Reklama
proti celulitide

Fajčiari ópia II. časť

Krimi prípady reportéra AZ Antona Zárubu
Počet zobrazení: 1963

Spisovateľ Ľuboš Jurík dokončil sériu Krimi prípadov reportéra AZ, jej posledný, 20.  zväzok vyjde v Matici slovenskej koncom roka. Jeden z príbehov prinášame na pokračovanie ako letné čítanie. V roku 2012 sme uverejnili zo série autorov krimi príbeh Vlasť je tam, kde nikto nebol. Vlani zase román Rok dlhší ako storočie. Posledné dni Alexandra Dubčeka (10).

Fajčiari ópia I. časť

                                                                 

KNIEŽA DLUGOLINSKÝ DLHO ZAŤATO MLČAL, MRAČIL SA A HĽADEL DO SLIEPŇAJÚCEHO KOZUBA; drevo sa nie a nie poriadne rozhorieť, čmudilo, smrdelo, dym sa zvíjal ako papierové hady, štípal v očiach aj v nose, dráždil v pľúcach a zamoril celú veľkú miestnosť.

„Čo s tým niečo neurobia?“ hneval sa knieža. „Prečo dávajú do kozubu vlhké drevo? Vidno, že s tým nemajú skúsenosti! To u nás v Rusku...“

Anton Záruba sa postavil, podišiel ku kozubu, vzal do ruky kovový kutáč a pokutral ním tlejúce drevo; po malej chvíli sa oheň zmocnil polien a blkotajúc sa rozhorel.
„To u vás v Rusku dávali do kozubu len suché drevo,“ povedal mierne ironicky. „Vy u vás v Rusku ste vždy našli správne riešenia. Veď tak to tam aj dopadlo...“ Vyčítavo sa pozrel na Michaila Pavloviča. „Že ste tam nezostali, keď tam je všetko lepšie ako všade vo svete?“

Dlugolinský sa zamračil, pery sa mu stiahli do úzkej čiary, no ovládol sa. „Nezabúdajte, že som ušiel pred boľševikmi. Keby sme neušli aj s celou rodinou, tak nás možno postrieľajú ako cára Romanova a jeho rodinu v nejakej pivnici pri Jekaterinburgu. A nemajte mi za zlé, že na svoju vlasť spomínam s láskou. My sme neušli pred Ruskom, ušli sme pred uzurpátormi, ktorí v Rusku vládnu...“

Usadili sa pred kozubom, keď prebrali bežnú poštu a vybavili niekoľko drobných záležitostí. Obaja mali pred sebou poháriky s koňakom.

 „Ale veď ja to chápem,“ povedal zmierlivo Záruba. „Mám predsa podobné skúsenosti.“

 „A tiež mi nemajte za zlé, že sa tak trápim kvôli tomu obrazu Vereščagina,“ pokračoval knieža. „Pripomínal mi našu kúriu pri Petrohrade... Ktovie, ako to tam vyzerá. A ktovie, či sa tam ešte niekedy vrátim...“

 „Vojna nepotrvá večne,“ povedal Záruba nepresvedčivo. „A potom, možno...“

Nedopovedal; nevedel si predstaviť, že knieža Dlugolinský sa ešte niekedy vráti do svojej rodnej krajiny; na východnom fronte sa začala ofenzíva sovietskych vojsk a nič nenasvedčovalo tomu, že Stalinov režim sa po vojne zrúti. Skôr naopak, vyjde z vojny posilnený.

Spomenul si, ako sa prvýkrát stretol s Michailom Pavlovičom Dlugolinským. Bol vtedy už niekoľko mesiacov v Ženeve a nemohol si nájsť prácu; Juliana mu síce navrhla, aby jej pomáhal v obchode, no nevedel si sám seba predstaviť, ako obsluhuje bohaté paničky a núka im drahú spodnú bielizeň. Vďaka Julianiným známostiam po čase dostal licenciu na taxík a začal jazdiť v malej súkromnej spoločnosti; bola to nenáročná a celkom príjemná práca, zväčša vozil bohatých klientov z večierkov do ich rezidencií, alebo bankárov celého sveta do hotelov či na rôzne recepcie, politikov, ktorí sa presúvali z jednej márnej konferencie na druhú, alebo rozbláznených mladých ľudí, ktorí si chceli užívať život v mierovej Ženeve. Jeden neskorý večer si ho zastavil starší pán dôstojného vzhľadu, no zjavne podnapitý: bol to knieža Dlugolinský. Odchádzal zo známeho pánskeho klubu a dal sa odviezť do svojho rozľahlého jednoposchodového domu na druhej strane Ženevského jazera. Cestou sa zhovorčivý knieža Zárubu spýtal, odkiaľ pochádza, keďže má silný slovanský prízvuk. Starý šľachtic sa potešil, keď zistil, že Anton Záruba je exulant zo Slovenska a v čoraz lepšej nálade naliehal, aby si spolu – hneď a zaraz – vypili šampanské. Aj keď sa Záruba zdráhal, napokon pozvanie prijal, nechcel uraziť starého pána a tak si s ním zdvorilo vypil niekoľko pohárov šampanského. Tak sa začala ich známosť, Záruba ešte párkrát prijal pozvanie do rodiny Dlugolinských, zoznámil ich s Julianou a tá sa spriatelila s Anastáziou. Po nejakom čase knieža navrhol Zárubovi, aby k nemu nastúpil ako tajomník, ktorý by mu robil spoločnosť a vybavoval osobné i pracovné záležitosti. Časom sa ich vzťahy natoľko zmenili, že zo Zárubu sa stal dôverník,  pravá ruka kniežaťa a čosi ako poradca, čím si v celej rodine upevnil postavenie a vplyv; starý pán sa s ním radil o dôležitých rozhodnutiach, chcel počuť jeho názory, cenil si jeho postrehy a návrhy. Zárubovi takáto pozícia vyhovovala, aj keď mu niekedy rozmary Michaila Pavloviča liezli na nervy a sám sebe pripadal ako lepšie platený lokaj. Vravieval si však, že je to vždy lepšie ako pomáhať Juliane v obchode, alebo jazdiť taxíkom po ženevských uliciach. Okrem toho práve vplyv kniežaťa Dlugolinského mu pomohol rýchlo získať švajčiarske občianstvo a tým aj vysoko oceňovaný švajčiarsky pas, záruku neutrality a bezpečnosti.

„Nebude žiadne potom,“ povedal starý pán skleslým hlasom. „Nedúfam, že sa niekedy vrátim do Ruska. Dožijem svoj život tu, na brehu Ženevského jazera, sám som sa rozhodol, že emigrujem, tak nikoho nemôžem za to viniť... Bola to moja voľba, aj keď boľavá. Už rodnú zem nikdy neuvidím... o to viac si vážim každú spomienku, každý kus nábytku, knihy... vrátane toho zmiznutého obrazu.“

Zárubovi sa teraz nechcelo púšťať do diskusie o Vereščaginovi; veľakrát už počul, aký to bol vzácny obraz, ako ho knieža získal, kto by mohol byť podozrivý: aj keď ho príbeh zaujal, veľmi dobre vedel, že Fajčiari ópia sú navždy stratení.

„Bola by tu ešte jedna možnosť,“ prehovoril nečakane starý pán. „Aj keď sa mi to zdá málo pravdepodobné, takmer nemožné...“

Záruba spozornel. „Čo máte na mysli?“ spýtal sa s novou nádejou v hlase.

Michail Pavlovič akoby sa zdráhal odpovedať. „No... viem, že sa vám to zrejme bude zdať absurdné, ale okľukou sa mi dostala informácia, že ten obraz... ten obraz by sa dal ukradnúť.“

Anton Záruba sa nadvihol v kresle a nechápavo pozrel na knieža. „Ako to myslíte... ukradnúť?“

 „Nuž... ukradnúť. Vziať si ho naspäť. Už som vám spomenul, že mám v Los Angeles istého známeho, je to Rus. Ten vie, kde je obraz. Videl ho v súkromnej galérii. Terajší majiteľ obrazu si je taký istý tým, že k obrazu sa už nikdy nedostanem, že ho takmer nestráži. Je to bezočivosť... no v tomto zmysle ho chápem. Kto už by chcel ukradnúť obraz, ktorý americkým zberateľom nič nehovorí? Oni tak pasú po impresionistoch, alebo starých maliaroch. Ale Vereščagin? To vedia oceniť len ozajstní znalci... Alebo bývalý majiteľ.“

 „Ako ste to mysleli... ukradnúť?“ prerušil ho Záruba. „To je predsa nemožné! Chceli by ste niekoho v Los Angeles najať, aby ten obraz ukradol a potom ho prepašoval do Európy? Alebo ho niekde skryl a počkal, až bude po vojne... a potom vám ho priniesol?“ Zavrtel hlavou. „To sa mi zdá absurdné!“

 Dlugolinský hneď neodpovedal, zamyslene hľadel do ohňa v kozube, ktorý sa medzitým rozhorel. „No... bola by tu jedna možnosť,“ prehovoril po chvíli a spýtavo pozrel na Zárubu. „A síce... že by ste išli do Ameriky vy a pokúsili sa ten obraz priniesť do Európy.“

Anton Záruba skoro prevrátil pohár s koňakom. Zmohol sa len na dlhý výdych. „Ááá... ach! Neviem, či som vám dobre rozumel. To by som mal odcestovať do Spojených štátov? Teraz? Počas vojny? A... ako by som mal ten obraz ukradnúť? A ako ho prepašovať do Európy?“

Knieža urobil zmierlivé gesto. „Viem, viem... je to takmer šialená predstava. Ale prosím, pozrime sa na problém triezvo. Očistime naše myslenie od zbytočných predsudkov...“

Záruba sa neprestával čudovať. Náhlivo vypil koňak a hneď si nalial ďalšiu dávku.

