Emočné jazvy
streda 20. september 2017Emócie a rozum sú v spojení zrejme od začiatku histórie človeka. Od čias osvietenstva bol akoby viac preferovaný rozum – Cogito ergo sum, Descartes. A v poslednom období akoby získavala „navrch“ oblasť emócií. Emočná inteligencia sa v súčasnosti pri hodnotení osobnosti človeka hodnotí viac ako rozumový intelekt . Počas svojej profesiovej dráhy zisťujem, že veľmi nebezpečné sú aj Emočné jazvy. Alebo len emočné jazvy? Vekom ich pribúda a človeka to tlačí k zemi, smútku a beznádeji. So všetkými ostatnými sa akosi vyrovnáme, máme na to „výbavu“ – tzv. mechanizmy osobnosti (pozri Freud, neskôr Freudová – zrejme jediná oblasť z psychoanalytického učenia, ktorá je akceptovaná azda bez výhrad medzi všetkými, čo sa ľudskou dušou zapodievajú).
Ak rozvrstvíme človeka na telesnú, emočnú, duševnú a duchovnú rovinu, tak prakticky vo všetkých vrstvách ostávajú stopy nášho bytia a prípadných tráum. Koža má úžasnú regeneračnú schopnosť, jazvy môžu znamenať spomienku na zranenie, ale aj šibalstvo a dynamické detstvo. Moderná márnivosť prevažne západnej kultúry si z kože spravila poznámkový blok, resp. ilustračnú knihu tetovacích salónov. Emočné jazvy však zostávajú (teda pokiaľ nás z nich „nevykúpi demencia“ – asi nevhodný fór) natrvalo, niekedy posilnia, poučia, ukážu nám, ako sa im v budúcnosti vyhnúť. Niekedy oslabia, zničia a zdevastujú aj natrvalo to, čo človeka robilo dobrým (akým podľa mňa „od prírody“ človek je). Nezávisí to ani tak od samotného jazviaceho zážitku, ako skôr od toho, čo máme nadelené do „osobnostného vienka“ a čo v nás rodičia z tohto „vienka“ nechali vyklíčiť, vyrásť, rozkošatiť. Summa summarum: jazvy ostávajú, a je napokon na nás samotných, ako s nimi ďalej naložíme (vedome či nevedome) t. j. môžeme chátrať, ale môžeme aj RÁSŤ. Jazvovatenie (u niekoho dennodenné) patrí k životu, patrí k človeku, patrí (minimálne) k jeho vyššej citovej sfére. Nemáme úplne v moci, ako sa jazvami vyrovnáme – možno „chvalabohu“ –, lebo aj VĎAKA NIM sa mnohokrát posúvame .
Na stupeň „tvrdosti“ duchovnej vrstvy vplýva v značnej miere podľa mňa rodinné zázemie a kultúrne prostredie v spoločnosti. Emočné jazvy – to je dobrá téma, ale ťažká. Otázne je, kam vyúsťujú. Zvyčajne do smútku, v prípade patológie do depresie, ale inokedy aj do agresivity. Takže otázna je príčina. Ako ich liečiť ? Občas z nich treba strhnúť chrastu a vydezinfikovať ich prijatím lásky a odpustením. Láska má veľa podôb a v živote človeka je veľmi dôležitá. Aj keď sa nájde cynik, tak miluje aspoň svoje auto, keď už nič a nikoho iného nedokáže.
Autor, PhDr. Dušan Piršel, je riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím