Reklama

Fajčiari ópia III. časť

Krimi prípady reportéra AZ Antona Zárubu
Počet zobrazení: 3533

Spisovateľ Ľuboš Jurík dokončil sériu Krimi prípadov reportéra AZ, jej posledný, 20.  zväzok vyjde v Matici slovenskej koncom roka. Jeden z príbehov prinášame na pokračovanie ako letné čítanie. V roku 2012 sme uverejnili zo série autorov krimi príbeh Vlasť je tam, kde nikto nebol. Vlani zase román Rok dlhší ako storočie. Posledné dni Alexandra Dubčeka (10).
Fajčiari ópia I. časť
Fajčiari ópia II. časť




STARÝ PÁN BOL UNAVENÝ, ALE VIDITEĽNE SPOKOJNÝ. HOSTIA UŽ POODCHÁDZALI a najaté služobníctvo pod starostlivým dohľadom Kataríny Filipovny odpratávalo riady a odnášalo zašpinené obrusy.

Knieža sedel v kresle pred dohasínajúcimi polenami v kozube a v prstoch vrtel krištáľový pohár naplnený sektom. Oproti nemu sedel Anton Záruba a tiež mal v ruke pohár so sektom. Nepil. Zdalo sa mu, že sekt už vyprchal, ako vyprchala iskrivá atmosféra rodinného večierka.

 „Mali by sme sa častejšie stretávať,“ povedal Michail Pavlovič dôstojne. „Utužuje to rodinné vzťahy. Videli ste, ako sa všetci tešili, ako sa dobre cítili? To je tá naša nátura...“

Anton Záruba nič nevravel; myslel skôr na unudené tváre, na plytké rozhovory, na úctivé, no pokrytecké objatia a bozky, na povinné spomienky, ochkanie pri pohľade na knieža, ako dobre vyzerá a ako dobre mu robí čistý vzduch na brehu jazera.

 „Všetci boli takí šťastní!“ nadchýnal sa starý pán. „Škoda len, že sme si museli vymyslieť zámienku, aby prišli... Čo si vymyslíme nabudúce?“

Záruba pokrčil plecami; nevedel, akú zámienku by si mali vymyslieť.

 „Dúfam, že ani vy ste nemárnili čas,“ nadhodil knieža. „Dozvedeli ste sa niečo? Boli ste dostatočne diskrétny?“

„Môžete sa spoľahnúť,“ zašomral Anton Záruba a trochu si poposadol. „Nikomu som sa nevnucoval. Ale nemôžem povedať, že by som získal nejaké dôležité informácie... Všetko, čo som si vypočul, som už vedel aj predtým. Nedozvedel som sa nič také, čo by ma posunulo ďalej čo i len o krok.“

 „Ak mám byť úprimný, ani ma to neprekvapilo,“ vzdychol si knieža.

 „Nikto ani len nenaznačil, ako sa mohol obraz stratiť a kto by mohol byť zlodej,“ pokračoval Záruba. „A keď aj niekto niečo vie, tak si to necháva pre seba.“

 „Možno sa ktosi z hostí preriekol,“ naliehal knieža. „Nič vám neušlo? Nič vám nebolo čudné alebo podozrivé?“

Anton Záruba hneď neodpovedal. Snažil sa sústrediť a v duchu sa vracal ku každému stretnutiu, ku každému rozhovoru, vybavoval si gestá, tón hlasu, mimiku tváre; občas ho znepokojil drobný detail, zarážajúca reakcia, ale nevedel prísť na nič také, čo by upriamilo jeho pozornosť na nejaký nový poznatok. Nič, nikto a predsa všetko a každý.

 „Neviem si urobiť jasný obraz,“ priznal sa. „Pýtal som sa, snažil som sa byť nenápadný, nevtieravý, hostia boli ochotní, odpovedali, nezahmlievali, no aj tak nepovedali nič. Pripadalo mi to čudné, akoby som sa potácal v pološere... ak mi rozumiete...“

 „Obávam sa, že vám nerozumiem,“ zahundral starý pán. „Čo keby, hm, čo keby ste mi o tom podrobne porozprávali, pravda, ak vás to neobťažuje... Mám na mysli, s kým ste sa stretli a čo vám povedal... Skúsite to?“

Záruba rýchlo prikývol. „Nie je to zlá myšlienka. Aspoň si to v hlave utriedim, usporiadam a možno na niečo prídem...“ Mohol sa spoľahnúť na svoju pamäť; ako reportér Bratislavských novín AZ bol naučený zapamätať si celý rozhovor takmer od slova do slova a keď aj na niečo pozabudol, napriek tomu vedel presne vystihnúť podstatu a hlavný obsah dôležitého stretnutia. Trvalo mu len krátko, kým sa sústredil: potom pomerne presne zopakoval každý rozhovor. Zopakoval dialóg s Lavrovom, krátku výmenu slov s Katarínou Filipovnou, dlhší rozhovor s Matildou a následne s jej manželom Michailom Dlugolinským, spomenul zaujímavé poznatky právnika Alexa Reitera a napokon aj stretnutie s Anastáziou; zaváhal, keď mal zopakovať jej slová, aby vraj neveril všetkému, čo mu ľudia povedia a aby neveril ani jej otcovi. Rozhodol sa však: „Viete, Anastázia mi povedala, aby som neveril všetko ani vám... Naznačila mi, aby som ten prípad nechal tak...“

Knieža pozorne načúval a ustarostene prikyvoval. Pri zmienke o svojej dcére Anastázii sa smutne usmial. „Milované dieťa!“ vzdychol si. „Je precitlivená. Nikdy sa celkom nespamätala zo smrti svojej matky, mojej drahej manželky... Veľmi mi ju pripomína! Keď jej matka, moja žena zomrela, mala Anastázia tri roky. Kritický vek! Nikto jej nemohol nahradiť matku, ani mne manželku...“

 „Nechápem, prečo ma varovala, aby som po obraze nepátral,“ podotkol Záruba.

Starý pán zavrtel hlavou. „Ženský vrtoch, nevšímajte si to!“ povedal podráždene. „Možno sa o vás bojí...“ Silene sa usmial. „Viackrát sa vyjadrila, že ste, ehm... sympatický muž.“

Anton Záruba cítil, ako mu červeň stúpa do tváre. „To nebude v tom,“ povedal v rozpakoch. „Mal som skôr pocit, že ma chce varovať... pred nejakým nebezpečenstvom. Možno niečo vie, niečo tuší... Neviete, čo by to mohlo byť?“

 „To veru netuším,“ odpovedal knieža, ale neznelo to veľmi presvedčivo. „Možno sa jej zdá nemožné, aby sa ten vzácny obraz vrátil k nám, k svojmu majiteľovi... Čiastočne ju chápem. Je predsa vojna, už len samotná predstava, že by ste sa mali plaviť do Ameriky, ju napĺňa strachom... Rozmýšľa takto: povedzme, že sa vám podarí ten obraz vypátrať, ale čo ďalej? Ako by ste ho dostali späť?“

 „Nie, tak som to nemyslel,“ namietal Záruba. „Ani Anastázia to tak zrejme nemyslela. Za jej varovaním je niečo iné. Keby som tak vedel... čo?“

 „Možno by ste sa jej mali spýtať,“ nadhodil knieža netrpezlivo. „A možno sú to len, ako vravím, ženské vrtochy. Ženám netreba vo všetkom veriť. Ba ani nie vtedy, keď majú pravdu. Len ony vedia, čo tým sledujú...“

Odmlčali sa. Knieža sa namáhavo postavil a vložil do kozubu ďalšie poleno.

 „Čo keby sme sa vrátili k tomu podstatnému,“ povedal, keď sa opäť posadil a uchlipol si z pohára. „Nuž teda... myslíte si, že by ste sa mohli pokúsiť... ten obraz získať späť? Keď sme sa o tom naposledy zhovárali, nedali ste mi odpoveď. Pravda, do ničoho vás nenútim! Veľmi dobre si uvedomujem, aké je to všetko nebezpečné. A priam... absurdné! No napriek tomu...“

Záruba chvíľu premýšľal. „Nie som rozhodnutý, neviem, ako mám odpovedať... Ja si tiež uvedomujem, že je to nebezpečné a ako vravíte, priam absurdné. Ja si tiež v duchu vravím, že... napriek tomu... Áno, pripúšťam, napriek tomu ma to láka. Len si to neviem predstaviť...“ Pozrel sa spýtavo na starého pána. „Máte vôbec nejakú predstavu, ako to zrealizovať? Ako zohnať lístky na nejakú loď do Ameriky, ako sa dostať do Los Angeles, ako sa tam s niekým skontaktovať... a tak ďalej! To všetko sú neprekonateľné prekážky!“

 „Nie tak celkom,“ namietal knieža. „Ak by ste sa rozhodli, čo by ma veľmi potešilo, podniknem určité kroky... Chápete? Ale bez vášho súhlasu to nemá význam.“

 „Čo máte na mysli?“ spýtal sa Záruba. „Aké kroky?“

Knieža urobil neurčité gesto. „Organizačné. Mám na mysli... vybaviť víza do Ameriky, lístky na loď, kontakty na určitých ľudí. Opäť však opakujem... do ničoho vás nemôžem nútiť, ba ani nahovárať. Som si vedomý všetkých možných rizík. Ak nechcete, už o tom nemusíme hovoriť.“

„Tak veľmi vám na tom obraze záleží?“ nadhodil Záruba.

 „Čo je to za otázka?“ spýtal sa starý pán namosúrene. „Ak by mi na ňom nezáležalo, tak nad tým všetkým nemárnim toľko času. Zaiste... záleží!“

 „Nuž, keď je tak, budem to musieť ešte raz zvážiť,“ povedal Záruba zmierlivo. „Hoci vy ženám neveríte, ja sa spolieham na Julianin názor. Poradím sa s ňou a potom...“

Knieža súhlasne prikývol. „Aj to je odpoveď... Rozhodnite, ako uznáte za vhodné.“ Natiahol ruku ku kozubu. „Len to rozhodnutie neodkladajte, mohlo by byť neskoro...“ Odložil nedopitý pohár na stolík vedľa seba. „Bol to rušný deň, pôjdem si ľahnúť. Už nevydržím toľko, ako kedysi. Ach, kedysi! Zabávali sme sa a pili aj niekoľko nocí, oka sme nezažmúrili. Ale už som starec, choroby ma kvária... Necítim sa najlepšie.“

Záruba mu chcel pomôcť, aby sa postavil, ale knieža ho jemným gestom zastavil. „To ešte zvládnem... Poraďte sa s Julianou. Potom mi poviete... Teraz, dobrú noc.“

Odchádzal pomalým krokom; náhle sa Zárubovi zdal starším, ako naozaj bol: unavený a vyčerpaný, no napriek tomu ešte stále odhodlaný vzoprieť sa osudu.

Aj Anton Záruba sa postavil a pobral sa k východu; nemal chuť stretnúť sa s Katarínou Filipovnou, ktorá ešte stále vysokým, škrekľavým hlasom preháňala služobníctvo.

                                                                      

UŽ SA STMIEVALO, ALE VZDUCH BOL EŠTE PRÍJEMNÝ, AJ KEĎ SVIEŽI; V povetrí sa miešali teplé prúdy, ktoré stúpali od hladiny jazera s náhlymi závanmi horských vetrov od Mont Blancu. Nebo bolo čisté, bez mráčiku, no na západe už potemnievalo. Po promenáde sa prechádzalo niekoľko dvojíc, osamelí chodci, občas prešla skupinka rozosmiatych mladých ľudí. Bolo počuť tiché špliechanie vlniek, vzdialený cengot električiek, niekde hralo rádio pomalú náladovú hudbu.

Anton Záruba s Julianou kráčali nenáhlivo popri jazere, nemali žiaden cieľ, ani smer, len z času na čas utrúsili zopár tichých slov. Obaja však cítili, že rozhovoru sa nevyhnú; čoskoro sa budú musieť rozhodnúť.

 „Nechce sa mi veriť, že je vojna,“ utrúsila Juliana. „Vo svete umierajú ľudia a tu... tu je taký pokoj!“

 „Niekedy si pripadám ako zbabelec,“ zašomral Anton Záruba. „Akoby som utiekol... sám pred sebou, pred zodpovednosťou... tam sa bojuje a ja...“

 „Takto neuvažuj,“ prerušila ho naliehavo Juliana. „My sme si vojnu nevymysleli. My sme ju nechceli. Nemáš prečo robiť si výčitky...“

 „Ale áno, občas tie výčitky pociťujem. Možno mi však chýba napätie. Možno práve preto uvažujem o tom, že prijmem návrh...“

 „Máš na mysli Ameriku, viem. Fajčiari ópia.“

Chvíľu kráčali mlčky, medzi nimi nebolo v tej chvíli žiadne napätie, ani nervozita, iba jemný závoj smútku.

„Stále som sa nerozhodol,“ prerušil mlčanie Záruba. „Aj keď, priznám sa, láka ma to...“

Juliana sa sotva badateľne usmiala. „Viem, čo to znamená, keď takto hovoríš. Ty si sa už rozhodol. Len potrebuješ, aby som ťa postrčila...“

Vďačne sa na ňu usmial. „Máš pravdu, ako obyčajne. Hoci...“

Pootočila hlavu. „Áno?“

 „Veľa vecí je nejasných. Akosi sa neviem orientovať... dosť dobre nerozumiem vzťahom v rodine Dlugolinských. Nevedel by som ich presne pomenovať... no čosi mi tam vadí.“

 „Mohol by si byť konkrétnejší?“

 „Mohol... aj nemohol! Neviem, čo mi na tom vadí... Nie je čudné, že knieža sa akosi náhle rozhodol, že chce obraz naspäť? A práve teraz, keď je vojna, keď je to takmer nemožné! A prečo sa obrátil práve na mňa? Mal predsa dosť iných možností, či nie? Tá ich rodina, bože... Vedia aj nevedia, videli aj nevideli! Akoby sa báli povedať, čo vedia. Prečo? Možno preto, že v celej tej krádeži je niečo, akoby som povedal... nekalé, priam špinavé.“

Juliana mlčala, hľadela ponad promenádnu balustrádu na jazero.

 „Mám pocit, že oni vedia, kto ten obraz ukradol, no nechcú to povedať,“ pokračoval Záruba. „Ak to vedia a mlčia, tak to musel byť niekto z rodiny. Inak si to neviem vysvetliť.“

 „Chceš naznačiť, že ťa knieža chce... zneužiť?“ spýtala sa Juliana opatrne.

Anton Záruba zľahka pokrčil ramenami. „Možno. Neviem. Ale zrejme sa nemýliš...“

Prešli mlčky niekoľko metrov.

„Povedz... ak niečo vieš... o vzťahoch Anastázie k svojmu otcovi?“ spýtal sa opatrne Záruba. „Čo vieš o tej komornej, o Kataríne? Čosi mi tam... smrdí sírou!“

Juliana sa uznanlivo usmiala. „Nie som tvoj Watson, milý Sherlock,“ povedala takmer rozmarne. „Neviem, čo sa odo mňa očakáva.“

 „Ženská intuícia!“ odpovedal Záruba. „Čo ti hovorí?“

 „Odkedy dáš na ženskú intuíciu?“ zasmiala sa Juliana. „Len keď sa ti to hodí! No dobre... Neviem, či je to ženská intuícia, alebo len obyčajný postreh... Neviem si to vysvetliť! Občas je Anastázia, nuž, veľmi odmeraná, pokiaľ ide o jej otca. Nie, nie odmeraná, to nie je správny výraz... Ona je...hnevlivá, zlostná, až... nenávistná!“

 „Tak? A ako sa to prejavuje?“

Juliana zaváhala. „Nuž... spätne si to ani neviem vybaviť... Sú to len slovíčka, pohľady, gestá, neviem, neviem! Ale cítim to. Ako vravíš... ženská intuícia!“

Anton Záruba si nevdojak spomenul na Anastáziino vášnivé objatie na tmavej chodbe; zaváhal, či má vysloviť ďalšiu otázku, no predsa sa spýtal: „Aký má vzťah k mužom?“

Juliana sa krátko zasmiala. „O tom by si mohol niečo vedieť, či nie?“

„Nie je to nič osobné,“ zašomral v rozpakoch. „Ako ja môžem o tom niečo vedieť?“

 „Prečo si myslíš, že to mám vedieť ja?“

 „Možno sa ti zverila, možno si niečo postrehla...“

Po niekoľkých krokoch sa Juliana zastavila; obrátila sa Zárubovi chrbtom a hľadela na jazero. „Nepatrí k tým ženám, ktoré sa zverujú iným ženám,“ povedala po chvíli. „Je hrdá, ťažko odkrýva vnútro... Vie byť veľmi priateľská, no nie som si istá, či je to úprimné. Nevyznám sa v ruskej povahe. Dajú ti srdce na dlani  a vzápätí ťa zahlušia.“ Pomaly sa pohla. „Pýtaš sa, aký má vzťah k mužom? Mne sa nezdôverovala. Mala som pocit, že má v sebe akýsi blok, nejakú zábranu... Možno mala s mužmi zlé skúsenosti. Napokon... so žiadnym dlho nevydržala. Myslíš si, že to nejako súvisí s ukradnutým obrazom?“

 „To neviem,“ odpovedal rýchlo Záruba. „Ale... vždy všetko súvisí so všetkým.“

 „A prečo by malo? To je len taká všeobecná fráza, prepáč. Nespájaj, čo sa spojiť nedá...“

Urobil rukou neurčité gesto. „Tak sa to hovorí... ale v jej prípade zrejme všetko súvisí so všetkým. Mám na mysli príčiny a dôsledky. Ak mala zlé skúsenosti s mužmi, nuž mohlo to vyplynúť zo vzťahu k jej otcovi. A následne k rozchodu s Lavrovom, či nezhodám s inými mužmi. Zdá sa mi to celkom logické.“

„Možno,“ pripustila Juliana. „Len nechápem, ako to súvisí s ukradnutým obrazom.“

„To ani ja,“ pripustil Záruba. „Zatiaľ... Snažím sa prísť aspoň na náznak stopy.“

 „Prečo ťa zaujíma práve Anastázia?“ spýtala sa Juliana s miernou výčitkou. „Veď obraz mohol odcudziť aj niekto iný, pravda, ak hovoríme len o rodine. Hoci Lavrov, Matilda, mladý Dlugolinský, dokonca aj Katarína Filipovna či ten ich právnik, ako sa volá... Reiter. Nie?“

„Ba dokonca aj sám knieža,“ zamrmlal Záruba.

Juliana sa opäť zasmiala. „Knieža? Bola by to zvláštna situácia, nemyslíš? Zlodej chce, aby si našiel zlodeja? Zdá sa mi to pritiahnuté za vlasy. To nie je pravdepodobné! Prečo by chcel, aby si išiel do Ameriky a priniesol obraz naspäť... keď ho sám ukradol? Ach, to nie!“

Anton Záruba nevedel, čo má na to povedať. Juliana mala pravdu. Cítil sa bezradný.

 „Pozri, Juliana,“ prehovoril po chvíli. „Nestojíme pred životným rozhodnutím! Nemusíme nikam utekať, ničoho sa vzdávať, ako to bolo v minulosti. Pokojne môžem ponuku odmietnuť, nič sa nestane. Som ti však vďačný, že som sa mohol s tebou o tom všetkom pozhovárať...“

Juliana zavrtela hlavou. „To je naozaj to najmenej... Asi som ti nepomohla. Iste by si bol radšej, keby si sa mohol poradiť s tvojou starou partiou, s policajným radcom Zérerom, alebo tým súkromným detektívom Gaburom. Ale keď chceš počuť môj názor... a nehovorí sa mi to ľahko, tak by som ti odporučila... choď!“

Anton Záruba ju vďačne objal okolo pliec. „Ani nevieš, ako som rád, že ťa mám...“

„Len žiadne sentimentálne scény,“ prerušila ho rýchlo, potom sa však k nemu privinula. „Už ťa nejaký rôčik poznám... Vieš, mám taký pocit, že ti ani tak nejde o ten ukradnutý obraz. Ty nechceš pomôcť kniežaťu. Nie, on pomoc nepotrebuje. Pomoc... potrebuješ ty.“

                                                          

ANTON ZÁRUBA SEDEL PRI OTVORENOM OKNE A PONAD PUSTÚ ULICU pozeral na tmavé, nehybné jazero. Po veľmi dlhom čase zasunul hárok čistého papiera do písacieho stroja a prstami zamyslene prechádzal po klávesniciach. Nemohol si odpustiť svoju nevyhnutnú cigaretu a v pohári sa trblietalo červené víno. Ako dlho už takto nesedel za písacím strojom, ako dávno už nepísal svoje reportáže do Bratislavských novín AZ! Bolo mu z toho smutno, no so smútkom vnímal aj akúsi utajovanú spokojnosť, že je mimo nebezpečenstva a nemusí sa obávať o svoj život, alebo o život Juliany. Na druhej strane však, áno, to bola jeho rozdvojenosť, až schizofrénia: obviňoval sa z toho, že odišiel, že ušiel, že vymenil spolupatričnosť za bezpečie exilu, že nezdieľal osud Slovákov a len tak vegetoval, spočíval v meštianskom pohodlí Ženevy... Aj to bol jeden z motívov, tá pasivita, nespokojnosť a neúcta k sebe samému, že uvažoval o ceste do Ameriky. Ale predtým by si mal niekoľko faktov a súvislostí ujasniť. Najlepšie tak, keď o tom napíše – ako keby písal reportáž do Bratislavských novín AZ.

Lenže nebude písať reportáž, ale napíše list, ktorý adresuje svojmu starému priateľovi, súkromnému detektívovi Štefanovi Gaburovi. Vždy, keď písal reportáž, alebo aj krátku súdničku, tak sa snažil zorientovať v prípade a nájsť východisko, alebo aspoň udržať čitateľa v napätí. Teraz však musí zmeniť štýl, metodiku, spôsob uvažovania: nepíše pre čitateľa, nechce senzáciu, nepotrebuje zvýšiť náklad novín, ale chce počuť názor skúseného detektíva, ktorý by mohol poradiť, svojim úsudkom vniesť trochu svetla do zamotaných vzťahov rodiny Dlugolinských a možno aj naznačiť smer, akým by sa mal uberať.

Napísal niekoľko zdvorilých viet, pozdravil všetkých známych, zaželal zdravia a potom prešiel k podstate problému.

Inak by som ti nepísal, ale rád by som vedel tvoj názor, chcel počuť tvoju radu, tvoje návrhy, ktoré sa tak často osvedčili v časoch, keď sme spolu riešili zamotané bratislavské krimi prípady. Škoda, že tu nie si so mnou, bolo by najlepšie, keby si mal  vlastné postrehy a z toho vyplývajúce dedukcie. Keďže tu nie si, pokúsim sa ti čo najstručnejšie opísať situáciu a tiež jednotlivých aktérov, ktorí v tomto prípade vystupujú. Pravda, vôbec nie som si istý, či tento list dostaneš, no predsa sa o to pokúsim. Okrem iného aj preto, že si to musím ujasniť vo vlastnej hlave.

Anton Záruba obšírne opísal Fajčiarov ópia, jeho kompozíciu i farebnú štruktúru, význam a cenu obrazu, ktorý sa stratil z usadlosti rodiny Dlugolinských v Ženeve. Napísal aj to, že  ide len o štúdiu, ktorú kedysi pred mnohými rokmi knieža Dlugolinský lacno kúpil na trhu v Taškente, no od tých čias cena tejto maľby vystúpila do astronomických výšok. Stručne sa zmienil o tom, že počas vojny sa krádeže vzácnych obrazov rozmohli, veľa týchto skvostov zmizlo z múzeí a skončilo v rukách obchodníkov s umením. Anton Záruba potom Gaburovi načrtol ponuku starého pána, aby sa pokúsil obraz získať späť; nechcel sa púšťať do podrobností, nemohol vedieť, či jeho list nebudú kontrolovať. Slovenský štát vyhlásil vojnu Spojeným štátom a každá zmienka o ceste za oceán mohla byť nebezpečná. Pre adresáta.

Ako vždy vtedy, keď som si nevedel rady, som písal svoje súdničky, alebo ak chceš, reportáže, do Bratislavských novín AZ, ale keď ani to nepomohlo – a to sa stávalo často - a keď si nevedel rady ani policajný radca Augustín Zérer, tak som sa obrátil na Teba, skúseného kriminalistu a múdreho detektíva. Spomínam si na desiatky prípadov, ktoré si vyriešil a ktoré sú už dnes – vari to z odstupu času i priestoru môžem povedať – skvostami dedukcie a riešenia v bratislavskej kriminalistike. Ale to už je za nami, do našich životov zasiahla vojna, rozdelila nás a namiesto starých zločinov tu máme nové, oveľa desivejšie, lenže tie my nevyriešime. Možno však vyriešime problém ukradnutého obrazu.

Pár slov o tých, ktorých sa to týka.

Najprv o starom pánovi. Knieža Dlugolinský je z dávnej ruskej šľachtickej rodiny, človek milý, trochu sentimentálny a otravný, ale čistý a úprimný. Má staromódne názory, je akoby z iného sveta, verí tomu, že s jeho generáciou odchádzajú morálne hodnoty ľudstva. Je veľký patriot, ako to už Rusi vedia, trpí predstavou, že ich veľkému národu svet nerozumie, ale že oni sú tí mesiáši, ktorí svet spasia, pravda, na svoj obraz. Nenávidí Stalina, ale modlí sa, aby porazil fašistov. Veľmi ho trápi krádež Vereščagina, obraz považuje za symbol, ktorý ho spája s minulosťou, nehovoriac o veľkej finančnej hodnote tejto štúdie obrazu.

Anastázia, jeho dcéra, je produkt druhej generácie emigrantov. Stará vlasť jej až tak veľa nehovorí, snaží sa prispôsobiť novým podmienkam, ktoré jej vyhovujú a ktoré si užíva. Je krásna, je v nej čosi fatálne, až démonické, no niekedy na hranici gýču. Priatelí sa s Julianou, no to jej neprekáža, aby sa... ako by som povedal, zaujímala aj o mňa. Je temperamentná a v spoločnosti sa jej vcelku darí, je primerane úspešná aj vo svojom podnikaní, no podľa všetkého by sa jej nejaké peniaze zišli. Pýtal som sa jej na ukradnutý obraz, naznačila mi, aby som sa oň priveľmi nestaral, pripadalo mi to ako dobre mienené varovanie. Neviem, čo si mám o tom myslieť.

Syn kniežaťa Dlugolinského Michail je nevýrazný, vodnatý chlapík s hlavou kapra a nudný ako nedeľný puding. Zjavne nemá rád, keď sa niekto zhovára s jeho ženou. Ale zdanie môže byť klamlivé. Žije v Berne a od rodiny si udržiava odstup. Tvári sa, akoby nemal žiadnu minulosť a ukradnutý obraz od Vereščagina ho vôbec nezaujíma, možno ani nevie, že bol v majetku jeho otca. Nemal som pocit, že má sklony obdivovať cárske Rusko. Zrejme sa mu dobre darí, najmä preto, že sa oženil s bohatou Švajčiarkou a to určuje jeho životné hodnoty.

Matilda je jeho manželka, malá a milá žienka, vcelku sympatická, pohyblivá a nenútená, rýchlo vie nadviazať kontakt. Nie je rezervovaná a nedôverčivá k cudzincom ako väčšina Švajčiarov. Dosť dobre nechápem, ako si mohla vziať mladého Dlugolinského, sotva za tým boli peniaze, veď sama ich má dosť. Veľmi úspešne podniká v Berne, pokiaľ viem, prevzala obchod od svojho otca, sú v tom vzácne kamene a hodinky, to sú produkty, ktorým sa darí aj počas vojny. Nemal som pocit, že majú finančné problémy a zrejme by práve Matilda bola posledná, ktorá by mala záujem ukradnúť obraz. Navyše, ani dosť dobre nevie, aký je Vereščagin umelec a akú cenu majú jeho diela.

Okolo Anastázie sa nejaký čas motal istý Boris Lavrov, takisto ruský emigrant z druhej generácie, zdá sa, že to bol jej milenec, určite krátky čas spolu žili. Chcem tým naznačiť, že onen Lavrov mal prístup do domu Dlugolinských a vedel o obraze. Nielen to. Veľmi dobre tiež vedel, aká je cena toho obrazu a neraz, aj v prítomnosti svedkov, to zdôrazňoval. Dokonca vravieval čosi v tom zmysle, že by vedel taký obraz – ktorý v dome zapadá prachom a nikto si ho nevšíma – dobre predať. Za zmienku stojí aj to, že práve tento Lavrov mal, a aj má, finančné problémy, takže by sa mu peniaze za ukradnutý obraz náramne hodili. Inak, je to sebavedomý a nafúkaný hochštapler, nechápem, ako mu mohla Anastázia naletieť. Ale ženy zvyčajne naletia takýmto hlúpym panákom, čo – pravdaže – môžem vzťahovať aj sám na seba. Ak mám byť úprimný, Boris Lavrov je môj „favorit“, je to podozrivý číslo jedna.

Zaujímavou figúrkou je švajčiarsky právnik, nejaký Alex Reiter, muž postarší a dôstojný, no pritom prefíkaný a justičnými masťami mazaný. Pracoval pre rodinu Dlugolinských už v časoch cárskeho Ruska, žil v Peterburgu aj v Moskve, ako mi povedal, pomáhal po revolúcii previesť ich majetok do Švajčiarska. Veľmi dobre vedel, aká je hodnota Fajčiarov ópia a ani to nijako nezakrýval. Bol to práve on, ktorý mi zreteľne a bez rozpakov povedal, že vie, kde je obraz a kto by o ňom vedel podať informácie. Je to v Los Angeles údajne nejaký jeho dávny priateľ, taktiež právnik, ktorého pozná zo svojich čias v Rusku a na ktorého by som sa mohol obrátiť, pravda, ak sa rozhodnem vydať sa po stopách obrazu. A bol to tiež on, Reiter, ktorý opatrne naznačil, že situácia rodiny Dlugolinských nie je bezproblémová, ich finančné rezervy sa stenčujú a keby si oni sami ukradli obraz, výhodne ho predali, tak by sa všetko zmenilo k lepšiemu.

Spomeniem ešte jednu postavičku, zdanlivo okrajovú, no z môjho pohľadu pomerne odpornú a neznášanlivú. Je to stará slúžka Katarína Filipovna, protivná dôverníčka kniežaťa Dlugolinského, ktorá pri ňom strávila vari celý život. Odišla z cárskeho Ruska s rodinou Dlugolinských a odvtedy mu slúži, iba jeden rok bola v nejakom alpskom sanatóriu, mala vraj problémy s pľúcami. Je mu absolútne oddaná, nedá dopustiť na staré Rusko, na Rusov, na ruské konzervatívne hodnoty a všetko iné považuje za cudzie, zlé a hoci sama cudzinka, ešte aj mne a Matilde nadáva do cudzincov. O Anastázii sa zmieňuje s opatrnou zdržanlivosťou, zrejme jej nie je veľmi po chuti, oveľa milšia je k mladému Dlugolinskému, možno preto, že ho nemá často na očiach. Kedysi mohla byť pekná, má v tvári čosi ako chladné črty krásy, no teraz je z nej hašterivá ježibaba. Na knieža má však veľký vplyv. Urobila by všetko pre to, aby si starý rod Dlugolinských udržal svoju noblesu, vážnosť a dôstojnosť. A pravdaže, aj finančnú nezávislosť.

Anton Záruba sa napil červeného vína a už po tretí krát si zapálil vyhasnutú cigaretu. Zbežne prebehol text, ktorý napísal, no nebol s ním spokojný. Uvedomoval si, že to nie je reportáž do Bratislavských novín AZ, že v takomto liste nemôže použiť svoje novinárske postupy, ktorými udržiaval čitateľa v napätí. Bolo to ako policajné hlásenie; povedal si, že pre Štefana Gaburu bude takéto strohé vymenovanie faktov a postrehov možno dôležitejšie ako žurnalistická reportáž pre čitateľa.

Po chvíli váhania ešte doplnil list ďalšími drobnými postrehmi, spomenul aj ostatných hostí a priateľov rodiny Dlugolinských zo starej ruskej šľachty, opísal aj Julianine názory na rodinu a skúsenosti s Anastáziou. Nezabudol pripomenúť, že knieža Dlugolinský veľmi skoro ovdovel, o svojej žene takmer nerozprával, akoby jej smrť bola  pre celú rodinu zakázanou témou. Po manželkinej smrti sa o rodinu starala prevažne Katarína Filipovna. Ale to všetko nepovažoval za dôležité: chcel sa sústrediť najmä na obraz, na to, kto ho ukradol, ako sa obraz dostal za oceán a predovšetkým – ako ho vypátrať a dostať späť. Nesmelo navrhol, či by Štefan Gabura nemohol využiť aj svoje staré kontakty s kolegami zo švajčiarskej kriminálky, veď kedysi, pred vojnou,  mali dobré vzťahy a vymieňali si informácie a dôležité dokumenty. Pravda, to bolo pred vojnou...

Dopil víno a dofajčil cigaretu. Noc už bola tehotná ránom. Vo svojom vnútri cítil nepokoj; obsah listu nebol vrcholný výkon. Povedal si však, že sa už nebude ďalej namáhať: možno Štefan Gabura na list zareaguje a poradí mu, možno nie, no môže sa stať aj to, že ho vôbec  nedostane. Vložil list do obálky, poriadne ho zalepil a napísal bratislavskú adresu. Mesto Bratislava, Pressburg. Krajina: Slovenský štát. 

Ovial ho chlad. Odložil prázdnu fľašku, vysypal popolník, zatvoril okno. Prezliekol sa do pyžama a potichu vošiel do spálne. Juliana tíško pochrapkávala, jej obnažená noha vytŕčala spod prikrývky. Premkla ho neha zmiešaná s úzkosťou, až mu zovrelo hrdlo. Ľahol si do postele a dlho, dlho sa márne pokúšal zaspať.

                                                                      

 „TAK SI, PROSÍM, PREBERME PODROBNOSI,“ POVEDAL ROZVÁŽNE KNIEŽA DLUGOLINSKÝ a s ustarosteným výrazom v tvári pozrel najprv na Antona Zárubu a potom na právnika Alexa Reitera. „Ale ešte predtým, kým sa začneme zaoberať touto náročnou, povedal by som... operáciou, chcem sa vás, milý priateľ, opäť spýtať, či ste sa dobrovoľne rozhodli a či je vaše rozhodnutie nezvratné. Dobre viete, že je to riskantné, a že ja vás do ničoho nemôžem nútiť... Dlho som premýšľal! Cítim za toto všetko veľkú zodpovednosť... Je vojna! Chápete?“

Anton Záruba len ťažko potlačil úsmev; starostlivosť starého pána bola dojímavá. „Ale áno, chápem,“ odpovedal pokojne a rozhodne. „Aj ja som dlho rozmýšľal. Som si vedomý, že je to riskantná, ako vy vravíte, operácia. Je to aj čosi ako dobrodružstvo. Som na to  zvyknutý. Mám taký pocit... že je to nový rozmer života. Radil som sa aj s Julianou...“

 „Ach! Cherchez la femme!“ prerušil ho knieža noblesne a zatváril sa svetácky. „Ale pozor na ženy! Dokážu nám riadne zamotať život..!“

 „Čo keby sme prešli k veci,“ zasiahol Reiter. „Niet pochýb, že pán Záruba sa rozhodol absolvovať náročnú cestu za oceán a pokúsi sa priniesť obraz jeho majiteľovi. To znamená, že treba všetko pripraviť do najmenších podrobností. Pričom však nemožno vylúčiť, že pri takejto náročnej ceste sa vyskytnú  nepredvídané okolnosti a bude treba improvizovať.“

„To predpokladám,“ odpovedal Záruba.

„Prvou našou úlohou bude nájsť spôsob, ako sa v týchto ťažkých časoch preplaviť do Ameriky,“ vysvetľoval Reiter. „Schválne vravím preplaviť, pretože letieť tam je nemožné.“

„Ako si to predstavujete?“ spýtal sa so záujmom knieža.

„Prakticky všetky prístavy sú blokované Nemcami,“ pokračoval právnik. „Aj na juhu, aj na severe. Žiaden parník neprekĺzne, ani sa o to nesnaží... Nemyslím si, že by malo zmysel pokúsiť sa prejsť do Anglicka a vyplávať z Doveru alebo Soupthamptonu. Nehovoriac o tom, že lode plaviace sa z Anglicka do Ameriky atakujú nemecké lietadlá a ponorky. Jediný prístav, odkiaľ možno vyplávať je... Lisabon!“

„Lisabon?“ zvolali naraz knieža aj Záruba.

„Lisabon,“ zopakoval Alex Reiter.

„Ale to je predsa nemožné!“ vzbĺkol Záruba. „Ako sa odtiaľto dostanem do Lisabonu?“

Alex Reiter sa samoľúbo usmial. „Nezabúdajte, že máte švajčiarsky pas,“ vyhlásil. „Naša krajina je neutrálna. Švajčiarsky pas vám otvára všetky cesty. Na sever aj na juh, na východ aj na západ. A napokon... do Lisabonu to nie je až tak ďaleko!“

„Je to menej ako z Moskvy do Ženevy,“ povedal knieža s nostalgiou v hlase.

„Lenže teraz je vojna,“ namietal Záruba. „To nemôžete porovnávať.“

„Aj vtedy bola vojna,“ povedal knieža vážne. „Totiž... bolo síce už po vojne, ale časy boli horšie ako tie vojnové. Nedokážete si predstaviť, aké to bolo náročné, bolestné, tragické... utekať z Ruska! Boľševici boli krutí, nemilosrdní... nemali zľutovania! Nikto nespočíta, čo nás to stále poníženia, obetí, úplatkov...“

„Utekať z vlasti je vždy tragické,“ podotkol Záruba.

„Vráťme sa, prosím, k nášmu problému,“ zarazil ich Reiter. „Do Lisabonu sa najľahšie dá dostať loďou z Marseille, už som si to overoval. Popri pobrežiu a cez Gibraltár. Cesta cez  vnútrozemie Španielska by bola zložitá a nebezpečná. Vedeli by sme zaobstarať palubný lístok. Plavba trvá dva dni a je pomerne bezpečná.“

„Bezpečná?“ spýtal sa Záruba nedôverčivo. „Pokiaľ viem, Angličania bojujú v severnej Afrike a kontrolujú Gibraltár!“

„Áno. Ale neútočia na civilné lode.“

„Ste si tým istý?“

Právnik sa mierne zaklonil. „Pozrite sa... Ak ma chcete spochybňovať, tak povedzte rovno, že máte strach a chcete zostať doma. Takže sa nebudem zdržiavať...“

„Ale no tak, no tak!“ zasiahol knieža Dlugolinský. „Pán Záruba sa len chce uistiť, že budú minimalizované riziká... Pán Reiter! Prosím, pokračujte...“

Alex Reiter sa ovládol. „Záujem o palubné lístky z Lisabonu do Ameriky je enormný,“ povedal nasilu pokojne. „Utečenci z celej Európy hľadajú spásu v Amerike. Pravda, lístok do slobodného sveta je podmienený americkými vízami. To všetko veci náramne komplikuje. Ľudia sú ochotní dať za víza a lístok celý majetok...Ešteže máte švajčiarsky pas! Pretože my sme neutrálnou krajinou a získať víza nie je pre našich občanov také zložité. Podarilo sa nám pomerne rýchlo vybaviť americké víza a vzápätí kúpiť lístok na loď Vittoria. Loď vypláva z Lisabonu o desať dní.“ Reiter teatrálne vytiahol z koženej aktovky obálku a vybral z nej najprv pas a potom dva palubné lístky. „Prosím! Jeden lístok je z Marseille do Lisabonu, druhý z Lisabonu do New Yorku. Tam vás bude čakať náš človek a odovzdá vám letenku z New Yorku do Los Angeles. Od neho dostanete ďalšie inštrukcie. Dostanete aj slušnú finančnú čiastku, aby ste sa mohli v Amerike pohybovať. V Los Angeles bude pre vás k dispozícii najdôležitejší človek našej operácie. On vie, kde je obraz, on vám bude pomáhať a ak sa všetko podarí, zaistí vám odchod do Európy. Tu je druhá obálka, v ktorej sú všetky mená a všetky dátumy. Viac pre vás urobiť nemôžem...“ Kývol hlavou kniežaťu a postavil sa. Fľochol pohľadom na Zárubu. „Pán Záruba je vzhľadom na túto situáciu neúmerne agresívny. Nemám to rád, ak dovolíte. Namiesto prejavenej vďačnosti má hlúpe otázky. Zrejme zabudol, že len vďaka veľkorysosti švajčiarskej vlády získal občianstvo a pas. Nebudem vás ďalej zdržiavať... cudzinci!“

Odmerane sa zdvihol a meravým krokom vyšiel z miestnosti.

„Vždy býva takýto?“ spýtal sa Záruba pokojne.

„Vždy takýto nebýva,“ odpovedal knieža s nadhľadom a rovnako pokojne. „Švajčiari sú v podstate neznesiteľný národ, hoci to žiaden národ nie je. Je to viacero národov v jednom štáte. Švajčiarska nadutosť a arogancia je prejavom frustrácie a komplexov. Ale ak si to odmyslíme, je tu dobré miesto na život.“

Anton Záruba sa zasmial. „Je to výstižná definícia. Ja osobne sa tu cítim dobre... iba mi chýba Bratislava.“

„A mne Peterburg. A vodka. A kaviár. A šampanské.“

„Stará choroba emigrantov,“ zašomral Záruba. „Nemali by sme podliehať spomienkam... a sentimentu. Čo keby sme si ešte raz prebrali celú tú cestu?“

Knieža prikývol. „Mal by som vedieť, čo je v tých obálkach,“ zašomral.

„Vy to neviete?“

„Nuž... ani nie. Ale tuším to,“ zašomral knieža rozpačito. „Pán Reiter mi vysvetľoval podrobnosti, ale... nevenoval som tomu náležitú pozornosť. Napokon, je to medzi vami dvomi. A ani pamäť mi už tak neslúži.“

Záruba bez slova otvoril obidve obálky a vysypal ich obsah na stôl. Boli tam cestovné lístky, adresy, inštrukcie napísané na niekoľkých stranách. V druhej obálke bol objemný zväzok dolárov a niekoľko šekov.

„Je tam naozaj slušná čiastka,“ povedal Dlugolinský, akoby sa ospravedlňoval. „To je len záloha. Keby sa vám podarilo obraz priniesť, dostanete oveľa, oveľa viac...“

„Chápem. Je to motivácia a ja ju oceňujem. Vážim si to. Nechcem sa tváriť, že ma peniaze nezaujímajú. Ale teraz to je druhoradé. Chcem mať istotu, že ten pán, ktorý ma bude v Los Angeles čakať... je spoľahlivý. Mohli by ste mi o ňom niečo povedať?“

Dlugolinský sa zahniezdil v kresle; zdal sa trochu neistý a nervózny. „Už je to dlho, čo sme sa nevideli,“ prehovoril po chvíli. „Ako si môžete prečítať, volá sa Jevgenij Volkov, totiž nie Volkov, ale Wolfe a nie Jevgenij, ale Gregory. Znie to tak... americky. Gregory Wolfe! Voľakedy sme boli nerozlučná partia!“ Usmial sa, uvoľnil sa. „Nikto nespočíta, koľko fliaš šampanského sme vypili, koľko nocí sme prehýrili, koľko náručí sme vystriedali..! Boli sme veľkí priatelia. Ach, tie dobré časy! Teraz je to všetko preč...“

Anton Záruba uznanlivo prikývol; pokojne tlmil netrpezlivosť. „A ten pán Volkov... teda mister Wolfe, aké má postavenie, čo tam robí... Pýtam sa preto... ako by mi mohol pomôcť?“

„Ako vravím, boli sme veľkí priatelia,“ pokračoval knieža v predošlej tónine. „Rád sa zabával, rád rozhadzoval peniaze. Mal z čoho! Bola to vplyvná a bohatá ruská rodina, jeho otec obchodoval s kožušinami a drevom, potom aj s diamantmi... Po revolúcii Jevgenij ušiel do Prahy, podarilo sa mu vyviezť takmer celý majetok. Chvíľu pobudol v Berlíne a potom sa usadil v Amerike. Stretli sme sa ešte v Monte Carle, bolo to predtým, ako odišiel... Sľúbili sme si, že si budeme pomáhať. Ale odvtedy som ho nevidel.“

„Zostali ste však v kontakte, je tak?“

„Pravdaže. Aj keď len sporadicky. Napokon, bol to on, kto mi poslal správu o Fajčiaroch ópia. Veľmi ho to prekvapilo, vedel, že mi obraz ukradli.“

„Vedel? Odkiaľ to vedel?“

Knieža zneistel. „Myslím, že som sa mu o tom zmienil. Asi som mu to napísal, už si nespomeniem. Napokon, na tom nezáleží...“

„Videl ten obraz už predtým?“

Knieža horlivo prikývol. „Videl! Ešte keď sme žili v Rusku, v Peterburgu. Porozprával som mu o tom, ako som obraz kúpil. Veľmi dobre vedel, akú má cenu! Vedel aj o tom, že sa mi podarilo obraz preniesť do Ženevy.“

Anton Záruba sa zamyslel. „Poznal pán Volkov, alias pán Wolfe pána Reitera?“

„Vy ma nepočúvate, mladý priateľ!“ ohradil sa knieža. „Veď som vravel, ako sme sa bujaro zabávali!“

„Pána Reitera ste nespomenuli,“ namietal Záruba.

„Nie? Tak to som zabudol... Alex sa vedel zabávať! Občas to preháňal. Viete, nedokázal s nami držať krok. Rýchlo sa... unavil. Nezniesol toľko alkoholu. Nuž čo, cudzinec...“

Anton Záruba sa pousmial. „Všetci sme niekde cudzinci,“ podotkol.

„Občas aj doma,“ zamrmlal Michail Pavlovič.

Potom sa odmlčali, akoby vyčerpali tému večera. Anton Záruba mal však ešte otázky:

„Takže keď sa šťastne doplavím do New Yorku, mám si ihneď potvrdiť letenku do Los Angeles. A tam ma na letisku bude čakať... akože sa volá? Tajomník pána Wolfa...“ Chvíľu si prezeral popísané hárky. „Áno, tu je... pán Archie Goodwin. A ten ma odvezie do domu pána Wolfa, kde budem môcť nejaký čas zostať. Tam sa dohodneme, ako postupovať ďalej.“

„Áno,“ prikývol knieža. „Áno... ako postupovať ďalej.“

„Hm... máte predstavu, čo bude... ďalej?“

 „To nemám,“ odpovedal knieža skleslým hlasom. „To nemôže nikto vedieť. Preto je vaša misia taká náročná. A nebezpečná. Zaiste, pán Wolfe vám určite poradí a pomôže. Ale v konečnom dôsledku budete odkázaný sám na seba.“

„To som pochopil,“ prisvedčil Záruba. „Ako vravíte... v konečnom dôsledku budem nielen odkázaný sám na seba, ale budem aj rád, keď sa vrátim do Európy. Či už s obrazom, alebo bez neho...“

Michail Pavlovič vyzeral starší a unavenejší. „Ja si to uvedomujem,“ povedal potichu. „Ešte stále je čas, aby ste odmietli. Naozaj vás do ničoho nechcem nútiť. Nehovoriac o tom, že mám pochybnosti o tom... o tom všetkom.“

 „Už som sa rozhodol,“ prerušil ho Záruba. „Vaše pochybnosti mi to len sťažujú...“

„Tak už prestanem,“ povedal knieža zachrípnutým hlasom. „Choďte v mene Božom! Máte ešte nejaké otázky?“

Anton Záruba sa namáhavo postavil; mal pocit, že má na krku priviazanú železnú guľu s reťazou. „Mám,“ odpovedal s pocitom márnosti. „Ale už sa radšej nebudem na nič pýtať. Odpovede aj tak nepoznáte. Idem teda... v mene Božom.“

                                                               

VLAK ZO ŽENEVY DO MARSEILLE BOL POLOPRÁZDNY. KEDYSI RUŠNÉ VLAKOVÉ SPOJENIE stratilo po vzniku režimu vo Vichy predošlý význam. Juliana sa snažila tváriť nasilu pokojne a Anton Záruba rozpačito pozeral na veľké hodiny na nástupišti a čakal, kedy sa vlak pohne.

„Už toľkokrát sme sa lúčili, že som to prestala vnímať,“ povedala Juliana a hlas sa jej slabo zachvel. „Stále pred niečím utekáme, za niečím sa pachtíme... Muselo to byť?“

Záruba odvrátil hlavu. „Nemuselo,“ zašomral. „Občas ale robíme aj to, čo nemusíme.“ Chytil Julianu za ruku a zľahka ju stisol. „Pozri... Mohli by sme si povedať veľa slov, každé z nich by bolo múdre, správne a... zbytočné. Vieš... my dvaja si už nič nemusíme vysvetľovať, ani zdôvodňovať. Tak si to nesťažujme. Odchádzam... a opäť sa vrátim. Budeš ma čakať?“

Juliana sa chápavo usmiala. „Ach... ty môj darebák! Akú odpoveď očakávaš? Či ti budem verná? Či budem na teba spomínať?“ Naklonila sa k nemu a zľahka ho pobozkala na líce. „Choď, môj milovaný! Či možno spútať vietor? Naozaj si to nekomplikujme. Urob to, čo považuješ za dôležité. Žena, ktorá naozaj miluje, nikdy muža nespútava, nikdy ho nechce vlastniť. Aj keď je to bolestné.“

„Bolestné je to aj pre mňa... ver mi! Ale... veď ja sa zase vrátim. A potom...“

Juliana zdvihla ruku a prsty mu pritlačila na pery. „Len žiadnu melodrámu! Pozri, už prichádza výpravca. Vlak sa hneď pohne. Radšej nastúp...“

Anton Záruba vyskočil na schodíky a otvoril dvere do vagónu. Vlak sa s pískaním a hučaním pomaly začal hýbať.

„Aspoň to mi sľúb,“ kričal na perón cez chuchvalce pary, „že na mňa počkáš! Že mi budeš verná...“

Juliana chvíľu kráčala popri vlaku, strácala sa a zase sa zjavovala v hmlistom opare. „Počkám ťa,“ kričala za odchádzajúcimi vagónmi. A keď už Záruba nemohol nič počuť, sama pre seba dodala: „A budem ti verná... svojím spôsobom...“

                                                                      

PARNÍK PETITE FRANCE, KTORÝ VYPLÁVAL Z MARSEILLE A MIERIL NAJPRV do portugalského prístavu Faro a potom do Lisabonu, mal svoje najlepšie časy už dávno za sebou. Loď vzdychala, hrkotala, natriasala sa, chveli sa stožiare, kajuty, komíny, každú chvíľu sa zdalo, že sa už-už rozsype a po kúskoch sa stratí pod vlnami Stredozemného mora. A pritom more bolo pokojné, tiché a hladké ako Ženevské jazero po väčšinu svojich dní. Parník Petite France namáhavo supel, chrchlal, kovové platne na bokoch sa natriasali ako cirkusové plachty vo vetre. Napriek tomu loď statočne ukrajovala míľu po míle a bez ťažkostí mierila k Gibraltáru.

Na palube lodi nebolo veľa pasažierov. Kolaborantský režim generála Pétaina vo Vichy nepúšťal na svoje územie utečencov, ktorí utekali pred nacistickým režimom a tak prejsť cez územie južného Francúzska, či dostať palubný lístok do Španielska alebo Portugalska bolo veľmi komplikované. To sa však netýkalo ľudí, ktorí mali nemecký, alebo švajčiarsky pas.

Anton Záruba trávil väčšinu času na hornej palube a z pohodlného ležadla pozeral najprv na dlhé španielske pobrežie a potom už len na nekonečnú modrú plochu, ktorá sa ani nepohla, akoby čakala na vánok, či poriadnu búrku. Mal dosť času premýšľať, zvažovať, kalkulovať a hľadať aké – také prijateľné riešenia. Čím ďalej tým viac si uvedomoval, aká je jeho misia bláznivá a prakticky nerealizovateľná. Nevedel si odpovedať na otázku, prečo vlastne súhlasil s touto dobrodružnou cestou, prečo zanechal pohodlné, teplé a príjemné miesto v Ženeve, pri Juliane a dobre platenej funkcii tajomníka kniežaťa Dlugolinského, čo ho podnietilo, aby to všetko opustil a vydal sa na druhú stranu Atlantiku. Dlho sa tým však netrápil; aj napriek mnohým pochybnostiam cítil čosi ako úľavu, akési vnútorné praskanie obručí, akoby sa oslobodzoval sám od seba, od svojho neplodného a bezcieľneho života.

Aj keď sa to zdráhal priznať, bol rád, že odišiel zo Ženevy a už sa tešil  na dobrodružstvá, ktoré ho čakali. Hľadel na nehybnú hladinu mora a  tá nehybnosť sa prenášala aj do jeho vnútra; najprv sa snažil zhodnocovať fakty, chcel sa prehrabávať v rozhovoroch, vybavovať si detaily, chcel hľadať nejaké súvislosti,  chcel sa orientovať v spletitých vzťahoch rodiny a priateľov či známych rodiny Dlugolinských, no po chvíli rezignoval. Nemalo to zmysel. Aj napriek úplnému pokoju, tichu navôkol a tichu v sebe, sa nedokázal sústrediť. Čosi v ňom to odmietalo, bránilo sa, vytesňovalo, brzdilo a hamovalo mozgové bunky. Viac podvedome ako vedome si uvedomil, že mozog sa bráni, prečisťuje sa, zbavuje sa nepotrebného a súčasne tým naberá čerstvú energiu do nového a nepoznaného obdobia.

Ani sa nemusel veľmi namáhať, aby myšlienky na ukradnutý obraz a na svoju misiu do Ameriky vypustil z hlavy; išlo to samé od seba, akoby mu do lebky zavial vietor, síce slabý, nevtieravý, no predsa len dôrazný a neúprosný: všetko muselo preč! Zdalo sa mu, že prestala pôsobiť gravitácia, že sa vznáša ako nehmotné telo nad vodami a nad oblakmi, oslobodený od telesných potrieb a všetkého materiálneho. Pozvoľna sa však myšlienky opatrne vkrádali späť, spomienky už boli iné, z dávnych čias; nevedel si vysvetliť, prečo sa mu v hlave roja dávne obrazy z jeho detstva v Bánovskej Kesi, potom z jeho najlepších rokov v Bratislave. Široké, žíre a bohaté úrodné polia, lány pšenice, kukurice a tabaku, vahadlové studne pre dobytok, aleje sliviek a čerešní, číra a chladná voda rieky Nitry, starý katolícky kostol pri rybníku, mlynský náhon na Sihoti, veľká otcova záhrada, trať za dedinou, po ktorej premávali vlaky z Nových Zámkov a z opačnej strany od Šurian... Prečo je detstvo spojené s letom, so slnkom, s riekou a prvými láskami?

A potom je tu Bratislava, jeho matka miest, najkrajšie obdobie Zárubovho aktívneho, plodného, dospelého života... Reportér Bratislavských novín AZ! Nevdojak sa usmieval, keď sa mu v spomienkach vynoril prvý prípad, o ktorom písal do AZ: prípad skúseného reportéra Bruna Frohlicha a jeho záhadnej smrti...Záruba napísal dobrú reportáž, pomohol pri objasnení vraždy a dostal príležitosť, aby nastúpil na uvoľnené miesto reportéra. Pri vyšetrovaní sa zoznámil s policajným radcom Augustínom Zérerom, jeho pomocníkom Paľkom Galbavým a potom aj so súkromným detektívom Štefanom Gaburom. A vzápätí sa ako pacient dobrovoľne prihlásil do ústavu pre duševne chorých neďaleko Bratislavy, aby pomohol pri pátraní vraždy mladej chovankyni Márii. Ryby nikdy nie sú smädné! To bol kľúč k odhaleniu brutálnej vraždy z vášne... Prečo ryby nikdy nie sú smädné? Na to mu odpovedala dcéra psychiatra Sigmunda Freuda Anna, s ktorou sa zoznámil vo Viedni...

Prípad mladého, talentovaného boxera Francka Húsku, ktorého obvinili z vraždy, ktorú nespáchal. Nikto mu neveril, hrozil mu najťažší trest... ale reportér Bratislavských novín AZ prišiel s teóriou, že všetko by mohlo byť inak... Francek, divé chlapčisko z Malaciek, ten Malý hrdina veľkého sveta! Neskôr mu Francek pomohol aj v tých najhorších, beznádejných situáciách! A čo ten temný, tajomný prípad z riečneho remorkéra Kriváň zakotveného v prístave na Dunaji? Čo sa tam muselo stať, keď vrahyňa, milenka dvoch bratov, chcela ujsť... ujsť hocikam mimo tohto sveta!

Anton Záruba sa zoznámil s Julianou Broniewskou, šarmantnou mladou vdovou, ktorá ušla z Krakova pred židovským pogromom. Láska... aká vieš byť krutá! Juliana o tom niečo vedela... ona ho priviedla na stopu v prípade vraždy fešného cigánskeho cimbalistu Melichara, záletníka, milenca speváčky Violy, ktorá tak nádherne spievala aký je Čierny chlieb lásky!

A potom tá mystická, hrôzostrašná vražda v bordeli Modrá šťuka na Vydrici... Diabolská maska! Noc démonov, rozkoše, žiarlivosti a pomsty! Vražda v pavlačovom dome ho priviedla na perifériu Bratislavy, na Poľnú ulicu, ktorá spája Ondrejský cintorín a Medickú záhradu, ale aj ku krutému otcovi a jeho nevďačnej dcére... a k zúrivosti, ktorá bola dôvodom záhadnej vraždy.

Na pohrebe známej a váženej pani Ledererovej, majiteľky povestnej lekárne U Salvátora, Anton Záruba započul, že ctihodnú dámu otrávili. Tajomstvo starej dámy a jeho zložité riešenie bolo ďalším prípadom, ktorý poslúžil ako námet k jeho reportáží v Bratislavských novinách AZ. Vtedy si pohneval nielen noblesnú rodinu Ledererovú, ale rozišiel sa aj s Julianou... no po čase sa podarilo vypátrať dvojicu vrahov, ktorí starú dámu otrávili.

Smrť na futbalovom štadióne ho zase priviedla medzi najbiednejších z biednych: pri futbalovom zápase ŠK Slovan Bratislava proti Viktórii Žižkov našli mŕtveho tuláka bez mena. Zdalo sa, že zomrel prirodzenou smrťou, no Anton Záruba s policajným komisárom Paľkom Galbavým a najmä súkromným detektívom Štefanom Gaburom odhalili rafinovanú vraždu... kvôli nečakane získanému majetku!

Kuriózny prípad opísal Anton Záruba v reportáži Vražda v pekle. V lunaparku na nábreží Dunaja, v detskom rozprávkovom pekle niekto podrezal obchodníka so zbraňami. Bizarná situácia! Kto mal záujem vraždiť v pekle, medzi mechanickými bábkami? Žiarlivý milenec, nespokojný veriteľ, alebo..? Vykľul sa z toho prípad, ktorý mal medzinárodný dosah.

Kain, kde je tvoj brat Ábel? Nenávisť dvoch bratov, nenávisť, ktorá by mohla vyústiť do vraždy? Obaja bratia milujú tú istú ženu... a ona, vedená ženskou rozmarnosťou, dá prednosť tomu milému darebákovi. Ale spôsobí tým smrť... Hoci – všetko je inak.

Keď si Anton Záruba zlomil nohu a na rehabilitáciu ho lekári poslali do penziónu na Železnej studničke pri Bratislave, opísal prípad Jaskyňa vrahov. Dlhé tiene minulosti... Psychopatický vrah sa chcel pomstiť za starú krivdu, do cesty sa mu pripletie reportér novín AZ a takmer sám doplatil životom. Zase pomohol súkromný detektív, ktorý obrátil naruby výsledky vyšetrovania polície...

Záruba sa musel usmiať, keď si pomyslel na netradičné metódy súkromného detektíva, ktorý si rád potrpel na efekty a nečakanú pointu. Rozuzlenie prípadu, ktorý Záruba opísal v reportáži Usmej sa, si na rade – bolo v starom opustenom kameňolome za Bratislavou! Polícia sa domnievala, že dôvodom vraždy sú drogy, pašovanie kokaínu... no vraždu mala na svedomí opustená a oklamaná žena...

Keď Juliana emigrovala do Švajčiarska, ťažko znášal samotu, život v Bratislave sa mu zdal prázdny a nezmyselný. Začala sa vojna. Spočiatku sa zdalo, že Slovensko obíde, ale bol to zdanlivý, iluzórny pokoj; v prípade Červená sedma opísal Záruba nepochopiteľnú vraždu, ktorá mala priamu súvislosť s vojnou, transportom nemeckých vojsk na východný front.

Anton Záruba sa po dlhom a mučivom váhaní rozhodol, že opustí Slovensko a vráti sa k Juliane; tým skôr, že zlyhal jeho vzťah k redakčnej pisárke Mancike Hájossyovej... Odišiel za Julianou do Ženevy a tam sa rozhodol prečkať vojnu.

Prečo na to myslel? Prečo si pripomínal všetky tie prípady, o ktorých písal a s ktorými sú spojené Bratislavské noviny AZ? A nielen noviny: aj jeho útulná izbietka na Panenskej ulici, morózny, ufrflaný šéfredaktor novín AZ Alojz Mentel, odmeraný policajný radca Augustín Zérer a neochotný komisár Paľko Galbavý, múdry súkromný detektív Štefan Gabura, ale aj veľa priateľov a známych, s ktorými sa stretával. Bratislava... pokojné a útulné mesto, ktoré vyžarovalo akúsi zvláštnu, príťažlivú atmosféru. Nebolo to mesto, ktoré by sa vyrovnalo Ženeve, no malo jednu zvláštnu vlastnosť: človek v ňom mohol byť šťastný.

Naozaj: prečo na to myslel? Aby sa odbremenil od ťaživej úlohy, na ktorú sa podujal? Aby načerpal vnútornú, morálnu silu zo spomienok?

Parník Petite France pokojne preplával cez úžinu popod Gibraltár, ďalej sa plavil popri španielskom pobreží a blížil sa k prvému portugalskému prístavu Faro. Loď sa plavila v bezpečnej vzdialenosti od afrického pobrežia, vo veľkej diaľke bolo vidno siluetu mesta Tanger a po pravoboku malé rybárske prístavy. More bolo stále pokojné, ale v povetrí už bolo cítiť chladné prúdenie vetrov z Atlantiku. Bez problémov sa priplavili k portugalskému pobrežiu a zakotvili v malom prístavisku mesta Faro. Záruba si myslel, že využije prestávku na to, aby sa prešiel po pobreží, prípadne si kúpil na trhu nejaké čerstvé ovocie či fľašku ľahkého vína, ale loď sa zdržala v prístave iba krátko. Niekoľko cestujúcich vystúpilo, niekoľko ich nastúpilo, lodný žeriav naložil niekoľko debien s tovarom a parník Petite France opäť vyplával na more.

Už po niekoľkých námorných míľach sa dovtedy pokojné more začalo čeriť, dvíhal sa silný nárazový vietor a čoskoro parník len s námahou rozrážal čoraz vyššie vlny. Anton Záruba sa radšej utiahol do úzkej, nepohodlnej kajuty, ľahol si na tvrdé lôžko a zvyšok plavby už na palubu nevyšiel. Kajuta  mu napriek častým otrasom pripadala ako útočište pred nepokojným morom, ale aj pred nepokojnými myšlienkami; dokonca sa mu podarilo zdriemnuť, zaspal hlbokým, očisťujúcim spánkom.

Zobudilo ho až ťahavé húkanie lodnej sirény a pocit, že loď sa plaví pomalšie a už vôbec sa nenatriasa. Vyhliadol cez okrúhle okienko a na dohľad bolo už vidno pobrežie a prístav Lisabonu. Bol oddýchnutý, plný síl aj odhodlania; chmúrne myšlienky a pochybnosti akoby spláchli vlny Atlantiku.

Asi po polhodine parník dokĺzal k mólu a bokom zľahka narazil do kamenného múriku. Námorníci uviazali hrubé laná k mólu a s rachotom spustili kotvu; cestujúci začali nenáhlivo vystupovať. Na konci nedlhého móla bola colnica, cez ktorú museli prejsť všetci cestujúci; keď Anton Záruba vytiahol švajčiarsky cestovný pas, colník len nevšímavo kývol hlavou a posotil ho ďalej. Osamelý švajčiarsky občan v Lisabone nikoho nezaujímal...

Priemer: 4.3 (12 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama