Reklama
Reklama

Eduard Chmelár: Som ľavicový kandidát

Hodnotové východiská kandidáta na prezidenta
Počet zobrazení: 2534

Zvyčajne sa vyhýbam pojmom ľavičiar a pravičiar. Nie preto, že by na rozdieloch medzi ľavicou a pravicou už nezáležalo – ako znie priehľadný trik liberálnej pravice, ktorý v našich pomeroch sporadicky zaznieval od Mikuláša Dzurindu až po Andreja Kisku, od SDKÚ až po Progresívne Slovensko. Ale preto, že väčšina ľudí obsahu týchto pojmov nerozumie a používa ho pejoratívne – ako nálepku či nadávku. A tiež preto, že politická identita človeka je dnes oveľa komplikovanejšia a neodohráva sa len na jednorozmernej ekonomickej osi ľavica – pravica. Túžba po oživení „štandardných strán“, ktorú občas oživí nejaký politický fantasta, je nepochopením reality 21. storočia, ktorá už nefunguje na princípe klasických masových politických subjektov. A tí, ktorí si vystačia s vlastnými predsudkami, si zasa pod pojmom ľavica predstavia komunistickú diktatúru, nepriateľov cirkvi, zákaz súkromného podnikania, bezbrehé plytvanie, byrokraciu či oligarchov zo Smeru. Nič z tohto však ľavicou nie je a tento pojem tak ani nebudeme používať. Som však presvedčený, že ako kandidát na prezidenta republiky by som mal ľuďom úprimne objasniť svoje hodnotové východiská, a tento dlh teraz splácam.

chmelar_o.jpg  Foto: Facebook

Väčšina z vás iste pozná esej Karla Čapka Prečo nie som komunistom. Po roku 1989 ju citovali všetci antikomunisti vo falošnom opojení, že ľavicu musí odmietnuť každý demokrat. Tento text bol zo série článkov, ktoré majster Čapek publikoval v časopise Přítomnost od februára do marca 1932. Súčasťou tejto série však bola aj esej, ktorú dnes takmer nikto necituje. Volala sa O demokracii a socializme, autor sa v nej priznáva k ideálom demokratického socializmu, a toto vyznanie zakončuje slovami: „Verím v koniec kapitalizmu, v právo každého človeka na život, prácu, blahobyt a slobodu ducha, verím v mier, Spojené štáty sveta a rovnosť národov, verím v humanitu, v demokraciu a v človeka, amen.“ Slovo „socializmus“ je u nás takmer neslušné. Keď ho spomeniete pred starenkou, ktorej v päťdesiatych rokoch minulého storočia komunisti ukradli kravku a kúsok poľa, prežehná sa a zalomí rukami. Je to pochopiteľné, lebo ona so žiadnym iným „socializmom“ skúsenosť nemala. Podobne súčasná vládna moc zdiskreditovala pojem ľavica – ak si ľudia myslia, že takto má vyzerať ľavicová vláda. Preto nechápu význam daní, nechápu, že by sa nemali tešiť, keď ich štát neúmerne znižuje, lebo to znamená, že nebude mať dostatok zdrojov na pokrytie verejných služieb, na ktoré je odkázaná väčšina obyvateľstva. Lenže oni takúto skúsenosť nemajú, lebo vidia, že štát nefunguje a významná časť ich spoločných peňazí sa rozkradne. Nič to však nemení na tom, že tieto pojmy chápeme (ako mnoho iných politologických termínov) v našich končinách veľmi skreslene. Podstatu veci najlepšie vystihol svetoznámy maďarský filozof, bývalý disident, politický väzeň a politik, ktorý prešiel myšlienkovým vývojom od radikálneho antikomunistického aktivistu cez pravicového politika až po otvorene marxistického mysliteľa – Gáspár Miklós Tamás. Tamás odmieta nazývať sovietsky systém socializmom a považuje ho za štátny kapitalizmus. Výrobcovia totiž neboli skutočnými vlastníkmi a úlohu vládnucej triedy prevzala stranícka byrokracia. A keďže to, čo tu bolo pred rokom 1989, socializmom nebolo, socializmus nezlyhal, pretože sa o neho v skutočnosti stále nikto nepokúsil. Preto Tamás interpretuje socializmus nie ako vec minulosti, ale ako zradený projekt a apel budúcnosti.

Tamás nie je nijaký utopický rojko, je to jeden z najprenikavejších kritikov vývoja postkomunistickej Európy, ktorý si získal uznanie na celom svete. Vo svojej podstate verí tým istým ideálom, ktorým veril Karel Čapek, Martin Luther King či Nelson Mandela, ale aj Bernie Sanders a Jeremy Corbyn. Verí v socializmus, ktorý nie je len nejakou komplikovanou ekonomickou teóriou, ale predovšetkým požiadavkou na spravodlivosť, demokraciu, humanizmus a – slušnosť. Slušnosť nie ako morálny gýč súčasnej liberálnej spoločnosti. Slušnosť ako štruktúra spoločenských vzťahov: je neslušné, ak sa spoločnosť nevie postarať o chorých a nemá záujem pomôcť chudobným. Je neslušné, ak jedno percento ľudí vlastní 82 percent všetkého bohatstva sveta. Je neslušné, ak bohatí znižujú svoje príspevky štátu a ten nemá dosť peňazí na zdravotníctvo, školstvo, kultúru a sociálne zabezpečenie pre ľudí v núdzi. Je neslušné, ak neberieme ohľad na budúce generácie a ničíme ich životné prostredie. V prelomovom roku 1989 prebehla medzi českými disidentmi na túto tému veľká polemika, ktorá zostala takmer nepovšimnutá. Václav Havel svojím typicky povrchným moralizátorským štýlom hovoril o slepej uličke socializmu, kým ďalší z hovorcov Charty 77, filozof Ladislav Hejdánek, ho upozornil, že ak už nechce hovoriť o socializme, je to niečo podobné, akoby už nechcel hovoriť o priateľstve a bratstve medzi ľuďmi, pretože socializmus je predovšetkým koncepcia spoločnosti, pre ktorú je dôležité najmä to, v akom vzťahu sú ľudia, ktorí túto spoločnosť vytvárajú. Havel sa zmohol len na kritiku niektorých javov „mafiánskeho kapitalizmu“, ako je korupcia, klientelizmus, ale nepochopil, že všetky tieto javy sa dajú v tomto systéme len zmierňovať, nie odstrániť, lebo sú jeho integrálnou súčasťou. Bojovať proti týmto nešvárom je začarovaný kruh, kým nenarazíme na podstatu problému: kapitalizmus samotný. Podobne sa dopracoval k socializmu aj ďalší disident, pesničkár, novinár a autor hymny Nežnej revolúcie Ivan Hoffman. Ten je z ponovembrového vývoja natoľko znechutený, že nechodí voliť a hovorí, že svoj hlas dá iba tej strane, ktorá sľúbi zrušenie kapitalizmu.

Nechcem čitateľa znechutiť ideologickými spormi. Chcel som len poukázať na to, ako sme pokrivili chápanie ľavice a zahádzali ho toľkými skresleniami, že sa to obyčajnému človeku ťažko rozmotáva. Ľavičiarom sa nestávate tým, že považujete neoliberálnu politiku za prehnanú, lebo mocenské elity sa posunuli tak výrazne doprava, že dnes už aj časť pravice kritizuje kapitalizmus. Ani tým, že nadávate na kapitalizmus (aj Hitler a Mussolini boli kritikmi kapitalistického systému). A už vôbec nie tým, že máte súcit s trpiacimi a chudobnými. Ľavičiarom sa stávate až vtedy, keď si osvojíte určitý hodnotový vzorec. Neodmysliteľne k nemu patrí tolerancia k odlišnosti, odmietnutie všetkých foriem neznášanlivosti, odpor voči hierarchii, autorite a diktatúre, ale najmä rovnosť a participácia. Rovnosť, ktorá prekračuje rovnosť príležitostí a požaduje sociálnu, kultúrnu a materiálnu rovnosť. Participácia, ktorá nie je len účasťou na legitimizácii moci, ale je predovšetkým deľbou moci. Prehĺbiť demokraciu o jej ekonomický a sociálny rozmer. Liberáli nepochopili, že toto je jediný spôsob, ako dnes zachrániť alebo (ak chcete) rehabilitovať demokraciu v očiach jednoduchých ľudí.

Liberálna demokracia je nepresvedčivá v tom, že kritizuje len jeden druh nerovnosti (spravidla ten rasový či etnický) kým iný (konkurenčný) potvrdzuje. Preto kapitalizmus nemôže prežiť bez pokusov oklamať verejnosť a presvedčiť ju, že pretrvávajúca a dokonca zväčšujúca sa nerovnosť je v jej záujme, že jednoduchí ľudia bez vzdelania si nezaslúžia rešpekt. Paradoxom je, že to bol práve kapitalizmus, ktorý urobil z poddaných občanov a prebudil v nich nárok na rovnosť a dôstojnosť. Zároveň však nie je schopný tieto požiadavky uspokojujúco naplniť. Ľudia sú naďalej utláčaní, ponižovaní na pracoviskách, šikanovaní štátnou mocou, vytláčaní z verejného priestoru súkromnými záujmami. A práve tento rozpor je pôvodným východiskom socialistického hnutia. Socialisti si osvojili ideály demokratických revolúcií, ale sú sklamaní z toho, že tieto ideály sa v nových systémoch nezrealizovali. Autentická ľavica chápe, že kozmetické úpravy systému či krotenie kapitalizmu nemôžu zmeniť jeho povahu, že súčasný systém vedie k zrýchľujúcemu sa zvyšovaniu rozdielov medzi extrémne bohatými a extrémne chudobnými. Tí, ktorí z tohto systému profitujú, tvrdia, že je to tak v poriadku. Aj na Slovensku máme politikov, ktorí vyhlasujú, že rodiť by mali len úspešné ženy a že extrémne bohatstvo je zaslúžená korisť úspešných. A je to práve ľavica, ktorá sa proti tejto koncepcii bráni a vyhlasuje, že ľudia si zaslúžia spravodlivejší podiel na spoločnom bohatstve. To je dôvod, pre ktorý Čapek, King a Mandela volali po konci kapitalizmu, to je dôvod, pre ktorý Sanders, Corbyn, Chomsky, ale aj Varoufakis veria, že socializmus je dokončením demokratickej revolúcie.

Preto keď vstupujem do zápasu o najvyšší post v štáte, nechcem a nemôžem opíjať občanov marketingovými frázami, že budem akousi neurčitou pokojnou silou, budem tu pre ľudí a budem mať všetkých rád. Lebo tým sa dá ospravedlniť všetko. Dôležité je, z akých konkrétnych hodnotových východísk napĺňate svoje právomoci. Štát je dnes hlavným sprostredkovateľom rovnosti v modernej spoločnosti, je jedinou silou, ktorá je schopná zaviesť a uskutočniť spravodlivejšie rozdelenie zisku, ktorý vznikol zo spoločnej práce. Zbytočne budem opakovať frázy, že ľudia si zaslúžia lepší život, ak nepodpíšem novelu Zákonníka práce, ktorá zlepšuje postavenie zamestnancov – ako to urobil súčasný prezident. Viesť pekné všeobecné reči totiž ešte neznamená, že som ochotný vyriešiť reálne problémy každodenného života, ktoré človeku bránia v naplnení jeho skutočného osobnostného potenciálu. Preto s plnou vážnosťou a zodpovednosťou hovorím:

Som ľavicový kandidát na prezidenta Slovenskej republiky. Verím v rovnosť, bratstvo, slobodu a mier. Verím, že štát by mal podporovať verejný záujem, nie súkromný zisk. Verím v prehlbovanie účasti každého jednotlivca na riešení spoločenských problémov tak, aby mal úplnú kontrolu nad vlastným životom. Hlásim sa k ideálom sociálnej spravodlivosti, environmentálnej udržateľnosti, participatívnej demokracie a nenásilia. V časoch boja za všeobecné volebné právo, za samosprávu a lepšie pracovné podmienky, bolo prepojenie socializmu a demokracie samozrejmosťou. Chcem sa k tomuto humanistickému ideálu vrátiť. Lebo až to dodržiavanie rovnosti ako základnej podmienky demokracie je zárukou, že budem prezidentom pre všetkých, že nebudem uprednostňovať bohatých pred chudobnými, mocných pred slabými, úspešných pred neúspešnými, že nezvíťazí biznis nad prírodou, dominancia nad spoluprácou, bezohľadnosť nad spravodlivosťou. To, že sa hlásim k ľavici, neznamená, že budem ideologicky jednostranný. Nestrannosť je metóda, nie hodnota. Ale zverejniť hodnoty, ktoré formujú moje zmýšľanie, je základným predpokladom transparentnej politiky, ktorá umožní občanom spoznať jej východiská i ciele.

Priemer: 4.3 (58 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama