigroval... Jeho rodičia nemali síce také vplyvné postavenie ako naša rodina, no na tom už nezáleží. Chcem povedať, že boli chudobnejší, ich majetky boli oveľa skromnejšie... a keď prišli do Švajčiarska, nemali takmer nič, kým my sme si stihli previesť slušné financie, aj zlato a šperky... Museli sa riadne obracať, dokonca museli pracovať... Ale aj tak im vždy chýbali peniaze.“

„Je to dosť zvláštne,“ podotkol Záruba. „Ako sa ten človek mohol dostať do vašej rodiny, k vášmu obrazu? Kto to vlastne bol?“

Dlugolinskému sa nechcelo odpovedať.

 „Boli ste si takí blízki, že ste sa navštevovali?“ naliehal Záruba. „Alebo to bol váš nejaký obchodný partner? Bol vám niečím zaviazaný? Alebo... vy jemu?“

„Bol to... priateľ mojej dcéry,“ zahundral Dlugolinský.

Záruba prekvapene nadvihol obočie. „Anastázie Michailovny? Že by ona...“ Anastázia bola pekná mladá žena, páčila sa mu, mal pocit, že aj ona je rada v jeho prítomnosti.

„Nič také som ani len nenaznačil,“ prerušil ho rázne Dlugolinský. Náhle sa zháčil, akoby usvedčil sám seba z klamstva. „Ako inak, občas k nám chodieval. To bolo celkom prirodzené, tomu sa nedalo vyhnúť. Posedeli sme, pohovorili, popili, pospomínali... Bol to milý, spoločenský človek, ako vravím, z dobrej rodiny, no večne bez peňazí. Aj som ho trochu podozrieval, že chodí za mojou dcérou kvôli majetkom. Pravdaže, Anastázia by si to nikdy nepriznala...“ Zamĺkol. „Tak či onak, rozišli sa...“

„Zaujímal sa ten človek – meno mi nechcete prezradiť! – o vaše obrazy? Spomenuli ste mu Vereščagina?“

„Nie, práveže nie,“ zvolal horlivo Michail Pavlovič. „Bolo mi jasné, že sa vo výtvarnom umení vôbec nevyzná! Ani len slovkom nespomenul obrazy, zdalo sa mi, že je to pre neho... povedal by som, podružná záležitosť. A ja som mu o Vereščaginovi nepovedal ani slovo.“

„Napriek tomu ho upodozrievate? Musíte mať predsa nejaké dôkazy, aspoň indície. Aké?“

Michail Pavlovič si napravil pléd na kolenách a napil sa koňaku. Zimomravo sa schúlil a zahľadel sa do ohňa. „Už sme o tom obraze pohovorili dosť,“ povedal. „Až priveľa. Nateraz to nechajme. Možno sa k tejto téme ešte vrátime. A možno nie.“ Opäť sa napil. „Zmeňme tému. Aké sú nové správy z frontov? Čítali ste dnešné noviny?“

JULIANA SA VYČÍTAVO POZRELA NA ANTONA ZÁRUBU. „NAOZAJ BY SI SA MOHOL NIEKEDY PREMÔCŤ a ísť so mnou na spoločenský večierok, aj keď sa tam nudíš. Ide o môj obchod. Zdá sa mi, že odkedy si prišiel za mnou do Ženevy, vyhýbaš sa spoločnosti...“

„Dobre vieš, že tvoj svet nie je mojím svetom,“ povedal s miernou nevôľou. „Aj keď ho rešpektujem,“ dodal miernejšie, „a chápem, že to patrí k obchodu. Dobre... o aký večierok tentoraz ide?“

„Hovoríš to veľmi neúctivo,“ povedala Juliana. „O aký večierok by malo podľa teba ísť? Je to predsa vždy také isté. Stretnú sa známi, priatelia, obchodní partneri, aby sa zabavili, aby uzavreli nejaké obchody, aby si trochu zajedli a vypili si. Pýtaš sa, akoby si na žiadnom večierku nebol.“ Nadýchla sa. „Je vojna. My sme na ostrove pokoja. Žiadne bomby, žiadni mŕtvi. Vážme si to. Máš niečo proti tomu?“

Záruba cítil, že v Julianiných slovách je nespokojnosť, nesúhlas, ba až odpor. Nebolo to prvý raz; medzi nimi vládlo tiché a skryté napätie, ktoré sa im darilo čiastočne utlmiť, no občas nečakane prepuklo do slovnej hádky a plodilo ďalšie nedorozumenia a postupné odcudzenie. Pridobre si uvedomoval zjavné i skryté príčiny tohto stavu: necítil sa v Ženeve doma, podvedome stále žil v Bratislave, na Slovensku, nevedel sa odpútať od spomienok, od známych a priateľov, od zvykov i od práce v redakcii Bratislavských novín AZ; na druhej strane si nič nechcel vyčítať, veď za Julianou odišiel dobrovoľne, nechcel ju stratiť, no cítil, že žije ako schizofrenik, že cena, ktorú platí za svoje rozhodnutie, je privysoká.

„Nič proti tomu nemám,“ povedal chlácholivo, „len som sa spýtal, o aký večierok ide. Hádam sa len môžem spýtať, o aký večierok ide.“

„O večierok ako každý iný,“ odvrkla Juliana, akoby tým dávala najavo, že nemá chuť sa zmierovať. „Prídu tam moji priatelia, aj obchodní partneri. Možno príde aj knieža Dlugolinský, to ešte neviem. Ale určite príde Anastázia Michailovna.“

Záruba spozornel. „Tak? Ona príde?“ spýtal sa, ale snažil sa nedať najavo, že ho informácia zaujala. „A čo tam bude robiť?“

„Prečo sa tak hlúpo pýtaš?“ odsekla Juliana. „Dobre vieš, že patrí k mojim zákazníčkam.“ Zaklonila hlavu a prižmúrila viečka. „Myslíš si, že som slepá? Že nevidím, ako na ňu poškuľuješ? Že nevidím, ako jej to lichotí?“

„Nehovor nezmysly,“ zašomral nepresvedčivo. „Chovám sa k nej úplne prirodzene. Som iba slušný a zdvorilý.“

Juliana neodpovedala, iba mykla hlavou na znak nesúhlasu. Ani Zárubovi sa nechcelo škriepiť a tak urazene mlčal; cítil však, že sa v ňom hromadí ďalšia tenká vrstva odcudzenia. Potom si pomyslel, že na večierku by sa mohol nenápadne spýtať Anastázie na Fajčiarov ópia a na jej neznámeho ctiteľa. Záhada ukradnutého obrazu ho čoraz viac vťahovala.

Potlačil nevôľu a prehovoril zmierlivým hlasom: „Pravdaže pôjdem na ten večierok. Ak ide o tvoje záujmy... Mal by som si kúpiť novú kravatu.“

Juliana sa nasilu usmiala. „Komu sa chceš páčiť? Mne alebo Anastázii?“

Zárubovi to nepripadalo vtipné. „Obom,“ povedal.

HOSTIA SA SCHÁDZALI POMALY, PRICHÁDZALI NA AUTÁCH ALEBO PRENAJATÝCH KOČIAROCH, boli uvoľnení, vyobliekaní a v rozmarnej nálade. Juliana prenajala salónik v známom hoteli na brehu ženevského jazera, pripravené bolo bohaté občerstvenie, kvalitné značky vína a dokonca niekoľkoročný koňak so šampanským. Nábrežie bolo ožiarené lampami, girlandy svetiel sa odrážali od hladiny ako roztopašné, rozmazané svetielka, tancovali po vlnkách a prebleskovali až na druhej strane jazera. Ponad vodu, na druhom brehu, bolo vidno bohaté meštianske domy, banky, sídla veľkých spoločností, aj budovu Spojených národov, kde sa dlho a zbytočne rokovalo o mieri.

Anton Záruba stál s Julianou pri vchode do salóniku a spolu vítali hostí; cez halu a široké sklenené dvere do hotela videl na chodník, na ulicu a ďalej až na trblietavú hladinu jazera, videl prichádzajúce autá, taxíky a kočiare, videl ľudí vo večerných šatách, ktorí prichádzali na večierok. Bokom od livrejovaných poslíčkov, v patričnej vzdialenosti od červeného koberca stálo zopár zvedavcov, niektorí so smutným pohľadom v očiach a v obnosených šatách. Pomyslel si, že sú to možno utečenci, ktorí márne čakajú na azyl od švajčiarskych úradov, alebo na víza do Ameriky. Vojna sa nevtieravo pripomínala, ale hostia ju nevnímali; tešili sa na príjemný večierok a bohaté pohostenie.

Hoci Záruba nemal rád podobné podujatia, vždy so záujmom sledoval hostí a snažil sa uhádnuť, čo robia, aké majú spoločenské postavenie, aké vlastnosti a charakter. Pozoroval tváre, držanie tela, gestá, posunky, vyslovené vety. Bola to neškodná a nezáväzná hra, ale pomáhala mu udržiavať sa v kondícii a byť neustále v strehu. V duchu hodnotil prichádzajúce dámy vo večerných róbach, mladých fičúrov aj starších amantov, chlapíkov, ktorí predstierali bohatstvo a ženy, ktoré predstierali krásu; na každom mu čosi vadilo, čosi ho pobavilo aj znechutilo, nikto nebol dokonalý, nikto v ňom nevzbudil sympatie. Až keď sa zjavila Anastázia Michailovna v sprievode chlapíka neurčitého veku, spozornel, čosi sa v ňom naplo ako struna a musel dávať veľký pozor, aby sa neprezradil, aby zachoval zdanie ľahostajnej zdvorilosti. Anastázia mala jednoduché čierne šaty, ktoré tesne obopínali jej štíhlu postavu a zvýrazňovali bledosť tváre orámovanú gaštanovými, hustými vlasmi. Jej tvári dominovali  čierne oči, až príliš hlboko zapustené do lebky, pripomínajúce lesknúce sa studničky, v ktorých sa odrážalo čosi temné, až zlovestné. Na konci tenkého, rovného nosa sa chveli nozdry, akoby nasávali vzrušujúce napätie pred akousi neznámou, fascinujúcou udalosťou. Hrubé, zmyselné pery boli mierne pootvorené v ľahkom úškľabku, ktorý všetkým opovrhoval a nad všetko sa povznášal. V celom jej zjave bol odlesk niečoho démonického, no zároveň zraniteľného; za maskou dámy veľkého sveta sa krčilo dievčatko s malou a boľavou dušičkou, ktorej ktosi – kedysi ublížil.

Anastázia podišla k Juliane a tvár sa jej rozžiarila, objali sa; bolo zjavné, že nič nemusia predstierať, že sú to ozajstné priateľky. Bozkali sa na obe líca a uprene sa zahľadeli do očí a tým si povedali všetko, čo bolo v tej chvíli potrebné. Aj Zárubu pobozkala na líce, ale to bolo ako povetrie nasýtené prichádzajúcou letnou búrkou, tlmeným hrmením nad tíško sa vlniacim obilím; Záruba sa zachvel, musel sa ovládnuť, aby zostal pokojný.

Keď Anastázia vošla do salóniku, Záruba už prestal vnímať tváre ďalších hostí. Postupne pribúdali známi aj menej známi Julianiny priatelia, atmosféra bola príjemná, iskrivá a plná očakávaní, no Záruba vo vnútri cítil triašku, akoby mal horúčku, potil sa a mal pocit, že by si mal vymeniť mokrú košeľu. Hostia sa presúvali po miestnosti, zdravili sa, brali si poháre šampanského, kládli si na tanieriky vyberané jedlá, bolo počuť tlmený smiech a útržky rozhovorov. Potom Juliana zaťukala nožom na pohár, hostia zamĺkli a hostiteľka veľmi stručne a vtipne všetkých privítala, popriala im príjemnú zábavu a úžitok z luxusných produktov, ktoré predáva vo svojom obchode. Bolo to nevtieravé, nenásilné, no účinné: ani slovo o vojne, o ťažkých časoch, o nedostatku, či o tom, že si treba odriekať; naopak, treba si dopriať, treba si užívať plody osudu, ktorý je k nám milosrdný.

Hostia to ocenili. Boli bezstarostní a veselí, na nízkom pódiu hral klavirista náladovú hudbu, šampanské sa rýchlo míňalo a atmosféra bola čoraz uvoľnenejšia. Aj Anton Záruba vypil niekoľko pohárikov a postupne sa upokojil; prechádzal od skupinky ku skupinke, utrúsil pár viet, chválil večerné toalety dám a pánom ponúkal cigary. Pohľadom občas skontroloval Julianu a čoraz častejšie Anastáziu; zdalo sa, že obe sa dobre zabávajú a užívajú si večierok.

 Nenápadne a s bezstarostným výrazom v tvári sa cez klbká hostí dostal až k Anastázii; snažil sa, aby to vyzeralo nenútené a takmer náhodne; zľahka sa  – akoby nechtiac – dotkol jej ramena a prekvapene sa otočil: „Ach, Anastázia Michailovna! Dúfam, že sa dobre zabávate... Môžem vám naliať šampanského? Alebo trochu koňaku?“

„Môžete,“ odpovedala stručne, no predsa bolo v tóne jej hlasu čosi vyzývavé a dráždivé. „Radšej šampanské...“ Keď jej Záruba nalial, zľahka sa usmiala a namiesto poďakovania kývla hlavou. „A či sa dobre zabávam? Viete ako ja, že tu nie sme kvôli zábave. Musíme sa občas stretnúť, aby sa nám uľavilo. Inak by sme sa zbláznili. Nedokážem sa zabávať, keď sa okolo nás zabíja...“

Záruba mal rovnaké pocity a na znak súhlasu hlboko sklonil hlavu. „Moja reč,“ zašomral. „Ani ja nedokážem predstierať, že som spokojný či šťastný... Gniavi ma smútok... neviem ho pomenovať.“

„Chápem vás,“ povedala Anastázia vecne. „Je to starý smútok emigrantov. Ale nemali by sme na to myslieť. Vysáva to energiu.“

Snažil sa odpovedať niečo duchaplné, ale vo svojom vnútornom zmätku a nepokoji len ťažko zhľadúval slová. Chvíľu len tak postávali, namočili pery do nápojov a povedali si niekoľko nezáväzných viet. Zdalo sa, že Anastázia sa chce pobrať k ďalšej skupinke hostí, tak sa Anton Záruba odhodlal:

„Zhováral som sa s kniežaťom o obraze Vereščagina Fajčiari ópia, ktorý mu vraj niekto ukradol,“ nadhodil a snažil sa, aby jeho hlas znel nevzrušene. „Ozaj, starého pána som tu nevidel. Prečo neprišiel?“

„Necíti sa najlepšie,“ odpovedala stroho a na poznámku o ukradnutom obraze nereagovala. „Vôbec mi nevadí, že tu knieža nie je. Občas mi riadne lezie na nervy...“ Napila sa a spýtala sa Zárubu, či jej môže zapáliť cigaretu. Keď si silno potiahla a opäť sa napila, spýtala sa: „O čom ste sa zhovárali?“

Anton Záruba jej stručne prerozprával obsah rozhovoru. „Napokon, mňa do toho nič nie je,“ povedal ospravedlňujúco. „Len som mal pocit, že to knieža trápi. A že je škoda takého drahého obrazu...“

„Naozaj vás do toho nič nie je,“ odvrkla Anastázia odmerane. „Je to stará história. Prečo si myslíte, že to otca trápi?“

Anton Záruba zvažoval, či má zmysel pokračovať v tomto rozhovore; nechcel sa dotknúť svedomia a cti svojej peknej priateľky, no zároveň ho pobádal vypestovaný inštinkt reportéra Bratislavských novín AZ, aby sa pustil po stope. Neušlo mu, že pri zmienke o otcovi sa jej tvárou mihol zlostný tieň. „Samozrejme, to je vaša záležitosť,“ povedal nonšalantne. „Nemienim sa do toho pliesť. Lenže Michail Michailovič spomenul nejakého vášho priateľa, ktorého... môžem tak povedať?... podozrieva. Preto ho to trápi.“

Anastázia Michailovna sa ovládla, nedala na sebe vidieť žiadne emócie; len pod nosom sa jej prehĺbili vrásky a jej plné pery sa stiahli do úzkej čiary. „To je jeho utkvelá predstava,“ povedala nasilu pokojne. „Nemal Borisa rád...“

„Borisa?“

„Boris Lavrov. Istý čas... sme sa spolu stretávali. Bol to môj dobrý priateľ, človek zo starej ruskej rodiny. Napokon sme sa rozišli.“

„Ak vás to neobťažuje... môžete povedať, prečo?“

Anastázia nenútene mykla plecami. „Vôbec ma to neobťažuje, veď je to za mnou.“ Zľahka si prešla jazykom po perách. „Zunovali sme sa jeden druhému, to sa stáva, o tom by ste mali niečo vedieť. Môj otec mal k nemu čudný vzťah...“

Anton Záruba nadvihol obočie, akoby ju nabádal, nech pokračuje.

„Na jednej strane mu lichotilo, že sa o mňa uchádza muž, ako on hovorieval, zo starej, dobrej šľachtickej rodiny, no na druhej strane mu vadilo, že je chudobný a že to robí len pre peniaze...“ Zamĺkla. „Ale to nebol ten hlavný dôvod,“ pokračovala, keď sa napila. „Boris bol, povedala by som, ignorant... a to v tom zmysle, že mu nezáležalo na nejakom šľachtickom pôvode. Považoval to za predsudok, vysmieval sa z toho... A to otca urážalo. Lenže otec... bol v istom ohľade pokrytec.“

„A to bol dôvod, prečo ste sa rozišli?“

„Nie, nie,“ odpovedala rýchlo Anastázia. „To bol iba jeden z dôvodov. Ak mám byť úprimná, ani ja si veľmi nepotrpím na to, že patríme k starej ruskej rodine. Je to síce dôvod na hrdosť... a na to sme my Rusi obzvlášť citliví, ale časy sa zmenili. Dnes už to naozaj nikoho nezaujíma. Dnes treba prežiť. Hodnoty sú iné.. O všetkom rozhodujú peniaze.“

„Peniaze,“ zopakoval Záruba. „Vereščagin by stál veľa peňazí... V akejkoľvek mene!“

„Nepochybne,“ prikýval Anastázia ľahostajne. „Neviem, čo tým sledujete.“

„Už som to naznačil,“ povedal Anton Záruba tvrdohlavo. „Váš otec podozrieva toho... Borisa Lavrova, že by mohol ten obraz ukradnúť. Nemá síce žiadne dôkazy, ale zrejme má dôvod si to myslieť. Možno by ste mi mohli k tomu niečo povedať, pravda, ak máte záujem!“

Anastázia Michailovna chvíľu váhala, potom sa uprene pozrela na Zárubu. „Neviem, či je vhodné, aby som o tom s vami hovorila... Mohli sme sa zhovárať o príjemnejších veciach. Chápem však, že je to vôľa môjho otca a vy ju len tlmočíte. Dobre teda! Borisa naozaj ten obraz zaujal. Fajčiari ópia! Je to legendárne dielo... Veľmi emotívne, sugestívne... Boris sa tak trochu vyznal v umeleckých dielach, snažil sa s nimi aj obchodovať, chytal sa každej príležitosti, aby sa dostal k peniazom... Povedal mi, že ten obraz je hotový majetok! Pýtal sa ma, prečo ho nepredáme. Vo vojnových časoch veľa zberateľov kupuje obrazy a vzácne starožitnosti, pretože tie pretrvajú a po vojne... raz aj to príde!... budú mať nesmiernu cenu.“

„Myslíte si, že by pán Lavrov mohol ten obraz... ukradnúť? Prečo si to knieža myslí?“

Anastázia opäť pokrčila plecami. „Na to vám neviem odpovedať,“ povedala úprimne. „Možno je to tým, že mu nebol sympatický. A možno tým, že sa Boris viackrát zmienil o tom, že ten obraz má veľkú hodnotu a by bolo práve teraz vhodné ho predať.“

„To nestačí,“ zašomral Anton Záruba so skepsou v hlase. „Nehovoril o tom, že je obraz zle zabezpečený, že by ho mohol niekto odcudziť... či niečo podobné? Alebo nespomenul, že má niekoho, kto by ten obraz... hm, že by ho zhodnotil, že by ho dobre predal?“

Anastázia sa zamyslela. „Nuž... možno sme aj o tom hovorili... ale bolo to len okrajové, marginálne, nevenovala som tomu pozornosť. Nikdy by mi nezišlo na um, že... že Boris by mal také pohnútky, že by chcel obraz...“

„Ukradnúť?“

„Čosi také je mi celkom cudzie,“ povedala Anastázia rázne. „Nikoho neupodozrievam. Nemám žiadne dôkazy a na rozdiel od môjho otca ani indície, či podozrenie...“

„Tak dobre,“ povedal Anton Záruba zmierlivo, pretože pochopil, že sa od Anastázie viac nedozvie. „Rozišli ste sa... a odvtedy sa nestretávate? Neudržiavate kontakty? Kde je teraz pán Lavrov?“

„Nestretávam sa s bývalými priateľmi,“ povedala odmerane. „Pripadá mi to ako objímať sa s fotografiou ohrdnutého milenca. Nechcem kriesiť staré lásky...“

 „Áno, chápem... Ale niekedy sa to oplatí. Aj ja som vzkriesil starú lásku!“ Neveselo sa zasmial. „Kde je teraz pán Lavrov?“

„Odišiel do Bernu,“ povedala Anastázia a bolo na nej vidno, že ju rozhovor unavuje. „V Berne býva môj brat s manželkou. Pokiaľ viem, Boris sa s nimi skontaktoval a robia spolu nejaké obchody. Ale mňa to nezaujíma...O mojom bratovi tiež toho veľa neviem. Vlastne ho ani poriadne nepoznám. Poviem úprimne... nemala som ho rada, pretože keď sa narodil, moja matka zomrela. Mala som len tri roky...“

„Prepáčte, že som vás tým obťažoval,“ povedal Záruba a previnilo sa poobzeral. „Bola to však príležitosť, aby som sa od vás niečo dozvedel. Možno sa stretneme aj v pokojnejšej atmosfére. Musíte sa venovať hosťom... Ešte by ste mi mohli odpovedať na jednu dôležitú otázku...“

„Dovolíte?“ povedal stroho spoločník Anastázie, ktorý k nim nečakane pristúpil. „Dáma si zaiste želá, aby sa mohla venovať aj iným hosťom v tejto spoločnosti. Dosť dlho ste ju trápili! Anastázia... môžem ťa odviesť od tohto pána?“

Anastázia sa smutno usmiala na Zárubu. „Ako vravíte... možno sa stretneme v pokojnejšej atmosfére... Bude mi potešením.“ Zvrtla sa a pružným krokom sa so svojím spoločníkom pobrala k inému hlúčiku hostí.

„ZDÁ SA, ŽE SI SA DOBRE ZABÁVAL,“ POVEDALA JULIANA A ROZOPÍNALA  SI BLÚZKU. „Večierok sa vydaril... Vidíš! A mal si pochybnosti...“

„Cítil som sa dobre,“ pripustil Anton Záruba. „Občas nezaškodí prísť medzi ľudí, počúvať ich, podozvedať sa čím žijú, ako sa majú... Dúfam, že to pomohlo aj tvojmu obchodu.“

Juliana sa namiesto odpovede spýtala: „Čo si sa dozvedel od Anastázie? Všimla som si, že sa veľmi živo zhovárate...“

Záruba sa nevdojak pousmial. „Čo všetko si ty nevšimneš! Vari len nežiarliš?“

„A mala by som?“

„Nie. Bol som zvedavý na jej bývalého priateľa Borisa Lavrova. Knieža ho podozrieva, že ukradol... alebo že pomáhal ukradnúť jeden vzácny obraz. Fajčiari ópia od Vereščagina.“

Juliana si vyzliekla blúzku i sukňu a dala si na seba ľahký domáci odev. „Počula som o tom prípade,“ prikývla. „Starého pána to poriadne rozčúlilo.“

„Bodaj by nie,“ prisvedčil Záruba. „Ty si poznala toho Lavrova?“

„Nie veľmi. Stretli sme sa len zopárkrát. Nebol mi veľmi sympatický.“ Zamračila sa. „Prečo ťa to tak zaujíma? Chýbajú ti noviny AZ? Prebúdzajú sa staré návyky?“

Nevoľky prikývol; neveľmi sa mu chcelo spomínať na Bratislavské noviny AZ a – ako to označila Juliana – na staré návyky; zakaždým to v ňom prebúdzalo nostalgiu, smútok a pocit, že kdesi urobil chybu. „O to vôbec nejde,“ zašomral podráždene. „Mal som pocit, akoby knieža očakával, že mu pomôžem. Priamo to síce nepovedal, no bolo mi jasné, že ho ten ukradnutý obraz trápi. Neviem však, ako by som mu mohol pomôcť... Snažím sa len získať nejaké informácie. Načo mi to bude... neviem.“

Juliana si do pohára na vysokej stopke naliala šampanské a spustila sa do hlbokého kresla pod stojatou lampou; nohy si vyložila na nízku taburetku. Zaklonila hlavu a privrela oči; bolo na nej vidno, že je unavená. „A čo by si chcel odo mňa počuť?“ spýtala sa.

„Každý postreh je cenný,“ povedal. „Aký bol vzťah toho Lavrova k Anastázii? Myslíš si, že to bolo len z vypočítavosti? Spomínaš si, že sa niekedy zmienil o tom obraze?“

„Dávaš mi priveľa otázok,“ odvetila ospalým hlasom. „Ako vravím, nebol mi veľmi sympatický. Bol chudý, dosť vysoký a mal veľkú plešinu a také... studené hadie oči. Ale to nie je dôležité, ženám na tom niekedy nezáleží... Pripúšťam, že bol duchaplný a vzdelaný, no v jeho správaní bolo čosi povýšenecké... a pokrytecké. Čudovala som sa, prečo sa s ním Anastázia stretáva.“

„Myslíš si, že to bolo z vypočítavosti? Myslíš si, že za ňou chodil kvôli jej peniazom?“

Juliana hneď neodpovedala, zamyslene pozerala do pohára so šampanským, akoby medzi vystupujúcimi bublinkami hľadala odpoveď. „Nie, nie... to si nemyslím. Lavrov síce nebol bohatý, no pochádzal zo starej ruskej rodiny. Lenže... na Anastáziu to nezaberalo. Ona už patrí k tej generácii ruských emigrantov, ktorí sa správajú pragmaticky. Čo tam po nejakých tituloch! Len občas tak mimochodom utrúsi, že korene ich rodu siahajú do ďalekej ruskej minulosti... no nič viac! A okrem toho, ani rodina Dlugolinských nie je taká bohatá, ako to predstiera. Nie! Pokiaľ viem, majú veľké finančné problémy, majetok, ktorý si stihli priniesť z cárskeho Ruska sa scvrkáva. Hm... nevedia ho vhodne využiť, investovať, podnikať... Neboli na to zvyknutí! Okrem...“

„Čo... okrem?“ skočil jej do reči Záruba.

„No... okrem Michaila Dlugolinského, je to brat Anastázie, veď vieš.“

„Nepoznám ho,“ podotkol Záruba. „Nikdy som ho nevidel.“

„Žije v Berne a s rodinou sa veľmi nestýka. Ja som sa s ním zopárkrát stretla. Pôsobí veľmi... povedala by som... moderne. Oženil sa s nejakou Švajčiarkou a celé tie ruské tradície sú mu cudzie. Knieža Dlugolinský je z toho dosť roztrpčený. Ale Michail veľmi úspešne podniká a svoj majetok znásobuje...“

„Nuž dobre, nechajme ho,“ povedal Záruba. „Viac ma zaujíma ten Lavrov. Opäť sa ťa spýtam: počula si ho niekedy hovoriť o tom obraze? Spomenul niekedy Fajčiarov ópia? Čo ti hovorí tvoja ženská intuícia?“

Juliana sa tlmene zasmiala. „Odkedy dáš na ženskú intuíciu?“

Záruba sa zamračil. „Vždy som jej dôveroval,“ povedal dotknuto. „Napríklad... ty! Vždy si vedela, čo máš urobiť. Vopred si vycítila, čo sa bude diať a ako sa máš zariadiť...“

Juliana sa spýtavo pozrela na Zárubu, pohľad jej zvlhol, črty tváre zmäkli. „Asi máš zlé svedomie, keď mi takto lichotíš,“ povedala nežne. „Alebo je to milostná predohra?“

„Nie som proti,“ odpovedal Záruba a nesmelo sa usmial. „Ale ešte predtým... čo keby sme sa vrátili k tomu obrazu? Počula si, že by sa o ňom Lavrov zmienil? Je to pomerne dôležité...“

Juliana neváhala. „Ale áno, ja sama som počula, ako hovorí Anastázii, že ten obraz má veľkú hodnotu a že je škoda, keď len tak nepovšimnutý visí na stene... Určite by sa dal dobre speňažiť a tie peniaze by zásadne zmenili finančnú situáciu Dlugolinských. Za tie peniaze by sa dalo všeličo podniknúť, on sám že má veľkolepý projekt a všetci by na ňom mohli zbohatnúť, pravda, potrebuje základný kapitál...“

„Zaiste,“ zahundral Záruba. „To je otrepaný argument podvodníkov. Ako na to reagovala Anastázia?“

„V tomto smere bola dosť opatrná. A realistická. Nezdá sa mi, že by ju projekt jej priateľa nadchol. Aj knieža Dlugolinský bol proti, nemal Lavrova rád. Neviem to posúdiť... no Anastázia takýto postup neschvaľovala. Ktovie, možno to bol jeden z dôvodov, prečo sa napokon rozišli.“

„Rozišli sa,“ zopakoval Záruba zamyslene. „Nevieš, či sa po rozchode ešte stretávali?“

Juliana pokrútila hlavou. „Nie, neviem to naisto. Anastázia len občas utrúsila, že sa rozišli civilizovane. Neviem, čo tým myslela. Ale nespomínam si, že by spomenula ten obraz.“

Anton Záruba si uvedomoval, že už sa nemá na čo spýtať; táto cesta nikam neviedla. Dozvedel sa veľa informácií, nevedel však posúdiť, akú majú hodnotu.

„Vravela si niečo o milostnej predohre?“ spýtal sa nevinne. „Už dávno som takéto slovné spojenie nepočul...“

Juliana dopila šampanské, pohár postavila na stolík. Zľahka mykla plecom a tenký nočný úbor sa skĺzol na zem. „Nuž... tak je čas si to pripomenúť...“