 „Vojna, samozrejme!“ pokračoval knieža rozšafne. „Práve teraz je vhodná príležitosť! Odkedy Američania začali posielať zbrane do Británie, Atlantik križujú stovky lodí. Pravdou je, že ich napádajú nemecké ponorky a lietadlá, no pravdepodobnosť prežitia je až osemdesiat percentná. To je veľké číslo! Na týchto lodiach je aj veľa civilných pasažierov, ktorí utekajú do Ameriky, takže medzi nimi by sa ľahko stratil aj jeden občan so švajčiarskym pasom... Nie sú to len vojenské lode, ktoré smerujú do Ameriky! Ako viem, z Lisabonu plávajú aj parníky s množstvom utečencov, tie lode Nemcov až tak veľmi nezaujímajú. Chcem tým naznačiť, že dostať sa do Spojených štátov by nemal byť až taký veľký problém!“

Anton Záruba ešte celkom nestrávil šľachticove úvahy, no už sa pozvoľna nalaďoval na takmer fantastickú víziu, ktorá sa pred ním vynárala ako morské bralo z hustej hmly. „Znie to neuveriteľne,“ zašomral a neprestával krútiť hlavou. „Predpokladajme, že by som sa dostal loďou do Ameriky... akokoľvek tomu nemôžem uveriť! Dobre, ale čo ďalej? Naozaj si myslíte, že je to také bezproblémové ukradnúť obraz a dostať ho do Európy?“

 „Nevravím, že je to bezproblémové,“ namietal knieža. „Problémov je tu až-až! Lenže keď sa prevážajú na lodiach zbrane a vojaci, tak na nejakom obraze nezáleží... Nuž, a ukradnúť obraz zo súkromnej galérie, to je len otázka šikovnosti... A vy už máte nejaké skúsenosti!“

 „Za čo ma máte?“ ohradil sa prudko Záruba. „Akéže mám ja skúsenosti? Čo som zlodej?“

 „To nie, to nie!“ chlácholil ho starý pán. „Viem len z vášho rozprávania, že ste sa ako reportér dostávali do styku so zločinom. A nadobudol som dojem, že vás to zaujímalo. Preto som poznamenal, že s tým máte skúsenosti.“

 „To nepopieram,“ zašomral Záruba. „Ale boli to skúsenosti len sprostredkované. Sám som nikdy nebol ani v úlohe zločinca či narušiteľa zákona. Bol som len, takpovediac, aktívny pozorovateľ. Občas som trochu pomohol svojimi postrehmi a návrhmi. No teraz ma nahovárate na krádež. Na zločin...“

 „Žiadny zločin!“ zvolal piskľavým hlasom Dlugolinský. „Opak je pravdou! Nahováram vás na spravodlivé zadosťučinenie, chcem len to, čo mi patrí... Chcem, aby sa uplatnil zákon!“

Obaja zamĺkli, hľadeli do ohňa a občas si uchlipli malý dúšok.

 „Pripúšťam, že máte pravdu,“ prehovoril po chvíli Záruba. „Neraz som sa ocitol v situácii, ktorá bola podobná tejto. Zákony samé osebe nestačia, ak nie je zachovaný duch justície, duch spravodlivosti. Zákon je možné interpretovať tak, ako sa komu hodí... Preto je zrejme značka paragrafu taká pokrútená... Ale nad zákonom je spravodlivosť. Len kto určí jej mieru?“

 „Nezačnime filozofovať,“ prerušil ho Dlugolinský. „Držme sa faktov. Mal som obraz? Mal. Ukradli mi ho? Ukradli. Bolo to porušenie zákona? Bolo. Bolo to nespravodlivé? Bolo. Mám nárok dostať ten obraz späť? Mám. Môžem na to použiť všetky prostriedky? Môžem. Previním sa tým voči zákonom? Nepreviním. Bude to spravodlivé? Bude. Tak o čom ešte pochybujeme? Aké máte protiargumenty?“

Anton Záruba ho so záujmom počúval, občas prikývol, občas odmietavo zavrtel hlavou. „Nemôžete si zákony vysvetľovať, ako sa vám hodí,“ upozornil starého pána. „Kto určuje, čo sú to všetky prostriedky? Kto určuje, čo je spravodlivé?“

 „Práve ste pomenovali slabosti západnej demokracie,“ odvrkol knieža. „Na všetko treba brať ohľad, najmä však na práva zlodeja! Na túto slabosť raz západná demokracia zahynie!“

 „Nezačnime filozofovať,“ napodobnil Záruba Michaila Pavloviča. „Držme sa teda faktov. Mali ste obraz? Mali. Ukradli vám ho? Ukradli? Chcete odo mňa, aby som ho ukradol späť?“

Dlugolinský sa chrapľavo zasmial. „Chápete veľmi rýchlo,“ povedal spokojne. „Inak, vždy som mal o vás vysokú mienku... Čiže, moja priama odpoveď na vašu poslednú otázku je rovnako priama: áno, chcem, aby ste ten obraz ukradli a priniesli ho späť!“

Aj Anton Záruba sa zasmial, no nebolo mu veľmi do smiechu. „Uvedomujete si vôbec, čo hovoríte, Michail Pavlovič? Pri všetkej úcte... Mal by som ukradnúť obraz, ktorý je na území Spojených štátov. Čiže tým poruším zákony tej krajiny a ak by ma chytili, tak mi hrozí väzenie. Nikto nebude skúmať, či bol obraz ukradnutý niekde v Európe, ani ako sa dostal do Ameriky. Ak by ma teda chytili – pravda, stále hovoríme v teoretickej rovine –, tak by ma potrestali, ale vy by ste boli mimo hry, vám by sa nič nestalo, vy by ste si mohli umyť ruky ako Pilát nad Kristom. Zastali by ste sa ma? Podržali by ste ma? Priznali by ste, že to vy ste poslali do Los Angeles zlodeja? Asi ťažko... Nehovoriac o tom, že je vojna, že všetko sa posudzuje optikou vojny, že každý cudzinec v Amerike je podozrivý. Musíte uznať, že je to nadovšetko nepravdepodobné a že celá táto diskusia je ako šachová partia: nie je to realita, sú to len teórie... Hra je hra a život je niekde celkom inde.“

 „Nechajte si tie vaše rozumy,“ zašomral starý pán podráždene. „Mňa nemusí nikto poučovať, kde sa končia fantázie a kde začína neúprosná realita. Prešiel som tým a nie raz... No držme sa merita problému! Zdá sa vám nemožné, aby sa Vereščagin dostal späť do Európy? Alebo ešte inak... trúfli by ste si na takúto úlohu? Aj keď je táto otázka – ako vy vravíte – len v teoretickej rovine?“

Anton Záruba si uvedomoval, že otázky Michaila Pavloviča ho zasiahli viac, ako si pripúšťal; oslovili v ňom niečo temné, bytostné, čo kedysi tvorilo jeho prácu a život reportéra v Bratislavských novinách AZ, že ponuka v ňom prebudila akési dávne inštinkty zvedavého lovca a že rozvírila jeho pokojné vnútorné hladiny. Vzápätí sa zháčil. Pokojné? Skôr nudné, ako pokojné, pomyslel si. Akýže je to život v tejto meštiackej Ženeve? Čo mu priniesol okrem zdanlivého bezpečia? Len výčitky svedomia, len pochybnosti, až opovrhnutie nad sebou samým za to, že vymenil svoje rozkolísané Slovensko za náruč ženy... Čo je viac? Jedno či druhé?

Zrazu mal pocit, že celý tento rozhovor má akýsi osudový rozmer, že  nemôže odmietnuť túto doslova šialenú ponuku, pretože za tým všetkým je viac ako len drahý obraz a jeho krádež... ale aj opodstatnenie jeho vlastnej osobnosti, jeho minulosť aj budúcnosť.

 „No neviem,“ zahundral v rozpakoch. „Stále si myslím, že tieto vaše úvahy a návrhy sú nemožné, nereálne, takmer absurdné... No voľačo vo mne mi hovorí, že za tým všetkým sa môže skrývať jedno veľké dobrodružstvo...“

Michail Pavlovič sa uškrnul ako Mefisto, ktorý nalomil dôverčivého Fausta. „Nečakám, že mi hneď a zaraz odpoviete,“ povedal zaliečavo. „Všetko si dobre premyslite. Nuž... a aby som podporil vašu súhlasnú odpoveď, len pripomínam, že vám zaplatím... kráľovskú odmenu! Takú, že vám vystačí na dlhé roky pohodlného života...“

Anton Záruba už ani celkom nevnímal, čo mu knieža hovorí; jeho myseľ bola obrátená do budúcnosti, podvedome myslel na ďalekú krajinu, kam kedysi utekali celé generácie Slovákov, aby tam začali nový život.

 „Nečakajte, že vám hneď teraz odpoviem,“ povedal Záruba po chvíli. „A nečakajte ani to, že vám odpoviem kladne. Nechajte mi nejaký čas na rozmyslenie. Človek nikdy nevie...“

Knieža sa opäť usmial tým svojím mefistovským úsmevom. „Nečakám, že mi hneď teraz odpoviete. Nie je kam sa ponáhľať... Ale ako vy vravíte: človek nikdy nevie...“

                                              

ANTON ZÁRUBA SEDEL V POHODLNOM KRESLE OBÝVACEJ IZBY A CEZ VEĽKÉ OTVORENÁ OKNO hľadel na temnú, pokojnú hladinu Ženevského jazera. Na stolíku pri kresle mal otvorenú fľašu ľahkého červeného vína a po dlhšom čase si zapálil. Juliana nemala rada, keď fajčil a tak si cigaretu doprial iba občas, keď si mohol nerušene vychutnať mámivú chuť nikotínu. Snažil sa, aby dym vyfukoval smerom k oknu a nebolo ho priveľmi cítiť. Ale aj napriek tomu sa miestnosť zapĺňala ľahkým závojom cigaretového pachu a tak Záruba radšej vstal a zatvoril dvere do spálne.

Chcel sa s Julianou pozhovárať o návrhu kniežaťa Dlugolinského, no dlho ten rozhovor odkladal, až sa Juliana pobrala spať; bolela ju hlava a cítila sa unavená. Mrzelo ho to, rád by počul Julianin názor, rád by počul, čo si myslí o návrhu odísť do Ameriky a vrátiť sa s ukradnutým obrazom: veď mala predsa len lepší prehľad o pomeroch v rodine, poznala nielen Borisa Lavrova, ale aj brata Anastázie Michailovny a jeho ženu, zaiste by ho zasvätila do rodinných vzťahov, možno by čo-to vedela aj o služobníctve; na druhej strane si mohol v samote pokojne premyslieť, ako ďalej, ako postupovať a či vôbec prijať takýto návrh, ktorý sa mu zdal nepredstaviteľný, takmer na hranici šialenstva.

Snažil sa sústrediť na samotnú podstatu problému: vedel iba toľko, čo mu povedal starý pán a v náznakoch Anastázia, takže si z iných zdrojov nemohol overiť fakty či okolnosti, ktoré súviseli so zmiznutým obrazom. Zdalo sa mu čudné, že taký vzácny obraz nebol vôbec zabezpečený (vlastne ani nevedel, či bol poistený!) a že po jeho zmiznutí nikto nezalarmoval políciu. Prečo knieža nezavolal políciu? Naozaj to bolo iba tým, že nechcel, aby sa prípad dostal do novín? Aby sa začali pretriasať pomery v rodine emigranta? Zdalo sa mu to čudné a hneď sa v hlave vynárali pochybnosti: čo ak bola krádež iba fingovaná? Čo ak rodina obraz predala a chcela to kamuflovať krádežou?

Lenže to nedávalo zmysel. Knieža predsa tvrdil, že má informácie o obraze: je vraj v Amerike, oznámil mu to nejaký jeho priateľ či známy. Ten známy ho videl, obraz visí v nejakej súkromnej galérii v Los Angeles. Naozaj čudné... Ukradnutý obraz je zavesený v galérii, aj keď v súkromnej, takže je verejnosti na očiach. Ale čo ak je to len nejaká kópia, podarená fotografia, jednoducho podfuk! Je vojna a v Los Angeles nikoho ani len nenapadlo, aby sa zaujímal o osud obrazu, aby zisťoval, odkiaľ pochádza, kde je evidovaný, kto bol jeho majiteľ... Lenže ani vo Švajčiarsku – keď tam Dlugolinský s rodinou emigroval – nikomu nezišlo na um, aby zisťoval, odkiaľ má knieža vzácny obraz, či ho naozaj kúpil niekde v Taškente, alebo sa k nemu dostal nejakou nezákonnou cestou. Koho by to zaujímalo! Veci sú obrátené naruby, nič neplatí ako v čase mieru.

Prečo bola Anastázia Michailovna taká zdržanlivá, keď hovorila o svojom bývalom priateľovi Borisovi? Prečo sa niekoľkokrát dosť neúctivo vyjadrila o svojom otcovi... prečo ho nazvala pokrytcom? Prečo sú všetci opatrní, keď sa spomenie brat Anastázie, ktorý žije v Berne? Má za manželku nejakú bohatú Švajčiarku. Prečo sa nestretáva  s rodinou? Urobil niečo... nepatričné? Niekoho urazil? Vadí rodine jeho manželka? Vedel aj on o ukradnutom obraze, vedel, akú má cenu?

Anton Záruba si uvedomoval, že si kladie priveľa otázok, no neboli to otázky podstatné: nemal zistiť, kto obraz ukradol a ako ho zlodej dostal do Spojených štátov, mal sa pokúsiť obraz priniesť naspäť do Švajčiarska. Takže ho mal ukradnúť a vystaviť sa riziku, že ho chytia a pošlú do väzenia...

Opäť a znovu sa utvrdzoval v tom, že celý prípad je absurdný a návrh kniežaťa je číry nezmysel. Už len samotná cesta cez oceán je chorý nápad: nemecké krížniky, ponorky a bombardéry útočia na lode, ktoré sa pokúšajú prevážať tovar, zbrane, vojakov aj bežných cestujúcich z Ameriky do Európy, ale aj z Európy do Ameriky. Jediný dostupný prístav, odkiaľ plávajú civilné lode, je Lisabon, ostatné európske prístavy, okrem britských, viac či menej kontrolujú nemecké vojská. Ani cesta do Lisabonu by nebola jednoduchá, treba prejsť cez časť Francúzska, ktoré ovláda kolaborant generál Pétain, cez Frankovo Španielsko, alebo loďou z Marseille cez Gibraltár. Záruba si nevedel predstaviť takúto dobrodružnú cestu a ešte k tomu s neistým výsledkom. Keby sa mu aj nejaký zázrakom podarilo zmocniť Vereščagina, ako by sa vrátil do Európy? Opäť do Lisabonu? Alebo do Anglicka? Kam?

Cítil, ako v ňom narastá nervozita. Všetko sa v ňom vzpieralo, zdravý rozum odmietal tieto bláznivé špekulácie, no kdesi v najtajnejšom vnútri klíčilo semienko možného dobrodružstva. Prečo by sa o to nepokúsil? Prečo by sa nezbavil pokojnej, no ubíjajúcej nudy? Prečo by nevyužil príležitosť, ktorá sa vyskytuje len raz v živote? Bolo by to vzrušujúce, keby sa dostal cez nebezpečné územia nepriateľského Francúzska a Španielska až do Lisabonu, keby sa nalodil na zaoceánsky parník mieriaci do Ameriky, keby prežil útoky nemeckých ponoriek a jeho loď by zakotvila v New Yorku... A potom z New Yorku do Los Angeles... Nezmysel!

Prudko si potiahol z cigarety a silno vtiahol dym, až sa mu zatočila hlava. Na dúšok vypil víno z pohára. Podišiel k oknu a nadýchol sa čerstvého vzduchu. Jazero bolo stále pokojné, temné, iskrivo sa v ňom trblietali svetlá lámp a domov. Doliehali sem tiché zvuky hudby, veselých hlasov, zvonenie električiek a občasné trúbenie áut. Vojna sa zdala neskutočná ako vzdialené galaxie.

Pocítil naliehavé nutkanie, aby sa o všetkom pozhováral s Julianou. Už to mal urobiť dávno, ihneď, ako sa o tejto čudnej ponuke zmienil knieža. Podišiel k dverám do spálne a pootvoril ich; v prítmí videl Julianino telo, ležala na boku, jednu nohu mala odhalenú. Tíško pochrapkávala.

Stiahlo mu hrdlo. Zrazu si nevedel predstaviť, že by mal opustiť Julianu, vzdať sa jej dotykov, pokojného domova, tichého, aj keď nie celkom naplneného šťastia, pokúšať osud pre jeden ukradnutý obraz. Zažiadalo sa mu ľahnúť si k nej, dýchať vôňu jej vlasov a teplej, trochu spotenej pokožky. Preglgol.

Potíšku zatvoril dvere, nalial si do pohára víno a zapálil ďalšiu cigaretu. Hodnú chvíľu hľadel do svetielkujúcej temnoty a nechal myšlienky, nech blúdia v jeho hlave ako ťarbaví, slepí starci.

                                                                      

„CHCEM SA S TEBOU O NIEČOM PORADIŤ,“ POVEDAL ANTON ZÁRUBA, keď si medzi dva tenké plátky bieleho chleba vložil prepečenú slaninku a do šálky nalial horúcu kávu.

Juliana ostražito nadvihla obočie.

 „Ide o ten ukradnutý obraz,“ povedal Záruba odhodlane. „Mal som dôležitý rozhovor s kniežaťom Dlugolinským. Ponúkol mi... čosi nezvyklé.“

Juliana sa zatvárila nechápavo. Pomaly si natierala na chlieb malinový džem.

 „Navrhol mi, aby som odcestoval do Ameriky a pokúsil sa ukradnúť jeho ukradnutý obraz. Čo na to povieš?“

Julianina ruka s chlebom sa zasekla na ceste do úst.

 „Sľúbil mi slušnú finančnú odmenu,“ pokračoval Záruba so slabnúcim zápalom. „Dlho som nad tým premýšľal. Je to zvláštne, nemyslíš? Neviem sa rozhodnúť...“

Juliana si odhryzla z chleba a zamyslene prežúvala.

 „Myslím si, že je to úplný nezmysel,“ pokračoval Záruba. „Len blázon by sa na to podujal. Priveľa otáznikov, priveľa pochybností. Na druhej strane je to lákavé... Prebudilo to vo mne dobrodruha.“ Silene sa usmial. „Kedy by som zadarmo navštívil Ameriku?“

 „Chceš počuť môj názor?“ spýtala sa Juliana a namáhavo prehltla. „A prečo?“

Anton Záruba sa prekvapene pozrel na Julianu.

 „Prečo chceš počuť môj názor, keď si sa už rozhodol?“ Julianina tvár bola pokojná, len prsty sa jej jemne zachvievali. „Vieš, drahý môj, už ťa poznám dosť dlho na to, aby som v tebe čítala ako zo školskej tabule.“

 „Čo... čo tým chceš povedať?“

 „Nič... len toľko, že si chceš urobiť alibi pre svoje rozhodnutie,“ povedala Juliana a opäť zahryzla do chleba s džemom. Urobila grimasu. Snažila sa ho napodobniť: „Kedy by som zadarmo navštívil Ameriku?“ Ústa mala plné jedla. „Tebe o to vôbec nejde! Zadarmo, či za vlastné... Teba láka dobrodružstvo, tebe je pritesný náš vzťah, ty si v podstate dobrodruh... Pýtaš sa ma len preto, aby som ti potvrdila, alebo vyvrátila tvoje argumenty, aby si sa mal o čo oprieť, keď si začneš baliť svoj kufrík na cestu do Ameriky. Keď poviem choď, tak sa budeš čudovať, kam ťa to posielam, veď je to číry nezmysel. Keď poviem nechoď, začneš sa ľutovať a budeš si vyčítať, že si za mnou prišiel do Ženevy a že som si ťa pripútala. Och, ty chudáčik môj nerozhodný!“

Utrela si ústa servítkou a rázne ju hodila na stôl. „Vieš ty čo? Ja ťa mám veľmi rada, ja ťa dokonca milujem, ja by som chcela s tebou byť a žiť a zotrvať až do konca... Ale lezieš mi poriadne na nervy! Na teba sa nalepila Bratislava, to rozkošné malomesto sa ti zažralo pod kožu, ty všetko meriaš Podhradím a Vydricou, ty zostaneš prostoduchým Prešporákom!“

Anton Záruba sa prihlúplo usmieval. „Na to by som mohol byť hrdý,“ zareagoval na Julianin výbuch. „Nie je to také zlé! Ale zaujalo ma aj čosi iné...“

 „Tak? A čo také?“

 „No... najmä to, keď si povedala, že ma miluješ a že by si so mnou chcel byť a žiť a zotrvať až do konca...“

Juliana sa usmiala, črty tváre jej zmäkli. „Ty darebák! A čo ešte?“

Anton Záruba sa zatváril vážne a zodpovedne. „Keď si povedala... aj keď si to vlastne nepovedala... že nemáš nič proti tomu, aby som išiel do Ameriky...“

                                                          

 „EŠTE SOM SA NEROZHODOL,“ POVEDAL ANTON ZÁRUBA MICHAILOVI PAVLOVIČOVI a tvár mal nehybnú. „Ale kým sa rozhodnem, rád by som sa pozhováral s Borisom Lavrovom a ak by to bolo možné, aj s vašim synom, ktorý žije v Berne.“

Knieža Dlugolinský s napätím hľadel Zárubovi do tváre a zjavne čakal, ako sa rozhodne. „To by nemal byť problém,“ povedal, akoby kapituloval. „Ak vám to pomôže...“

 „Pravdaže mi to pomôže,“ povedal Záruba sebaisto. „Obaja nám môžu poskytnúť cenné informácie.“

 „Tým som si nie istý,“ zašomral knieža. „O tom zmiznutom obraze sme veľakrát hovorili a nikdy som nemal dojem, že vedia niečo, o čom by som ja nevedel.“

„To nemôžete tvrdiť,“ povedal Záruba opatrne. „Nepodliehajte stereotypom! Vy fakty vnímate inak, ako by som ich vnímal ja. Vy slovám pripisujete iný zmysel, aký by som im pripisoval ja. Rozhodne by stálo za to, aby som sa s týmito pánmi stretol.“

Michail Pavlovič pokrčil plecami. „Nedbám... Aj keď neviem, čo si od toho sľubujete. Ale dobre! O niekoľko dní chystám malú rodinnú oslavu, pozval som aj môjho syna s nevestou. Neviem však, či sa mi podarí presvedčiť moju dcéru Anastáziu, aby pozvala bývalého priateľa Borisa Lavrova. Neviem, či je to príhodné, či je to, ako sa vraví, comme il faut...!“

 „Možno by ste jej mali priamo naznačiť, o čo ide,“ nadhodil Záruba.

 „Áno, áno, to urobím,“ povedal knieža trochu podráždene. „Obávam sa však, že na mňa veľmi nedá. To skôr poslúchne vás! Má o vás vysokú mienku... Ale aj tak neviem, na čo nám to bude dobré! Nie je dôležité, kto ten obraz ukradol, ale ako ho dostať späť!“

 „Zaiste,“ zašomral Záruba. „Ale súvislosti a okolnosti zmiznutia toho obrazu nám môžu všeličo napovedať. Nechcel by som to podceniť...“

 „Ako si to predstavujete?“ dorážal knieža. „Zavolám sem rodinu a zopár blízkych priateľov a známych... a vy ich začnete vypočúvať?“

 „Ale to vôbec nie!“ ohradil sa Záruba. „Nesmiem byť nikomu nápadný! Len tak, akoby mimochodom, utrúsim niečo o obraze a budem sa diskrétne snažiť získať nejaké informácie.“

 „Musí to vyzerať veľmi nenútene,“ pokračoval starý pán s obavou v hlase. „Nemám rád, keď sú v rodine nedorozumenia, nedajbože... škandály. Potrpíme si na dobrú povesť. V našej rodine a v našom dome musí byť všetko čisté, jasné a poctivé.“

„O tom nepochybujem,“ povedal Záruba odmerane. „Napriek tomu sa z vášho domu a vo vašej rodine stratil obraz, ktorý zjavne niekto ukradol. Mohol to byť niekto z vášho okolia...“

Knieža sa nadvihol v kresle, tvár mu stvrdla a chystal sa povedať niečo ostré a nepríjemné; vtedy sa otvorili dvere a bez zaklopania – ako to mala vo zvyku – vošla komorná Katarína Filipovna.

„Prepáčte,“ obrátila sa na Michaila Pavloviča, no Zárubu, ako obyčajne, ignorovala. „Zdalo sa mi, že ste ma volali.“

Knieža sa zháčil. „Volal som vás? Nespomínam si...“

„Potrebujete niečo?“

 „Éhm... nič. Nie. Alebo... keď už ste tu, prineste čaj. Áno, čaj! Počkajte...! Radšej víno. Prineste nejaké biele víno, suché, nie veľmi staré. Možno rizling. Áno. Dolu v pivnici, hneď ten prvý regál pri vchode...“

 „Viem,“ prikývla Katarína Filipovna dôstojne. „Vaše obľúbené. Jeden pohár?“

Dlugolinský sa zamračil, no ovládol sa. „Dva,“ povedal mierne. „Sme tu dvaja, Katarína.“

 „Ach! Dvaja? Prepáčte, nevšimla som si. Tak dva poháre, ako si želáte.“

Zvrtla sa na odchod, no vtedy ju ráznym gestom zastavil Anton Záruba.

„Môžem sa vás na niečo spýtať? Keď už ste tu...“

Komorná sa zachvela, akoby ju zasiahol prúd, pobúrene sa pozrela na Zárubu, potom mykla hlavou a hľadala oporu vo svojom pánovi.

 „Čo sa chcete spýtať?“ zamrmlal knieža v rozpakoch a previnilo sa pozrel na komornú.

Anton Záruba sa postavil a pomaly podišiel ku krbu; zámerne sa nepozeral na Katarínu Filipovnu, prihováral sa sliepňajúcemu ohňu. „Možno si spomeniete, že v dome kniežaťa Dlugolinského visel obraz Fajčiari ópia od veľkého ruského maliara Vereščagina. Ten obraz pred časom z tohto domu zmizol. Ukradli ho. Má veľkú hodnotu. Podľa všetkého je ten obraz v Amerike, je v súkromnej zbierke. Mohli by ste...“

 „Na tom sme sa nedohodli!“ prerušil ho Dlugolinský. „Nechápem, čo tým sledujete...!“

„Len využívam príležitosť,“ povedal pokojne Záruba. „Diskrétne sa snažím získať nejaké informácie.“

„Nuž dobre... v takom prípade súhlasím. Len diskrétne!“

Anton Záruba sa posunul o dva kroky a pootočil hlavu. „Vedeli ste, že Fajčiari ópia sú cenný obraz?“ spýtal sa nezúčastnene. „Že má nesmiernu hodnotu?“

Katarína Filipovna strnulo hľadela na knieža. „Nie som tu na to, aby som posudzovala obrazy,“ odsekla a len ťažko skrývala opovrhnutie. „Keď si Michail Pavlovič vzal z Ruska nejaké obrazy, alebo iné veci, tak mal na to dôvod. Inak by nám to boľševici ukradli.“

„Áno, isteže,“ mrmlal Záruba a mal čo robiť, aby sa kontroloval. „Poznali ste ten obraz?“

„Poznám všetko, čo je v tomto dome!“

„Takže musíte vedieť, že to bol veľmi drahý obraz a že by sa v cudzine, ale aj tu,  veľmi dobre predal.“

Katarína Filipovna mykla hlavou, neodpovedala.

„Počuli ste niekoho, kto sa zmienil o tom obraze? Kto o ňom hovoril?“ pokračoval Záruba podlízavým tónom.

„Nestarám sa o to, čo kto hovorí!“

Anton Záruba obišiel kreslo, v ktorom sedel starý pán a pristúpil ku komornej. „Vraveli ste predsa, že poznáte všetko v tomto dome,“ povedal nevinne. „To znamená, že musíte počúvať domácich aj hostí... aby vám niečo neuniklo!“

Katarína Filipovna našpúlila pery, akoby chcela Zárubu opľuť. Potom sa zostra pozrela na knieža. „Musím toto počúvať? Od cudzinca?“

 „Len pokojne,“ povedal Dlugolinský mierne. „Snažíme sa zistiť, kto asi mohol obraz ukradnúť. Pán Záruba sa nám snaží pomôcť.“

„Už len nám má kto pomáhať! Vždy som vravela, že cudzincov netreba púšťať do domu!“

„Bude lepšie, keď odpoviete. Je to aj v mojom záujme. Počuli ste niekoho...“

Komorná zastavila knieža nervóznym gestom. „Pravdaže som počula!“ vyštekla. „O tom obraze sa tu hovorilo často. Vraj to je vzácny obraz a v tomto dome je nedocenený, sadá naň prach a nikto si ho neváži. Pritom nie je pravda, že na obraz sadal prach! Sama som ho pravidelne čistila.“

„Kto o tom obraze hovoril? A najmä... čo hovoril?“

Katarína Filipovna ani na okamih nezaváhala. „Pri tom obraze ustavične postával pán Lavrov. Počula som ho, ako Anastázii vykladá, že je to štúdia, nie originál, ale je to vraj veľmi drahý obraz a je ho u nás škoda. Vraj by vedel zariadiť, aby sa obraz predal a to by pomohlo rodine... no, zlepšiť si finančnú situáciu.“

„Neviem, o akej finančnej situácii ten chlap hovoril,“ zašomral knieža nervózne. „Neboli sme na tom až tak zle, aby sme museli predávať Vereščagina.“ Mávol rukou. „Dobre, to sa od Lavrova dalo čakať... ešte že sa s ním Anastázia rozišla!“

Komorná súhlasne prikyvovala. „Tiež si to myslím! A počula som o obraze hovoriť aj manželku vášho syna Michaila Michailoviča, tú cudzinku Matildu...“

„Katarína!“ zahriakol ju starý pán. „Matilda je tu doma. Cudzinci sme my...“

„Mala som na mysli cudzincov v tomto dome,“ nedala sa zastaviť komorná. „Ona je tu cudzia! Mladému kniežaťu by pristalo ruské dievča z dobrej rodiny... a nie tá cudzinka!“

„Áno, áno,“ mrmlal knieža. „Deťom nerozkážete... To nie je ako za našich čias, keď deti bezvýhradne počúvali rodičov... A čo hovorila o tom obraze?“

„Nuž... čosi v tom zmysle, že počas vojny je cena takých obrazov veľmi vysoká a že je to dobrá – ako sa to povie? Investícia...“

„To mala pravdu,“ zašomral knieža. „A komu to hovorila?“

„Počula som, ako to hovorí vášmu synovi, ale bol pri tom aj Lavrov. Myslím, že si veľmi dobre rozumeli.“

„Lavrov s Matildou a mojím synom?“

„Isteže. Určite by sa obrazu najradšej zbavili, aby z toho mali osoh. Títo mladí nemajú žiadnu úctu k tradíciám a k tomu, čo je ruské.“

„Hm... bude to tak! A ešte ste niečo počuli?“

„To je v podstate všetko. Neprinesiem vám predsa len čaj? Alebo radšej to víno?“

„Víno, Katarína, víno. Už som povedal. A nezabudnite... dva poháre!“

                                                          

KEĎ O NIEČO NESKOR ANTON ZÁRUBA ODCHÁDZAL ZO SALÓNU V DOBREJ NÁLADE, na chodbe takmer vrazil do Anastázie Michailovnej. Niesla pod pazuchou nejaké spisy; zľakla sa a pustila ich na zem. Obaja sa sklonili, kľukli si a takmer sa zrazili čelami.

„Akýsi ste rozjarený,“ povedala Anastázia a dýchala mu do tváre. „Dávajte si pozor...“

„Prepáčte, nevidel som vás,“ zašomral Záruba potichu. „Vznášate sa ako duch...“

„Viete, chcela som sa s vami stretnúť,“ povedala rovnako potichu, „ale niekde osamote.“

„Aj teraz sme osamote,“ odpovedal Záruba.

„Tu nie je vhodné miesto.“

„Vhodné miesto... na čo?“

Chvíľu akoby váhala. „Len som chcela... vás poprosiť, aby ste ten obraz nechali na pokoji. Nenechajte sa ovplyvniť otcom. Je to stratená vec...“

„Vyzerá to tak, akoby ste ma chceli varovať. Asi vám na mne záleží...“

Anastázia sa zasmiala a zblízka mu hľadela do očí. Na chodbe bolo prítmie, matný lesk lampičiek sa odrážal od veľkých francúzskych okien, ktoré viedli na terasu a odkiaľ bolo vidno na hladinu ženevského jazera. Pomaly, ako v tieňovom divadle, sa postavili.

Bez toho, aby si čokoľvek povedali, sa primkli k sebe a spontánne sa objali; prisali sa perami a ich telá sa zmenili na jedno. Zárubove ruky odvážne šmátrali po jej tele a Anastázia sa nijako nebránila, naopak, ponúkala mu svoju tvár, telo, aj dušu, bez zábran ho viedla na intímne miesta, tíško vzdychala a jej horúci dych priam spaľoval Zárubove zmysly. Ruky sa mu dostali na jej holé telo a to bola tá chvíľa, keď sa museli rozhodnúť, kam sa skryjú, alebo sa prestanú vzrušovať. Za oboch však rozhodlo vrznutie dverí kdesi na druhom konci chodby a potom úzky pás svetla, ktorý dopadol až k nim.

Odtrhli sa od seba, Anastázia si náhlivo napravila blúzku i vlasy a rýchlo vykročila opačným smerom, ani raz sa neobzrela.

Anton Záruba chvíľu stál bez pohybu. Dvere sa opäť zatvorili, chodba potemnela. Nebol si istý, či ich niekto nepozoroval.

     Doznievalo v ňom vzrušenie z nečakaného vzplanutia, ešte stále mu prudko bilo srdce. Rovnakou mierou však cítil rozpačitú hanbu za to, že neodolal pokušeniu a nechal sa strhnúť do milostnej hry s Julianinou dobrou priateľkou. Všetko však prekrýval čudný pocit strachu: bolo to naozaj varovanie? Prečo mu Anastázia povedala, aby dal obrazu pokoj? Prečo si myslí, že ho knieža ovplyvňuje? Prečo je to stratená vec?

Pomyslel si, že Anastázia vie o zmiznutom obraze zrejme viac, ako dáva najavo. A možno chce použiť všetky prostriedky, aby ho odradila; vrátane svojej príťažlivosti.

Zamyslene sa pohol smerom k dverám vedúcim na terasu; keď sa však na koberci opäť zjavil pásik svetla, pridal do kroku: nechcel, aby ho videli neznáme, sliedivé oči.

                                                          

KNIEŽA DLUGOLINSKÝ SA ZJAVNE CÍTIL AKO ZA STARÝCH DOBRÝCH ČIAS V CÁRSKOM RUSKU. Na  oslavu sa zišla celá rodina, ba prišlo aj niekoľko blízkych priateľov s manželkami, rodinný lekár a právnik, ktorý mal na starosti správu majetku. Bolo to už starí páni a staré dámy, muži mali na smokingoch pripnuté cárske vyznamenania a prevesené šerpy, ženy vytiahli cenné rodinné šperky. Oveľa civilnejšie pôsobili deti Michaila Pavloviča: Anastázia bola oblečená v decentných šatách, ktoré zvýrazňovali jej pružnú postavu, mladý Michail mal kvalitný, na mieru šitý oblek. Bol to muž s nevýraznými rysmi a trochu vypúlenými, rybacími očami, chodil mierne zhrbený, akoby mal ploché nohy, rozhodne nemal v sebe charizmu starého pána.  Jeho žena Matilda bola drobná, príjemná žena s inteligentnou tvárou a živými očami, pôsobila sympaticky a veľmi spoločensky. Mala oblečený slušivý kostým šedej farby. Boris Lavrov bol vitálny chlapík v stredných rokoch, mal trochu hrmotné spôsoby a bolo zrejmé, že si rád vypije; mal vysoké čelo a už preriedené páperové vlasy, trochu hrubý nos a neustále mľaskal, akoby v ústach prevracal hlty vína. Juliana sa ospravedlnila:  mala dlhé a zložité jednanie s obchodným partnerom, rozbolela ju hlava a musela si ísť ľahnúť.

Nad celou spoločnosťou prísne dozerala Katarína Filipovna, ktorá dbala na to, aby bolo na stole dosť vína a koňaku a aby prenajaté služobníctvo prinášalo jedlo a odnášalo použité misy a taniere.

Knieža sa pristavil pri Zárubovi. „Tu ich máte, prišli všetci,“ povedal a dával si pozor, aby ho okrem Zárubu nikto nepočul. „Buďte nenápadný. Nechcem, aby si niekto čo len pomyslel, že som ich zavolal kvôli obrazu. Napokon, ten dôvod je celkom iný. Veď viete.“

„Viem,“ odpovedal Záruba, hoci nevedel, aký je ten celkom iný dôvod. „Budem opatrný.“

Keď sa hostia pousádzali okolo stola, knieža obradne zaťukal príborovým nožom o hranu krištáľového pohára, počkal, kým všetci stíchnu a odkašľal si.

„Milí moji! Rád vás zase všetkých vidím pohromade, teším sa z vašej prítomnosti. Je mi ľúto, že nie je s nami moja drahá manželka, matka našich dvoch detí, Nadežda Ivanovna.“ Hlas mal pokojný, pevný, bez náznaku pátosu či sentimentu. „Dôvod, aby sa ľudia stretávali, sa vždy nájde. Dnes je to dôvod neveľmi veselý, no musíme si ho pripomenúť, aj keď – ako vravím – vždy je dobre, keď sa takto stretneme, nech už je za tým čokoľvek.“ Nadýchol sa a vážne sa rozhliadol. „Pred dvadsiatimi piatimi rokmi, po boľševickej revolúcii, sme museli opustiť našu drahú matku Rus a nájsť si nový domov tu, vo Švajčiarsku, na brehu Ženevského jazera. Nebolo to ľahké a dosiaľ to nie je ľahké, ale nevyhnutnosť nám nedáva možnosť voľby. Musíme si zvyknúť, musíme sa prispôsobiť. Je to odveký údel exulantov. Staršia generácia už nikdy nenájde pokoj v duši, až do nášho skonania budeme v spomienkach v našej starej vlasti, no mladá generácia sa časom úplne asimiluje a vyrastú z nich noví Európania. Keď sa pominie táto hrozná vojna,  budete žiť v pokojnom a blahobytnom svete.“

Ktosi nesmelo zatlieskal a ostatní sa k nemu pridali.

Knieža Dlugolinský potom spomenul  roky strávené v Rusku, pripomenul, že aj v cudzine si musia vážiť odkaz predkov, nezabúdať na tradície, živiť sa veľkou ruskou kultúrou... Niektoré myšlienky opakoval, trochu sa zamotal a mierne spotený zakončil svoj príhovor: „Kým nám zdravie slúži, tešme sa jeden z druhého, držme ako rodina pospolu a využime každú príležitosť, aby sme sa mohli stretnúť. Rodina a priatelia, to je teraz to najvzácnejšie, čo máme!“

Obradne zdvihol pohár, hostia si pripili a knieža ich pozval k prestretému stolu.

Hostia sa postupne uvoľnili, popíjali, jedli, začali sa medzi sebou zhovárať, spomínali, vymieňali si skúsenosti a zážitky. Keď sa najedli, vstávali od stola a po skupinkách sa vytrácali do vedľajšieho salónu, aby si pofajčili, popíjali a ďalej sa zhovárali. Anton Záruba sa nenápadne posúval od jedného hlúčika k druhému, len tak mimochodom utrúsil nejakú poznámku, pripil si, vyfajčil cigaretku, tváril sa trochu unudene a svetácky, ani slovkom sa nezmienil o Fajčiaroch ópia. Pozoroval hostí a snažil sa utvoriť si obraz o ich povahe, no mal obmedzený priestor; každý z prítomných bol niečím zaujímavý a možno aj výnimočný, ale zároveň tuctový a všedný, nič nenasvedčovalo tomu, že niekto čo i len v náznaku spomenie ukradnutý obraz. Keď už sa zdalo, že nezíska žiadne informácie, oslovil ho Boris Lavrov.

„Počul som, že vás trápi obraz, ktorý sa stratil nášmu váženému kniežaťu. Veľká škoda, že ho už nikdy nedostane späť!“
   
„Nepovedal by som, že ma to trápi,“ ohradil sa Záruba. „Kto vám to povedal?“

„Len tak mimochodom to spomenula Anastázia,“ odvetil rýchlo Lavrov. „Trápi vás, to trápi! Bodaj by nie, keď to nedá pokoja kniežaťu. Ale on má skreslené predstavy. Všetci vieme, že obraz od Vereščagina je v Amerike a nemá zmysel sa oň usilovať...“

„Obraz ukradli,“ podotkol Záruba. „Nestratil sa. Ako viete, že je v Amerike?“

„Ach, to je všeobecne známe,“ odvetil Lavrov bez rozpakov. „Všetci to vedia, všetci o tom hovoria.“

„Tiež je všeobecne známe, že obraz mal veľkú hodnotu. Myslím, že ho ukradol niekto, kto sa vyznal v obchode s umením. A ten niekto musel dobre poznať tunajšie pomery.“

„Chcete tým povedať, že obraz, ako vy vravíte, ukradol niekto z domácich?“ spýtal sa Lavrov pobavene. „Alebo niekto, kto sa tu vyznal?“

Anton Záruba namiesto odpovede len veľavravne pokrčil plecami a nadvihol obočie.

„Mám pocit, akoby ste chceli naznačiť, že som to mohol byť... hoci aj ja!“

„Ja som nič nepovedal,“ ohradil sa Záruba. „To vravíte vy.“

Boris Lavrov sa nenechal vyviesť z rovnováhy. „Áno, mohol som ho pokojne ukradnúť. Nikto ten skvost nestrážil, visel na stene, akoby to bola svadobná fotografia prastarého deduška s babičkou. Ale neukradol som ho, nevedel by som, čo si s ním počať.“

„Ako to... nevedel?“ začudoval sa Záruba.

„Myslíte si, že predať taký obraz je jednoduché? Na to musíte mať veľmi dobré konexie!“

„Kto ho ukradol, musel mať dobré konexie,“ podotkol Záruba. „Inak by sa obraz nedostal do Ameriky. Počul som – a to je tiež všeobecne známe – že Fajčiari ópia sú vystavení v súkromnej galérii v Los Angeles. Je to dosť odvážne, nemyslíte?“

„Ani nie,“ zaškeril sa Boris Lavrov. „Amerika je ďaleko. Nový majiteľ obrazu si musí byť sakramentsky istý, že sa mu nič nestane. Je vojna... teraz niet času pátrať po obrazoch.“

„Netušíte, kto by mohol ten obraz ukradnúť?“ spýtal sa priamo Záruba.

„Prepáčte, ale to je veľmi hlúpa otázka. Ak dovolíte, pridám sa k spoločnosti. Zdá sa, že Anastázia Michailovna sa nudí. Pokúsim sa ju rozptýliť... Mám s tým skúsenosti.“

Anton Záruba prikývol. V duchu sa pousmial: vraj, mám s tým skúsenosti! Asi za veľa nestáli, keď ťa opustila...

Večierok plynul pokojne, uvoľnene, atmosféra bola takmer nezáživná, ale všetci sa zjavne cítili dobre; ešte aj Katarína Filipovna sa usmievala a dokonca výnimočne ponúkla Zárubovi pohárik vodky, ktorú vyhrabala niekde zo starých zásob.

Ale Záruba spokojný nebol; nezískal prakticky žiadnu potrebnú informáciu, nedozvedel sa nič, o čom by už nevedel. Zvažoval, či vôbec má zmysel ďalej sa vypytovať na obraz; určite všetci vedia, že obraz bol vzácny a že ho niekto ukradol, ale nikto nie je ochotný povedať, kto by mohol byť zlodej a ako sa obraz dostal do Ameriky.

Napriek tomu sa nevzdával – už len zo zotrvačnosti. Všimol si, že pri kozube stojí Matilda s pohárikom sektu, občas sa zachveje, akoby bola zimomravá. Pristúpil k nej.

„Nie je vám zima?“ spýtal sa s účasťou v hlase. „Počasie je na toto ročné obdobie dosť chladné. Môžem vám priniesť plášť...“

„Ach, nie, ďakujem,“ odpovedala Matilda vďačne. „Striaslo ma, keď som si odpila z tohto sektu. Nie som zvyknutá piť.“

Záruba sa chápavo usmial. „Zato v tejto rodine sa pije dosť a často. Treba si zvyknúť.“

Matilda si ho s úsmevom premerala. „Neviem, prečo by som si mala zvyknúť. Nikdy som nepila a ani nemienim. V tejto rodine je to známka dobrých mravov. Mne to nesedí. Bola som vychovávaná v úcte k iným hodnotám. Pripadám si ako cudzinec.“

„Rozumiem vám,“ zašomral Záruba. „Ale vy ste tu doma, cudzinec je váš manžel a jeho rodina. Ja som tiež cudzinec.“

„Vojna to všetko pomiešala,“ povedala Matilda neutrálnym hlasom. „Napokon, dá sa to s nimi vydržať.“

„Zrejme len preto, že sa často nestretávate,“ podotkol Záruba.

Zvonivo sa zasmiala. „Nemusíte byť zlomyseľný. Som celkom spokojná. Mohlo to byť aj horšie... Starý pán, môj svokor, je veľmi šarmantný, Anastázia je príjemná žena. Nesťažujem sa. A napokon, máte pravdu, až tak často sa nestretávame.“

Záruba sa odhodlal. „Rád by som sa vás na niečo spýtal, ak dovolíte... Starého pána totiž sužuje strata toho obrazu, zaiste viete, o čo ide. Nechcem sa hrať na nenápadného pátrača, ktorý ťahá rozumy z hostí... Poviem teda priamo, knieža ma požiadal, aby som sa čo najviac dozvedel o tom, ako obraz zmizol, kto ho mohol ukradnúť. Viem, je to trúfalé, ale stále je možnosť, aj keď malá, že obraz by sa mohol vrátiť majiteľovi...“

„Je to naozaj trúfalé, ako vravíte,“ povedala Matilda a na tvári sa jej neodrážali žiadne emócie. „Ale neviem, ako by som vám mohla pomôcť.“

„Sám neviem,“ priznal sa Anton Záruba. „Možno si spomeniete, čo sa o tom obraze hovorilo. Kto sa oň zaujímal. Kto by mohol byť... možný zlodej.“

„Neviem, či si to uvedomujete, ale je to dosť nezvyčajná situácia,“ povedala Matilda a hlas jej zaznel chladnejšie. „Nie som oprávnená o tom hovoriť.“

„Prečo?“ spýtal sa Záruba neohrabane. „Veď ten obraz je aj vašim spoločným majetkom!“

„Ja v tejto rodine o ničom nerozhodujem,“ odpovedala rázne. „Je to majetok môjho muža.“

„Dobre viete, že majetok manželov je spoločný,“ ohradil sa Záruba.

„Na tom nezáleží,“ trvala Matilda na svojom. „Nemá zmysel o tom diskutovať.“

„Predsa len mi dovoľte, aby som ešte chvíľu o tom obraze diskutoval. Možno si na niečo dôležité spomeniete.“

Matilda naklonila hlavu na znak súhlasu.

„Nie som detektív,“ zamrmlal Záruba ospravedlňujúco. „Možno budú moje otázky naivné. Ale to na veci nič nemení.“

„Skúste to,“ povedala Matilda trpezlivo.

„Nuž... nezačuli ste niekoho, kto o tom obraze hovoril? Kto by mohol mať záujem ho predať a teda... ukradnúť?“

 „Ale áno, o tom obraze sa občas hovorilo,“ reagovala rýchlo Matilda. „Boris, teda pán Lavrov naznačoval, že obraz by sa dal dobre predať a to by rodine pomohlo z finančných ťažkostí. Ale pred Michailom Pavlovičom sa takto o obraze nemohlo hovoriť. Ten bol na Vereščagina hrdý. Bola to viac ako len spomienka na Rusko. Obraz mal veľkú umeleckú hodnotu, to nemusím zdôrazňovať.“

„Myslíte si, že Lavrov by mohol ten obraz...“

„To som nepovedala!“ prerušila ho rázne Matilda. „Len vravím, že tvrdil, že by sa dal obraz dobre predať. To však neznamená, že...“

„Viem, viem,“ pritakal rýchlo Záruba. „To však neznamená, že ho ukradol. Ale mohol.“

Matilda odvrátila hlavu, priebeh rozhovoru sa jej zjavne nepozdával.

„Neviete, kto by ešte chcel ten obraz ukradnúť? Kto by ho mohol predať?“

„Chcete odo mňa priveľa. Mohol to byť ktokoľvek z domácich. Ale aj ktokoľvek iný. Nemyslím si, že tento rozhovor má zmysel...“

Pristúpil k nim mladý Dlugolinský; knísal sa z boka na bok ako kačica, tučnú tvár mal napuchnutú a bledú, akoby ho vytiahli po štyroch dňoch z vody.

„Zdá sa, že sa dobre zabávate,“ povedal a lapal po dychu.

„Ani nie,“ povedala milo Matilda. „Pán... éhm... Anton, sa ma pýtal, či neviem niečo o tom ukradnutom obraze od Vereščagina. Pôsobivá spoločenská téma.“

Na tvári Michaila Michailoviča sa nepohol ani sval, zrejme preto, že tam žiaden sval nebol. „Je to rodinný evergreen, ak chápete, čo tým myslím,“ povedal, pričom takmer nepohol perami. „Obraz tu bol a už tu nie je. Stratil sa. Možno ho niekto ukradol.“

„Áno, to sú známe veci,“ povedal Záruba a pátravo hľadel do tváre mladého kniežaťa. „Ale nič konkrétne. Možno viete niečo, čo ostatní nevedia.“

„Vždy viem niečo, čo ostatní nevedia,“ povedal Michail a ústa otváral ako kapor na suchu. „Ide len o to, či mám záujem o tom hovoriť.“

„Mohli by ste vari mať záujem hovoriť o tom, ako sa obraz stratil, kto ho ukradol a kam ho predal. Pravda, ak chápete, čo tým myslím.“

„Je to dosť náročná téma,“ pokračoval rovnakým tónom Michail Michailovič, „a po tomto príjemnom spoločenskom večierku sa necítim byť disponovaný, aby som sa k nej vyjadroval. Môžem povedať len toľko, že obraz tu bol a už tu nie je. Ak vám môžem poradiť, berte to ako definitívny fakt. Inak by vám to mohlo spôsobiť komplikácie.“ Obrátil sa k svojej manželke a zafunel: „Drahá, na terase je čerstvý vzduch. Mohla by si ma tam odprevadiť?“

Matilda spôsobne prikývla, zavesila sa manželovi na rameno a snažila sa prispôsobiť jeho kolísavej chôdzi. Vyšli na terasu.

Anton Záruba si pripadal ako najväčší hlupák.

Chvíľu sa ponevieral po miestnostiach, snažil sa tváriť nenápadne, ba až znudene, upíjal z bieleho vína, ktoré mu nechutilo a prežúval chlebíčky s plátkami solených rýb, ktoré mu zase veľmi chutili. Pozoroval hostí, no nič mimoriadne sa nedialo, nič osobité si nevšimol.

Rozhodol sa, že osloví právnika rodiny Dlugolinských, starého pána s hustými šedými vlasmi a vzpriamenou postavou. Občas chodieval za kniežaťom a aj v Zárubovej prítomnosti riešili právne rodinné záležitosti. Doktor Axel Reiter bol Švajčiar, ale dlhé roky žil v cárskom Rusku, kde zastupoval švajčiarske banky, obchodoval s drahokamami a cennými kovmi. Tam sa zoznámil aj s Michailom Pavlovičom, spriatelili sa a po októbrovej revolúcii v roku 1917 sa vrátil do Ženevy. Keď knieža s rodinou z Ruska emigroval, opäť začali spolupracovať.

„Práve som sa chcel s vami pozhovárať,“ povedal doktor Reiter, keď k nemu Záruba pristúpil. „Knieža ma zasvätil do problému. Ide o ten ukradnutý obraz.“

Anton Záruba mlčky prikývol.

„Vôbec nepoznám okolnosti, za akých sa Vereščagin stratil. Netuším, či ho ukradol niekto z ľudí, ktorí žijú v tomto dome, alebo to bol niekto cudzí,“ vysvetľoval nenáhlivo. „Netrúfam si odhadnúť jeho hodnotu, aj keď panuje názor, že obraz by sa veľmi dobre predal.“

Záruba opäť prikývol. „Čo teda viete o obraze?“

„Viem, že sa objavil v Amerike.“

„O tom som počul. Ako ste sa to dozvedeli?“

Reiter na okamih zaváhal. „Nuž... mám isté kontakty. Vlastne, nemám čo tajiť. Ak má byť pátranie po obraze úspešné, je nevyhnutné oznámiť vám všetky informácie. Totiž, informácia je len jedna. Obraz je v súkromnej galérii v Los Angeles.“

„Ako ste sa to dozvedeli?“ zopakoval Anton Záruba.

„Veď vravím, mám isté kontakty,“ odpovedal zdvorilo právnik. „Keď som žil v Rusku, bolo to v Peterburgu, spolupracoval som s istým ruským obchodníkom. Bol to úspešný a bohatý človek, dodával mi tovar... drahokamy, najmä nebrúsené diamanty, striebro aj zlato. Po revolúcii emigroval, krátko žil vo Francúzsku, no potom sa usadil v Amerike. Bol to tiež dobrý priateľ kniežaťa Dlugolinského. On vedel, že obraz od Vereščagina sa podarilo preniesť do Švajčiarska, niekoľkokrát bol na návšteve u Michaila Pavloviča v Ženeve. On sám sa ozval, napísal mi list, že ten obraz videl v súkromnej galérii istého bohatého Američana... vraj ho to prekvapilo. Pýtal sa ma v tom liste, či sa knieža rozhodol obraz predať. A ak nie, prečo je v Amerike?“

„Hm... prečo napísal list vám a nie kniežaťu?“

„Na to vám neviem odpovedať. Možno nechcel Michaila Pavloviča znepokojovať.“

„Vy ste to hneď oznámili kniežaťu?“

„Hneď nie. Nepripisoval som tomu listu dôležitosť. Až raz sa knieža zmienil, že si nevie vysvetliť, kam sa podeli Fajčiari ópia. Nepovedal, že obraz ukradli... povedal, že si nevie vysvetliť, kam sa obraz podel.“

Anton Záruba chvíľu mlčal. „Nezdá sa vám to čudné?“

„Čo... čo sa mi má zdať čudné?“

 „Nuž... tá formulácia. Obraz ukradli, či sa kamsi podel? Ako sa v tom vyznať?“

Alex Reiter bol v rozpakoch. „Bolo by asi lepšie, keby ste sa spýtali Michaila Pavloviča. Pokiaľ viem, vám dôveruje.“

„Nejde o to, či mi dôveruje,“ zašomral Záruba, „ale o to, ako sa ten obraz stratil a ako sa dostal do Ameriky.“

„V tom vám nepomôžem,“ povedal právnik odmerane, akoby tým dával jasne najavo, že rozhovor mieni ukončiť. „Ak budete potrebovať kontakt na môjho známeho v Los Angeles, som vám k dispozícii. Môžem vám napísať odporúčajúci list. Pravda, ak sa rozhodnete odísť do Ameriky a snažiť sa dostať obraz späť do Ženevy.“ Stíšil hlas. „Medzi nami... vôbec by som vám to neodporúčal...“

Anton Záruba mierne zaklonil hlavu a skúmavo sa pozrel na Reitera. „A to už prečo?“

Právnik neodpovedal.

„Akosi priveľa nejasností,“ zašomral Záruba. „Všetci vedia všetko a nikto nevie nič. Aspoň mi nikto nechce prezradiť nič konkrétne, hoci každý si želá, aby sa obraz vrátil. Nič na tom nemení ani fakt, že ma o službu požiadal knieža Dlugolinský.“ Pokrčil plecami a zvrtol sa na odchod. Zarazil sa a zvrtol sa k Reiterovi. „Ocenil by som, keby ste mi dali kontakt na toho vášho známeho v Los Angeles. Aj ten odporúčajúci list. Ktovie, možno sa predsa len zídu.“

„To je najmenej, čo môžem pre vás urobiť. Najmenej.“

Anton Záruba vyšiel na terasu; bola prázdna, na stolíku boli poháriky s vínom a niekoľko chlebíčkov so slanými rybami. Vzal si chlebíček a s chuťou ho zjedol, zapíjal ho vínom a keď si chcel zapáliť cigaretu, ozval sa za jeho chrbtom hlas:

„Zdá sa, že nemáte najlepšiu náladu.“

Strhol sa. Za ním stála Anastázia s pohárom vína v ruke a trochu neisto sa usmievala.

„Ach..! Nemám práve najlepšiu náladu, pravda. Ale vy sa zrejme dobre zabávate.“

„Ale, ale! Prečo nemáte dobrú náladu? Chcete mi povedať, že ste nič nezistili? Teda... mám na mysli ten ukradnutý obraz. Otec si od tohto večierku veľa sľuboval.“

Anton Záruba sa chcel upokojiť; vybral si z vrecka saka balíček cigariet a pomaly, obradne si zapálil. „No... naozaj som si sľuboval viac, ako som sa dozvedel. Ale mám už dosť skúseností na to, aby som bol priveľkým optimistom. To čo viem, je dosť na to, aby som bol presvedčený, že všetci mi klamú... Prinajmenšom mi nehovoria pravdu. Vrátane vás.“

„To by som si nikdy nedovolila,“ povedala Anastázia zaliečavo. „Nemám najmenší dôvod. Sama predsa mám záujem, aby sa obraz vrátil do našej rodiny...“

 „To majú všetci,“ zašomral Záruba. „A predsa mám pocit, že v skutočnosti na tom nikomu nezáleží. Pravda, okrem starého pána.“

„Ako to myslíte?“

„Nuž... ako?“ Anton Záruba len rozpačito pokrčil plecami; uvedomoval si, že nevie presne pomenovať svoje pocity. „Kládol som konkrétne otázky,“ povedal neisto, „ale nedostal som  konkrétne odpovede.“

„Možno to neboli správne otázky,“ nadškrtla Anastázia.

„Nevravte..! Na čo by som sa, podľa vás, mal pýtať?“

Teraz pokrčila plecami Anastázia. „Mňa nikto nepožiadal, aby som vrátila obraz domov... Nemala by som to hovoriť, ale neverte všetkému, čo vám ľudia povedia. Neverte všetko ani môjmu otcovi. Ale možno, neviem, možno by vás malo zaujímať, komu to prospelo...“

 „Komu prospelo...čo?“

„Akože čo? No predsa, komu prospelo, že obraz zmizol, že ho niekto ukradol a že sa... tak nečakane našiel v Amerike! Ale už som vám povedala... nechajte to tak! Počúvnite ma...“

Antona Zárubu čosi zmiatlo v tóne Anastázie Michailovny, nejaký náznak svetielka, chvejúce sa embryo poznania; prudko si potiahol z cigarety a hľadal popolník, kde cigaretu zahasí. Podišiel k oknu, hodil tlejúcu cigaretu do popolníka a keď sa po chvíli obrátil, videl už len siluetu odchádzajúcej ženy.

Priemer: 5 (16 hlasov)