Reklama

Esejista a prozaik Mináč

(Optikou literárnej vedy a kritiky pred rokom 1989 a po ňom)
Počet zobrazení: 1463

Sedemnásť rokov po Mináčovej smrti vychádza monografia literárneho vedca Pavla Matejoviča Vladimír Mináč a podoby literárneho diskurzu druhej polovice 20. storočia (2013). Päťdesiatnik Matejovič v nej skúma Mináča prozaika, Mináča publicistu a esejistu a napokon aj Mináča-politika na naše pomery precízne. „Pracuje s jemnými analytickými nástrojmi a so subtílnymi rozlíšeniami,“ hodnotí ho na prebale jeho odborný posudzovateľ a oponent literárny vedec a takisto politik Peter Zajac. Okrem dobových hodnotení Mináča literárnou vedou, ktoré neodsudzuje an bloc, ako to bolo a doteraz ešte býva u nás zvykom, si Matejovič všíma aj dobové ideologicko-politické rámce, v ktorých Mináč na jednej strane ako spisovateľ existovať musel (päťdesiate roky), neskôr, povedzme, „mohol“ a po roku 1968 „chcel a mohol“ a ktoré podmienili jeho prozaické, publicistické i esejistické dielo.

matejovic_kniha.jpgVšíma si aj jeho odchod z Kultúrneho života do Husákovho Nového slova (po Husákovom uväznení zastaveného a nahradeného týždenníkom Pod zástavou socializmu) – na jar roku 1968 obnoveného – aj Mináčov portrét Husáka v knihe Portréty (Smena 1986). Nevšíma si už jeho odskok od Husáka po roku 1989, explicitne v jeho politologickej eseji Návraty k prevratu (SP 8/1993, s. 73). Podobne si všíma už len Šútovcov odstup od Mináča po roku 1989, hoci ešte v roku 1990 bol esejista Mináč v knihe literárneho kritika Milana Šútovca Rekapitulácia nekapitulácie (1990) hodnotený pozitívne. Kritik je s Mináčom, autorom historických esejí Tu žije národ (1965), Dúchanie do pahrieb (1969), Zobrané spory J. M. Hurbana (1972), v súzvuku: „I keď sa to ešte nemohlo pobadať, v tej chvíli sa už zbieralo na celkom iné tendencie. Ich najvšeobecnejším pozadím bola fakticita nového štátoprávneho usporiadania československého štátu na federatívnom princípe a s tým súvisiaci proces upevňovania slovenského národného povedomia a habilitácia slovenského národa ako štátotvorného. Na začiatku tohto procesu v slovenskej literatúre bolo potom zaiste päť pokračovaní Mináčovej historiografickej eseje Dúchanie do pahriebSlovenských pohľadoch (Rekapitulácia nekapitulácie, s. 72).

A v tej istej knihe v súvislosti s Mináčovou esejou Zobrané spory J. M. Hurbana píše: „Na tento projekt som nahovoril či aspoň nahováral Mináča v čase, keď som redaktorčil v Tatrane: potreboval som zostaviť plán edície Súvislosti a spomenul som si na jeho Dúchanie do pahrieb, ktoré sme publikovali ešte v Pohľadoch.“ Takto písal o Mináčovi, vtedy už 68-ročnom, 50-ročný kritik a literárny historik Šútovec. A takto píše o koncepcii tých istých Mináčových esejí v časopise Os (1/2007) 67-ročný Šútovec: „Celý koncept ústil do akéhosi akoby až nesubstanciálneho modelu dejín. V niekoľkých etapách tento koncept (v jeho najznámejšej, takpovediac ,klasickej podobe‘, ktorá sa vyznačovala dokonca istým naratívnym pôvabom) predkladal najmä spisovateľ, publicista a angažovaný komunistický ideológ Vladimír Mináč. V esejach Tu žije národ z roku 1965 a Kde sú naše hrady z roku 1968 a v syntetickej podobe najmä v dvoch životopisných knihách o príslušníkoch Štúrovej školy Jánovi Franciscim (Dúchanie do pahrieb, 1972) a Jozefovi M. Hurbanovi (Zobrané spory J. M. Hurbana, 1974) položil V. Mináč intelektuálne základy akejsi renovovanej národnej ideológie (Os 1/2007, s. 27).

A na inom mieste dodáva: „Skutočný historizmus by, samozrejme, musel odhaliť lož teórie triednych bojov, prevratov a štrajkov ako určujúcich momentov slovenských dejín, a preto národný mýtizmus v renovovanej mináčovskej podobe, ktorý odvádzal od českej historiografickej disidentskej cesty demontáže komunistických mýtov, bol viac než prijateľný (tamtiež, s. 31).

Tieto riadky nepredstavujú akademický odstup od Mináča, ale tvrdý odsudok Mináčových historických esejí. Ide o zásadný obrat, 67-ročný Šútovec tu poprel ani nie tak Mináča ako seba – 50-ročného... Rázny Šútovcov obrat od Mináča k Havlovi po novembri 1989 si vyžiadal svoju daň. Skutočnosť, že Mináč ako poslanec Federálneho zhromaždenia za SDĽ sa postavil za slovenskú štátnosť, kým Šútovec ako predseda Snemovne národov (za VPN) za štátnosť československú (za „autentickou federaci“ presadzovanú V. Havlom), sa premietla aj po uplynutí pätnástich rokov do tvrdého odsudku Mináčových esejí.

v._minac_700.jpgPolitika opäť raz zvíťazila nad kultúrou, pretože Mináčove historické eseje zostávajú kultúrnym faktom. Napriek historickým prevratom a zlomom, ktoré sa odohrali pred ich vznikom i po ňom. Paradoxne bol Mináč, ktorý povstal proti režimu Jozefa Tisa, Šútovcom opäť zaradený na úroveň svojich odporcov, ľudákov: Šútovec v tejto súvislosti spomína „starého ideológa slovenského nacizmu, autoritarizmu a korporativizmu“ Štefana Polakoviča. A ďalej píše: „Sociálny obsah a rozmer mináčovskej interpretácie slovenských dejín, slovenskej identity i slovenskej mentality, navyše znova v službe štátnoemancipačnej politickej agendy, vyhovoval očividne aj kritériám starých národných socialistov.“ Na tomto mieste treba Šútovca, literárneho kritika a historika, neskôr politika a politológa, poopraviť. Národní socialisti boli členovia Benešovej strany národnosocialistickej, a nie ľudovej – teda HSĽS.

Koľko energie vložil Mináč do svojej eseje Povstanie (1973), v ktorej tak vehementne odsúdil Tisov režim a jeho ideológiu! Aby bol o 34 rokov neskôr v Šútovcovej eseji Slovenský amalgám vradený medzi jej pokračovateľov – aj keď, podľa neho, v „renovovanej, nesubstancionálnej podobe“. Podľa Šútovca „táto účelová aliancia starých a nových ,národovcov‘, hnedých, červených i šedivých (nemalo by tu byť slovo sivých, šedých?, šedivý sa viaže skôr na farbu vlasov, dnes je už šedivý aj Šútovec – pozn. autor), potom politicky presadila substanciálnu agendu, ktorá zrejme vždy tvorila vlastný skrytý, všelijako zahováraný, ba v niektorých prípadoch možno len v intelektuálnom či politickom podvedomí držaný obsah mnohých zo spomínaných historiografických, politologických i čisto poetických konštrukcií, ktorý sa v bývalom režime oficiálne pokladal až za hriešny: slovenskú štátnu suverenitu!“

Pritom Mináč bol veľmi citlivý, ba až precitlivený na Povstanie, na svoju účasť v ňom, na to Povstanie, o ktorom člen SNR G. Husák vyslovil túto trpkú vetu: „Povstanie je slávne, ale povstalci sú podozriví.“ A hoci za „buržoázny nacionalizmus“ Mináč nebol odsúdený a zavretý tak ako Husák, Novomeský a spol., v roku 1951 bol zaň na známom aktíve kritizovaný – spolu s A. Matuškom, D. Tatarkom a M. Chorvátom, všetci boli v Povstaní. Označiť Mináčove historické eseje o Hurbanovi a Franciscim (zdokumentované archívnymi prameňmi v písomnej i obrazovej forme) za „národný mýtizmus“ je ignorantské k ich obsahu a diskvalifikujúce samotného kritika – teda Šútovca.


Mináčove historické eseje Hykischove historické romány Milujte kráľovnú a Verte cisárovi
 

Najnovšie sa objavujú tendencie relativizovať a vytláčať Mináčove historické eseje prostredníctvom týchto dvoch historických románov Antona Hykischa. Najnekompromisnejšie to sformulovala prekladateľka Michaela Jurovská: „... myslím tu najmä na autora Hykischa, ktorý dôkladne zdokumentovaným historickým románom Milujte kráľovnú (1984) o Márii Terézii a pôsobení slovenského vzdelanca Adama Františka Kollára na jej dvore, konečne opäť začlenil dejiny a kultúru nášho etnika do neodmysliteľného, za totáča ignorovaného rakúsko-uhorského, čiže európskeho kontextu (v protiklade k mináčovskému Dúchaniu do pahreby nášho ľudu)“ (Romboid, 3/2015).

Hneď na okraj len malá otázka: Má etnikum dejiny? Je nositeľom dejín? K tomu ešte: Možno porovnávať takto skratkovo dve historické obdobia, teda dejinné obdobie pred Veľkou francúzskou buržoáznou revolúciou (1789 – 1794), ktoré je charakteristické tereziánskymi (a neskôr aj jozefínskymi) reformami zhora, a dejinné obdobie po Francúzskej revolúcii, po napoleonských vojnách, ktoré je už charakterizované reformami zdola, iniciovanými revolúciami (1830, 1848/49), ktorému sa venuje Mináč vo svojich dvoch esejach Dúchanie do pahriebZobrané spory J. M. Hurbana? Možno porovnávať žáner historickej eseje so žánrom románu, ktorý dovoľuje oveľa väčšiu fabulačnú slobodu na faktoch?

V súvislosti s vydaním Hykischovho románu Verte cisárovi (2016) sa k Jurovskej (hoci v jemnejšej forme) pridali aj niektorí literárni vedci. Nie je pravda, že „naše etnikum“ skúšali povýšiť na národ práve štúrovci a ako národ, a nie etnikum, ho začleniť do rakúsko-uhorského, a teda aj do európskeho kontextu? Hykischove romány a Mináčove eseje môžu pokojne koexistovať vedľa seba, je mylné stavať ich proti sebe, romány a eseje majú rozdielny predmet, ale môžu mať okruh spoločných čitateľov.
 

„Dvojitý historický omyl“ Mináča podľa Petra Zajaca
 

Jedným z dvoch odborných oponentov monografie Pavla Matejoviča Vladimír Mináč a podoby literárneho diskurzu druhej polovice 20. storočia bol literárny vedec a bývalý politik Peter Zajac. Ten na záložke knihy napísal:

„Dielo Vladimíra Mináča možno dnes chápať aj ako najreprezentatívnejší prípad dvojitého historického omylu slovenského intelektuála druhej polovice 20. storočia, ktorý našiel na jednej strane výraz v jeho prózach a dobovej kultúrnej a politickej publicistike, na druhej v historických esejach. Prvý omyl sa dá charakterizovať osudom autora, ktorý v mene socialistického realizmu a konceptu socialistickej literatúry a kultúry po novele Smrť chodí po horách (1947) ,šliapol na krk vlastnej modernosti‘, druhý možno identifikovať v Mináčovej historickej koncepcii dejín slovenského národa ako dejín prežívania a každodennej práce mimo veľkých politických dejín.“

Podľa Zajaca sa Mináč teda mýlil aj ako prozaik, a mýlil sa aj ako esejista. Podľa neho je reprezentatívnym exemplárom dvojitého historického omylu slovenského intelektuála druhej polovice 20. storočia. Pozrime sa teda na jeho prvý „omyl“ z päťdesiatych rokov, keď si „šliapol na krk vlastnej modernosti“. Tu treba opraviť len dve „maličkosti“: Smrť chodí po horách nie je novela, ale román. A potom: V „mene socialistického realizmu a konceptu socialistickej literatúry“ si „na krk vlastnej modernosti“ nešliapol Mináč sám, ale šliapli mu naň na známom aktíve v hoteli Carlton v marci 1951 Július Šefránek a Juraj Špitzer v boji „proti buržoáznemu nacionalizmu a kozmopolitizmu“.

Takto nad povstalcami Mináčom a Tatarkom hrmel Šefránek: „Pozrime si Vlada Mináča. V jeho románe Smrť chodí po horách – hoci jeho témou je Povstanie, boj partizánskej jednotky – nie je vyjadrená úloha strany ani rozhodujúci význam pomoci sovietskych partizánov. Potom nie div, že hlavné postavy knihy nevidia význam a perspektívu, zmysel boja proti hitlerovskému fašistickému vojsku“ (Čítame slovenskú literatúru, s. 180).

Áno, na prvý pohľad vyzerajú tieto riadky z odstupu takmer siedmich desaťročí(!) jemne, ako nejaká „súdružská kritika“, ale keď si pripomenieme fakt, že po procese s Tisom v roku 1946, po procesoch s demokratmi, po procese so Žingorom a spol. (pozri Ladislav Mňačko: Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom, 1950), po odsúdení Žingora, Nosáka a Bibzu na trest smrti koncom októbra roku 1950 a ďalších 140 partizánov na dlhoročné väzenie, po zatknutí Husáka, Novomeského, Okáliho a iných, znejú už tieto riadky z aprílového aktívu 1951 pod hlavičkou Proti buržoáznemu nacionalizmu a kozmopolitizmu inak: „... preto dnes treba podrobiť podrobnejšej kritike všetky doterajšie práce súdruhov Mináča i Tatarku. Nájdeme u nich niekoľko spoločných základných chýb. Nechápanie strany a jej úlohy, nedostatočné zobrazovanie našich nových ľudí, ich rastu, nedostatok kladných hrdinov, ba miestami až negatívny, ba cynický pomer k ľuďom a naturalizmus (s. 179).

Mináč o tom v knihe rozhovorov Petra Holku V košeli zo žihľavy (1999) hovorí: „Začiatkom päťdesiatych rokov sme žili v pozore s pripaženými rukami, lebo tlak bol taký nesmierny a všeobecný a zo všetkých strán, že človek mohol osprostieť zo dňa na deň“ (s. 62). A tamtiež: „Pravdaže nám hrozilo, že nás zatvoria, nešlo však ani o to, že sa dostaneme do procesov; najstrašnejšie na takomto kolektívnom súde je, ako všetci priatelia odídu, odrazu ich niet, ako niet nikoho, zrazu vidno temnú stránku dobrých úmyslov...“

Možno teda súhlasiť s P. Zajacom, že „Pavel Matejovič pracuje vo svojej monografii s jemnými analytickými nástrojmi a so subtílnymi rozlíšeniami. Umožnilo mu to vyhnúť sa ideologickým zjednodušeniam“... A dodajme – na rozdiel od jeho oponenta P. Zajaca, ktorý sa novým ideologickým zjednodušeniam nevyhol ani v úlohe literárneho vedca, nehovoriac o ňom ako o bývalom poslancovi. Nazvať Mináčovu koncepciu slovenských dejín v jeho historických esejach „dejinami prežívania a každodennej práce mimo veľkých politických dejín“ je zjednodušením, ba až karikatúrou Mináčovej koncepcie. Zajac v podstate ignoruje literárnohistorické výskumy a zistenia Pavla Matejoviča v spomínanej monografii, tie Zajacovo tvrdenie o Mináčovom „dvojitom historickom omyle“ vyvracajú.

Ešte v roku 1987 písal P. Zajac vo svojej štúdii Súčasnosť a román v súvislosti s Mináčovými románmi o „plátnach veľkých historických premien“, a nie o „historických omyloch“: „V slovenskej epike ide o obdobie generačného nástupu kotovskej, johanidesovskej, šikulovskej generácie, ktorá oproti plátnam veľkých historických premien (Hečko, Lazarová, Tatarka, Jašík, Mináč) umiestnila do centra pozornosti empirickú skutočnosť socializmu“ (Súčasnosť románu – román súčasnosti, zostavil Rudolf Chmel, Slovenský spisovateľ 1987).

(P. S.: Písané s vedomím 95. výročia narodenia Vladimíra Mináča)

(Stať vyšla v Literárnom týždenníku 39 – 40/2017)

Foto: Ivan Dubovský

 

Priemer: 4.6 (28 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Top Mobilné telefóny

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama